Rýchla divízia: Zoznam vojakov a veliteľov, príbehy z Odeských katakomb

Veselú Veľkú noc. Tento nápis v slovenčine prekvapí našinca pri prehliadke odeských katakomb. Keby len nápis! Na ďalšej nástennej "maľbe“, zrejme od toho istého autora amatéra, možno ľahko rozoznať Hitlera, ako posiela niekam kopancom svojho generála, zjavne po prehratej bitke. Napokon tretia kresba znázorňuje štátny znak Sovietskeho zväzu, kosák a kladivo, a vedľa neho slovenský dvojkríž.

Veľká noc pred 70 rokmi pripadla na 9. a 10. apríla. V tom čase práve vrcholili boje o "morskú bránu Ukrajiny“, ako v turistických sprievodcoch zvyknú označovať Odesu. Stojí za zmienku, že na pobreží Čierneho mora rok po stalingradskej bitke opäť na seba narazili 8. gardová armáda generála Vasilija Čujkova a obnovená 6. armáda generála Ferdinanda Schörnera. Mesto horelo, všetko dunelo a zem sa triasla pod výbuchmi bômb. Nuž a doprostred tohto pekla vystúpili večer 9. apríla z odeského podzemia oddiely miestnych partizánov. Veľa sa o tom písalo pred polstoročím.

Bolo iba dvadsať rokov po vojne, mnohí pamätníci, priami aktéri vojnových udalostí, ešte žili. A navyše, v podmienkach politického odmäku a sprístupňovania predtým nedobytných archívov sa prepisovali dejiny protifašistického odboja. U nás aj v bývalom Sovietskom zväze.

Ale najprv si vari treba pripomenúť niektoré východiskové fakty: Tisov režim vyhlásil vojnu Moskve dva dni po začatí hitlerovskej operácie Barbarossa. Už 24. júna 1941 motorizovaná Rýchla skupina (neskôr brigáda a nakoniec divízia) prekročila slovensko-sovietske hranice. Prvý veľký boj čakal Slovákov pri ukrajinskom Lipovci 22. júla 1941. Straty brigády boli značné: 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 vojakov padlo do zajatia alebo boli nezvestní.

Na východnom fronte sa postupne vystriedalo v dvoch divíziách okolo 100-tisíc našich vojakov. A hoci sa početný stav rýchlejšej z nich časom znižoval, jej efektívnosť v boji rástla (zrejme aj vďaka dozbrojeniu). Podľa ruského historika Alexeja Isajeva patril slovenský expedičný zbor medzi najpripravenejšie spomedzi vojsk nemeckých satelitov.

Slovákom však na začiatku vojny so sovietskym Ruskom sľubovali, že to bude blesková záležitosť a potrvá iba niekoľko týždňov, nanajvýš mesiacov. Ale prešiel rok, pol druha roka, a jej koniec bol stále v nedohľadne, pričom mŕtvych i ranených pribúdalo.

Začiatkom roku 1943 po stalingradskej bitke Slováci kryli ústup nemecko-rumunských vojsk na Kaukaze a pritom sa sami takmer dostali do sovietskych klieští. Nemci ich ledva stihli prepraviť vzduchom na Krym. Vojaci si mysleli, že divízia pôjde na prezbrojenie domov, keď im však velitelia oznámili, že budú budovať obrannú líniu v Kryme, boli veľmi rozčarovaní. Rýchla divízia stratila svoj pôvodný charakter, a tak ju premenovali na 1. pešiu. Zvyšok mužstva, zväčša tylové jednotky divízie, potom Nemci presunuli do okolia Odesy a Nikolajeva.

Veľká noc v odeských katakombách

Opäť sa teda vraciame k našej téme, je však nie 20, ale 70 rokov od pamätných udalosti. Pátrať dnes po niekom z odeských partizánov Slovákov je ako hľadať ihlu v kope sena. Väčšina ich už pomrela. Nakoniec však máme šťastie.

Hoci už má Šteflovič vyše 90 rokov, pamäť mu ešte slúži. „Do odeských katakomb som nikdy nevkročil,“ upozorňuje hneď na úvod, "spolupracoval som s miestnou odbojovou skupinou na povrchu, v meste. Ako mechanik vo vojenských autodielňach našej jednotky som prichádzal do styku s vodičmi nemeckých, rumunských a talianskych motorizovaných vojsk, ktorí sa často podelili s informáciami dôležitými pre odboj.

Šteflovič však potvrdzuje, že nacistickí okupanti mali z partizánskych skupín, ktoré sa zdržiavali v katakombách Odesy, priam panický strach. Povstalci odtiaľ podnikali nečakané a nebezpečné výpady, ktorým sa nedalo zabrániť. Komando sa nemohlo vyznať v nekonečnom labyrinte podzemných chodieb, zablúdilo a utrpelo značné straty.

A naozaj, je to niečo nevídané. Výskum pokračuje, ale už dávno sa vie, ako rozvetvená sieť šachiet, štôlní a chodieb vznikala. "Sú to zväčšia opustené kameňolomy,“ vysvetľuje Sergej Mirošničenko z odeského mládežníckeho združenia Pátranie. Ale zase - odeské katakomby, to nie sú len opustené kameňolomy.

Výskum ukázal, že mnohé chodby vedú od pivníc starých domov a kedysi slúžili na ktovieaké blahodarné alebo aj pochybné ciele. Po vojne tu zriadili jediné podzemné múzeum na Ukrajine a spočiatku sprístupnili návštevníkom takmer všetky nezatopené katakomby. Úrady sa však spamätali, keď im z múzea ohlásili stratu jednej turistickej skupiny. Samozrejme, turisti v labyrinte chodieb zablúdili a záchrancom trvalo dva dni a dve noci, kým ich vyčerpaných našli.

Dnes si turisti môžu pozrieť už len približne dva a pol kilometra katakomb v Nerubajskom, čo je už predmestie Odesy. Pre turistov sú odeské katakomby atrakcia, jeden zo siedmich divov Ukrajiny, pre domácich čoraz väčšia starosť. Nadšenci zo združenia Pátranie už objavili aj stovky nástenných kresieb a malieb od neznámych autorov. Medzi tými najstaršími a najvzácnejšími dominuje, okrem banícko-kamenárskej a "morskej“ témy (Odesa je predsa prístavné mesto) aj téma vojnová.

Nie, Šteflovič žiadneho takého nepoznal, ani meno Gustáv Bezák mu nič nehovorí. A čatár Michal Končitý? V spomínanom zozname Slovákov, odeských partizánov od generála Asmolova figuroval pod menom Michal Končetti. "Som presvedčená, že reč ide o mojom synovi Mišovi Končitom, ktorý v čase vojny prebehol k ruským partizánom,“ písala matka.

Keď sa nemecké velenie dozvedelo o spolupráci Slovákov s hnutím odporu v Odese, nariadilo odsunúť jednotku do Tiraspoľa (dnes samovyhlásená Pridnestrovská moldavská republika). "Slováci prebehli k partizánom so všetkou výzbrojou, okrem toho im doniesli množstvo munície, rádiostanicu a potraviny,“ pripomína docent Voľskij.

Z prebehlíkov sformovalo partizánske velenie dve bojové skupiny - prvú viedol Končitý, druhú Ľudovít Laučík. "Večer 9. apríla vyšli Slováci z katakomb a obsadili viaceré dôležité oporné body v Odese, v pouličných bojoch prejavili veľkú odvahu a vytrvalosť,“ uvádza sa v hlásení generála Michaila Skosyreva zo štábu 8. gardovej armády.

Ťažko zranený bol aj čatár Končitý. Údajne ho postrelili útočiaci červenoarmejci, ktorých zmiatla jeho uniforma slovenskej armády. Končitý onedlho zomrel na otravu krvi v nemocnici v Dnepropetrovsku, kam ho previezli s niekoľkými priestrelmi.

Ako to, že sa Končitý stihol v Odese oženiť? Kvôli ženám zostali po vojne žiť na Ukrajine viacerí Slováci - odeskí partizáni. Štefan Tóth z Margecian priamo v Odese, Ján Rimbala vo Ľvove.

Tí zo slovenských partizánov, ktorí prežili oslobodenie Odesy, sa neskôr pridali buď k "svobodovcom“, čiže 1. československému armádnemu zboru, alebo k 2. československej samostatnej paradesantnej brigáde. Štefan Šteflovič slúžil v paradesantnej brigáde, ktorá sa tiež zúčastnila na bojoch na Dukle. Tam viacerí spolubojovníci z Odesy padli, napríklad podporučík Karol Pagáč. Šteflovič vyšiel z tohto pekla ešte dobre: "Mal som zranené nohy, skončil som v nemocnici.“

V spomienkach sa radšej vracia do Odesy. Nie, po vojne už tam nikdy nebol. Ako sa asi zmenila? Kedysi to bolo "najpôvabnejšie mesto v ruskej ríši“, aspoň tak o Odese písal jej slávny rodák, spisovateľ Issak Babel. A ešte aj pred druhou svetovou vojnou patrila Odesa medzi multikultúrne mestá. Ukrajinci, Rusi, Rumuni, početná židovská komunita, všetci tam žili v zhode. Vojna to celé narušila a rozrušila - vzťahy medzi ľuďmi i krásne veci.

Podarilo sa však zachrániť historickú budovu Odeskej opery. Miestne médiá aj teraz pri 70. výročí pripomenuli, že na jej záchrane sa významne podieľali slovenskí partizáni. A kto si na Končitého, Pavlíka, Laučíka, Pagáča a ďalších spomenie na Slovensku?

„Tá vojna možno ani nebola,“ spieva u nás neznámy, na Ukrajine a v Rusku však veľmi populárny pesničkár Alexandr Rozenbaum, tiež rodák z Odesy.

Slovenská Rýchla divízia v rokoch 1941-1943

Slovenská Rýchla divízia bola motorizovaná jednotka slovenskej armády, ktorá sa zúčastnila bojov na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Vznikla premenovaním a reorganizáciou Rýchlej brigády v auguste 1941.

Dňa 27.11.1941 prevzal velenie Rýchlej divízie plk. gšt. od 01.01.1942 generál 2.triedy Augustín Malár *18.07.1894 Reitern †DD.MM.1945 koncentračný tábor Flossenbürg (1). Velil jej v ťažkých zimných bojoch na rieke Mius až do apríla 1942 v období keď k nej bola zaraďená PAK jej veliteľa por. jazd. Dneprostroj. Podľa svedectva autorovi poručík jazdectva Aladár Ondrejkovič z PAK 20.

V júli 1942 po porade s veliteľmi plukov zriadil veliteľ Rýchlej divízie generál II. triedy Štefan Jurech * 09.09.1898 Hybe, okr. Liptovský Mikuláš † 14.06.1945 Bratislava funkciu divízneho inšpektora pre výchovu.

Od septembra 1942 do augusta 1943 bol veliteľ Rýchlej divízie generál II. triedy Štefan Jurech. Veliteľom 1.PD bol od augusta 1943 do septembra 1943.

Pre porovnanie s dĺžkou služby v poli veliteľa PAK por. jazd. Aladára Ondrejkoviča - v dňoch 15.12.1942-23.01.1943 bol náčelníkom štábu Rýchlej divízie pplk. gšt. Koloman Brezány. Táto divízia prešla mnohými náročnými bojmi a stratami.

Na Severnom Kaukaze bola nasaďená Rýchla divízia v ešte zložitejších prírodných podmienkach ako na Ukrajine.

Do 29. septembra sa zvýšil stav divízie na 8 456 osôb, čo bolo o 2 269 osôb ako pred mesiacom.

Na rozkaz veliteľa LVII. zboru generála tank. Friedricha Kirchnera sa presunul 3. novembra Delostrelecký oddiel II./11 pod velením pplk. del. Jozefa Vogla do priestoru 20 km juhozápadne od Krasnodaru a podriadený rumunskej 6.Terénne vojenské nákladné automobily Praga RV na Sevenom Kaukaze pri nasadení delostreleckého oddielu I/11 Delostreleckého pluku 11 od dňa 27 októbra 1942 ťahali húfnice vz. 30.

V jesenných dažďoch sa dokázali na komunikáciách Severného Kaukazu presúvať iba pásové vozidlá, alebo konské povozy. Slovenské tanky Praga Lt. 38 ťahali uviaznuté nákladné automobily, alebo sa používali ako núdzové dopravné prostriedky a prepravovali vojakov a náklad na korbe.

Divízia tak mala v zostave dva delostrelecké pluky. Pre ilustráciu, sovietska 30. SD " Irkutská " mala iba jeden pluk.

Zánik Rýchlej divízie

Začiatkom roku 1943 vyvrcholila niekoľkomesačná bitka o Stalingrad porážkou nacistických vojsk. Pred útočiacou Červenou armádou ustupuje aj slovenská Rýchla divízia. Keďže pritom stráca časť výzbroje a materiálu, fakticky prichádza o charakter motorizovaného útvaru. Na požiadavky Slovákov o prezbrojenie a doplnenie výstroja a koní slovenských jednotiek Nemci dávajú len neurčité sľuby.

Pod tlakom nepriaznivého vývoja na fronte potrebovali každého bojaschopného vojaka. Následná porážka nemeckých vojsk pri Kursku definitívne spečaťuje obrat na východnom fronte. V júli 1943 sa uskutočňuje invázia západných spojencov na Sicílii. Po reorganizácii je od 1. augusta 1943 Rýchla divízia premenovaná na 1. pešiu divíziu a Zaisťovacia divízia zasa na 2. pešiu divíziu.

Na konci mesiaca padlo pri ukrajinskom Melitopole do zajatia aj vyše 2 tisíc príslušníkov 1. pešej divízie, pričom časť z nich sama prešla na sovietsku stranu. Rozklad jednotky pokračuje aj v ďalších mesiacoch a 1.

Slovenské národné povstanie

Jedným z prejavov silnejúcich opozičných nálad v slovenskej spoločnosti je rozšírenie partizánskeho hnutia. Partizánske skupiny tvoria odporcovia režimu, perzekvované osoby či bývalí vojaci slovenskej armády. Sú v nich aj vojaci sovietskej armády, ktorým sa podarilo utiecť z nemeckého zajatia. V novinách Gardista ešte 6. augusta podpredseda vlády Alexander Mach priznáva existenciu „niekoľkých malých skupiniek zo zahraničia“, ktoré sa podarilo „vyhnať alebo zajať“, a upokojuje verejnosť, že „vážneho partizánskeho nebezpečenstva u nás niet“.

Odbojová nálada narastá a atmosféra na strednom Slovensku vrie. Partizáni sa púšťajú aj do násilných akcií proti civilnému obyvateľstvu nemeckej národnosti, regionálnym ľudáckym funkcionárom a nemeckým dôstojníkom, ktorí prechádzajú Slovenskom. Niekde sa pod vplyvom sovietskych partizánskych veliteľov pridávajú k ich akciám aj vojaci.

Dňa 28. augusta dôjde v martinskej vojenskej posádke k zastreleniu zajatej skupiny nemeckých vojakov a diplomatov. Nemci, ktorí dlhodobo sledujú aktivitu partizánov na Slovensku, sa rozhodnú konať a 29. augusta 1944 prichádzajú na naše územie okupačné jednotky.

Vojenské ústredie je nútené postupovať podľa núdzového variantu a v ten istý večer rozosiela pplk. Ján Golian vojenským posádkam šifrovaný pokyn „Začnite s vysťahovaním“, vyzývajúci začať ozbrojený odpor. Ďalší deň sa už do mobilizácie armády aj verejnosti zapája Slobodný vysielač z Banskej Bystrice.

Zásobovanie povstaleckej armády a obyvateľstva zabezpečujú zásoby a peniaze nahromadené na strednom Slovensku od júna 1944, ktoré sem sústredili pod rôznymi zámienkami pracovníci ústredných štátnych orgánov, spolupracujúci s odbojom, ako napríklad guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš (ktorý bol súčasne prednostom Najvyššieho úradu pre zásobovanie) a jeho kolegovia. Finančnú pomoc odboju poskytujú Baťove závody, Micherova továreň v Starej Turej a ďalšie podniky.

Povstalecká 1. československá armáda na Slovensku disponuje spočiatku asi 18 000 vojakmi. Po mobilizácii z 5. septembra 1944 stúpa ich počet na takmer 50 000. Majú však nedostatok výzbroje, často zastaranej, a aj nedostatočné bojové skúsenosti. Nemecké jednotky útočia na územie pod kontrolou povstalcov z viacerých smerov. Na západnom Slovensku nasadili 9 000 vojakov a na východe operovalo asi 15 000 vojakov. Na niektorých miestach ich podporuje miestne nemecké obyvateľstvo. V Slovenskom národnom povstaní bojujú po boku Slovákov a Čechov aj príslušníci ďalších 30 národov a národností.

Dňa 6. októbra je za veliteľa povstaleckej armády menovaný divízny generál Rudolf Viest. V druhej polovici septembra 1944 sa povstalecká obrana upevňuje, no postup Nemcov sa napokon nepodarí zastaviť. Na pomoc povstaniu je zo ZSSR presunutá 2. československá paradesantná brigáda a 1. čs. stíhací pluk. Presila je však príliš veľká. Keď v októbri začnú nemeckí okupanti generálnu ofenzívu, povstanie ich tlaku podľahne. Dňa 27.

Nemci po okupácii formálne uznávajú slovenské štátne a aj civilné orgány, no ich autorita nepostačuje na to, aby zabránili hospodárskemu drancovaniu krajiny, práve naopak. Oficiálnu dohodu o zásobovaní nemeckej brannej moci aj pojem „vojnová korisť“ vysvetľujú nacisti po svojom.

Oslobodzovanie Slovenska

Sovietska Červená armáda vstupuje na Slovensko z viacerých smerov. Jednotky 1. ukrajinského frontu spolu s príslušníkmi Československého armádneho zboru sa prebíjajú v oblasti Duklianskeho priesmyku až 6. októbra 1944. Z juhovýchodu postupujú jednotky 2.

Hornatý terén Slovenska, popretínaný riekami, sťažuje oslobodzovanie a nahráva ustupujúcim Nemcom. Boje na slovenskom území trvajú až do jari 1945. Väčšina územia je definitívne oslobodená vytlačením nacistických vojsk z Bratislavy 4.

Dňa 5. apríla 1945 vyhlasuje ním menovaná nová vláda tzv. Druhá svetová vojna v Európe končí kapituláciou Nemecka 8. mája.

Dopad a následky

Slovenský štát ostáva smutným mementom hrozby nacionalizmu, fašizmu, systematického rozkladu demokracie a potláčania ľudských práv.

Vďaka Slovenskému národnému povstaniu je Slovensko v povojnovej Európe vnímané ako plnohodnotná súčasť víťaznej protihitlerovskej koalície.

Po skončení druhej svetovej vojny sa v Európe začína obdobie vyrovnávania s kolaboráciou s nacistickým Nemeckom, ako aj súdneho stíhania jednotlivých vojnových zločincov. Výnimkou nie je ani Československo, kde sa potrestaním okupantov, zradcov a kolaborantov zaoberajú špeciálne zriadené ľudové súdy. Rovnako ako Ferdinand Ďurčanský je v apríli 1947 odsúdený na trest smrti.

Posledným krokom ľudáckej reprezentácie zanikajúcej Slovenskej republiky je memorandum o podriadení sa americkej armáde, ktoré 8.

Tabuľka: Velitelia Rýchlej divízie

tags: #rýchla #divízia #zoznam #vojakov #velitelia

Populárne príspevky:

• Ako správne sušiť ovocie
• Jarný koláč z medvedieho cesnaku
• Recepty na hubovú nátierku
• Studená kuchyňa: Osviežujúce recepty
• Kompletný sprievodca odstraňovaním hrdze