Blesková vojna (Blitzkrieg): Definícia a história

Blesková vojna, vďaka úspechom Wehrmachtu známa aj pod nemeckým označením Blitzkrieg (v podstate ide o doslovný preklad), je vojenská doktrína založená na strategickom využití motorizovaných a tankových vojenských zborov. Úlohou jednotiek je čo najrýchlejšie prelomiť obranu súpera a dostať nepriateľské jednotky do smrteľného obkľúčenia. Taktika bleskovej vojny stojí hlavne na rýchlosti a momente prekvapenia, ktoré využíva vo svoj prospech. Správne prevedené manévre teoreticky vedú k decimácii a istej porážke nepriateľského vojska.

Nemecké tanky Panzer III počas operácie Barbarossa

Princípy a predpoklady úspechu

Vojsko, ktoré využíva taktiku bleskovej vojny, musí spĺňať niekoľko predpokladov, aby dosiahlo požadovaných úspechov. Musí mať dostatočné vybavenie k efektívnemu a rýchlemu postupu naprieč nepriateľským územím. Armáda pri svojom postupe prenikne hlboko na súperove územie, preto musí byť schopná nielen rýchlo postupovať, aby sa čo najrýchlejšie dostala k podpore zvyšných zborov, ale musí mať aj efektívny výcvikový program, v ktorom je každá jednotka a každý vojak dokonale pripravený na svoje úlohy. Absolútna disciplína je takisto neoddeliteľnou súčasťou úspechu, pretože jednotky musia postupovať koordinovane so zvyškom armády. Tankové a motorizované zbory musia byť schopné udržiavať kontakt s pechotou a takisto by sa všetky útočiace jednotky mali zladiť s delostreleckou a leteckou podporou. Neodmysliteľnou súčasťou je dôkladná príprava dôstojníckeho zboru a samotných vrchných veliteľov armády, ktorí si prvky bleskovej vojny osvojujú systematicky a dlhodobo. Princípom a podmienkou úspechu je totiž útočiť na strategické ciele, ktoré narúšajú nepriateľskú komunikáciu, zásobovanie a koordináciu pri manévroch.

Blitzkrieg || War Strategies

Historické korene a vývoj

Blietzkrieg získal svoje pomenovanie až na základe úspechov nacistickej armády, no teoreticky sa bleskovou vojnou zaoberali už oveľa skôr. Niektoré prvky tejto doktríny možno nájsť u vojenských veliteľov naprieč všetkými storočiami. Pritom nie je dôležité hľadať iba vojvodcov, ktorí sa dokázali presadiť rýchlym postupom, ako napríklad Alexander Veľký alebo Hannibal Barkas, ale hlavne veliteľov, ktorí aplikovali viaceré popisované prvky v rámci svojho ťaženia. Tu možno spomenúť, napríklad, Júlia Caesara alebo neskorších vojvodcov ako švédskeho kráľa Gustava II. Adolfa, pruského kráľa Fridricha II. Veľkého či cisára Napoleona I. V modernom ponímaní sa však koncepcia bleskovej vojny rozvinula až v 20.

Prvá svetová vojna a nové pohľady na vedenie vojny

Veľká vojna, ktorá postihla Európu a svet v roku 1914, priniesla v mnohých ohľadoch nové pohľady na vedenie vojny. Spočiatku sa bojujúce strany snažili v konflikte manévrovať a dostať súpera do strategicky nevýhodného postavenia, no velenie znepriatelených vojsk čoskoro zistilo, že táto vojna bola o čomsi celkom inom. Súviselo to hlavne s vývojom nových ničivých zbraní a tým nie sú myslené iba vymoženosti ako bojový plyn alebo iné technologické “vychytávky”. Aj známe a storočia využívané zbrane sa v tejto vojne využili s výrazne ničivejšími dôsledkami. Delostrelectvo, napríklad, sa stalo jedným z najdôležitejších. Kadencia, prieraznosť, kaliber alebo dostrel znamenali absolútnu zmenu v nahliadaní na vojenstvo ako také. Pechota bola vyzbrojená modernými poloautomatickými puškami, no ani to nebolo nič platné proti guľometom. Jeden “Diablov vynález”, ako bol guľomet označovaný na začiatku minulého storočia, sa vyrovnal stovke pešiakom. Guľomet dokázal pokryť naozaj rozsiahle územie a znemožniť postup celým jednotkám.

Zákopová vojna na západnom fronte počas prvej svetovej vojny

Na základe týchto ničivých zbraní boli čoskoro bojujúce strany nútené k prehodnoteniu svojich stratégií. Staré tradície zmizli veľmi rýchlo, no generality ich nedokázali efektívne nahradiť. Preto sa všetky zainteresované vojská uchýlili k jedinému možnému riešeniu. Začali sa zakopávať, aby sa uchránili pred dôsledkami moderných zbraní. Vojnu to v konečnom dôsledku iba predĺžilo a viedlo to k miliónom obetí, no v roku 1914 jednoducho nebolo iného východiska. Patová situácia trvala až do vyčerpania všetkých bojujúcich strán. Vojenskí stratégovia sa snažili nájsť riešenie, ako túto situáciu prekonať a dosiahnuť presvedčivého víťazstva. Teórií bolo skutočne neúrekom, no nie všetky slávili rovnaký úspech. Zavrhnuté boli hlavne tie, ktoré sa snažili prekonať silu moderných zbraní priamou cestou. Naopak, tie teórie, ktoré sa snažili dosiahnuť moment prekvapenia vedúceho k jasnému prielomu v nepriateľskej obrannej línii sa dostávali do popredia. Do armády sa k dosiahnutiu týchto cieľov prinášali nové technológie (napr. tank alebo útočné lietadlo) alebo sa vrátili už vyradené zbrane, ktoré pretrvali dodnes (napr. Vojenskí teoretici sa zamýšľali aj nad novými metódami a stratégiami velenia armádnym zborom a nie len nad ich výbavou a výzbrojou. Jednými z takých, ktorí sa zamýšľali nad teóriami neskôr známymi ako Blitzkrieg, boli Briti.

Britské príspevky k teórii bleskovej vojny

Veľká Británia nemala v 19. storočí príliš veľa skúseností s vedením útočnej vojny. Impérium sa zameriavalo na udržiavanie svojho koloniálneho panstva, čiže skôr na prípadné obranné varianty vojny. Prvá svetová však znamenala obrat aj v ich vnímaní a britskí dôstojníci potrebovali nájsť riešenia, ktoré by viedli k dosiahnutiu želaných cieľov. J. F. C. Vo Veľkej vojne bojoval na západnom fronte, kde bol svedkom ničivého dopadu moderných zbraní, ale aj zlých rozhodnutí vojenských veliteľov. Tie často straty na bojisku iba zvyšovali. Fuller bol autorom PLAN 1919, textu, ktorý je v podstate dôsledným teoretickým vymedzením bleskovej vojny. Počítal s efektívnym využitím tankových jednotiek, ktoré boli dovtedy využívané na bojiskách prvej svetovej vojny absolútne neúčinne. Spolu s tankovými jednotkami malo útočiť aj letectvo (letectvo v prvej vojne plnilo skôr úlohy prieskumu nepriateľského postavenia) a tak pripraviť cestu pre britskú pechotu. Fuller, napríklad, odmietal kobercové bombardovanie územia nikoho, pretože delostrelectvo tento priestor úplne zničilo a pre tanky sa stal neschodným. Tanky mali byť práve tou silou, ktorá sa dokáže vyrovnať s ostnatým drôtom a preraziť cestu pechote. Úloha delostrelectva spočívala v tom, aby zamestnali nepriateľské línie a umožnili tak bezproblémový postup tankom. Koordinácia všetkých zložiek naraz pri jednom útoku a s výrazným rýchlym postupom, ktorý ťažil hlavne z momentu prekvapenia, bola revolučná. Podľa Fullera sa mal útok viesť nie na ktorúkoľvek líniu nepriateľa, ale na dôležité strategické miesta obrany tak, aby bola čo najrýchlejšie ochromená obrana nepriateľa.

Medzivojnové obdobie a formovanie koncepcie bleskovej vojny

Po skončení vojny sa otázka obranyschopnosti stala kľúčovou. Vojenskí velitelia a stratégovia sa predháňali v tom, aby prispeli k obrane svojej krajiny čo najlepším plánom. V podstate existovali dve vážnejšie koncepcie. Prvá spočívala na vybudovaní silnej obrany na hraniciach krajiny, ktorá by bola schopná zastaviť útok nepriateľskej armády ešte skôr, než sa vojna prenesie na domáce územie. Túto teóriu razili hlavne Francúzi, ktorí zažili dôsledky Veľkej vojny priamo na svojom území. Generalita a politická reprezentácia považovala Nemecko za najväčšiu hrozbu aj do budúcnosti a ich cieľom bolo, aby ju udržali za hranicami krajiny. Maginotova línia sa stala symbolom zastaraného systému, ktorý bol napokon prekonaný práve bleskovou vojnou. Napriek tomu ovplyvnila obranu aj ďalších štátov Európy, ktoré svoje hranice výrazne opevňovali. Veľká Británia sa koncepciou bleskovej vojny zaoberala, no dôslednej ju nikdy nerozvinula. Sovietsky zväz mal v oblasti vývoja bleskovej vojny našliapnuté veľmi dobre. Vznikali nové tankové a motorizované zbory, ktoré dosahovali vynikajúce výsledky. Červená armáda však trpela stalinskými čistkami, ktoré zlikvidovali väčšinu schopných dôstojníkov.

Maginotova línia

Nemecko, ktoré sa zmietalo vo vnútorných nepokojoch a problémoch sa spamätávalo z prehranej vojny. Krajina trpela obrovským nedostatkom a likvidačnými vojnovými reparáciami. Bola to živná pôda pre všetkých dobrodruhov, ktorí ponúkali tie najjednoduchšie riešenia a sľubovali, že Nemecko vyvedú z krízy. Medzi nimi, bohužiaľ, bol aj Adolf Hitler a Nemci mu postupne zverili svoj osud a osud krajiny, aby ich voviedol do ešte ničivejšej vojny. Spočiatku tomu však nič nenasvedčovalo. Ba priam naopak. Hitler sa zdal byť skutočným spasiteľom a Nemecko dokázalo veľmi rýchlo povstať z popola. Armáda bola opäť budovaná v plnej sile a na princípoch, ktoré mali nacistom získať výraznú časť Európy v priebehu niekoľkých mesiacov. Medzivojnová doba ukázala, že mier je len túžobne očakávaná utópia, ktorá sa mala čoskoro utopiť v najväčšej vojne v dejinách. Nacistické Nemecko začalo intenzívne zbrojenie a v priebehu 30. rokov 20. storočia sa z Wehrmachtu stala najlepšie organizovaná armáda s množstvom skvelých a nadčasových vojenských technológií. V priebehu dvadsiatich rokov, ktoré delia obe svetové vojny, sa síce veľavravne hovorilo o potrebe udržania mieru, no všetky svetové mocnosti sa o to intenzívnejšie predbiehali v prípravách na ďalší konflikt.Pechota bola vybavená modernými puškami a automatickými samopalmi, ktoré mali neuveriteľne účinnú kadenciu a zároveň si zachovávali presnosť starých pušiek. Letectvo poskočilo o niekoľko úrovní a v rámci toho boli vytvorené nielen bojové stíhacie lietadlá s modernými motormi, ktoré dosahovali neuveriteľných výkonov, ale aj bombardovacie lietadlá a lietajúce pevnosti, ktoré dokázali uniesť desiatky leteckých bômb. Najdôležitejšie z hľadiska aplikovateľnosti bleskovej vojny však boli obrnené vozidlá a tanky. Tie preskočili desaťročia vývoja a v priebehu druhej svetovej vojny to boli stroje, ktoré dokázali zvrátiť priebeh boja. Nemecké a sovietske tanky boli technologicky na vynikajúcej úrovni a západné mocnosti za nimi výrazne pokrivkávali. Napriek tomu však zohrali tanky všetkých bojujúcich strán rozhodujúcu úlohu v mnohých bitkách tejto vojny. Výrazným krokom vpred bolo aj posilnenie výzbroje pechoty, ktorá dostala k dispozícii efektívne protitankové zbrane.

Heinz Guderian a jeho prínos

Hitlerove vojenské úspechy nespočívali len na dobrej výzbroji. Jeho výhoda bola aj v tom, že mal k dispozícii špičkový zbor dôstojníkov, ktorí rozvíjali doktrínu bleskovej vojny. Nevýhodou Führera zasa bolo, že ich dostatočne nepočúval a nedbal na ich rady, ale to je iný príbeh. Medzi priekopníkov bleskovej vojny patril, napríklad, Heinz Guderian. Veliteľ tankových vojsk, ktorý získal prezývku Rýchly Heinz, razil názor, že tankové jednotky môžu byť efektívne, iba ak sú rýchle a rázne. Wehrmacht ho napokon aj aplikoval.

Generál Heinz Guderian

Osobný život a vojenská kariéra Heinza Guderiana

Heinz sa narodil 17. júna 1888, vyštudoval vojnovú školu v Metze a v roku 1907 nastúpil k 10. Guderianovo štúdium na Postupimskej vojnovej akadémii prerušila v roku 1914 prvá svetová vojna a on nastúpil k jednotkám na západnej fronte ako spojovací dôstojník. Bol svedkom toho, ako pešiaci nezmyselne útočili na francúzske či britské zákopy a nepriateľské delostrelectvo, guľomety a granáty ich kosili po tisícoch. Mnohokrát zúril a verejne preklínal svojich nadriadených za to, že hnali vojakov na nezmyselný masaker. Vtedy mladý veliteľ pochopil, že útoky pechoty na dobre opevnené pozície protivníka sú vopred odsúdené na neúspech. Po porážke Nemecka v roku 1918 zostal v armáde a krátko sa zúčastnil bojov dobrovoľníkov Freikorpsu v Pobaltí. Ako píše Kenneth Macksey v knihe Guderian, tankový generál, v roku 1922 prichádza kľúčový okamih Guderianovho života. Mal preskúmať možnosti tankov v budúcom vojnovom konflikte. S Hitlerovou podporou S Adolfom Hitlerom sa prvýkrát stretol v januári roku 1934 na cvičisku v Kummersdorfe. Guderian bol vtedy náčelníkom štábu inšpektorátu motorizovaných jednotiek a predviedol mu manévre rôznych strojov vrátane motocyklov a pásového traktora, ktoré simulovali tanky a obrnenú techniku. Dá sa povedať, že Hitlerova priazeň tankovému odborníkovi bola rozhodujúca pre vojnové úspechy Nemecka. Nanešťastie pre Európu prejavil Heinz Guderian silnú vôľu a napriek odporu niektorých konzervatívnych nemeckých dôstojníkov, vrátane náčelníka generálneho štábu generála Ludwiga von Becka, presadil do praxe myšlienku mohutných obrnených zväzov, ktoré razantnými údermi zničia obranu protivníka a preniknú hlboko do jeho tyla. Tanky rozvrátia obranu nepriateľa, budú ho prenasledovať a nedovolia mu v krátkom čase opäť zaujať obranné pozície. To, čo po tankovom údere zostane, zlikviduje motorizovaná pechota, ktorá tanky sprevádza v obrnených transportéroch a v nákladných autách. Tanková sila V septembri 1939 zaútočilo Nemecko na Poľsko a Guderian dokázal, že rýchle obrnené zoskupenia sú hlavným tromfom nemeckej armády. So svojím 19. tankovým zborom, ktorý tvorili jedna tanková a dve motorizované divízie, viedol útok v blízkosti svojho rodiska Kulmu. Jeho vojaci dokázali vo východnom Poľsku za osem dní postúpiť o 160 kilometrov a 17. septembra zavŕšili svoje víťazstvo dobytím Brest-Litovska.Po víťazstve na východe pripravovalo Nemecko ďalšiu vojnu na západe. Keď sa nemecké velenie zaoberalo myšlienkou obsadenia Francúzska, prišiel poľný maršal Erich von Manstein s myšlienkou rýchleho hlavného útoku z Arden smerom k pobrežiu Lamanšského prielivu. Mal však vážnu pochybnosť - a tej ho zbavil práve Guderian. Ako píše Hart v knihe Druhá svetová vojna, Manstein sa spýtal Guderiana, či môžu tanky prejsť Ardeny smerom na Sedan. "Poznal som tam terén z prvej svetovej vojny a po preštudovaní máp som jeho názor potvrdil," súhlasil s plánom Guderian. Trinásteho mája roku 1940 začal Guderianov 19. tankový zbor útok na Francúzsko. Jeho tanky sa hnali obrovským tempom cez severné Francúzsko a už 24. Paradoxne najväčším nepriateľom Guderiana neboli v týchto dňoch Spojenci, ktorí mu kládli len chabý odpor, ale jeho vlastní nadriadení, predovšetkým veliteľ skupín armád A Gerd von Rundstedt, ktorý nedocenil význam Guderianovho štýlu. Heinz Guderian tak dostal 24. mája snáď najproblematickejší rozkaz celého ťaženia, ktorý ho pripravil o veľké a zásadné víťazstvo - dvadsať kilometrov pred Dunkerquom zastaviť útok.Keď začal Hitler plánovať operáciu Barbarossa, teda útok na Sovietsky zväz, stal sa Guderian veliteľom 2. tankovej skupiny, ktorá dostala vo východnom ťažení veľmi dôležitý úlohu. Potom sa však Guderian dostal do ostrého sporu s Hitlerom. Zatiaľ čo on a niektorí ďalší dôstojníci chceli útočiť priamo na sovietsku metropolu, Hitler preferoval dobytie Ukrajiny a Leningradu. Guderian nakoniec dostal rozkaz k útoku na Ukrajinu, kde sa mal podieľať na obkľúčení veľkej skupiny Červenej armády pri Kyjeve. Jednotky 2. tankovej skupiny (čoskoro premenovanej na 2. tankovú armádu) obnovili útok na sovietsku metropolu až 28. septembra. Už v októbri však udreli prvé mrazy a Sovieti navyše nasadili do boja nové typy tankov T-34 a KV-1, ktoré boli pre Nemcov nepríjemným a zdatným protivníkom. A to ešte nemeckí vojaci kvôli zrútenému zásobovaniu trpeli zimou. Nakoniec boli zahnaní niekoľko sto kilometrov od Moskvy. Guderian márne žiadal svojich nadriadených o zimnú výstroj a o výzbroj. Nakoniec bol na Vianoce 1941 zbavený velenia a penzionovaný. Následne viac ako rok strávil na svojom statku vo Východnom Prusku. Po katastrofálnej porážke pri Stalingrade ho však Hitler vo februári 1943 povolal späť do služby. Guderian sa stal generálnym inšpektorom tankových vojsk a mal Panzertruppe znovu premeniť na smrtiacu zbraň. V júli roku 1944 dosiahol Guderian vrchol svojej kariéry, keď bol menovaný náčelníkom generálneho štábu, ale porážke Nemecka už zabrániť nemohol. Desiateho mája roku 1945 sa vzdal Američanom. Do puču proti Hitlerovi v roku 1944 sa nezapojil, ale nie je tiež pravda, že nacistom vyzradil mená sprisahancov. Bol odvážny, dokázal sa často aj veľmi rázne pohádať s Hitlerom.

Španielska občianska vojna ako testovacie pole

Prvé pokusy boli počas Španielskej občianskej vojny (1936 - 1939), kde si nemecké velenie malo vyskúšať nové modely. Konflikt sa tak pre nemeckú armádu stal v podstate tréningovým polom, ktoré odhalilo mnohé podstatné skutočnosti pred nadchádzajúcou ostrou skúškou. Doktrína Blitzkriegu sa však práve touto vojnou v mnohých krajinách zavrhla. Jednou z nich bol Sovietsky zväz. V Bitke pri Guadalajary (18. máj 1937) porazili republikánske jednotky pod vedením sovietskeho generála Pavlova talianske tankové zbory, ktoré hájili záujmy Frankových fašistov. Pavlovova správa znamenala, že v Sovietskom zväze boli tankové zbory zrušené a začlenené do pechotných oddielov, ako podporné súčasti. V podstate iba nemeckí pozorovatelia si všimli, že talianske ľahké tanky boli porazené kvôli vlastným chybám a to najmä preto, že nezabezpečili svoje zásobovacie trasy. Stali sa tak, bez leteckej podpory a dostatočného množstva paliva, jednoduchým cieľom pre sovietske tanky typu BT-5.

Druhá svetová vojna a aplikácia Blitzkriegu

Wehrmacht mal preto na začiatku vojny strategickú výhodu. Svojich súperov dokonale zaskočil efektívnou bleskovou vojnou. Prvá ostrá skúška prišla pri invázii do Poľska. Plán útoku pripravil Gerd von Rundstedt. Poľsko zostalo absolútne zaskočené a ochromené silou a rýchlosťou nemeckého útoku. Sovietske a Slovenské jednotky sa na Wehrmacht ani zďaleka nedoťahovali. Nemci vytvorili plán s dokonalým kliešťovým útokom, ktorým ochromili celú poľskú obranu. Von Rundstedt velil Armádnej skupine Juh, ktorá útočila zo Sliezka a severného Slovenska a generál von Bock útočil zo svojimi divíziami z Pruska. Postup bol neuveriteľne rýchly a Poľská obrana sa nezmohla prakticky na žiaden výraznejší odpor.

Nemecké tanky v Poľsku, september 1939

Nasledoval útok na západ. Strojcom tohto plánu bol ďalší veľký nemecký stratég - Erich von Manstein. Francúzsko spoliehalo na nepriechodnosť Maginotovej línie, nepočítalo však s jednoduchým riešením, ktoré Nemci uskutočnili. Obišli ju. Problém spočíval v tom, že Nemecko tým napadlo aj suverenitu neutrálnych krajín Beneluxu. Spojenci sa pritom chybou nemeckého velenia dostali k pôvodným plánom útoku na západ. Inváziu do neutrálneho Belgicka považovali za hlúposť a celý plán za podvrh. Vojsko, ktoré útočilo na Belgicko, Luxembursko a Holandsko malo za úlohu vylákať francúzske a britské jednotky severnejšie od Maginotovej línie. Druhá skupina armád mala tieto jednotky následne napadnúť z boku, potom čo by prešla Ardenami. Spojenci považovali pohorie Ardeny za neprechodné a preto mu nevenovali príliš veľa pozornosti. Už vôbec nepočítali s tým, že by tadiaľ mohli prejsť aj tankové a obrnené zbory. Tretia skupina armád mala zavrieť Spojencov v oblasti Beneluxu z juhu. Mansteinov plán označovali mnohí velitelia za príliš riskantný, no jeho úspešné prevedenie znamenalo minimalizovanie škôd a strát na nemeckej strane a rýchlu porážku Spojencov. Plán napokon podporil von Rundstedt a aj samotný Hitler. Nacisti boli celkom opantaní eufóriou dosiahnutých víťazstiev a stratégia bleskovej vojny sa javila ako jediná prijateľná voľba aj do budúcnosti. Hitler preto reagoval predstavením plánu na útok proti Sovietskemu zväzu. Iba malá časť generálneho štábu si uvedomovala rezervy a skutočné možnosti Wehrmachtu a ešte mizivejšie percento vedelo, že Operácia Barbarossa je v absolútnom rozpore s doktrínou bleskovej vojny.

Nemecký prielom cez Ardeny v roku 1940

V počiatkoch ofenzívy sa stratégia javila opäť ako nezlomná. Sovietske velenie bolo útokom totálne zaskočené a to aj napriek tomu, že o prípravách podávali do Moskvy správy rôzne zdroje. Spočiatku sa preto Barbarossa vyvíjala presne podľa predstáv doktríny bleskovej vojny a Wehrmacht postúpil v krátkom čase hlboko do vnútrozemia Sovietskeho zväzu. Spojenci sa neskôr sami naučili využiť teóriu bleskovej vojny vo svoj prospech. Dokázali sa proti nemeckým útokom efektívne brániť, ale tiež vedeli zaútočiť presne podľa pravidiel Blitzkriegu. Západní spojenci to preukázali, napríklad, na africkom bojisku alebo pri vylodení na Apeninskom polostrove. Červená armáda zasa predviedla učebnicový kliešťový útok pri Stalingrade alebo v rámci Operácie Bagration, keď v roku 1944 nemecké vojská obkľúčila v Bieloruských močiaroch. Rozsiahle útoky Spojencov sa ku konci vojny realizovali čoraz jednoduchšie, keďže Wehrmachtu dochádzali všetky sily a zásoby. Blitzkrieg síce zažil svoju zlatú éru v prvých fázach...

Moderné aplikácie a obmedzenia

Teória bleskovej vojny je aj dnes súčasťou bojových doktrín moderných armád. Ak má protivník kvalitne vybudovanú hlbokú obranu a disponuje dostatočne mobilnými a silnými jednotkami a infraštruktúrou, ktoré mu umožnia viesť protiútoky a taktický ústup, možnosť využitia bleskovej vojny sa výrazne znižuje.

Krajina	Rok	Operácia	Výsledok
Nemecko	1939	Invázia do Poľska	Úspech
Nemecko	1940	Invázia do Francúzska	Úspech
Nemecko	1941	Operácia Barbarossa	Počiatočný úspech, neskôr zlyhanie

tags: #rychla #vojna #blitz #krieg #definícia