Analýza Romana Hlada, Smada a Zajaca
Článok sa zaoberá analýzou tvorby Romana Hlada, Smada a Zajaca, pričom sa zameriava na symboliku, alegórie a historické kontexty, ktoré sa v ich dielach objavujú.
Dante a "Božská komédia"
Do stredu dráhy životnej som vkročil - Do 35. roku svojho života, čiže do roku, ktorý Dante pokladal za prirodzený stred, za vrcholný bod („lo punto sommo“) normálneho ľudského veku. Keďže vieme, že sa Dante narodil 18., resp. 31. mája 1265, jeho fiktívna púť troma záhrobnými ríšami spadala by teda - podľa úsudku viacerých komentátorov Božskej komédie - do roku 1300, čo bol rok slávneho jubilea, vyhláseného pápežom Bonifácom VIII.
Táto skupina danteológov preskúmala aj iné Danteho časové narážky (porov. v tomto speve v. 37-43, Inf. XV, 49-51 atď.) a spresnila chronológiu tejto cesty: Dante zablúdil v „temnom lese“ na Zelený štvrtok 7. apríla 1300 a vlastná jeho púť záhrobím sa začala na Veľký piatok 8. apríla 1300. Oproti tomu druhá časť komentátorov, ktorá znovu preskúmala nielen časové narážky, ale i rozličné Danteho „astronomické údaje“, roztrúsené v celej Božskej komédii, došla k názoru, že začiatok Danteho cesty treba položiť do 25. marca 1300, resp. 1301.
V otázke datovania Danteho záhrobnej púte - ináč otázke nie tak bezvýznamnej, ako by sa zdalo - nedospelo sa teda ku zhode. Len z praktických príčin priklonili sme sa k názoru prvému. Povestný Danteho „temný les“ („selva oscura“), viacvýznamový symbol: v širšom význame podľa zhodnej mienky najstarších komentátorov „nerestný svetský stav“ (Benvenuto da Imola), „nerestný život“ (Jacopo della Lana), les nevedomosti a neresti, v ktorom sa stráca cesta pravdy a cnosti (Anonymus), v užšom význame Danteho vlastné mravné a intelektuálne poblúdenie.
Verš prekladáme podľa lekcie chè la diritta via era smarrita, čiže podľa tých moderných editorov, ktorí chápu spojku „chè“ vo význame „pretože“ (SDI, Porena, Momigliano a i.), a nie vo význame „takže“ (ako napr. Sapegno). „Spánok duše“ podľa Biblie, ktorá inšpirovala tento obraz, znamenal chabosť intelektu, neschopného rozoznať dobro od zla. Dante tu mieri na čas po smrti Beatrice (po r. 1290), ktorý pokladal za obdobie svojho mravného i duchovného poblúdenia.
Podľa zhodnej mienky komentátorov hora (ako protiklad údolia s „temným lesom“) na alegorickom pláne Danteho spevu znamená „výšiny cnosti a pravdy“, slnko, ktoré Dante podľa súdobých kozmologických predstáv pokladal za obežnicu, krúžiacu okolo nehybnej zeme, znamená Boha a jeho lúče milosť Božiu.
Obraz inšpirovaný súdobou lekárskou vedou, ktorá si predstavovala srdce ako „nádrž krvi“ („jazero krvi“ - „jazero srdca“) a tepny so žilami ako „rieky krvi“, rozbiehajúce sa celým telom. Obraz upokojujúceho sa „jazera srdca“ znamená teda postupné miznutie strachu.
Leopard ako symbol
Danteho slovo „lonza“ sa tradične vysvetľuje a prekladá ako panter, pardál, levhart, leopard, sporadicky ako ostrovid (tak napr. Lozinskij), alebo sa vôbec neprekladá a ponecháva sa v cudzojazyčných textoch v talianskej forme. Na správny význam tohto slova naposledy upozornil francúzsky danteológ Henri Longnon: podľa neho - a je to iste náhľad správny - Danteho „lonza“ znamená onsu či geparda, čo je mačkovitá šelma prostrednej veľkosti medzi ostrovidom a leopardom, v stredoveku veľmi dobre známa a používaná na poľovačkách, tak ako sa ešte i dnes používa na podobné účely v Perzii a Indii.
Keďže sa onsa či gepard podobajú leopardu, ľahko dochádzalo k zámene oboch zvierat v ľudovom pomenovaní, a to samozrejme v prospech známejšieho leoparda. Za správnosť Longnonovho názoru - okrem iného - svedčí konečne i sám text Danteho diela. Hoci však po upozornení Longnonovom poznáme správny význam Danteho slova „lonza“, jednako sme v svojom preklade dali prednosť tradičnému leopardovi pred onsou či gepardom.
*Exploring the History of Animal Symbolism*
Otázkou alegoricko-symbolického významu Danteho troch šeliem sa zaoberali celé generácie komentátorov Danteho Božskej komédie od najstarších čias. Keďže - tak sa zdá - alegoricko-symbolický význam posledných dvoch zverov Dante aspoň naznačil (lev bol od nepamäti symbolom pýchy, čo Dante naznačil vo v. 46, a vlčicu v Purg. XX, 10-12 výslovne identifikoval ako symbol pažravého lakomstva), najstarší komentátori v prvom člene Danteho alegoricko-symbolickej triády, čiže v onse, vypozorovali symbol chlipnosti, zmyselnosti, žiadostivosti tela ako prvej prekážky pri výstupe k cnostnému a štastnému životu.
Oporu pre takéto riešenie našli rovnako vo viacerých sakrálnych i scholastických textoch, ktoré Dante iste dobre poznal a ktorými sa teda mohol inšpirovať. Jednou z prvých prekážok na ceste autora Božskej komédie k symbolickej „spanilej hore“ bolo práve jeho rodné mesto s najvýraznejšou črtou pažravosti a nenásytnosti, ktorú toľkokrát bude biľagovať.
Dante tu spresňuje chronológiu svojej cesty: podľa stredovekej viery, keď Boh stvoril nebeské telesá a uviedol ich do pohybu, slnko malo také postavenie, aké má v jarnú rovnodennosť. Čiže: ak Dante hovorí, že sa slnko práve vznieslo na tú istú dráhu, akú malo pri stvorení sveta, začiatok jeho púte spadá približne do obdobia jarnej rovnodennosti, do „sladkej časti roku“, a to do 6. hodiny rannej.
Ako vysvitne z nasledujúcich veršov, tieň, ktorý sa Dantemu náhle zjavil, bol tieň rímskeho básnika Vergilia. O tomto jeho „hlase chabom od dlhého mlčania“ viedli sa dlhé diskusie od najstarších čias, okrem iného podnietené ešte i tým, že sa nachádzal rozpor medzi týmto veršom a Inf. II, 52-114, kde Dante uvádza dlhý rozhovor Vergilia s Beatricou. Niektorí starí komentátori snažili sa odstrániť tento rozpor domnienkou, že Dante tu mieri na Vergiliov osud po zániku rímskej ríše a v stredoveku vôbec: Vergiliova sláva zhasla, čítanie jeho kníh sa obmedzilo na úzky kruh klerikov, ktorí k tomu ešte nechápali „vysoké významy“, utajené v jeho diele, a tým menej jeho vysoké slovesné umenie, čiže kedysi jasný hlas rímskeho básnika vekmi stemnel a po „dlhom mlčaní“, keď sa Dantemu náhle ozval, bol sprvoti - chabý.
Ak rímsky básnik na alegorickom pláne predstavuje ľudský rozum - a takýto druhý význam tejto postavy sa dnes aj po mnohých diskusiách takmer všeobecne pripúšťa -, Dante chcel vraj povedať, že hlas rozumu, keď sa začne ozývať v duchu blúdiaceho človeka, je sprvoti chabý, slabý, zastretý, pretože dlho mlčal, čiže dlho bol udúšaný vášňami.
Sub Julio (lat.), za Júlia, rozumej: za Júlia Caesara, v časoch prvého rímskeho cisára. Za vlády Caesara Octavia Augusta, Caesarovho synovca, ktorý sa roku 31 pred n. l. stal rímskym cisárom. V orig. al tempo delli dei falsi e bugiardi, doslovne: v čase bohov zdanlivých a klamlivých.
Vergilius umrel roku 19 pred n. l., čiže ešte v čase kultu pohanských bohov. Syn Anchízov. - Aeneas, syn Trójana Anchíza (Anchises), bájny zakladateľ rímskeho národa; podľa neho nazval Vergilius svoj epos Aeneidou. Viacerí komentátori nachádzajú v tejto tercíne až krutú iróniu pevca Aeneidy, ktorý predsa dobre vie - ako to konečne sám o niekoľko veršov nižšie povie (porov. v. 91 a nasl.) - že cesta, ktorou sa Dante pustil, je pre neho nemožná. Predovšetkým, rozumie sa, Aeneidu, o ktorej sa neskôr vyjadrí, že ju poznal „tutta quanta“ - „úplne a cele“.
Doslovne: Si mojím učiteľom a mojím autorom, pričom posledné slovo - podľa Renucciho v...
| Postava | Symbol | Význam |
|---|---|---|
| Leopard | Chlipnosť, zmyselnosť | Prvá prekážka na ceste k cnostnému životu |
| Lev | Pýcha | Prekážka na ceste k pokore |
| Vlčica | Lakomstvo | Prekážka na ceste k štedrosti |
tags: #roman #hlad #smad #a #zajce #analyza
