Prídel Múky v Prvej Republike: Boje o Prežitie a Sociálne Nepokoje

Slovensko zažilo v minulosti viacero vĺn veľkého zdražovania všetkého možného. Keď prekročilo hranice únosnosti (a nezriedka i skôr), svet práce sa postavil proti svetu kapitálu. Zdá sa, že Slováci sa už prejedli rôznych, väčšinou nepodarených paródií na komunistické oslavy Sviatku práce. Odborári ohlásili masové protesty proti zdražovaniu a myslia ich úplne vážne. Kedysi to bolo jedno z ústredných hesiel prvomájových demonštrácií.

Za ostatných sto rokov sa udial taký prípad v roku 1921 v Krompachoch. V tamojších železiarňach počas povojnovej krízy zarábali robotníci nieže málo, ale ešte o štvrtinu menej ako hutníci v iných častiach republiky. Tri roky po skončení prvej svetovej vojny a po vzniku ČSR začal v doline ceriť zuby hlad. Mladý štát v snahe zmierniť následky krízy zaviedol prídely múky pre najchudobnejších. Najprv sa začali búriť ženy krompašských robotníkov, keď sa dozvedeli o opätovnom znížení prídelov. Privolaní žandári sa ich pokúšali rozohnať.

Zvesť, že četníci bijú ženy, vyhnala na nádvorie fabriky ich mužov. Bezradní četníci reagovali na rozvášnený dav streľbou. Zahynuli štyria robotníci a štrnásti utrpeli zranenie. V meste i v okolí úrady vyhlásili stanné právo, 64 robotníkov zadržali a nepomohlo im ani vyhlásenie generálneho štrajku na východe Slovenska. Mnohých súd poslal do väzenia. Potom krompašské železiarne zatvorili, demontovali a na dlažbe sa ocitlo takmer 2 200 zamestnancov.

V roku 1925 Čechy a Morava už prekonali prvú povojnovú hospodársku krízu a tamojší priemysel práve vstupoval do obdobia svojich „zlatých rokov“. Agrárne Slovensko však naďalej bolo namočené po uši v kríze. Až 60 percent obyvateľstva pracovalo v poľnohospodárstve. Napríklad v Topoľčanoch väčšina chlapov márne hľadala prácu. Alexander Bachnár mal iba šesť rokov, keď kráčal ulicami rodných Topoľčian na čele prvomájového sprievodu po boku svojho oveľa staršieho brata, ktorý niesol červenú zástavu. Neďaleko námestia dav narazil na kordón četníkov. Ich náčelník najprv čosi vykrikoval a potom prikázal strieľať.

V Bratislave sa 1. mája konal takmer 15-tisícový tábor ľudu. Podľa zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch z roku 1925 bol 1. máj „symbolom sociálneho pokroku". Prvomájové podujatia mali však v medzivojnovom Československu pestrý charakter i priebeh: buď oslavný, protestný, alebo čosi medzi tým. Všetko záviselo od ich organizátora, či bol v tom čase pri moci, alebo v opozícii. Socialisti a komunisti stáli za „červenými" prvými májmi, a tak ľudáci začali sláviť vlastné „biele máje“.

Bývali pokojnejšie, usporiadanejšie, prebiehali takpovediac vo všetkej počestnosti. Ráno sa začínali svätou omšou vo vybraných kostoloch, nasledovalo zhromaždenie pod holým nebom, na ktorom vystúpil najprv kňaz a po ňom predstaviteľ kresťanských odborov.

Prvomájové sprievody ľavicových strán a odborov sa počas veľkej hospodárskej krízy v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia menili na takzvané hladové pochody. Tie sa často končili konfliktmi so štátnou mocou. Napríklad v roku 1931 sa za jeden jediný mesiac uskutočnilo 12 pochodov hladu a máloktorá z týchto akcií sa obišla bez zrážky s políciou. Ceny potravín i ďalšieho tovaru raketovo rástli. Niektoré základné produkty (napríklad zemiaky) zdraželi až trojnásobne.

Za zmienku stoja prvé protesty proti zdražovaniu elektriny na Slovensku. „Privysoké ceny prúdu hatia rozvoj elektrizácie tak sľubne zahájený. V roku 1931 sa na Slovensku krvavo skončila májová demonštrácia poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch. Neskôr nasledovala Polomka takisto s dvoma mŕtvymi. Najtragickejší záver mal však hladový pochod v českom Frývaldove: osem zabitých demonštrantov, 14 ťažko zranených.

Odvtedy sa traduje, že „Masaryk dal strieľať do robotníkov". Tomáš G. Masaryk však nebol predsedom vlády ani ministrom vnútra, sedel ako každý československý prezident na Hradčanoch. Rezort vnútra viedol v tom čase Slovák Juraj Slávik, minister za agrárnu stranu a neskorší diplomat. Masaryk volal po každej takejto tragédii Slávika na koberec, aby mu vyjadril svoju nespokojnosť. Proti brutálnym zásahom četníkov a svojvôli ministerstva protestovali vtedy aj poprední intelektuáli výzvou „Nelze mlčet“.

O rok neskôr už Veľká recesia (ako najväčšiu krízu nazvali ekonómovia) vrcholila aj v krajine medzi Dunajom a Tatrami. Podľa odhadov historikov miera nezamestnanosti dosiahla 25 percent. Ak pripočítame rodinných príslušníkov, tak dôsledky krízy postihli až tretinu domácností.

Čo v tejto situácii podnikali úrady, vláda, odbory, obce a čo desaťtisíce ľudí v hmotnej núdzi? „Vtedajší sociálny systém nebol na takéto finančné zaťaženie pripravený. Ministerstvo sociálnej starostlivosti vydávalo dlhodobo nezamestnaným týždenné poukážky, za ktoré si mohli vymeniť v určitých dňoch základné potraviny. Poukážka (ľudovo žobračenka) mala hodnotu 20 korún pre ženatých a 10 korún pre slobodných. Čo sa vtedy dalo kúpiť za 20 korún? Napríklad kilo bravčovej masti a kilo práškového cukru. Chudobní si mohli kúpiť za korunu lacnú polievku vo verejných vývarovniach.

V roku 1934 prijala vláda súbor opatrení proti neodôvodnenému zvyšovaniu cien „predmetov spotreby". Podnikateľské združenia a notárska komora označili tresty za drakonické. Zároveň spochybnili spôsobilosť úradov a ich komisií objektívne posúdiť „bezdôvodne" vysoké ceny. Slovenský štát najprv slávenie 1. mája v roku 1939 zrušil, ale už v nasledujúcom roku ho obnovil. Navonok sa oslavovala „národná práca", podobne ako v nacistickom Nemecku.

Určitým dostatkom cenovo dostupných potravín a ďalších tovarov na trhu sa prvá Slovenská republika mohla chváliť ešte tak v rokoch 1939 a 1940. Ale už na jar 1941 ministerstvo hospodárstva vydalo nariadenie, ktoré obmedzilo podávanie mäsových jedál v hostincoch a reštauračných zariadeniach. Neskôr sa to už len zhoršovalo. Vyšiel napríklad zoznam jedál, ktoré sa nemali pripravovať ani v domácnostiach. Dostal sa naň rezeň, sekaná, vyprážaná hydina, ryby, ale aj vyprážané zemiaky a hrianky. Skúsil by proti tomu niekto protestovať počas prvomájových osláv…

Odporcov Tisovho režimu posielali pred Sviatkom národnej práce preventívne za mreže (ak tam už neboli). Ani v prvom období po skončení vojny a obnovení Československej republiky sa situácia v zásobovaní trhu výraznejšie nezmenila. Mlieko, cukor, soľ, strukoviny… takmer všetko bolo na prídel. Ale aj tak mnohé chýbalo. Napríklad mlieko sa malo prideľovať iba deťom, nebolo ho však ani pre ne. Zároveň však prekvital čierny obchod s mnohonásobne predraženým nedostatkovým tovarom.

„Bezočivosť kšeftárov išla v posledných dňoch tak ďaleko, že začali za enormne vysoké ceny uvádzať na trh rozličný tovar UNRRA z vylúpených skladov," informovala 11. augusta Pravda. Mestá vyhlásili vojnu keťasom, ako volali vtedy špekulantov. Nebolo ničím nezvyčajným vidieť ich kráčať ulicami Bratislavy pod policajnou eskortou. Na krku mali zavesené tabuľky s hanlivými nápismi. V prvomájových sprievodoch niesli ľudia plagáty s heslami proti keťasom, kšeftárom a vojnovým zbohatlíkom. Parlament prijal v októbri 1947 zákon o tzv. milionárskej dávke.

O šesť rokov neskôr už komunistická moc prišla s peňažnou reformou. Bola zrejme presvedčená, že široké vrstvy pracujúcich ju prijmú s nadšením. Veď podľa oficiálnej propagandy mala postihnúť v prvom rade zbohatlíkov a špekulantov. Výmena peňazí v pomere 5:1 však otriasla celým sociálnym systémom a vyvolala vlnu protestov. V štyroch mestách sa konali protivládne demonštrácie a takmer 13 podnikov štrajkovalo.

Ale ceny sa už potom nezvyšovali, iba „upravovali". Chlieb bol mnohonásobne lacnejší ako teraz. Lebo štát ho dotoval takmer stopercentne. Dnešní päťdesiatnici si iste pamätajú na nevídané zdražovanie pred troma desaťročiami. Išlo o reformu cien alebo ich liberalizáciu, odštartovanú v januári 1991. Spotrebiteľské ceny, ktoré sa prestali dotovať štátom a centrálne regulovať, vzrástli zo dňa na deň aj dvojnásobne. Napríklad kryštálový cukor zo 7,30 na 14 korún, polotučné mlieko z dvoch na päť korún, hovädzie mäso zo 17 na 40 korún, atď.

Zdalo by sa, že Česi a Slováci si dovtedy už mohli zvyknúť na zdražovanie, veď maloobchodné ceny začali rásť hneď po parlamentných voľbách v júni 1990. Napríklad benzín zdražoval najprv koncom júna z ôsmich na 12 korún a v októbri na 18 korún za liter. Ľudia napriek tomu už koncom roka 1990 prepadli nákupnej horúčke. V zlej predtuche skupovali akoby o preteky všetko, čo ešte nestihlo zmiznúť z pultov obchodov: textil, obuv, nábytok, atď. „Koncom roka už nebolo možné pred rozvozom tovaru dostať takmer nič," píše sa v kronike Brezna.

Medzi ľuďmi sa totiž rozchýrilo, že od 1. januára príde veľké zdraženie a vrhli sa aj na základné potraviny. Reforma vyšla obyvateľstvo krajiny na 100 miliárd korún. To bola vtedy takmer pätina objemu štátneho rozpočtu. Vysoká inflácia značne znehodnotila reálne príjmy a zhltla aj takmer 57 percent z úspor občanov. Vyrovnávací príspevok 140 korún nemohol, samozrejme, kompenzovať zdraženie potravín.

Liečitelia ekonomiky „šokovou terapiou" na čele s federálnym ministrom financií Václavom Klausom však na svoje dielo nedopustia ani po troch desaťročiach. Ľudia verejne neprotestovali, prečo by aj, veď podľa predvolebných sľubov sa o niekoľko rokov mali mať ako v Rakúsku. Uverili politikom, že radikálna reforma je nevyhnutná, ak majú žiť v blahobyte. Dnes už asi nie sú takí naivní.

tags: #pridel #muky #prvá #republika

Populárne príspevky:

• Reštaurácia Tri Groše
• Recenzie grilov s kamennou doskou
• Recept na špenátové rizoto
• Tipy na zvlhčenie vaginálnej oblasti
• Tipy na podávanie falafelu