História a vývoj rúr na pečenie: Od ohňa po inteligentné technológie

Premýšľali ste niekedy nad tým, ako sa kuchárske umenie vyvinulo od ohromujúceho objavu ohňa k modernej kuchyni? História elektrickej rúry je fascinujúcou cestou, ktorá sa prelína s technologickým pokrokom, zmenami v životnom štýle a vývojom kulinárskeho umenia. Tento článok sa zameriava na históriu a vývoj elektrických rúr, od ich skromných začiatkov až po moderné inteligentné zariadenia, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou našich kuchýň. Zavádzanie spotrebičov do domácností prinieslo rozsiahle zmeny v každodennom živote ľudí na celom svete.

Od ohňa k prvým sporákom

Pred 10 miliónmi rokov sa človek živil pravdepodobne rastlinami, ovocím, bylinkami a semienkami. Približne pred 3 miliónmi rokov došlo k prechodu od prevažne rastlinnej stravy na živočíšnu. Tento spôsob výživy bol bežný až do staršej doby kamennej. Ľudia tej doby, australopitekus a homo habilis, začali vyrábať prvé nástroje, kamene jednoducho opracované do tvaru hrotu. Asi pred 400 000 rokmi sa človek naučil „skrotiť“ oheň, čoho následkom bolo zlepšenie prípravy jedál a znamenalo začiatok vývoja kultúry stolovania. Prvotnopospolné kmene kuchyňu ešte nepoznali. Mäsovú stravu si pripravovali na primitívnom ohnisku, pretože spoznali, že na ohni upečené mäso je chutnejšie ako surové.

Keď primitívny človek objavil oheň, spôsobilo to revolúciu v príprave jedla. Tepelná úprava ohňom umožnila objaviť nové textúry a chuťové profily mäsa a rastlín, čo dalo vzniknúť úplne novým stravovacím návykom. Vtedy začalo varenie ako veda a umenie. Nástupcami klasických murovaných a keramických pecí sa stali sporáky. Potrnavčené slovo „šporhelt“ je foneticky vyslovené nemecké slovo Sparherd. V preklade do slovenčiny značí „úsporná pec“ alebo zjednodušene povedané sporák.

Asi pred 40 000-8 000 rokmi ľudia dokázali založiť oheň s pomocou lukového vrtáka, dlabaním vyrobiť primitívne člny, zdokonalili zbrane, začali používať luk, dokázali zhotoviť nástroje z viacerých súčastí, zhotoviť odevy z koží, ktoré zošívali šľachami, začali pliesť košíky. Dokázali vyrobiť aj hlinené nádoby, čo im umožnilo dokonalejšiu úpravu jedla.

Asi pred 10 000 rokmi došlo k ďalšej zmene stravovacích pomerov. Prechod z prevažne živočíšnej potravy na prevažne rastlinnú umožnilo plánovité pestovanie obilnín (pšenicu a jačmeň), ktoré sa v tej dobe objavilo. Človek sa usadil a postupne začal okrem obilnín pestovať aj strukoviny. Z tohto obdobia pochádzajú vyobrazenia primitívnych pluhov používaných v Mezopotámii. Pluhy boli drevené a ťahal ich sám roľník. O ľuďoch tejto juhoázijskej civilizácie hovoríme ako o prvých majstroch v príprave jedál. Vďaka rozvoju obchodných stykov prenikalo postupne vtedajšie kuchárske umenie z Ázie do Egypta, Grécka a Ríma. Pochádzajú egyptské jednoramenné váhy a sada závaží z vápenca.

Starovek a stredovek: Rozvoj kuchárskeho umenia

Z roku 1600 p.n.l. pochádza skutočne doložená prvá písomná zmienka o šafráne. V tomto období sa zintenzívnila roľnícka produkcia potravín. Gréci a Rimania veľmi dôsledne dbali na kultúru stolovania. Dôkazom o tom sú archeologické vykopávky, ktoré potvrdili, že mali už osobitné miestnosti na jedenie, používali nádoby z pálenej hliny, neskôr bronzu a zo skla a mramorové poháre.

V celom antickom svete sa za korenie platilo zlatom. Jeho použitím sa jedlá stali chutnejšími, dali sa obmieňať aj konzervovať. Starovekým Grékom sa pripisuje aj vynález kysnutého chleba. Bochníky chleba sa našli aj v zrúcaninách Pompejí. Gréci už poznali väčšinu nášho dnešného sortimentu korenín. S prenikaním gréckej kultúry sa šírilo kuchárske umenie aj do Ríma a už v 3. storočí p.n.l. dosiahlo svoj vrchol. Už roku 25 p.n.l. Rimania dokonca ako prví korenie aj pestovali. V záhrade legendárneho panovníka Lukula, presláveného usporadúvaním niekoľkodňových hostín, pestovalo sa niekoľko druhov korenín. Lukulov hlavný kuchár jedlá bohato korenil.

Z 9. storočia p.n.l. pochádzajú písomné pramene, ktoré sa zmieňujú až o 600 rastlinách, koreninách a drogách. Okolo roku 100 p.n.l. začali Rimania používať pri stolovaní nôž. Okolo roku 100 n.l. Rimania prestierali na stôl aj obrus, ale tento zvyk čoskoro zanikol. V čase Rimanov mal obrus nielen praktický význam, ale aj symbolický. Bol symbolom mieru. V 4. storočí vojaci gréckeho kráľa Alexandra priniesli zo svojich výprav do Ázie malé zrnká, páliace na jazyku ako oheň. Nazvali ich „Peperi“. Peržania ich volali „pippari“ a Indovia „pippali“. Vo všetkých prípadoch išlo o dnešné čierne korenie.

V 6. storočí sa uskutočnili prvé výpravy na Ďaleký východ. Na začiatku stredoveku ľudia jedli väčšinou zeleninové jedlá vo forme placiek. Veľkú zásluhu na rozvoji kuchárskeho umenia mali kláštory. Mnísi prišli na mnoho úprav jedál z rýb a vajec, vedeli variť zeleninové polievky a pivo a prešovať hrozno na víno.

Na veľkých stredovekých hostinách sa jedlo zásadne rukami. Jedlá stolujúci vyberali zo spoločnej misy nožom a potom dávali do úst prstami. V 10. storočí sa začal pri stolovaní znova používať obrus. Obrúsky sa takisto používali iba výsadne v „lepších rodinách“. Šili sa z textilu. Na hostinách rímskych zbohatlíkov sa používali na utretie úst po jedle a na stieranie potu z čela. V celom prvom tisícročí n.l. obchod s korením držali pevne v rukách arabskí obchodníci. Svoje pozície si bránili i mocensky, vybudovali si oporné body na Ďalekom východe. Hlavným centrom obchodu s koreninami v tom čase bola Alexandria a neskôr Konstantinopol, dnešný Istanbul.

V 11. storočí na miniatúrach z tejto doby sú prvý raz zobrazené vidličky na napichnutie mäsa pri jedle. V 14. a 15. storočí, navzdory cenám, spotreba korenia nadobudla obrovské rozmery. Bol až stokrát väčšia ako v súčasnosti. Európsky obchod ovládli hlavne benátski kupci, ktorí korenie do Benátok privážali po mori a predávali okolo Stredozemného mora, udávali jeho ceny a bohatli. Korenie, predovšetkým čierne, bolo meradlom bohatstva. Majetní feudáli ho v svojich príbytkoch pohadzovali i po zemi, aby tak dokázali svoju zámožnosť. Úmerne s dopytom rástli aj ceny korenia. Približne v polovici 15. storočia, keď Turci obsadili arabské obchodné cesty, ceny korenia stúpli tak, že tento tovar bol aj pre majetných nedosiahnuteľný. Bolo treba hľadať iné pramene. Tejto skutočnosti sa dajú pripisovať aj zámorské objavy. Kolumbus hľadal „krajinu, kde rastie korenie“, a objavil Ameriku. Vasco de Gama oboplával Afriku a vrátil sa domov s nákladom korenia. Do dejín gastronómie sa zapísal, keď na indonézskych ostrovoch objavil muškátovník.

V neskorom stredoveku došlo k poklesu vysokej spotreby mäsa. Roku 1477 vyšla prvá tlačená kniha venovaná chémii. V 15. storočí dosiahla talianska kuchyňa najväčší rozmach. K hygienickému stolovaniu významne prispelo používanie vidličiek. V tej dobe sa začali sa používať na kráľovských dvoroch. Prvé sa podobali akýmsi kliešťam. Rýchle rozširovanie vidličky podnietila najmä móda naberaných golierov - boli v móde až tak veľmi veľké, že dať jedlo do úst bez vidličky s dlhou rukoväťou bolo takmer nemožné. Podobné platilo aj pre obrúsky.

Novovek: Objavovanie a inovácie v kuchyni

Portugalcov, ktorí sa snažili získať monopol na obchod s korením, nasledovali po novoobjavených vodných cestách Holanďania a Angličania, neskôr aj Francúzi. Roku 1521 našiel poručík Sebastin del Cano ostrov plný klinčekov. Toto vzácne korenie o váhe 26 ton naložil na lode a vrátil sa do Európy. Roku 1559 začala panovať vo Francúzsku Katarína Medicejská, ktorej sa pripisujú zásluhy o rozvoj francúzskej kuchyne, a ktorá pozvala slávnych talianskych kuchárov šíriť po Francúzsku „jemné kuchárske umenie“.

Koncept 'haute cuisine', teda vysoké kulinárske umenie, ktorý sa začal formovať v 17. storočí, kládol dôraz na precízne techniky, vycibrené chute a umelecké podanie. V modernej kuchyni je všade vidieť vplyv francúzskej gastronómie. Preto francúzsku kuchyňu dlho ovplyvňovala talianska kuchyňa, ale napriek tomu sa vyvíjala osobitne, až sa po čase spod vplyvu talianskej kuchyne celkom vymanila. Tak vznikla klasická francúzska kuchyňa. Kuchári dbali najmä na jemnosť, chuť a rozmanitosť jedál, vymýšľali ustavične nové a nové kuchárske recepty a nové spôsoby úpravy jedál. Na ich prípravu používali najčastejšie nové suroviny, okrem domácich aj dovážané zo zámoria. Koncom 16. storočia sa začali fľaše s vínom uzatvárať korkovou zátkou.

Roku 1602 Holanďania založili vlastnú námornú spoločnosť, Východoindickú holandskú spoločnosť. Tá sa postupne rozrastala, o čom svedčí aj jej desaťtisíc lodí v roku 1614. Holanďania postupne ovládli trh s klinčekmi a muškátovým korením.

Roku 1670 Francúz G. P. Roku 1679 si dal vo Veľkej Británii patentovať francúzsky inžinier Denis Papen parný zahusťovač. Roku 1683 bola vo Viedni otvorená prvá kaviareň na svete. Kaviarnikom v nej bol Franz Georg Kolschitzky. Recept na kávu doviezol z Turecka a časom ho prispôsobil európskej chuti - začal ho sladiť a pridávať mlieko. V 17. storočí vyrobili vo Francúzsku prvú zmrzlinu v Európe.

Angličania sa pôvodne uspokojili sa zo značnými dodávkami korenia od svojho najslávnejšieho korzára Francisa Drakea. Ich príklad nasledovalo Francúzsko a obsadilo ostrovy Mauritius a Réunion. Sopečná skala nachádzajúca sa asi tisíc km na sever od Austrálie a pozostávajúca zo šiestich ostrovčekov súostrovia Banda Islands. Oriešok aj muškátový kvet z Runu predávali kupci v Konstantinopole a prísne strážili tajomstvo jeho pôvodu. V Londýne sa predával za 600krát vyššiu cenu, za akú ju kupci na Rune kúpili. Preto vraj vtedajší britskí obchodníci dali prísne strážiť robotníkov pri vykladaní muškátového korenia a od ich zamestnávateľa si vymohli pre nich špeciálne pracovné kombinézy bez vreciek. Nakoniec sa kvôli oriešku rozpútal roku 1616 medzi Angličanmi a Holanďanmi boj o ostrov Run.

Postupne sa do histórie gastronómie zapisovali mnohí slávni majstri-kuchári, ako boli Antoin Carêm, Prosper Montagne, Pierre de Lune a kráľ kuchárov August Escoffier, ktorému za kuchárske umenie udelili grófsky titul. Moderné vedecké smery v gastronómii uplatňoval francúzsky právnik a filozof Brillant-Savarin. Vynikajúcim kuchárskym majstrom na kráľovských dvoroch bol Luis Béchamel, ktorý napísal mnoho kuchárskych receptov. Z roku 1740 pochádza cisársky ceremoniál, ktorý informuje o požiadavkách, ktoré sa vyžadovali od hostí počas stolovania.

19. a 20. storočie: Mechanizácia a elektrifikácia

Začiatkom 19. storočia boli vyvinuté spôsoby uschovania potravín v uzavretých nádobách. V prvej polovici 19. storočia vďaka objavom nemeckého chemika J. Liebiga zaznamenávame prvé vedecké poznatky z oblasti gastronómie. Liebig v strave definoval základné živiny - bielkoviny, tuky a nerastné látky. Roku 1843 bola cena korenia najnižšia v dejinách. Funt čierneho korenia stál vtedy na newyorskej burze 2,88. Roku 1851 v meste Bendig (štát Viktória) austrálsky tlačiar James Harrison, emigrant zo Škótska, zostrojil chladiaci okruh, ktorým ochladil budovu miestneho pivovaru. Ako chladniacu náplň použil éter. Využil princíp, ktorý objavil pri čistení kovových písmen éterom. Roku 1853 prvýkrát na svete pripravil zemiakové lupienky George Crum. Podľa tradovanej historky to bola reakcia na neustále sťažnosti istého zákazníka, že vysmážané zemiakové hranolčeky sú príliš hrubé. Takže zemiaky nastrúhal na tenké kolieska a tie opražil na oleji.

V roku 1886 zostrojil Benjamín How umývačku riadu. Harrisonov nápad inšpiroval prvú plavbu chladiarenskej lode SS Strathleven s nákladom mäsa z Austrálie do Londýna. Okolo roku 1891 boli predané prvé elektrické varné kanvice vyrobené americkou spoločnosťou Carpenter Manufacturing Company (topnú špirálu mali uloženú na vonkajšej strane kanvice). V roku 1893 bola na svetovej výstave v Chicagu predvedená umývačka riadu W. Cockranovej. Išlo o vylepšený model z roku 1889.

Koncom 19. storočia popri všetkých kladoch francúzskej kuchyne niektorí kuchári v úsilí po nadmernej ctižiadosti zachádzali až do extrémov. Zdobili napríklad misy nepoužívateľnými ozdobami, predovšetkým soškami z vosku, umelými kvetmi a pod. Proti extravagantnosti namietali August Escoffier a Prosper Montagne. Propagovali zdobiť jedlá len používateľnými ozdobami, pričom odporúčali všetky zložky jedla „harmonicky ladiť, vkusne zdobiť a podávať“.

V roku 1902 vyvinul americký inžinier Willis Carrier prvú skutočnú klimatizáciu. V roku 1913 britský metalurg Harry Brearley objavil nerezovú oceľ. Išlo o náhodu. Až roku 1914 boli objavené vitamíny. V roku 1923 švédski inžinieri Balzer von Platen a Carl Munters uviedli na trh prvú domácu elektrickú chladničku. Roku 1946 si nechal Percy Spencer patentovať princíp mikrovlnej rúry/zariadenia na mikrovlnný ohrev potravín. V roku 1949 jeho spoločnosť už na trh dodávala mikrovlnné rúry. Roku 1955 otvoril svoju prvú reštauráciu McDonald's v Des Plaines v Illinois Ray Kroc.

Rúry na pečenie v 20. storočí: Od jednoduchosti k inováciám

Až do 20. rokov 20. storočia sa na všetko varenie používalo drevo alebo uhlie. Okrem potenciálneho nebezpečenstva spojeného s týmito metódami varenia - obzvlášť v malých kuchyniach - varenie trvalo veľmi dlho. V roku 1926 prišiel Siemens na trh s prvou "rúrou na pečenie". Išlo o rúru obalenú ohrevnou špirálou. Počas 20. rokov 20. storočia bola elektrina v domácnostiach stále bežnejšia. To spôsobilo revolúciu v chode domácností a do značnej miery to uľahčilo každodenný život. Elektrina prispela aj k rozširovaniu škály domácich spotrebičov.

Nevyhnutnou súčasťou používania rúr na pečenie bolo ich čistenie silnými a často škodlivými čistiacimi prostriedkami. To však platilo len do roku 1973, kedy inžinier Josef Ackermann vynašiel elektrickú rúru na pečenie s funkciou pyrolýzy. Tento automatický proces značne uľahčil čistenie rúry na pečenie bez nutnosti použitia čistiacich prostriedkov.

V 80. rokoch 20. storočia sa domáce spotrebiče Siemens boli o krok vpredu a vyvinuli vstavané domáce spotrebiče. To zmenilo usporiadanie a štýl kuchyne a zaviedlo éru, v ktorej začal na význame získavať okrem funkčnosti aj dizajn.

Rúry Gorenje – ExtraSteam pečenie s parou

21. storočie: Inteligentné spotrebiče a prepojená domácnosť

21. storočie prinieslo IoT (internet vecí), ktorý zmenil naše možnosti networkingu. Fyzická vzdialenosť prestala byť akoukoľvek prekážkou. Svet je stále prepojenejší a komunikácia vstupuje na všetkých úrovniach do novej éry. Keď Siemens v roku 2014 zaviedol prvé domáce spotrebiče s technológiou Home Connect, prišla nová forma komunikácie aj do našich domovov.

Jednou z kľúčových priorít pre každého výrobcu spotrebičov bola a stále je energetická účinnosť. Keď Siemens v roku 2014 zaviedol prvé domáce spotrebiče s technológiou Home Connect, prišla nová forma komunikácie aj do našich domovov.

Výrobcovia domácich spotrebičov sa neustále snažia zdokonaľovať svoje výrobky a ponúkajú zákazníkom technológie, ktoré šetria čas, zjednodušujú varenie a prinášajú dokonalý kulinársky pôžitok z jedla. Jednou z týchto noviniek sú rúry s klimatickým pečením.

Klimatické pečenie

Klimatické pečenie je spôsob, pri ktorom sa do jedla pri pečení pridáva vlhkosť. Vďaka klimatickému pečeniu cesto nádherne vykysne a chlieb či koláče získajú zlatistú kôrku. Pri pečení mäsa zvýšená vlhkosť urýchli vypečenie tuku a vznikne chrumkavá kôrka pri zachovaní šťavnatosti.

Funguje to jednoducho - k sacej rúrke umiestnenej pri ráme dvierok priložíte nádobu s vodou, na dotykovom paneli zvolíte funkciu klimatické pečenie a rúra si sama odoberie potrebné množstvo vody, ktoré sa počas pečenia premení na paru. Dávkovanie pary môže prebiehať automaticky alebo manuálne. Vybrať si môžete až z 25 programov, ktoré sú prispôsobené obľúbeným spôsobom prípravy pri pečení mäsa a múčnikov. Okrem univerzálneho plechu a roštu sú rúry vybavené špeciálnymi dierovanými plechmi, ktoré uľahčujú prenikanie vlhkosti do jedla.

Pomaly aj rýchlo

Moderné rúry okrem klimatického pečenia ponúkajú funkciu pomalého pečenia aj rýchloohrev. Pomalé pečenie je ideálne predovšetkým na prípravu mäsa. Trvá niekoľko hodín pri teplote 65 - 80 °C a výsledkom je šťavnaté a jemné mäsko. Užitočným pomocníkom je automatické zapečenie a následné dopekanie pri čo najmenšej strate hmotnosti. Môžete si zvoliť niektorých z automatických programov alebo si zvolíte teplotu, čas a priebeh pečenia sami. Praktická je funkcia regulácie vlhkosti. Pri niektorých druhov jedla, ako napríklad pizza je dôležité prebytočnú vlhkosť odstrániť.

Žiadne odtlačky a nežiadúce pachy

Medzi zákazníkmi je obľúbená nerezová verzia klimatických rúr. Ich jednoduchú údržbu zaručuje špeciálna povrchová úprava CleanSteel, ktorá bráni vzniku odtlačkov prstov. Ovládanie rúry sprostredkúva dotykový panel alebo otočné voliče. Rúry sú vybavené elektronickým riadením, ktoré má oproti mechanickému veľkú výhodu - nastavená teplota a jej priebeh sa počas zahrievacej fázy presne dodržiava.

Rúra má zabudovaný katalyzátor AirClean, ktorý pohlcujúce výpary z varenia a bráni usadzovaniu masti. Vybrať si môžete model s pyrolýzou alebo úpravou PerfectClean, čo je špeciálna povrchová úprava zabraňujúca uchytávaniu potravín a mastnoty na povrchu. Výrobca ponúka ďalší bonus, ktorý zvyšuje komfort pri používaní, môžete si vybrať spôsob otvárania dvierok. Okrem modelov s klasickým predným otváraním sú k dispozícii rúry s otváraním dvierok vpravo a vľavo.

Vďaka oceňovanej technológii sušenia Zeolith®, ktorá využíva prírodný minerál na premenu vlhkosti na teplo, sú umývačky riadu Siemens výrazne účinnejšie. Prelomové technológie také intuitívne, že úplne premenia váš domov. Zjednodušia vaše všedné dni a inšpirujú vás k novému spôsobu života. V našich dizajnoch sa skrýva oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá.

Kľúčové míľniky spoločnosti Siemens v oblasti domácich spotrebičov:

20. roky 20. storočia: Zavedenie elektriny do domácností po celom svete podnietilo éru technologickej nezávislosti. V roku 1928 uviedla spoločnosť Siemens na trh prvé elektrické práčky s názvom Protos Turbo. Išlo o bubnové zariadenie, ktoré pralo a sušilo bielizeň s použitím elektriny. V roku 1926 prišiel Siemens na trh s prvou "rúrou na pečenie". Išlo o rúru obalenú ohrevnou špirálou.
30. roky 20. storočia: Na začiatku dvadsiateho storočia sa domáce chladničky stávali viac a viac populárnymi. Spoločnosť Siemens v tomto hrala významnú úlohu. Napríklad počas 30. rokov 20. storočia Siemens uviedol na trh domáce chladničky s použitím pokročilého absorpčného systému "Normelli". Išlo sa o optimalizovaný absorpčný systém, ktorý využíval namiesto jedného hneď tri chladiace cykly, čím sa zvýšil objem vnútorného priestoru a energetická účinnosť. V roku 1935 Siemens vyvinul prvý sporák s automatickou reguláciou teploty: sporák Protos.
70. roky 20. storočia: Nevyhnutnou súčasťou používania rúr na pečenie bolo ich čistenie silnými a často škodlivými čistiacimi prostriedkami. To však platilo len do roku 1973, kedy inžinier Josef Ackermann vynašiel elektrickú rúru na pečenie s funkciou pyrolýzy. Tento automatický proces značne uľahčil čistenie rúry na pečenie bez nutnosti použitia čistiacich prostriedkov.
80. roky 20. storočia: Domáce spotrebiče Siemens boli o krok vpredu a vyvinuli vstavané domáce spotrebiče. To zmenilo usporiadanie a štýl kuchyne a zaviedlo éru, v ktorej začal na význame získavať okrem funkčnosti aj dizajn. Plnoautomatická práčka Siwamat bola prvá svojho druhu, ktorá informovala používateľa pomocou pokynov a oznámení. Model Siwamat navyše ponúkal 15 plnoautomatických programov pre všetky typy bielizne. Jeho uvedenie na trh spôsobilo revolúciu v praní bielizne a odštartovalo éru intuitívnych domácich spotrebičov.
2008: Technológia sušenia Zeolith®.
2014: Spoločnosť Siemens predstavila prvý rad domácich spotrebičov s podporou WiFi, ktoré sú kompatibilné s Home Connect.
2019: spoločnosť Siemens vytvorila inteligentné riešenie, ktoré používateľom pomôže v celom procese prípravy potravín - od nákupu až po skladovanie a prípravu.

tags: #rura #na #pečenie #história #vývoj