Prídel Jedla v Koncentračnom Tábore Osvienčim: Svedectvo o Prežití

Koncentračný tábor Osvienčim (Auschwitz) bol najväčším nacistickým vyhladzovacím táborom, symbolom holokaustu, miestom nepredstaviteľného utrpenia a smrti. Vznikol na základe rozkazu Heinricha Himmlera v roku 1940 neďaleko mestečka Osvienčim v okupovanom Poľsku. Postupne sa rozrastal o ďalšie časti - Brezinka (Birkenau) a Monowice (Monowitz).

Medzi tými, ktorí prežili toto peklo, bola aj Magdaléna Sternová z Košíc. Jej príbeh, plný optimizmu a súdržnosti s rodinou, je svedectvom o sile ľudského ducha v tých najťažších podmienkach.

V neľudských podmienkach, ktoré v tábore vládli, sa každý z väzňov snažil nájsť nejaký spôsob, ako prežiť. Rosin spomínal, že záchranu života predstavovala napríklad aj obyčajná miska na jedenie. Keď mu ju niekto ukradol a on chcel prežiť, musel zase ukradnúť misku niekomu inému.

Príbehy preživších sú dôležitým mementom pre budúce generácie, aby sa podobné hrôzy už nikdy neopakovali.

Dnes sa stretáva aj so študentmi, ktorí volili Kotlebu, a diskutuje s nimi o holokauste.

Založenie a Rozšírenie Tábora

Tábor Osvienčim (po nemecky Auschwitz) vznikol na základe rozkazu druhého muža nacistického Nemecka, šéfa SS a gestapa Heinricha Himmlera v apríli 1940 neďaleko rovnomenného mestečka na juhozápade okupovaného Poľska. Prvých väzňov do neho deportovali o dva mesiace neskôr.

V marci nasledujúceho roka vydal Himmler príkaz na zriadenie ďalšieho, rozsiahlejšieho táborového komplexu, ktorý postavili v blízkosti prvého. Dostal názov Brezinka (po nemecky Birkenau) a v nasledujúcich rokoch sa stal najväčším strediskom určeným na vyhladzovanie európskych Židov.

V roku 1942 napokon v blízkych Monowiciach založili aj tretí tábor (Osvienčim III., respektíve Buna), v ktorom si nemecká firma firma I. G. Už v septembri 1941 sa stal osvienčimský tábor miestom masového zabíjania.

V plynovej komore tam vtedy prvýkrát vyskúšali vražedné účinky cyklónu B - látky, ktorá sa bežne využívala na deratizáciu. Jeho obeťou sa vtedy stalo niekoľko stoviek sovietskych vojnových zajatcov a ďalších väzňov.

Keď sa nacistom tento spôsob masového vraždenia osvedčil, postavili v Brezinke ďalšie štyri veľké plynové komory. Továreň na smrť, ako sa najväčšiemu vyhladzovaciemu táboru tiež zvykne hovoriť, začala naplno fungovať na konci marca 1942.

Selektácia v Osvienčime. Zdroj: Bundesarchiv

Podmienky a Život v Tábore

V Osvienčime sa trestalo tým najbrutálnejším spôsobom. Boli to šibenice, rôzne kolíky, na ktorých sa vykrúcali ruky a nohy. Do tábora vedie čierna ťažká brána s nápisom „Arbeit macht frei", teda práca oslobodzuje, pretože touto bránou odchádzali každé ráno väzni do práce, z ktorej sa často vracala iba polovica.

Väzni pracovali na upravovaní tábora, stavali nové Bloky, zasypávali rybníky a neskôr pracovali v továrni na výrobu kaučuku, s názvom I.G Farbenindustrie.

Plynová komora bola miestnosť, kde nahnali väzňov za účelom osprchovania sa. Akonáhle sa zavreli dvere komory za posledným väzňom, príslušníci SS začali nasypávať do otvorov na streche jedovatý Cyklon B.

Ľudia boli do 15 až 20 minút mŕtvi, pretože sa udusili jedovatými zložkami tohto plynu. Po tomto čine „esesáci“ otvorili komoru, pobrali ľudom veci a cennosti ako napríklad prstene, náušnice, retiazky, ale aj zlaté zuby, ktoré posielali do vnútrozemia.

Po príchode transportu sa totiž vždy konala takzvaná selekcia, v rámci ktorej dôstojníci SS rozhodovali, kto bude zaradený na prácu (čiže na „Vernichtung durch Arbeit“ - vyhladenie prácou), a ktorí väzni poputujú priamo do plynových komôr.

Arnošt Rosin, ktorý pochádzal zo Sniny a do transportu ho zaradili na jar 1942, spomínal, že prvý pocit po príchode do Osvienčimu bola paradoxne úľava. Po pekelnej jazde v dobytčáku sa totiž mohol konečne nadýchnuť čerstvého vzduchu.

Seleckie rozdeľovali ľudí na schopných a neschopných. Tí neschopní išli teda do plynu, ale aj na pokusy, ktoré prevádzal Dr. Joseph Mengele v Bloku 10. Tí, ktorí boli pri selekcií vybraní za schopných, putovali ďalej do tábora. Tam ich zobliekli, namočili do kadí so studenou vodou, aby sa umyli. Potom prešli dezinfekciou. Ďalšia fáza bola holenie a strihanie vlasov. Po ostrihaní im rozdali staré zavšivené uniformy, ktoré smrdeli. Neskôr ich začlenili do Blokov.

Každé ráno sa konal apel, ktorý trval niekedy aj pol dňa. Bolo to spočítavanie väzňov. Pri tom im hral táborový orchester. Pri apele taktiež týrali a zabíjali. Mučili ich tak, že museli napríklad byť počas apelu pokrčení, alebo museli mať zdvihnuté ruky a nesmeli sa pohnúť. Toto sa trestalo prísne. Prísne sa trestalo aj chodenie po trávniku alebo vykonanie telesnej potreby, odtrhnutie jablka či krádeže.

Na Bloku sa spávalo spočiatku na holej zemi, často v bahne a vode, neskôr to boli slamníky, ktoré v noci pichali. Každé ráno tak vstávali väzni doštípaní, s napuchnutými pokožkami. Potom oveľa neskoršie sa začala výstavba Bloku, v ktorom sa nachádzali tzv. palandy, ktoré síce už boli oveľa luxusnejšie, ale na 1 palande spalo aj niekoľko väzňov. Často sa tam bili a predbiehali o voľné miesta, takže aj tu vznikali časté spory.

Na Blokoch, kde boli Židia, sa konali aj tajné oslavy. Oslavovali tu napríklad aj Chanuku a Roš ha-šana, teda Nový rok. Toto robili po tajme pri svetle sviečky. 2 z Bloku vždy strážili dvere, aby ich niekto neprichytil a nezavrel do Bloku 11.

Stravovanie v Tábore

Strava tu bola biedna, pozostávala z čierneho chleba, obaleného v pilinách, teda boli to 4 tenké krajce tohto chleba na osobu, malá kocka margarínu(¼) sa ešte delila na 12 porcií, 1 lyžička marmelády alebo blutwurst, teda krvavá saláma. Na pitie dostávali liter obilnej kávy alebo čaj, zelenina a ovocie boli len v rozkladajúcej sa podobe.

Niektorí väzni si mohli prilepšiť aj tým, že pracovali napríklad v kuchyni, kde dostávali oveľa väčší prídel potravy.

Prídel	Množstvo
Chlieb	4 tenké krajce (s pilinami)
Margarín	1/4 kocky (delená na 12 porcií)
Marmeláda/Blutwurst	1 lyžička
Nápoj	1 liter obilnej kávy alebo čaju

Cigánsky Tábor v Osvienčime

Prvý transport prišiel z Nemecka roku 1943. Rómske rodiny boli ubytované spolu a na palandách pre 2 osoby sa ich tlačilo asi 15. Po príchode do tábora boli zaradení do 5 radov, a odvážaní do kúpeľa, čo bola pre nich potupa, kúpať sa spoločne. Museli si pripevniť čierny trojuholník ako symbol. Na rozdiel od ostatných, oni mohli mať svoje oblečenie. Mali na ľavom predlaktí vytetované číslo a písmeno „Z“ ako „zigeuner“, teda „cigán“. Z ľudskej bytosti sa stalo iba číslo, ktoré poslúchalo nariadenia.

Namiesto zničujúcej práce nastúpili katastrofálne ubytovacie a stravovacie podmienky. V tomto tábore účinkoval hlavne Dr. Mengele, ktorý tu vykonával funkciu táborového lekára. Stredobodom jeho záujmu sa stali rómske dvojčatá. Celkom tu bolo evidovaných asi 20 000 osôb. Najväčšiu skupinu tvorili nemeckí a rakúski Rómovia a mnohým sa podarilo utiecť.

Transport Rómov do Osvienčimu. Zdroj: holocaust.cz

Dr. Joseph Mengele

V tábore Osvienčim pôsobil Dr. Joseph Mengele, ktorý sa vyznačoval svojou neľudskosťou páchať na ľuďoch pokusy a sterilizácie. Na začiatku svojej kariéry, asistoval pri selekciách, teda výbere, keď sa otvorili dvere dobytčieho vozňa. Triedil ľudí na schopných a neschopných. Medzi týmito ľuďmi vyhľadával hlavne dvojčatá, ktoré boli predmetom jeho výskumu.

Onedlho bol vrchným lekárom a dal dokonca v KT Birkenau vybudovať vlastné patologické laboratórium, kde sa vykonávali pitvy. Boli tu aj tisíce dvojčiat, tieto slúžili na vzorky a experimenty. Operoval bez narkózy, len tak. Išlo o rôzne amputácie, punkcie, týfusové injekcie a úmyselné infikované zranenia. Vstrekoval svojim obetiam rôzne roztoky pod kožu, hlavne do hlavy. Myslel si, že tým dosiahne, aby sa zmenila farba vlasov, alebo napríklad farba očí. Raz sa pokúsil zošiť 2 deti, aby vytvoril siamské dvojčatá. Tie však zomreli.

Oslobodenie Tábora a Povojnové Dôsledky

Keď v prvej polovici roka 1944 prestávala nacistom pre ich zámery vyhovovať kapacita lágra v Brezinke, rozhodli sa pre stavbu ďalšej časti tábora nazvanej Mexiko.

Po tom, ako začala Červená armáda postupovať do poľského vnútrozemia, nariadilo velenie SS v januári 1945 evakuáciu väzňov. Približne 60-tisíc ich bolo donútených k takzvanému pochodu smrti do iných táborov. Asi štvrtina z nich počas cesty zomrela.

V tábore zostali len chorí, aj stovky z nich však esesáci krátko pred oslobodením ešte stihli zavraždiť. Tí, čo prežili, sa snažili zorganizovať medzi sebou aspoň akú-takú zdravotnú starostlivosť a rozdeliť si potraviny a oblečenie z otvorených skladov.

Keď 27. januára 1945 prišli do tábora príslušníci 60. armády 1. ukrajinského frontu, našli v barakoch a v areáli posledných 7 650 zbedačených ľudí.

Po vojne sa stal Osvienčim symbolom nacistického konečného riešenia židovskej otázky, symbolom genocídy a neľudskosti.

Bývalých veliteľov tábora Rudolfa Hössa a Arthura Liebehenschela spolu s 22 bývalými dozorcami odsúdil v roku 1947 na trest smrti poľský súd. Hössa následne popravili priamo v bývalom osvienčimskom tábore.

tags: #pridel #jedla #v #koncentracnom #tabore #osviencim