Chlapec, ktorý pozoroval vločky príbeh

V jednej malej krajinke za tromi horami a tromi dolinami žil malý chlapec, ktorý rád pozoroval hviezdy. Paľko si už niekoľko večerov všimol podivnú vec - na nebi sa neobjavila ani jediná hviezda.

Schyľovalo sa k tomu už dlho. Obloha na nebi sa pripravovala na prvý sneh. Zimné vločky sa chystali v oblakoch, ale dávali si stále načas. Vykúkali, chceli spadnúť, ale na poslednú chvíľu si to ešte rozmysleli.

Prvé záznamy o snehovej vločke

Prvé záznamy o snehovej vločke pochádzajú od čínskych bádateľov a spisovateľov roku 135 p.n.l. Čínsky učenec Han Yin identifikoval snehovú vločku ako ying alebo snehový šesťcípy kvet, čo neskôr potvrdil v roku 1591 aj Thomas Harriot. Ľudia prvýkrát spoznávali jedinečnosť snehových vločiek aj ich charakteristickú symetriu.

Európski autori začali s dokumentovaním snehových vločiek o mnoho storočí neskôr. V roku 1555 zaznamenal škandinávsky biskup Olaus Magnus snehové vločky zvláštnych tvarov, ako napríklad mesiačikovité, šípovité alebo vločky v tvare ruky. Francúzsky filozof René Descartes ako prvý zdokumentoval podrobný popis štruktúry snehových kryštálov v roku 1637. Vo svojej vedeckej štúdii o meteorológii a počasí, Les Météores, zaznamenal niekoľko dôkladných pozorovaní snehových vločiek.

Šesťrohá snehová vločka

Prvým vedcom, ktorý teoretizoval o šesťnásobnej symetrii snehových kryštálov, bol nemecký vedec Johannes Kepler. V roku 1611 daroval cisárovi rímskej ríše Rudolfovi II. pojednanie s názvom Šesťrohá snehová vločka ako darček. Kepler vo svojom pojednaní porovnával šesťnásobnú symetriu snehových vločiek s kvetmi, kde však vyvodil, že podobnosti končia pri vzhľade nakoľko sú kvety živé a snehové vločky nie.

Premýšľal nad organizačným princípom symetrie a siahol aj na atomistický pohľad na hmotu vďaka teórii delovej gule. Kepler si uvedomoval, že genéza kryštalickej symetrie bola veľmi sýta vedecká otázka. Na konci svojho pojednania Kepler uznáva, že veda jeho doby nebola dostatočne vyvinutá, aby vysvetlila isté javy.

Farmár z Vermontu Wilson Bentley vytvoril prvý fotografický album padajúceho snehu, ktorý ohúril svet kúzelnou štruktúrou snehových vločiek. Už ako chlapec sa začal Bentley zaujímať o mikroskopickú štruktúru kryštálov a v 80. rokoch 19. storočia začal experimentovať s fotoaparátom ako prostriedkom na zachytenie okolia, ktoré pozoroval. Práve za týmto účelom zostrojil dômyselný mechanizmus spojenia fotoaparátu a mikroskopu pre lepšie rozlíšenie a detailnejšie obrazce.

Svoj prvý snehový kryštál si odfotografoval v roku 1885 ako devätnásťročný. Za celú svoju kariéru zachytil na sklenené fotografické platne viac ako 5000 záberov snehových vločiek. Jeho fotografie poskytli pohľad na tento fenomén širšej verejnosti najmä vďaka publikáciám v novinách a časopisoch. Spolu s W. J. Humphreysom zostavil Magnum Opus s názvom Snow Crystals, ktoré obsahovalo viac ako 2000 fotografií snehových vločiek.

Postupný nárast záujmu o snehové vločky nabral na obrátkach a v 30. rokoch 20. storočia prešiel na viac odborný vedecký smer vďaka japonskému fyzikovi Ukichiro Nakaya, ktorý započal prvé laboratórne výskumy snehových kryštálov, čo je odklon od doposiaľ jednoduchého pozorovania voľným okom. Nakaya vniesol do tejto kratochvíle najnovšie vybavenie a vedecké techniky dvadsiateho storočia. Preniesol sa cez fyzickú štruktúru vločky a sústredil sa na vznik a tvorbu vločiek.

Symbolika a význam snehových vločiek

Z kultúrneho hľadiska nachádzame symbol vločky už v starobylom kmeni Keltov. Keltská snehová vločka je skutočným umeleckým dielom. Zauzlená vločka symbolizuje kruh života alebo život všeobecne. Archeológovia uvádzajú, že trojitý uzol sa prvýkrát objavuje ako pohanský znak. Časom bol integrovaný do kresťanstva ako symbol Svätej Trojice ranými írskymi kresťanmi v 4. storočí.

Snehové vločky môžu symbolizovať radosť, nevinnosť, pokoj, čistotu, život, jemnosť a jedinečnosť. Najsymbolickejším významom, ktorý využívajú aj mnohí umelci vo svojich dielach, je zmena alebo premenlivosť vločky. Vločka nikdy neumiera, len mení svoj tvar a integruje sa tak do ekosystému. Snehové vločky majú v našej kultúre veľmi pozitívne konotácie.

Vlastnosti snehových vločiek

Krehkosť - Snehová vločka predstavuje dokonalý príklad krehkosti a pominuteľnosti.
Pominuteľnosť - Pominuteľnosť môže byť dobrá aj zlá.
Kúzla - Sme obklopovaní toľkými krásami a úžasnými javmi.
Individualita a jedinečnosti - Tak ako naše otlačky prstov sa každá snehová vločka líši od tej druhej.
Komplexnosť - Štruktúrovanosť snehovej vločky je nesmierne komplexná.
Zmena - Snehová vločka sa v ekosystéme prírody neustále mení a transformuje.
Nové začiatky - So zmenou úzko súvisia aj nové začiatky.
Pokoj, mier a nádej - Snehové vločky sú symbolom, ktorý je úzko spätý s Vianocami, obdobím mieru a pokoja pre kresťanov.
Radosť - Snehová vločka vám jednoznačne pripomenie detské chvíle nevinnosti a zábavy, ktorú si už teraz nedoprajete.

Snehová vločka sa utvorí okolo mikroskopických častí prachu alebo peľu v ovzduší. Vodná para z bývalej vločky pokryje kúsok prachu a vďaka chladnejšej klíme zamrzne a vytvorí malý kryštál ľadu. Tento malý kryštálik na oblohe je drobné semienko, z ktorého vyrastie nádherná snehová vločka. Počas pádu kryštálu na zem začína snehová vločka rásť a nabaľovať sa, čím vytvorí svoj charakteristický jedinečný tvar. Už to nie je tá istá vločka, má v sebe toľko nových skúseností.

Tom miluje Vianoce, sú to jeho úplne najobľúbenejšie dni v roku. Zbožňuje zdobenie stromčeka, vianočné koledy, ktoré znejú celým trhom, jemné chvenie v žalúdku, pred rozbaľovaním darčekov a hlavne sneh. Ten má zo všetkého najradšej. Celý rok sa teší na tieto najkrajšie sviatky roka, na ten skvelý pocit, keď s otcom postavia snehuliaka, na úžasné mamino vianočné pečivo, ktoré rozvonia celú ulicu. Ľudia sú cez sviatky na seba akosi milší, priateľskejší. Všade vládne pohoda a každý dostane to, po čom túži. Aspoň tak si to doteraz pamätal.

Bolo daždivé zimné ráno, dva dni pred Vianocami. Tom, ako každé ráno vystrelí z postele a zamieri si to rovno k oknu. Robí to už od nepamäti. Každú zimu vyzerá z okna, či už napadol sneh. Túto zimu však jeho zvedavosť doposiaľ nebola odmenená žiarivou posýpkou čerstvého snehu tak, ako to bolo kedysi. Z tmavých mrakov nad mestom len prší a kvapky smutne stekajú po oknách každého sklamaného dieťaťa. Tom to ale nemieni vzdať. Každý rok úpenlivo očakáva prvé snehové vločky a vždy sa mu to čakanie napokon vyplatí.

"Tento rok nebude iný," pomyslí si, "možno čakajú na vhodnú chvíľu, naposledy prišli presne na štedrý večer, keď mi mama dávala smaženú rybu na tanier zo zemiakovým šalátom," zamumle si pre seba, krajší darček si vtedy nemohol priať. Rok predtým snežilo už dva týždne pred Vianocami a keď sa večer pred štedrým dňom vybrali ako každý rok na Vianočné trhy, sneh im krásne vŕzgal pod nohami. Tomova rodina rada chodí na trh, je to ich tradícia. Spoločne si vychutnávajú horúcu čokoládu, spievajú koledy a smejú sa so susedmi.

Od posledných Vianoc však Tom vyrástol. Už má osem rokov. Zvládol by vyzdobiť celý stromček úplne sám, no s rodičmi je to predsa len väčšia zábava.

Deň ubehol ako voda, ktorá vytrvalo stekala zo striech všetkých budov v meste a Tom s nadšením podával otcovi jednu ozdobu po druhej.

...Ani kvetina dievčaťa si s ním len zahrala, bol to žart; dievča si s ním zahrávalo a to nebol žart. Zrána svietilo slnko na malú, na plocho vylisovanú snežienku, ktorá akoby na zemi bola namaľovaná.

Masters of Photography - Wilson 'Snowflake' Bentley

Leto prešlo, kniha stála v priečinku. Potom zasa bola vyňatá, otvorená a čítaná; bola to dobrá kniha, verše a piesne slávneho básnika. Muž, ktorý v knihe čítal, obrátil list. „Hľa, tu je kvietok!“ povedal. „Snežienka! Iste sem nebola vložená len tak náhodou.

Na dedine hneď pri hradskej stál letohrádok; iste ste ho už raz videli! Je pred ním záhradka s pekne natretou mrežou. Hneď pri mreži nad priekopou v bujnej tráve rástla sedmikráska.

Slnko na ňu svietilo práve tak teplo a krásne, ako na veľké, vzácne kvety v záhrade a preto rástla sedmikráska ku obdivu. Raz ráno rozvinula svoje snehobiele lístky, ktoré ako lúče obkľučujú slniečko v ich strede.

Sedmikráska bola taká šťastná, akoby bol veľký sviatok, a predsa bol len pondelok; všetky deti boli v škole. A zatiaľ čo oni vo svojich laviciach sedeli a učili sa, sedela sedmikráska na svojej malej zelenej stonke a tiež sa učila a to od teplého slnka a od všetkého dookola a predstavovala si to tak, že škovránok jasne a krásne všetko to vyspieva, čo ona v tichu cíti.

Sedmikráska sa dívala s akousi úctou k šťastnému vtákovi, ktorý vedel spievať a lietať, a ani ju nezarmútilo, že ona sama to nevie. „Veď predsa vidím a počujem!“ pomyslela si, „slnko ma ožiaruje a vetrík ma bozká!

Medzi tyčkami plotu stálo mnoho pyšných kvetov; čím menej voňali, tým viac sa vystatovali, tým pyšnejšie dvíhali hlavy. Pivonky sa nadýmali, aby boli väčšie než ruže, ale na veľkosti nezáleží. Tulipány hrali najkrajšími farbami, to vedeli a stáli tak vzpriamene, ako sviece, aby ich bolo vidieť.

Sedmikrásku práve rozkvitnutú cele prezierali, tým viac však ona ich obdivovala a pomyslela si: „Aké sú bohaté a krásne! Ba iste že k ním zletí to krásné vtáča a navštívi ich.

Vtáčik zatancoval okolo nej a zaspieval: „Aká je mäkká tá trávička! Aká šťastná bola sedmikráska, ach, to bolo nad všetko pomyslenie. Vták ju pobozkal svojim zobáčkom, spieval o nej a potom zase vyletel v modrojas. Trvalo to dobrú štvrťhodinku, než sa kvietok spamätal.

Zpoly zahanbená a predsa s vnútornou radosťou obzrela sa sedmikráska po kvetoch vnútri záhrady. Veď sa tiež oni dívali na česť a blaženosť, ktoré jej boli preukázané a pochopili snáď, aká je to radosť.

Ale tulipány sa ešte viac vystatovali a tváre sa im stiahli a očerveneli, lebo mali zlosť. A privonky boli veľmi paličaté! Hú! Dobre, že nevedeli hovoriť, povedali by to sedmikráske dôkladne do pravdy!

Úbohý ten kvietok pozoroval, že nie sú už tak dobrej vôle, a bolo mu to úprimne ľúto. V tej chvíli vstúpila do záhrady dievčina s ostrým, veľmi blýskavým nožom. Prechádzala sa medzi tulipánmi a rezala kvet za kvetom. „Ach!“ vzdychla si sedmikráska, „to bolo hrozné, teraz je po nich!“

Potom dievčina s tulipánmi odišla; sedmikráska sa zaradovala, že rastie vonku v tráve a že je len chudobný kvietok. Keď ráno opäť svoje biele lístky ako malé rúčky voľne rozpäla, spoznala vtákov hlas, ale čo spieval, bolo veľmi smutné.

Ba, chúďa škovranok, mal pre to dôkladnú príčinu, bol chytený a sedel teraz v klietke pri otvorenom okne. Spieval, aká je to krása žiť voľne a slobodne, spieval o mladom, zelenom ovse na poli a o skvostnej ceste, ktorú na svojich krídlach vysoko k nebu mohol podnikať.

Sedmikráska by mu bola rada pomohla, ale čo mala robiť? Ba, bolo to ťažké, prísť na to pravé! Zabudla celkom na to, aká je to krása dookola, ako slnko krásne hreje a ako jej lístky krásne žiaria.

Vtom prichádzali do záhrady dvaja chlapci, jeden z nich mal v ruke nôž, veľký a ostrý ako ten, ktorým dievča tulipány odrezávalo. „Nie, nechajme ju tam!“ vravel druhý chlapec, „pekne tam sedí!“

A tak zostala sedmikráska na mieste a dostala sa ku škovránkovi do klietky. Ale úbohý vták veľmi nariekal za svojou stratenou slobodou a bil krídlami o drótené pletivo klietky.

Sedmikráska nevedela hovoriť, nemohla mu riecť ani slova útechy, akokoľvek rada by tak bola učinila. „Nemám vodu!“ vravel zajatý škovránok. „Všetci odišli a zabudli mi sem dať aspoň kropaj vody! Hrdlo mi vyschlo a páli. Hneď som celý rozpálený, hneď sa chvejem zimou a vzduch je taký dusný! Musím zomrieť, musím sa rozlúčiť s teplým slnkom, sviežou zeleňou, so všetkou krásou, ktorú Boh stvoril!“

A vhĺbil svoj zobáčik do vlhkého drnu, aby sa trochu osviežil. Pri tom padol jeho zrak na sedmikrásku, i pokynul jej a riekol: „Tiež ty tu zvädneš, úbohý kvietok! Teba a kúsok drnu mi dali za šíry svet, ktorý som mal vonku! Každá trávička mi má byť zeleným stromom, každý tvoj biely lístok vonným kvetom! Ach!

„Chcela by som ho potešiť!“ myslela si sedmikráska, ale nemohla ani lístkom hnúť; ale vôňa, ktorú jej lístky vydávali, bola omnoho silnejšia, než tento kvet obyčajne máva. To vtáčikovi neušlo a hoci od smädu hynul a v úzkostiach trávičku šklbal, sedmikrásky sa ani nedotkol.

- Nastal večer a nikto neprichádzal a nepriniesol trošku vody úbohému vtáčikovi. Vtedy rozopäl svoje krásne krídla, kŕčovite sa mu telo zachvelo, bôľne zapípal, sklonil hlávku a srdce mu puklo žiaľom a túžbou.

Ani kvet nemohol ako včera zložiť svoje lístky a zaspať. Len ráno prišli chlapci a plakali, vidiac vtáča mŕtve, veľmi plakali a vykopali mu pekný hrobček, ktorý vykrášlili lupeňmi kvetov.

Mŕtvola škovránkova bola vložená do krásnej červenej škatuľky a kráľovsky mal byť pochovaný, úbohý vták! Keď spieval a žil, zabúdali naň, nechali ho sedeť v klietke a hynúť biedou, teraz preň robili veľmi mnoho a plakali za ním. Ale drn so sedmikráskou bol vyhodený do prachu hradskej.

Na vysokom svahu, hneď na brehu šíreho mora, stál dub, naozaj starý, práve tristošesťdesiatpäť rokov. Ale táto dlhá doba neznamenala pre starý strom nič viac, než pre nás práve toľko dní. Okolo jeho koruny v tak po mnohé z teplých letných dní mnohá jepica tancovala, žila, vznášala sa a bola šťastná, a keď potom to stvorenie na okamžik v tichej blaženosti na niektorom z veľkých, sviežich listov dubu odpočívalo, hovorieval strom: „Úbohé stvorenie! Celý tvoj život trvá len okamžik! Je to krátke!

„Smutné?“ odvetila vždy jepica, „čo tým myslíš? „Po všetkom?“ riekla jepica. „Čo je po všetkom? „Nie, ja žijem tisíce tvojich dní a môj deň obsahuje celé ročné obdobie.

„Skutočne, lebo ti nerozumiem! Ty máš tisíce mojich dní, avšak ja mám tisíce okamžikov, kedy môžem byť šťastná a veselá! A jepica tancovala a vyšinula sa vysoko do vzduchu, tešila sa zo svojich jemných, umelých krídel, tešila sa z ich priesvitnosti a zamatovej hebkosti, tešila sa z teplého vzduchu, ktorý bol korenený vôňou z ďateliny, planých ruží, bazy a bolerázu, nehľadiac ani k sladkému dychu fialiek a divej mäty poľnej.

Vôňa bola taká silná, že sa jepica až domnievala, že je z nej spitá. Deň bol dlhý a skvostný, plný radosti a blahých pocitov, a keď slnko zapadlo, cítila malá tá muška sladké zamdlenie zo všetkej tej rozkoše a blaženosti. Krídelka nechceli ju už niesť a celá tíško skĺzla na mäkké, knísavé steblo trávy, kývkala hlávkou, ako to vedela a kľudne potom zaspala.

A denne opakoval sa ten tanec, ten rozhovor, tie odpovede a to zaspanie na veky; opakovalo sa to vo všetkých pokoleniach jepíc a všetky boli rovnako šťastné a veselé.

Dub prebdel svoje jarné ráno, letné poludnie a podzimný večer, ale teraz sa mu priblížila doba spánku, jeho noc. Už spievali víchrice: „Dobrú noc! dobrú noc! Tu spadol list, tam spadol list! Hľaď, aby si spal! Uspievame ťa k spánku, ukolembáme ťa k spánku; všakže to svedčí tvojim starým konárom? Spi sladko, spi sladko! Je to tvoja tristošesťdesiatapiata noc; veď si vlastne len rok starý! Spi sladko! Mračno snehové mäkko ti postelie, mäkkou, teplou prikrývkou ťa pokryje celého!

Dub stál tam zbavený všetkých listov, na celú zimu mal sa oddať kľudu a pri tom mali ho obletovať mnohé príjemné sny. Bol raz tiež malý, ba púhy žalud bol jeho kolískou, podľa ľudského počtu bol teraz už v štvrtom storočí. Bol najväčším a najkrajším stromom lesa, svojou korunou vysoko vyčnieval nad všetky ostatné stromy, a z mora bol už zďaleka viditeľným, bol lodiam znamením. On ani na to nepomyslel, koľko očí ho hľadá.

Vysoko v zelenej jeho korune hniezdili diví holubi a kukučka volala jeho meno, a na jeseň, kedy sa jeho listy podobaly vytepaným doskám medeným, objavili sa ťažní vtáci a odpočívali na ňom, predtým, než sa rozleteli cez more. Strom to cítil cele zreteľne, že je doba sviatočná; zdalo sa mu, že počuje zvoniť všetky zvony kostolné, a bolo mu pri tom ako o krásnej nedeli, mäkko a teplo. Sviežu a zelenú rozkladal svoju mocnú korunu, lúče slnečné hrali sa v jeho lístí a konároch, vzduch bol naplnený vôňou kvetín a krovín; pestré motýle sa hrali a jepice tancovali, akoby tu všetko bolo len kvôli tomu, aby sa veselili a tancovali.

Všetko, čo strom po roky zažil a okolo seba videl, spelo okolo neho slávnostným sprievodom. Videl ako za starých dôb zasa rytierov a dámy na koňoch, s perami za klobúkmi a sokolmi na rukách, idúcich lesom. Lesný roh zaznieval a psi brechali radostne. Videl nepriateľské vojská s lesklými zbraňami, v pestrých rovnošatách, s oštepmi a halapartňami, rozbíjali tu šiatre a zase ich strhávali; strážné ohne plápolali a pod rozložitými konármi dubu spievali a spali. Videl, ako sa sem dostavila pri svite mesačnom dvojica milencov a svoje mená, ich počiatočné písmená, vyryla do šedozelenej jeho kôry. Citara a harfa Aeolova boli kedysi, ach, je tomu už mnoho, mnoho rokov, zavesené veselými cestujúcimi mladíkmi na konáre jeho; teraz tu zase viseli a zase tak ľúbo zneli.

I bolo mu, akoby nový prúd života od najjemnejších korienkov až hore k najvyšším vetvám, áno, až do listov, prúdil. Strom pociťoval, že prúd mu dáva sily, aby sa vypäl, koreňmi cítil, že i v zemi je živo a teplo; cítil, ako jeho sila rastie, pnul sa vyššie a vyššie. A každý dubový lístok, akoby mal zvláštné oko, mohol všetko videť, na všetko sa spoludívať. Hviezdy stali sa za dňa viditeľnými, boli veľké a žiarili; každá z nich sa dívala milým, jasným pohľadom. Bol to nekonečne blažený okamih, tak plný radostí a predsa vo všetkej tej rozkoši pociťoval túžbu, aby tiež ostatné lesné stromy tam dolu, všetky kroviny, rastliny a kvety sa s ním mohli vzniesť a tiež túto krásu a nádheru prežiť.

Koruna stromu sa kývala, akoby niečo hľadala, čoho pohrešovala, obzerala sa a pri tom prenikla k nej vôňa fialiek a snežienok. Ba, mračnami vykukovali zelené vršky lesa, videl i ostatné stromy pod sebou rásť a dvihať sa, práve ako on. Kroviny a byliny vysoko vyrastali, mnohé vytrhli sa i s koreňami a leteli rýchlejšie. Breza prišla prvá; ako biely blesk sa rinul jej biely kmeň do výšky, jej ratolesti viali ako zelené zástavy a fábory. Všetko rastlinstvo lesné, dokonca i barnavá šašina, rástlo vyššie a vyššie, a vtáci nasledovali a spievali, a na steble, ktoré ako zelená stuha sa trepotalo a letelo, sedela kobylka a nôžkami hrala na krídelká.

„Ach, to je neuveriteľne krásne,“ jasal starý dub. „Sú tu všetci: malí, veľkí, silní i slabí, nikto nebol zabudnutý. „To je to najkrajšie!“ vravel strom, „teraz neviaže ma už žiadne puto! Môžem sa vyšinúť k najvyššiemu, v Jeho svetlo a žiaru!

To bol sen starého dubu, a keď sníval, zadula prudká víchrica cez more. More valilo ťažké vlny na breh, strom prašťal, zlomil sa a bol vyrvaný i s koreňom, práve keď sa mu zdalo, že sa korene jeho vyprosťujú. A padol.

Ráno, na hody, keď slnko zasa sa zjavilo, utíšila sa búrka. Všetky zvony slávnostne zneli a zo všetkých komínov i z najmenšieho na streche domkárovej vystupoval modrastý obláčik dýmu ako z oltára o slávnosti druidov, dým z obetí vďaky. „Náš strom zmizol! Starý dub, naše znamenie zeme!“ vraveli námorníci. „Bol vyvrátený počas tejto búrlivej noci! Kto nám ho nahradí!

Takúto krátku, ale úprimnú pohrebnú reč mal strom, ležiaci na brehu na koberci snehovom.

Bol posledný deň v januári; nastala hrozná snehová fujavica; fujavice búrili ulicami; vonkajšie strany okien boli celé pokryté snehom a ako lavína padal sneh zo striech.

Ľudia boli ako na úteku, ponáhľali sa, behali, padali si do náručia, na chvíľku sa zadržali a aspoň na tak dlho si zachovali rovnováhu. Kočiare a kone boli ako napudrované, sluhovia stáli chrbtom ku kočiarom, aby aspoň trochu boli pred vetrom ochránení, a chodci hľadeli vždy, aby sa kryli za vozmi, ktoré v hlbokom snehu len pomaly sa pohybovali. Keď sa ko...