Prievidzská pekáreň Martin: História a význam v regióne

Rok 2025 priniesol tvrdé vytriezvenie pre časť slovenského biznisu. Skončili veľké fabriky, siete obchodov, ale aj ikonické značky. Výsledkom bola zmes bankrotov, tichých odchodov z trhu, zatvárania predajní aj hromadných prepúšťaní.

Drahšie vstupy a tlak na ceny sa podpisovali aj na regionálnych prevádzkach. Medzi značkami, ktoré citeľne ustupujú, je aj obuvnícka legenda Baťa. V regióne Martin rezonujú aj problémy známej tlačiarenskej firmy Neografia.

V Trenčianskom kraji zas prišiel nečakaný krach výrobcu strojov AMT Automatizácia, ktorý mal v minulosti rekordné miliónové príjmy, no výrobu náhle zastavili. Hoci je tento zoznam dlhý, ani zďaleka nie je úplný. Počas roka na Slovensku skrachovali, zatvárali alebo hromadne prepúšťali aj mnohé ďalšie firmy či obchody, o ktorých sme tiež písali.

Poďme sa pozrieť na jeden konkrétny príklad z pekárenského odvetvia, ktorý ilustruje širšie trendy a výzvy, ktorým čelia tradičné slovenské podniky.

Prievidzská pekáreň Martin

Známa slovenská cestovná kancelária HappyTravel.sk náhle skrachovala a dovolenkári riešili, čo bude s ich pobytmi. Na Hornom považí skončila tradičná pekáreň IMEX.

Kým vy ešte spíte, naši pekári pripravujú cesto, aby ste si mohli denne pochutnať na čerstvom pečive, chlebe alebo zákuskoch. Prinášame kvalitu, za ktorú sa vieme postaviť. Predávame skutočne to, čo ponúkame a zákazníka pravdivo informujeme. Pripravujeme s láskou, výhradne na Slovenku.

Chlieb je už od nepamäti súčasťou života človeka a v mnohých kultúrach sa stal symbolom mieru, ľudskej dobroty, úcty a pohostinnosti. Či už je to spomienka z detstva na babkine buchty, mamin nedeľný koláč, alebo akákoľvek iná, vždy je za tým teplo domova a ľudská blízkosť. A to je našim cieľom.

Značka DOBROTA je spojením všetkých troch významov slova, ktoré ju reprezentuje. Sú to naše kvalitné a chutné výrobky, ale sú to aj ľudia, ktorí ich s láskou a poctivo pripravujú a s prívetivým a láskavým prístupom ich ponúkajú svojim zákazníkom. Dobrota je aj príjemné miesto, kam si zákazníci pre svoje dobroty zájdu.

Máme na pamäti ciele a hodnoty, ktoré nás spájajú:

• Tradícia - Pevne sa opierame o poznanie, pracovitosť a remeselný fortieľ našich starých otcov.
• Poctivosť - Každý deň poctivo pečieme čerstvé výrobky podľa tradičných receptúr. Nemusíme zákazníka klamať, prinášame kvalitu, za ktorú sa vieme postaviť.
• Dobro - Pečieme dobré výrobky, pretože máme dobrý úmysel. Piecť obyčajné veci, čo prinášajú neobyčajný zážitok.

Zážitok, po ktorom si poviete „to bola dobrota“ a pre ktorý sa k nám s chuťou vrátite. Našou víziou je stať sa jednou z najvýznamnejších pekárenských spoločností nielen na strednom Slovensku.

DOBROTA predajňa a kaviareň - Martin Podháj Podháj Kaufland, Ul. DOBROTA - pekáreň a kaviareň A.

Chlebové cesto je ako život, treba s ním pracovať, miesiť ho, až kým nedozrie. Rovnaké poznanie prekvapí aj primabalerínu Sofie, ktorej zranenie zničí závratnú kariéru. Neustále si kladie otázky: Kto ju bude milovať, keď sa stratila zo svetla reflektorov? Sofie však v malej pekárni prekvapivo nájde oveľa viac ako len zamestnanie: múdrosť jednoduchého muža - pekára, šťastie v drobnostiach, odvahu zmeniť sa a nájsť novú životnú cestu.

Trendy v slovenskom pekárenstve

Slovenské pekárenské odvetvie sa od Nežnej revolúcie v roku 1989 výrazne zmenilo. Kým pred revolúciou sa Slovensko vyznačovalo najmä priemyselnou výrobou chleba a pečiva, 90-te roky minulého storočia všetko zmenili. Po Nežnej revolúcii na Slovensku nastúpilo obdobie vzniku menších lokálnych pekární.

"Zmena štátoprávneho usporiadania hospodárskeho a politického systému v roku 1989 priniesla eufóriu zriaďovania malých súkromných pekární. Veľké priemyselné pekárne ustúpili do úzadia. Zároveň na Slovensko začali prenikať zahraničné firmy ponúkajúce strojnotechnologické vybavenie pre malé pekárne," spomína predsedníčka SZPCC Tatiana Lopúchová, ktorá v pekárenskom segmente pracuje tri desaťročia.

V prvej polovici 90-tych rokov vznikli stovky malých pekární, banky bez problémov poskytovali úvery, aj keď s úrokovými sadzbami nad 20 %. Podľa zväzu pekárov sa dá vtedajší rozkvet menších pekární odôvodniť aj nostalgiou - každý chcel priniesť na trh taký chlieb, aký sa nosil na stôl v 50-tych rokoch. Mnohým sa to aj podarilo a uspeli, začali s rozširovaním výroby a modernizáciou. Z pôvodne malých pekární sa stávali stredne veľké, ktorých úroveň bola porovnateľná s tými západoeurópskymi. Modernizáciou začali prechádzať aj priemyselné pekárne. Porevolučné roky sa ešte vyznačovali vyššou spotrebou chleba.

Zo štatistík vyplýva, že po Nežnej revolúcii pripadala na jedného obyvateľa spotreba 49,7 kilogramu (kg) chleba a 39,5 kg pečiva za rok. V približne týchto úrovniach sa držala celú dekádu, výrazný pokles nastal po prelome tisícročí. Po revolúcii sa otvoril veľký priestor pre kreativitu pekárov a širokú škálu úžasných, dovtedy nepoznaných výrobkov - v nových tvaroch, rôznych chutiach, vlastnostiach či v inom zložení nutričných hodnôt. Najmarkantnejší pokles spotreby je vidieť od roku 2006, teda krátko po vstupe Slovenska do EÚ.

V tom čase poklesla spotreba čerstvého chleba na jedného obyvateľa na niečo málo cez 42 kilogramov a spotreba pečiva na 28 kilogram za rok. Globalizácia priniesla mnoho pozitívneho. Negatívom z pohľadu domáceho pekára oproti obdobiu pred rokom 1989 sa však stal až priveľmi otvorený trh voči zahraničným výrobkom, ktoré začali vytláčať domácu produkciu. Tradičný chlieb a pečivo idú do úzadia na margo trendov v stravovaní. Novému trendu v stravovaní sa museli prispôsobiť aj slovenskí pekári.

Na trh začali postupne aj slovenskí výrobcovia uvádzať ešte pestrejší sortiment. Preferencie Slovákov sa výrazne zmenili a do popredia sa dostali rôzne druhy výrobkov s prívlastkom "free" - sugar free, fat free, gluten free, lactose free. Zároveň sa sortiment rozšíril o množstvo druhov rožkov, bagiet i chlebov s rôznymi prímesami či príchuťami, na pultoch možno nájsť čoraz viac dopekaných i rozpekaných výrobkov. Do úzadia postupne ide základný chlieb a tradičné pečivo. Aktuálne vychádza, že jeden Slovák za rok skonzumuje 34 kg jednokilogramového chleba a 29 kg pečiva.

Na pultoch predajní možno nájsť tri kategórie pekárenských výrobkov: balené čerstvé pečivo, nebalené čerstvé pečivo a dopekané pečivo z mrazeného polotovaru, tzv. dopek. Či ide o dopek zákazník na prvý pohľad nerozozná, preto sa musí v obchodoch povinne označovať. Aj keď sú rozdiely v ponuke pečiva rôzne, zákazníci sa často nechávajú zlákať vôňou a etikety s popisom a zložením produktov čítajú zriedka.

Spotreba chleba na Slovensku

Chlieb, základná potravina sprevádzajúca ľudstvo od nepamäti, zohráva významnú úlohu v kultúre a stravovacích návykoch Slovákov. No zdá sa, že jeho pozícia v našich domácnostiach slabne. Ako sa vyvíjala spotreba chleba na Slovensku v priebehu desaťročí a aké faktory ovplyvňujú tento trend?

Kedysi bol chlieb samozrejmosťou v stravovaní, no tento fenomén sa zo slovenských domácností pomaly vytráca. Dnes zaznamenávame historicky najnižšiu spotrebu chleba na jedného obyvateľa. Podľa údajov Štatistického úradu SR v roku 2018 jeden Slovák skonzumoval 34,5 kilogramu chleba, pričom na prelome milénia, v roku 2000, bola spotreba na jedného človeka vyše 50 kilogramov. V 80. rokoch minulého storočia to bolo dokonca okolo 70 kilogramov. Oproti súčasnosti je to pokles až dvojnásobný.

Príčiny poklesu spotreby

Za neustálym poklesom spotreby chleba sa skrýva viacero faktorov. Šéfka Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov Tatiana Lopúchová dodáva, že chlieb jeme za posledné roky čoraz menej a tento trend má pritom pokračovať.

Rastúca popularita pšeničného pečiva

Na rozdiel od klesajúcej spotreby chleba, spotreba pšeničného pečiva v poslednej dekáde osciluje na úrovni 30 kilogramov na obyvateľa. V roku 2000 to bolo dokonca 33 kilogramov a v osemdesiatych rokoch minulého storočia bola spotreba pšeničného pečiva na úrovni 22 kilogramov na osobu.

Za nárastom spotreby pšeničného pečiva stoja prevažne nové druhy pekárenských výrobkov či dopekané a rozpekané pečivo, ktoré sa pripravuje v obchodných prevádzkach. Spotreba čerstvého pečiva, kam sa radí najmä klasický biely rožok, má pritom klesajúcu tendenciu.

Podľa Tatiany Lopúchovej sa aj z tohto dôvodu výrobné kapacity pekární dlhodobo využívajú na menej ako polovicu, čo spôsobuje pekárom obrovské problémy.

Vplyv doby a životného štýlu

Spotreba chleba a pšeničného pečiva je tak ovplyvnená dobou a životným štýlom. Kým koncom minulého storočia sme konzumovali chlieb ako základnú dennú potravinu a pšeničné pečivo bolo akýmsi doplnkom stravy tohto typu, dnes sme vystavení rôznym trendom stravovania.

Nutričná hodnota chleba

Lopúchová poznamenáva, že čerstvý chlieb má pritom nezastupiteľnú pridanú hodnotu vo výžive človeka. „V chlebe sa nachádza jedinečný pomer sacharidov ako zdroja energie, pomerne vysoký obsah bielkovín so svojou stavebnou funkciou, veľmi nízky obsah tukov a v neposlednom rade má priaznivý obsah rôznych minerálnych látok, vitamínov a vlákniny, ktoré dávajú tejto výnimočnej potravine právom prívlastok ‚chlieb náš každodenný‘,“ hovorí.

Ťažká situácia pekárov

Zväz pekárov očakáva ďalšie zhoršovanie situácie v spotrebe domácich pekárenských výrobkov. Pre pekárov, ktorí musia držať krok s udávaním trendov, je to o to náročnejšie. Trápia ich totiž neustále rastúce náklady. V niektorých nákladových položkách je to aj vyše 100 %, pričom pultová cena týchto výrobkov posledných 10 rokov stagnuje, resp. sa zvyšuje len minimálne.

„Nie je jednoduché prinášať na trh nové výrobky, inovovať ponuku a modernizovať pekárne, bojovať s neustále sa zvyšujúcimi nákladmi na suroviny a zamestnancov, no zároveň ísť s cenou pod výrobné náklady,“ dodáva Tatiana Lopúchová.

Riešenia a východiská

Východisko vidia pekári napríklad v lepšej komunikácii s obchodnými partnermi, ktorá by mala byť podporená legislatívnymi prvkami. Chýba väčšia popularizácia chleba a podpora domácej produkcie.

Kapacita slovenských pekární

Výroba čerstvého pečiva na Slovensku by sa mohla bez väčších problémov zvýšiť na dvojnásobok. Vychádza to zo štatistík slovenských pekární, podľa ktorých sú v súčasnosti kapacity domácich pekárenských spoločností pri výrobe čerstvého pečiva využívané len na 51 percent.

„Ak vychádzame z predpokladu, že jeden obyvateľ Slovenska skonzumuje ročne približne 80 kilogramov čerstvých pekárenských výrobkov, pri 100-percentnom využití kapacít dokážu slovenskí pekári zásobiť takmer 4 milióny obyvateľov,“ tvrdí Tatiana Lopúchová, predsedkyňa Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov. Na takýto krok by však podľa nej bolo nutné prijať stovky zamestnancov v rámci celého Slovenska, upraviť výrobné procesy na základe zvýšených výrobných nákladov.

„Všetko má v rukách domáci spotrebiteľ, ktorý rozhoduje o tom, po akom tovare siahne. No práve udalosti posledných týždňov nám naznačujú, ako rýchlo dokážu medzinárodné hrozby ovplyvniť naše bežné fungovanie. Ohľad na domáce výrobky je dôležitý, pretože v prípade uzatvorenia hraníc je potravinová sebestačnosť nevyhnutnosťou. V týchto dňoch sme svedkami prudkého nárastu záujmu o múku či cestoviny, ale aj o čerstvé pekárske výrobky.

Pekári taktiež v tejto súvislosti upozorňujú na ďalší dôležitý fakt. Aj napriek tomu, že výroba čerstvého chleba a pečiva stále dominuje, jeho spotreba postupne klesá. Naopak, spotreba trvanlivého pečiva rastie.

„Výroba trvanlivých pekárenských výrobkov je v súčasnosti najziskovejší segment pekárskej výroby s priemernou rentabilitou viac ako 9 percent za sledované obdobie rokov 2013 - 2018. Tento fakt vyplýva najmä z pomerne vysokej automatizácie výrobného procesu, vyššej pridanej hodnoty výrobkov, o čom svedčí aj ročná produktivita práce na jedného pracovníka. Len pre porovnanie, v roku 2018 sa podľa štatistických ukazovateľov vyrobilo 39 400 tisíc ton trvanlivého pečiva a kapacita je 45 600 tisíc ton. Čiže prevádzky na výrobu trvanlivého pečiva sú v tomto smere využité na 86 percent.

Zväz pekárov zároveň upozorňuje, že ročná produktivita práce v rovnakom období v segmente čerstvých pekárenských výrobkov bola v priemere 37-tisíc eur na jedného pracovníka. „Výroba čerstvého pečiva je o ľudskej práci. A práve vysoký počet zamestnancov je zdrojom nízkej rentability pekární.

Druhy chleba vo svete

Svet ponúka nespočetné množstvo druhov chleba, každý s vlastnou históriou a tradíciou.

• Arménsky lavaš: Táto chlebová placka z nekysnutého cesta patrí k najstarším chlebom vôbec a symbolizuje šťastie a ochranu pred zlými duchmi.
• Škótsky bannock: Zmienky o ňom pochádzajú už z 8. storočia.

Židia v Žabokrekoch nad Nitrou

Žabokreky nad Nitrou boli kedysi čulým trhovým mestečkom. Väčšinové obyvateľstvo tu nažívalo vo vzájomnej tolerancii s početnou židovskou komunitou, ktorá po stáročia obohacovala hospodársky, spoločenský i kultúrny život obce. Tento stav však výrazne narušila druhá svetová vojna. Článok vychádza pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu, ktorý si celý svet každoročne pripomína 27. januára. Táto významná spomienka na utrpenie miliónov Židov, ktorí boli obeťami nacistického besnenia počas druhej svetovej vojny, nám má pomôcť uvedomiť si smutný rozsah tragédie holokaustu, ktorá sa nikdy nesmie zopakovať.

História obce Žabokreky nad Nitrou sa začala písať veľmi dávno, nasvedčujú tomu aj početné archeologické nálezy zo 7. a 8. storočia. Prvá písomná zmienka však pochádza až z 13. storočia. V tomto období bola už obec významnou križovatkou stredovekých ciest. Pravidelné týždenné trhy, ktoré sa v Žabokrekoch konali od 14. storočia, pozdvihli význam obce s charakterom malého trhového mestečka. Obyvatelia Žabokriek sa po stáročia venovali hlavne poľnohospodárstvu a chovu zvierat. Ďalší prudký rozkvet obce môžeme pozorovať v priebehu 19. storočia, kedy sa stala sídlom nového Žabokreckého okresu. Táto udalosť znamenala príliv nielen štátnych úradníkov, ale i nových obyvateľov, medzi ktorými boli aj Židia.

Židia sa do priestoru Hornej Nitry začali sťahovať v druhej polovici 18. storočia. Živili sa ako obchodníci, remeselníci a statkári. Prichádzali sem z oblasti Moravy a slobodný pohyb im umožnil Tolerančný patent cisára Jozefa II. Židia sa vo veľkom počte usadili aj v Žabokrekoch nad Nitrou. Netrvalo dlho a Židia v Žabokrekoch vytvorili vlastnú náboženskú obec. V roku 1778 si vystavali malú synagógu, ktorá dlho patrila k najstarším pamiatkam svojho druhu na Slovensku. Okrem synagógy si Židia v mestečku zriadili aj vlastný cintorín a vybudovali židovskú školu s bytom pre rabína a učiteľov. Škola bola súčasťou uzavretého areálu náboženskej obce, ktorá stála pri hradskej vedúcej na Ostratice. V Žabokrekoch však mali Židia aj ďalšie budovy. Slúžili najmä na dodržiavanie ich tradícií a rituálov. Židovská náboženská obec využívala napríklad mikve, čo bol kúpeľ na zbavovanie sa rituálnej nečistoty. Ďalšou pre Židov dôležitou budovou bol bitúnok uprostred námestia, v ktorom rituálny rezník nazývaný šoichet porcioval kóšer mäso.

Predsedom náboženskej obce v medzivojnovom období bol Maximilián Emanuel Schlesinger. Funkciu rabína vykonával do roku 1935 Móric Neumann. Následne ho vystriedal rabín Benjamín Reich. Na prelome 19. a 20. storočia žilo v Žabokrekoch viac ako dvesto Židov. Práve oni sa stali významným prvkom hospodárskeho života obce. Z početných remesiel, veľkoobchodov a živnostenských licencií, ktoré patrili Židom, spomenieme tie najvýznamnejšie. Alexander Bienenstock a Samuel Kontes vlastnili pekárne a obchody s pečivom. Veľkoobchod s liehovinami prevádzkoval Henrich Ullmann. V obci sa nachádzalo aj viacero veľkostatkov. Jeden z nich patril Bernardovi Langovi a jeho synovi Eugenovi. Klampiarske remeslo ako jediný v mestečku zastrešoval Šalamún Glück. Maximilián Emanuel Schlesinger, predseda židovskej náboženskej obce, postavil v Žabokrekoch octáreň a spolu so svojimi synmi Eugenom, Vojtechom a Deziderom vlastnil aj sódovkáreň. Filip Lang mal menšiu fabriku na výrobu rumu a likérov. Patrila mu tiež veľká tehelňa. Vedľa židovskej synagógy mal dom obchodník s dobytkom a mäsiar Hermann Hersky. Hostince v obci prevádzkovali Šimon Wertheimer a Hermann Freiberger, ktorý bol zároveň miestnym politickým predstaviteľom Židovskej strany. Lekársku prax v Žabokrekoch vykonával obvodný lekár Adolf Wiltsek (neskôr Vlček).

Tento idylický stav však výrazne narušila druhá svetová vojna. Vláda Slovenskej republiky začala už v roku 1939 prijímať zákony, ktorých cieľom bolo potlačiť základné ľudské a občianske práva Židov. V lete roku 1941 nariadili vládni predstavitelia Židom nosiť tzv. židovskú hviezdu. Vládne nariadenie známe ako Židovský kódex, ktoré bolo prijaté 9. októbra 1941, prinieslo povinnosť pre notárske úrady viesť presnú evidenciu všetkých Židov. V školskom roku 1940/1941 úrady zrušili židovskú školu a začali tiež s arizovaním a likvidáciou židovských obchodov alebo živnostenských licencií. O svoje živobytie takto prišli napríklad mäsiar Hermann Hersky, klampiar Šalamún Glück i Filip Lang, ktorý musel arizátorovi odovzdať svoj liehovar. Spolu so spomínanou fabrikou na výrobu rumu a likérov, ktorú viedol Filip Lang, bolo arizovaných desať prosperujúcich židovských podnikov.

Koncom marca 1942 začali deportácie. Prvý transport sa dotýkal najmä mladých Židov, ktorých cez zberný tábor v Novákoch deportovali do koncentračného tábora Majdanek vo východnom Poľsku. Mladé židovské dievčatá následne transportovali cez Topoľčany a Bratislavu do vyhladzovacieho tábora Osvienčim. V apríli 1942 začali deportácie celých rodín cez zberný tábor v Seredi. Práceschopní muži boli umiestnení do tábora Majdanek. Starci, ženy a deti skončili vo vyhladzovacom tábore Sobibor. Po prerušení deportácií zostalo v Žabokrekoch nad Nitrou približne tridsať Židov, ktorí boli chránení rôznymi výnimkami. Po potlačení Slovenského národného povstania v roku 1944 boli deportované aj tieto rodiny. Hlavného rabína Benjamína Reicha spolu s rodinou odvliekli do Osvienčimu z Nitry, kde sa pravdepodobne ukrýval od roku 1942.

Poznámka: Údaje sú orientačné a môžu sa líšiť v závislosti od zdroja.

tags: #prievidzská #pekáreň #martin #história

Populárne príspevky:

• Pizza pre celiatikov v Žiari
• História čierneho korenia
• Pálivé rezance a sladkosti
• Vianočný likér
• Recept na chrenovú omáčku