Problémy s formálnymi náležitosťami procesných úkonov v ére elektronizácie súdnictva

Nová vlna týchto otázok prišla pred pár rokmi s elektronizáciou súdnictva. Elektronizácia súdnictva mala všetkým zúčastneným zjednodušiť prácu a odbremeniť ich od zbytočných úkonov. A to sa v mnohých aspektoch nepochybne aj podarilo (napr. nahliadanie do elektronického súdneho spisu a mnoho ďalších príkladov). Okrem toho však elektronizácia justície vyvolala aj otázky, ktoré by som si pred 10 rokmi ani nevedel predstaviť.

Najvyšší súd sa nedávno vyslovil, že „účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály“ a že „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000)" (NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021; podobne IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II. ÚS 435/2014).

V otázke formálnych náležitostí procesných úkonov na jednej strane platí, že „nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi“ (III. ÚS 269/2022 a tam citovaná judikatúra III. ÚS 194/2012 alebo ÚS ČR, IV. ÚS 281/04, III. ÚS 2373/21). Na druhej strane tiež platí, že tieto „obmedzenia a ich výklad nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate“ (III. ÚS 269/2022). Pravda je teda niekde uprostred - treba sa vyhnúť prehnanému formalizmu, ale aj prehnanej pružnosti (III. ÚS 269/2022, a tam citovaná judikatúra ÚS ČR, III. ÚS 2373/21; ESĽP, Walchli proti Francúzsku, č. 35787/03).

A niekde v tomto strede medzi rigidným formalizmom a bezbrehou pružnosťou je na Slovensku množstvo rozkošatených diskusií o otázkach, ktoré síce vôbec nesúvisia s meritom sporu, ale napriek tomu determinujú, či o tomto merite bude rozhodnuté. Nie je možné všetky tieto otázky a diskusie zhrnúť na jednom mieste. Dovolím si však na ďalšiu diskusiu ponúknuť zopár príkladov.

Trampoty s plnomocenstvom

Raz som sa kolegov advokátov v jednej európskej krajine pýtal, ako súdu preukazujú svoje oprávnenie zastupovať klienta. Prekvapene sa na mňa pozreli a odpovedali, že sú predsa advokáti regulovaní komorou, nikdy by im nenapadlo konať za klienta bez riadneho oprávnenia, lebo by prišli o advokátsku licenciu, a tým pádom ani súdy nebazírujú na formálnych požiadavkách plnomocenstva. Išlo o priateľský rozhovor a nikdy som neoveroval, ako to v danej krajine v skutočnosti funguje.

Nemám ilúzie o tom, že každá krajina má svoje špecifiká. Na Slovensku je jedným z týchto špecifík košatá diskusia, judikatúra a prax týkajúca sa formálnych náležitostí plnomocenstiev. Jedna z diskutovaných otázok bola, či plnomocenstvo musí byť výslovne prijaté advokátom. Podľa niektorých názorov plnomocenstvo bez výslovného prijatia advokátom nie je dostatočné.

Ako keby mohla existovať pochybnosť o tom, či advokát, ktorý voči súdu za klienta realizuje procesné úkony, plnomocenstvo od daného klienta prijal alebo neprijal. Táto otázka bola v judikatúre vyriešená. Podľa ústavného súdu skutočnosť, že plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon neobsahuje explicitný prejav vôle advokáta o prijatí plnomocenstva, nepredstavuje prekážku na rozhodovanie o kasačnej sťažnosti podanej týmto advokátom (I. ÚS 117/2021; rovnako NSS SR, sp. zn. 4 Sžrk/7/2020).

Osobitnou kategóriou je plnomocenstvo na podanie dovolanie, kde formálne nedostatky tiež v niektorých prípadoch viedli k odmietnutiu (NS SR, 4 Obdo 80/2018). Historicky sa presadzoval názor, že plnomocenstvo musí výslovne obsahovať oprávnenie na podanie dovolania. Podľa tohto výkladu je plnomocenstvo udelené na „celé konanie“ nedostatočné (NS SR, sp. zn. 4 Obdo 7/2017), pretože konanie sa odvolacím rozhodnutím právoplatne končí a podanie dovolania tak už nespadá pod predmet tohto plnomocenstva.

Tento názor bol v judikatúre prekonaný. Podľa ústavného súdu postačuje na podanie dovolania plnomocenstvo udelené na „podávanie opravných prostriedkov“, bez výslovnej zmienky o dovolacom konaní. Opačný výklad by podľa ústavného súdu „hraničil s právnym formalizmom na úkor ochrany práv sporových strán“ (II. ÚS 348/2020, publikované v Zb.ÚS 36/2020; podobne IV. ÚS 651/2021). Naďalej však zrejme platí, že neprípustné je udelenie plnomocenstva až po podaní dovolania (NS SR, sp. zn. 4 Cdo 160/2017).

Trampoty s autorizovanou konverziou plnomocenstva

K všeobecným trampotám s plnomocenstvami sa s príchodom elektronizácie pridali aj osobitné trampoty týkajúce sa konkrétnej elektronickej formy, v ktorej musí byť plnomocenstvo predložené. Od počiatku elektronizácie bola jedným z častých dôvodov odmietnutia podaní absencia zaručenej konverzie plnomocenstva (všeobecne k autorizovanej konverzii FRIEDRICH, M. Zaručená konverzia a advokáti. Bulletin Slovenskej advokácie. č. 1-2/2019, s. 33).

Táto prax sa odvolávala na rozhodnutia z času pred elektronizáciou, podľa ktorých sa splnomocnenie musí predložiť ako originál, nie ako fotokópia (NS SR, sp. zn. 4 Sži 35/2014). Tento problém sa osobitne prejavil v exekučnom konaní, konkrétne návrhoch na exekúciu.

Súdy sa pritom opierali o § 48 ods. 6 EP, ktorý explicitne vyžaduje autorizovanú konverziu exekučného titulu a verejných listín, nie však plnomocenstva. Ako protiargument sa uvádzal § 82l ods. 4 zákona o súdoch, podľa ktorého „prílohy podaní vyhotovené v listinnej podobe možno súdu doručiť v elektronickej podobe tak, že sa prevedú do elektronickej podoby a pripoja sa k elektronickému podaniu, ktoré je autorizované účastníkom konania, stranou v konaní alebo ich zástupcom; autorizácia takto vyhotovených elektronických dokumentov sa nevyžaduje a ustanovenia osobitného predpisu42g) o zaručenej konverzii sa nepoužijú.“

Teda inými slovami, podľa tohto ustanovenia postačí obyčajný scan príloh podania, nie je potrebné predložiť zaručenú konverziu (ČENTÍK, T. Elektronizácia výkonu advokácie: Je potrebné zaručene konvertovať splnomocnenie? Ulpianus, 13.2.2019). V konečnom dôsledku sa však presadil formalistickejší výklad, ktorý obstál aj v ústavnom prieskume (II. ÚS 231/2018, IV. ÚS 342/2018).

Na základe tohto dôvodu ústavný súd odmietal aj ústavné sťažnosti, ku ktorým bol priložený scan listinného plnomocenstva bez vykonania zaručenej konverzie (III. ÚS 422/2018, II. ÚS 499/2018, II. ÚS 363/2018,III. ÚS 308/2018; podobne I. ÚS 321/2018, hoci tu išlo o jeden z viacerých dôvodov odmietnutia). Tomáš Čentík v tejto súvislosti kritizoval, že nedošlo k aplikácii § 10 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu SR (č. 114/1993 Z. z., medzitým už zrušený), podľa ktorého mal spravodajca navrhovateľa vyzvať na odstránenie nedostatkov a neúplnosti návrhu (ČENTÍK, T. Elektronizácia výkonu advokácie: Je potrebné zaručene konvertovať splnomocnenie? Ulpianus, 13.2.2019).

Ústavný súd sa opieral o svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je povinný nedostatok v zákonom predpísaných náležitostiach odstraňovať z úradnej povinnosti (IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, citované podľa I. ÚS 321/2018).

V daňovom konaní ústavný súd zdôraznil, že čl. 46 ústavy vyžaduje, aby procesné predpisy umožňovali odstrániť nedostatky brániace praktickému uplatneniu procesných práv. Orgán verejnej moci by teda mal účastníkovi poskytnúť reálnu možnosť odstrániť nedostatky právne formalizovaného aktu nevyhnutného pre začatie alebo pokračovanie v konaní. Inými slovami, daňovník by mal možnosť doložiť plnomocenstvo aj po uplynutí lehoty na odvolanie (II. ÚS 16/2015; k odstraňovaniu nedostatku spočívajúcemu v nepriložení plnomocenstva v trestnom konaní viď. ÚS ČR, II. ÚS 1445/21).

Trampoty s podpisovaním podaní

V začiatkoch elektronizácie súdnictva dochádzalo k viacerým nepochopeniam a z toho vyplývajúcim chybám aj v súvislosti s elektronickým podpisovaním, teda autorizáciou podaní. Ako píše Fero Sedlačko, niektorí advokáti si zrejme zamieňali autentifikáciu s autorizáciou a tak mylne vychádzali z predpokladu, že prihlásenie sa do ich elektronickej schránky je bez ďalšieho spojené s autorizáciou všetkých elektronických podaní, ktoré následne z elektronickej schránky odošlú na súd (SEDLAČKO, F. Odozva judikatúry na elektronizáciu výkonu advokácie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 10/2020, s. 8).

Ústavný súd judikoval, že ak žaloba nebola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom, išlo o ústavne konformný dôvod na jej odmietnutie (I. ÚS 521/2019, publikované v Zb.ÚS pod 64/2019). V danej veci podpisujúci domnele využil funkciu pre autorizáciu elektronického podania podľa § 23 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona o e-Governmente (ZEG); táto funkcia však v danom čase na Ústrednom portáli verejnej správy nebola poskytovaná.

Podobne išlo aj o dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti (III. ÚS 422/2018). S nekompromisným postojom sa stretol aj advokát, ktorý podal odvolanie tak, že cez Ústredný portál verejnej správy podal elektronickú správu o predložení odvolania. Táto správa bola riadne autorizovaná kvalifikovaným elektronickým podpisom. K nej priložil ako prílohu „wordovskú“ verziu odvolania, ktorú nepodpísal („wordovské“ dokumenty cez portál ani nie je možné podpísať).

Odvolací súd vrátil spis súdu prvej inštancie, aby vyzval odvolateľa na doplnenie podpisu odvolania. Advokát vadu odstránil a odvolací súd sa odvolaním riadne zaoberal a vyhovel mu. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však neúspešná strana podala ústavnú sťažnosť a ústavný súd rozhodnutie zrušil, pretože odvolací súd nemal na odvolanie vôbec prihliadať (II. ÚS 442/2021; SEDLAČKO, F. Elektronické podpisovanie podania vo veci samej. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 4/2022, s. 6; podobný postup prešiel ústavným prieskumom aj vo veci I. ÚS 223/2021).

Jedno z praktických riešení naznačil najvyšší súd vo veci pod sp. zn. 3 Cdo 105/2019. Podanie urobené do elektronickej podateľne, ktoré nie je autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom, sa ešte stále považuje aspoň za „bežné“ elektronické podanie v zmysle § 125 ods. 1 CSP. Ak sa teda doplní písomne do 10 dní, je lehota zachovaná. Toto je však samozrejme riešením len v prípade, ak si advokát danú chybu uvedomí v priebehu niekoľkých dní.

Len pre úplnosť možno dodať, že ak podanie autorizuje advokát, je irelevantné, či podanie autorizuje občianskym preukazom alebo mandátnym certifikátom. „Autorizácia „nemandátnym“ kvalifikovaným certifikátom nesmie byť orgánom verejnej moci odmietnutá z dôvodu, že na vnútroštátnej úrovni sa požadujú nepovinné atribúty kvalifikovaného certifikátu [...]. [Osoba, ktorá nie je orgánom verejnej moci,] si môže zvoliť, či elektronický dokument alebo podanie autorizuje prostredníctvom svojho kvalifikovaného certifikátu vydaného napríklad s eID, alebo si zvolí mandátny certifikát. Oba druhy autorizácie musia byť orgánmi verejnej moci akceptované, pretože sú rovnocenné“ (FRIEDRICH, M., SEMANOVÁ, M. Vybrané aspekty elektronického podpisovania a elektronickej kontraktácie. 1. časť. Elektronické podpisovanie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 9-10/2022, s. 13).

Na druhej strane možno nájsť aj rozhodnutia, ktoré sa k splneniu formálnych náležitostí stavajú miernejšie a k stranám konania ústretovejšie. Tak napr. v situácii, kedy okresný súd len na základe technickej poruchy elektronického systému odmietol sťažnosť pre neplatný elektronický podpis. Ústavný súd konštatoval, že okresný súd v drvivej časti konania s právnym zástupcom sťažovateľky komunikoval a ten nemal najmenší dôvod pochybovať, že jeho zastupovanie ako advokáta nie je procesne problematické.

Keďže odmietnutie sťažnosti bolo založené na technickom nedostatku podpisu, nie teda obsahu listiny, ktorej sa podpis týkal, a keďže nešlo o chýbajúci podpis, ale o podpis technicky nezvládnutý v konkrétnej záležitosti, ústavný súd konštatoval porušenie procesných práv a rozhodnutie okresného súdu zrušil (III. ÚS 564/2021).

Ako nahrať podpisové certifikáty do eID online

Trampoty s autorizáciou podaní koncipientmi

Veľké trampoty spôsobila otázka, či podanie musí byť elektronicky podpísané advokátom, alebo postačí podpis koncipientom, a to osobitne v konaniach s obligatórnym advokátskym zastúpením (SEDLAČKO, F. Odozva judikatúry na elektronizáciu výkonu advokácie. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 10/2020, s. 8). V niektorých prípadoch advokát tvrdil, že dovolanie bolo ním spísané, avšak autorizované a podané bolo advokátskym koncipientom.

V týchto prípadoch mal najvyšší súd tendenciu dovolanie odmietnuť (sp. zn. 5 Obdo 24/2019, 3 Obdo 96/2019, 1 Obdo 45/2018). Argumentácia sa okrem iného opierala aj o judikát R 78/2018 (NS SR, sp. zn. 3 Oboer 42/2017), podľa ktorého skutočnosť, že dovolanie bolo spísané a podpísané advokátskym koncipientom, predstavuje neodstrániteľnú podmienku prípustnosti dovolania (v danej veci však nešlo o otázku elektronického podpisovania).

Ústavný súd tento postup považoval za ústavne konformný (I. ÚS 484/2019, bod 32), aj keď v konkrétnej veci uznesenie najvyššieho zrušil, pretože identita podpisujúceho nebola dostatočne preukázaná. Túto líniu potvrdil aj judikát R 49/2020 (NS SR, sp. zn. 3 Obdo 96/2019), podľa ktorého „ak bolo dovolanie podané elektronickými prostriedkami autorizované kvalifikovaným elektronickým podpisom advokátskeho koncipienta, nie je splnená zákonná podmienka spísania a podpísania dovolania advokátom v zmysle ustanovenia § 429 ods. 1 C. s. p. Tento nedostatok dovolania nemožno po uplynutí lehoty na podanie dovolania odstrániť a má za následok odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. e) C. s. p.“

Podobne aj v rámci konania o ústavnej sťažnosti bol kvalifikovaný elektronický podpis koncipienta, hoci nascanovaná sťažnosť bola podpísaná advokátom, jedným z dôvodov na odmietnutie ústavnej sťažnosti (I. ÚS 321/2018). Relatívne ustálenú judikatúru k dovolaniam podpísaným koncipientom nabúralo aktuálne rozhodnutie ústavného súdu, o ktorom už bola reč tu (III. ÚS 269/2022; podobné rozhodnutie vo vzťahu ku konaniu koncipienta, avšak nie v kontexte dovolania aj III. ÚS 63/2022).

Ústavný súd v tejto veci označil názory vyjadrené v judikátoch R 78/2018 aj R 49/2020 za ústavne neudržateľné. Podľa ústavného súdu „by bolo príliš formalistické uzavrieť, že [ § 429 ods. 1 CSP] treba vykladať tak, že advokát je výlučná osoba oprávnená dovolanie spísať a nemôže to za neho urobiť jeho advokátsky koncipient. [...] Koncipient môže zastúpiť advokáta aj pri podaní dovolania, čo v tomto konkrétnom prípade znamená oprávnenie koncipientky elektronicky podpísať a elektronicky podať dovolanie, ak je na to splnomocnená.“

Podľa ústavného súdu „splnomocnenie udelené advokátskej ... 343ZÁKONz 18. novembra 2015o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonovNárodná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:Čl. IPRVÁ ČASŤZÁKLADNÉ USTANOVENIA§ 1Predmet úpravy(1) Tento zákon upravuje zadávanie zákaziek na dodanie tovaru, zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na poskytnutie služieb, súťaž návrhov, zadávanie koncesií na stavebné práce, zadávanie koncesií na služby a správu vo verejnom obstarávaní.