Rumunsko-francúzske vzťahy: História a súčasnosť

Rumunsko a Francúzsko majú dlhú a bohatú spoločnú históriu, ktorá formovala ich vzájomné vzťahy. Tieto vzťahy prešli rôznymi fázami, od spojenectva a spolupráce až po obdobia napätia a nedôvery. V tomto článku sa pozrieme na historický vývoj rumunsko-francúzskych vzťahov a ich súčasný stav.

Historický prehľad

Prvá svetová vojna a formovanie moderného Rumunska

Počas prvej svetovej vojny sa Rumunsko správalo vypočítavo a takmer sa mu to vypomstilo. V auguste 1916 sa Rumuni konečne rozhodli a zapojili sa do vojny na strane Dohody (franc. Entente). Len málo zasvätených vedelo, že tomu predchádzalo uzavretie spočiatku tajnej zmluvy, v ktorej štáty Dohody sľubovali Rumunsku rozsiahle územia na účet Rakúsko-Uhorska a Bulharska.

Operácie na Balkáne sa však nevyvíjali podľa predstáv dohodových diplomatov a generálov. Vo Viedni a v Berlíne však chápali, že Rumunsko predstavuje nebezpečnú hrozbu pre komunikačné línie spájajúce strednú Európu so spojeneckou Osmanskou ríšou, ktorá by bez plynulého prísunu nemeckých zbrojných dodávok nedokázala dlho odolávať britskému tlaku v Mezopotámii (dnešný Irak) a Palestíne (dnešný Izrael).

Začiatkom decembra padla do rúk Mackensenových rúk Bukurešť a Rumunsko musela zachraňovať ruská armáda. Rumunsko tak prišlo o jediného spojenca, ktorý mu mohol v ťažkej situácii poskytnúť aspoň nejakú pomoc. Rumunská armáda strácala jednu pozíciu za druhou.

Rumunská vláda toho času sídliaca v meste Jasy (rum. Iași) preto v decembri 1917 požiadala o prímerie. Rumuni skúšali hrať o čas a mierové rokovania naťahovali. Rumunská vláda napokon na tvrdé mierové podmienky pristúpila 7. mája 1918, keď bol podpísaný (historicky už štvrtý) Bukureštský mier.

Čas na rumunskú odplatu prišiel už o pár mesiacov, na jeseň roku 1918. Kým bol tzv. Belehradským prímerím definitívne nastolený pokoj zbraní, rumunská vláda 10. novembra obnovila s Rakúsko-Uhorskom aj Nemeckom nepriateľstvo. Už o tri dni neskôr rumunská armáda vytiahla opäť do poľa a obsadila veľkú časť Sedmohradska po líniu Nagybánya (dnes Baia-Mare) - Kolozsvár (Cluj-Napoca) a povodie rieky Mureš (rum. Mureş).

Dohodové velenie síce Rumunom vyčítalo podpis separátneho mieru s Centrálnymi mocnosťami, ale prítomnosť rumunskej armády na hraniciach Maďarska, ktoré sa pomaly, ale isto ponáralo do chaosu, vedeniu Dohody nadmieru vyhovovala. Úspechom posmelení Rumuni po krátkom oddychu bez ostychu obsadili celé Sedmohradsko a ich armáda sa zastavila až na línii Szatmárnémeti (Satu Mare) - Nagyvárad (Oradea) - Arad.

Na začiatku decembra 1918 poslanci rumunského Národného zhromaždenia a zástupcovia sedmohradských Rumunov slávnostne odhlasovali pripojenie Sedmohradska a Bukoviny k Rumunsku.

Dohodové mocnosti prijali vyhlásenie Maďarskej republiky rád s veľkým znepokojením. Diplomati chceli vyjednávať, ale vrchný veliteľ vojsk Dohody maršal Ferdinand Foch presadzoval rýchle vojenské riešenie.

Rumuni postupovali do hĺbky maďarského územia smerom k rieke Tise a legionári k Miškovcu. Situácia sa však začala komplikovať. Rumuni po dosiahnutí rieky Tisy nečakane uzavreli s Budapešťou prímerie. Kun a Stromfeld chceli získaný čas využiť na vyrovnanie sa s Československom.

Do Budapešti dorazil osobitný zmocnenec Dohody, generál (a budúci juhoafrický premiér) Ian Smuts a maďarskej vláde na piatu hodinu rannú 24. júna 1919 direktívne nariadil pokoj zbraní s tým, že pokiaľ to Budapešť nebude rešpektovať, bude proti nej zakročené „plnou silou veľmocí“.

Druhá svetová vojna

Rumunsko sa pridalo na stranu štátov Osi (k paktu Berlín - Rím - Tokio) v novembri 1940 po sovietskej anexii Besarábie, čo je približne územie dnešnej Moldavskej republiky. Režim Iona Antonesca vyhlásil vojnu Moskve už 22. júna 1941 v nádeji, že tak prinavráti Rumunsku anektované územie. Vojna na strane Tretej ríše pripravila rumunské ozbrojené sily takmer o 625-tisíc vojakov (z toho vyše 71-tisíc ich zahynulo, mnohí padli do zajatia).

Do stoviek obcí vstupovali Rumuni buď prví, alebo spolu s červenoarmejcami a jednotkami 1. Prví prišli napríklad do Dubnice nad Váhom a do Trenčianskej Teplej. Ale aj do Dobšinej. Rumunské jednotky nepôsobili samostatne, vždy podliehali 40. a 53. sovietskej armáde 2. ukrajinského frontu. Prvá samostatná publikácia o účasti Rumunov na oslobodzovaní Slovenska vyšla u nás takmer 20 rokov po vojne, aj to od českých a rumunských historikov.

Rumunské jednotky podstúpili na viacerých miestach tvrdé bitky s nemeckými okupačnými jednotkami. Celkové straty rumunskej armády na území Slovenska dosiahli okolo 65-tisíc osôb, z nich vyše 11-tisíc zahynulo. Historický zlom vo vývoji Rumunska prinieslo protifašistické povstanie. Prepuklo iba o týždeň skôr ako naše, 23. Navyše sa na stranu povstalcov v rozhodujúcej chvíli postavil rumunský kráľ Michal I.

Prvé rumunské jednotky prekročili československé hranice už koncom roku 1944. Štvrtá armáda podriadená 40. sovietskej armáde útočila v smere Rimavská Sobota - Banská Bystrica - Martin. Prvá armáda pod velením generála Vasileho Atanasia (podriadená 53. sovietskej armáde) postupovala smerom na Slovenské Ďarmoty - Novú Baňu - Myjavu.

Súčasnosť

Ioan Aurel Pop predstavil dňa 14. marca 2019 na Univerzite Komenského publikáciu Dejiny Sedmohradska o formovaní moderného Rumunska po prvej svetovej vojne, na ktorej spolupracoval s Ioanom Bolovanom. Rumunsko si nesie latinskú históriu, avšak geograficky je položené pomerne ďaleko od latinských krajín ako Francúzsko, Španielsko či Taliansko. Až 80 % slov v rumučine tvoria slová pochádzajúce z latinčiny, 15 % slov má slovanský základ a len malé percento pochádza z maďarčiny, turečtiny či z Orientu.

Sedmohradsko je dnes súčasťou Rumunska i Európy, ale hlavne a viac ako čokoľvek iné je vlasťou, ktorá prijíma všetkých svojich obyvateľov. Je to jediné miesto v Európe, kde pravoslávny kostol z byzantských čias stojí hneď vedľa románskej baziliky i gotickej katedrály, pri ktorej je ďalšia baroková a všetky susedia s blízko stojacou synagógou. Zároveň je to jediné miesto, kde obyvateľ s pravoslávnym vierovyznaním žije len pár krokov od gréckokatolíka, rímskokatolíka, kalvína, luterána či príslušníka uniatskej cirkvi. Táto skutočnosť vypovedá omnoho viac o pokojnom spolunažívaní ako o konfliktoch.

Francúzsko, Francúzska republika, francúzsky France, République française - štát v západnej Európe medzi Atlantickým oceánom a Stredozemným morom. Hraničí s Belgickom, Luxemburskom, Nemeckom, so Švajčiarskom, s Talianskom, Monakom, so Španielskom a s Andorrou, od Spojeného kráľovstva je oddelený Lamanšským prielivom a Doverskou úžinou.

Od poslednej reformy administratívneho členenia sa od roku 2016 člení tzv. pevninové Francúzsko (územie Francúzska na európskej pevnine a ostrov Korzika) na 13 metropolitných regiónov a 95 departementov. Jeho zámorské územia majú podľa vzťahu k Francúzsku niekoľko štatútov. Územia bývalých zámorských kolónií (DROM = Département et région d’outre-mer) - Francúzska Guyana, Guadeloupe, Mayotte, Martinik a Réunion sú plne integrovanou súčasťou Francúzska a predstavujú 5 zámorských regiónov, ktoré sú zároveň i departementami.

Francúzska Polynézia, Saint-Pierre-et-Miquelon, Saint-Barthélemy, Saint-Martin, Wallis a Futuna (COM = Collectivité d’outre-mer) predstavujú zámorské spoločenstvá s vysokým stupňom autonómie, Nová Kaledónia má špecifické postavenie označované ako sui generis.

Viac ako polovicu územia Francúzska zaberajú nížiny - nízko položené roviny a pahorkatiny do 200 m n. m. rozkladajúce sa symetricky okolo rozložitého Centrálneho masívu. Na severe je to rozsiahla Parížska panva prechádzajúca v najsevernejšej časti krajiny do Francúzskej nížiny, na západe na Bretónskom polostrove do zdenudovaného Armorického masívu (maximálna výška 417 m n. m.) rozčleneného širokými dolinami.

Na juhozápade medzi Atlantickým oceánom, Pyrenejami a Centrálnym masívom sa rozprestiera rozľahlá Akvitánska panva; od Centrálneho masívu pokračuje oblasť nížin do stredomorskej časti Francúzska (Languedocká nížina); rozložitý Centrálny masív s najvyšším vrchom Puy de Sancy (1 886 m n. m.) zaberajúci sedminu povrchu krajiny prechádza západným a južným okrajom do prírodného celku Grands Causses, na juhovýchode do pohoria Ceveny; na hranici so Španielskom sa rozprestiera mohutné horské pásmo Pyreneje s najvyšším vrchom Vignemale (3 298 m n. m.) vo francúzskej časti pohoria.

Takmer celé územie má mierne podnebie, v západnej a severozápadnej časti vplyvom Atlantického oceána vlhké oceánske s relatívne chladnými letami a miernymi zimami (vlhkejšie a chladnejšie na severe, teplejšie na juhu), smerom na východ pribúdajú znaky kontinentality, nížinné a pahorkatinné oblasti pri Stredozemnom mori i ostrov Korzika majú subtropické stredomorské podnebie, horské oblasti chladné horské podnebie.

Územie s oceánskym podnebím má celoročné zrážky s prevahou od jesene do jari, územie so subtropickým stredomorským podnebím má zrážky sústredené takmer výlučne do zimného polroka, a to často vo forme obrovských ničivých lejakov. Najvyšší úhrn zrážok je v horských oblastiach (viac ako 2 000 mm ročne) a v oblastiach pod vplyvom Atlantického oceána ( Bretónsko 700 - 1 000 mm ročne), najnižšie na stredomorskom pobreží (500 mm ročne), v Parížskej panve (550 mm) a v oblastiach chránených pred západnými vetrami.

Francúzsko má hustú riečnu sieť, hlavnými pramennými oblasťami významných riek sú oblasť Centrálneho masívu, Pyreneje, Alpy a Vogézy. Väčšia časť územia patrí k úmoriu Atlantického oceána, do ktorého estuárom ústi najdlhšia rieka Francúzska Loira (1 012 km, prítoky Allier, Cher, Indre, Creuse, Vienne), ako aj Garonne (prítoky Dordogne, Lot, Tarn) a Seina (prítoky Oise, Marna).

Pôvodná prirodzená vegetácia je na mnohých miestach nahradená poľnohospodárskymi kultúrami a umelými lesnými kultúrami (v 19. stor. na piesočnatých pôdach na juhozápade krajiny pri Atlantickom oceáne v Akvitánii boli na rozlohe okolo 8 500 km2 vysadené rozsiahle borovicové lesy, čím vzniklo najväčšie umelo zalesnené územie Európy Les Landes). Lesy zaberajú 29 % povrchu krajiny, v nižších horských polohách a na vrchovinách sú zachované dubové, dubovo-bukové a hrabové lesy, v nížinných oblastiach neveľké oblasti listnatých lesov, vo vyšších polohách Álp, Jury a Vogéz smrekové a jedľové lesy, na juhu je stredomorská vegetácia - gaštanové lesy s dubom korkovým a borovicou halepskou, v oblastiach pôvodných, dnes zničených lesov sú rastlinné formácie macchia a garrigue.

Francúzsko je hospodársky vysoko vyspelá priemyselná krajina (7. miesto vo svetovom hospodárstve po USA, Číne, Japonsku, Nemecku, Indii a Spojenom kráľovstve, 2019), v ktorej základom ekonomického systému je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako aj značne rozvetvený štátny sektor; rozhodujúcu úlohu v hospodárstve majú veľké priemyselné (Renault, Peugeot, Électricité de France, Michelin a i.) a finančné spoločnosti a banky. Francúzska ekonomika je charakteristická vysokým stupňom otvorenosti voči zahraničným trhom a intenzívnej účasti na medzinárodnej deľbe práce.

Priemysel zamestnáva 20,0 %, poľnohospodárstvo 2,8 % a služby 77,2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2016). V priemysle dominujú odvetvia s dlhodobou tradíciou vyrábajúce luxusný tovar (parfumy, módne odevy, alkohol), ale aj štátom podporované odvetvia produkujúce výrobky špičkovej techniky (automobily, lietadlá, zbrane, jadrové zariadenia, zariadenia kozmického priemyslu).

Najvyššia koncentrácia priemyslu je na území ležiacom severne od spojnice miest Mulhouse - Orléans - Le Havre (zaberá necelú štvrtinu krajiny, produkuje však asi tri pätiny hodnoty priemyselnej výroby). V tomto území leží Paríž so svojím priemyselným zázemím, departementy Pas-de-Calais a Nord s rozvinutým banským, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom, departementy Bas-Rhin, Haut-Rhin a Moselle s rozvinutým banským, hutníckym, chemickým, strojárskym a textilným priemyslom.

Energetický priemysel je charakteristický nedostatkom kvalitných domácich palív, hoci sa vytvárajú alternatívne zdroje energie (jadrové elektrárne, ktorých inštalovaný výkon je 63 130 MW - 2. miesto na svete po USA, 2019); významnou súčasťou používaných zdrojov zostávajú ropa a zemný plyn. Výroba elektrickej energie dosahuje 574 mld. kWh - tepelné elektrárne (spaľujú najmä zemný plyn, v menšej miere hnedé uhlie) produkujú 8,6 %, hydroelektrárne 15,0 %, jadrové elektrárne 72,3 % (najvyšší podiel na svete), iné 4,1 % elektrickej energie (2018).

Veľké zásoby rúd železa (i napriek menším zásobám koksovateľného uhlia) radia Francúzsko medzi popredných svetových výrobcov surového železa a ocele. Hutnícky priemysel vyrába 15 mil. t surovej ocele (2018; 3. miesto medzi krajinami Európskej únie po Nemecku a Taliansku) a je koncentrovaný pri náleziskách železných rúd a uhlia na severovýchode krajiny (okolo 66 % výroby, strediská v Nancy, Thionville, Briey a Hagondange) a v severnej časti (viac ako 22 % výroby, strediská v Isbergues, Valenciennes a Denain).

Strojársky priemysel produkuje asi štvrtinu hodnoty priemyselnej výroby (mierny pokles v období rokov 2000 až 2010 medziročne o 2 %, neskôr rast okolo 1 % ročne), zamestnáva štvrtinu zamestnancov priemyslu, je úzko špecializovaný: rozvinutá výroba dopravných prostriedkov (automobily, lietadlá, námorné a riečne lode, rýchlovlaky TGV), výrobkov z oblasti elektrotechniky, obrábacích strojov.

Výroba áut (2,2 mil. osobných automobilov, 2019) spoločnosťami Renault S. A., Groupe PSA (značky Peugeot, Citroën, DS Automobiles). Strediskami automobilového priemyslu sú Paríž, Lyon, Sochaux, Le Mans, Rennes (výroba osobných automobilov), v Lyone a Sochaux je i výroba nákladných automobilov. V Le Mans sa vyrábajú traktory.

V leteckom priemysle zaujíma Francúzsko 2. miesto v západnej Európe (po Spojenom kráľovstve), vyváža sa okolo 80 % civilných dopravných lietadiel (spoločnosť Airbus, 2. najväčší výrobca dopravných lietadiel na svete). Strediskami leteckého priemyslu sú Toulouse, Tarbes, Biscarrosse a Bourges.

Špecifickým znakom francúzskej ekonomiky je vysoko rozvinutá vojenská technika (približne 35 % výroby je určenej na vývoz).

Chemický priemysel je rozmiestnený pomerne rovnomerne, hlavnými strediskami sú Lille, Chauny, Paríž, Nantes, Bordeaux, Toulouse, Marseille, Lyon. Petrochemický priemysel je sústredený v prístavoch (v oblasti Marseille, Le Havru a Rouenu).

Textilná výroba stráca od 80. rokov 20. stor. na význame, avšak návrhárstvo a tvorba nových modelov (spoločnosti Chargeurs, Dormeuil a i.) nestrácajú na dôležitosti. Tradičnými oblasťami vlnárskeho priemyslu sú mestá na severozápade krajiny - Roubaix, Tourcoing, Elbeuf, Louviers a Fourmies, Reims na severovýchode, Vienne a Castres s okolím na juhu.

Francúzske poľnohospodárstvo si na rozdiel od ostatných priemyselne vyspelých krajín udržiava svoje významné postavenie. Francúzsko má najväčšiu rozlohu poľnohospodárskej pôdy v Európe a je najväčším producentom a vývozcom poľnohospodárskych výrobkov v Európe. Poľnohospodárska pôda zaberá okolo 52 % rozlohy krajiny, z toho orná pôda a sady 34 %, lúky a pasienky 19 %; zalesnených je okolo 29 % krajiny.

Pre rastlinnú výrobu je charakteristické rozvinuté vinohradníctvom - najväčšou vinárskou oblasťou je Bordeaux (známa červeným vínom), ďalej Burgundsko, Champagne, Beaujolais, Touraine a Jura. Pestuje sa i cukrová repa, zemiaky (6,1 mil. t, 2. miesto v Európe po Nemecku; 2018), obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica a ryža, produkcia obilnín bez ryže je 62,6 mil. t, čo predstavuje viac ako pätinu celkovej produkcie krajín EÚ; 2018), slnečnica, olivovník, mandľovník, chmeľ, tabak.

Podiel živočíšnej výroby na hrubej hodnote poľnohospodárskej výroby je okolo 65 %. Prevláda chov hovädzieho dobytka (19 mil. kusov, najvyššie stavy v Európe; 2019), hlavnými oblasťami chovu sú Bretónsko, Pikardia a i.

Prečo rumunčina nie je ako iné jazyky