Slávnostné Prejavy v Obci: História a Tradície

Život v obci sa oddávna vyznačoval osobitosťou, svojrázom i starodávnymi zvyklosťami, tradíciou. Nemožno hovoriť o typickom dedinskom folklóre ako v susedných dedinách, pravda ani mestský ráz nemá, je to niečo medzi oboma. Ako stáročné mestečko zachovávala si obec oddávna množstvo zvyklostí, z nich niektoré majú špecifický ráz inde sa nevyskytujúci, alebo ho napodobňujú s obmenami.

Fašiangové Tradície

Opis celoročných zvyklostí možno začať netypicky, od fašiangov, kde sa obec snáď najvýraznejšie odlišuje od okolia. Na fašiangy nie sú typické sprievody masiek, maškary v obci chodia na maškarných plesoch, pri zakáľačkách a pri svadbách, obyčajne v druhý deň po uliciach s patričným hudobným doprovodom. Pre chtelnické fašiangy je typické, podložené stáročnou tradíciou s menšími obmenami podnes živé chodenie „POD ŠABLE“.

Vznik tejto tradície treba hľadať už v 17.storočí, v období protitureckých bojov i stavovských protihabsburských povstaní. V dávnejšej minulosti hlavnú organizátorskú funkciu v sprievodoch mal na fašiangy mládenecký richtár, obyčajne najstarší syn zámožnej rodiny. V sprievode jeden z mládencov nosil šabľu, na ktorú po domoch nastokli slaninu alebo šunku. Po skončení sprievodu s hudbou richtár poriadal hostinu. V súčasnosti forma chodenia POD ŠABLE je trocha iná a takto jestvuje najmenej od začiatku tohto storočia.

V nedávnej minulosti vo fašiangový pondelok a utorok, dnes už v nedeľu popoludní sa vybraná a vycvičená skupina mládencov-šabľovníkov v rovnakom ustrojení zhromaždí v doprovode s dychovkou na námestí. Na čele 12-členej skupiny mládencov je hajdúch (niekedy aj husár) v špeciálnom ustrojení, s červeným dolománom na hlave, so zastoknutým dlhým pierkom, na boku opásaný šabľou, prípadne i s pripevneným príležitostným žartovným textom ako pozvánkou pre verejnosť na fašiangy. K sprievodu patrí nevyhnutne i richtár, vlastne vedúci organizátor.

Úlohou hajdúcha je popredu ponavštevovať dom od domu, v každom s vtipnou veršovačkou spojí obligátnu otázku „RÁČITE BYT VESELÍ?“ Samozrejme odpoveď domáceho gazdu je najčastejšie kladná, načo celý sprievod šabľovníkov s hudbou zastaví pred domom, hudba zahrá úvodnú melódiu piesne Pod šable, pod šable resp. Fašiangy, fašiangy, pričom skupina mládencov s trsteničkami, čiže šabľami nad hlavou v kruhu zatancuje zaužívaný špeciálny tanec spojený s výskaním. Potom na želanie domácich zahrá dychovka obľúbenú pieseň, pri ktorej šabľovníci vykrútia v tanci dievky i ženy toho domu, ale i tie, ktoré pochytia v blízkosti.

Nie všade možno však túto formu dodržať, v domoch, kde majú smútok po zosnulom, pri zvukoch smútočnej skladby mládenci iba ticho postoja. Ak im v tom roku zomrel rovesník, vzdávajú mu poctu priamo na cintoríne. Fašiangový sprievod za tri dni obíde všetky domy v obci pod vedením richtára, ktorého zdobí na hrudi Perula s dlhými farebnými stuhami, on preberá i výplatu z domov, za ktorú sa večer uskutoční zábava. Účastníkmi fašiangového sprievodu sú nielen domáci a susedia, ale aj zvedavci z celej obce i návštevníci z okolia. Táto tradícia sa dostala už aj na televízne obrazovky.

Chodenie Pod šable končí neskoro večer v utorok pred škaredou stredou tanečnou zábavou spojenou s pochovávaním basy a trvá dodnes. Od skončenia fašiangov až do veľkonočného obdobia akoby život ustal.

Pekný pokus, ale žiadna cigara: História putovného karnevalu

Veľkonočné Zvyklosti

Starší sa však pamätajú, že na Kvetnú nedeľu chodievali z domu do domu obyčajne cigánske deti s letečkom, stromčekom zdobeným farebnými stužkami a výduškami, pričom si spievali alebo prednášali piesne Kvetná nedeľa, Máj, máj, máj zelený, začo dostali od domácej gazdinej malú odmenu. Viac zvyklostí pochádzalo z veľkonočného obdobia, v ktorom sa chodievalo po šibačkách. Príprava začínala už v nedeľu napoludnie, jednak v domácnostiach farbením vajíčok a vonku chlapčenskou rozháňačkou. Väčší či menší mládenci, ponajviac školáci, vlastnoručne upletenými šibákmi na ringu i po uliciach poriadne vyšibali dievčatá, ktoré sa prechádzali v skupinách. Taká bývalá už oddávna príprava na pondelkové ráno, keď chlapci od najmenších až po mládencov i mužov chodili z domu do domu obyčajne v malých skupinkách šibať dievčatá v rodinách príbuzných, ale aj známych.

Ako v minulosti i dnes chodieva v čele mládenec s dlhočizným šibákom zdobeným f... Zvyky sú zväčša spojené s významnými cirkevnými sviatkami. Tradičné jedlá a múčniky, ktoré nesmeli chýbať na stole počas významných náboženských sviatkov, sa líšili podľa náboženskej príslušnosti. Hoci aj tieto rozdiely sa postupne stierali, s malými obmenami sa udržali podnes.

V zimnom období po Troch kráľoch začínali Fašiangy a trvali až do veľkého pôstu. Fašiangy začínali po Troch kráľoch. Bolo to najveselšie obdobie roka. Konali sa zabíjačky, miestne veselice, zábavy, tancovačky, „pinkl“ bály, kde si v balíčku (pinkli) každý priniesol svoje pohostenie, s ktorým sa prítomní vzájomne núkali. V pinkli boli často typické fašiangové jedlá ako sú „božie milosti“ (fánky), šišky, „slepé myši“ (vyprážané kysnuté obaľované cesto) a koláče. V tomto období sa konávali aj svadby. Toto veselé obdobie končilo v utorok o polnoci obradným, humorným pochovaním basy ako symbolu dedinských zábav.

Hudobné Tradície

Vývoj miestnych hudobných tradícií nie je doteraz dostatočne preskúmaný, obec je mimo centra pozornosti odborníkov aj na poli hudobnom. Je však viacej náznakov, ktoré umožňujú vysloviť presvedčenie, že hudobný život i jeho tradície siahajú tuná ďaleko do obdobia 17. - 18.storočia. Patrí sem predovšetkým starodávna tradícia chrámovej hudby so spevokolom, zlomky písomných archívnych dokladov, pôsobenie dychovej kapely a v neposlednom rade náznaky tradície hudobného života v miestnom kaštieli v čase jeho majiteľov Erdödyovcov.

Najviac správ o miestnej chrámovej hudbe je v archíve chtelnickej fary najmä v období 18.storočia. Z písomných prameňov vyplýva, že už roku 1734 doprevádzali chtelnických pútnikov do Šaštína muzikanti s doprovodom tympanov a bubna. Správa je v knihe účtov a príjmov z rokov 1733 -1778 uloženej vo farskom archíve. Píše sa v nej a o tom, že roku 1735 zakúpili pre chrámovú hudbu tiež tympany za 23 zlatých, ďalej roku 1747 struny, za jeden zlatý a 35 grajciarov, snáď pre husle? Aj roku 1752 výdavky na hudbu, dosiahli štyri florény, nová koža snáď na bubon stála jeden a pol floréna, organista za vedenie chrámovej hudby dostal pol floréna.

Z polovice 18.storočia pochádza aj list frátra Gratiana z blízkeho kláštora Katarínky v Dechticiach, ktorý opisoval noty. Pre chtelnickú chrámovú hudbu opisoval omše s trúbkami, tzv. symfónie i ďalšie partitúry na 85 archov celkovej sume 7 zlatých 41 grajciarov. Zloženie miestnej chrámovej hudby nájdeme v kanonickej vizitácii Baťaniho na fare uloženej. Hudobné nástroje obsahovali dva medené bubny, 4 kovové trúby a dva strunové nástroje, asi husle. Vidno, že hudba svojím zložením nepripomínala terajšiu dychovú kapelu. Hudbu viedol organista, v 18.storočí s titulom „ludi rektor“ alebo „ludi majster“.

Okrem funkcie učiteľa i notára práve hudba inštrumentálna spolu s nacvičovaním speváckeho zboru so sólistami tvorili hlavnú náplň činnosti organistu, u ktorého sa v Chtelnici vyžadovala vyššia kvalifikovanosť podobne ako u farára. Dôkazom istej špecifickosti Chtelnice sú staré chrámové piesne predovšetkým z Vianoc. Pozornosť si zasluhuje celá plejáda miestnych učiteľov - organistov, dirigentov miestnej chrámovej hudby, kanonické vizitácie i mestské knihy mestečka Chtelnice ich zaznamenali. Roku 1645 Juro Stolar, roku 1698 Pavol Paulovic, roku 1727 Ján Urbánek, roku 1735 Ján Baláži, roku 1713 Imrich Kováči, roku 1733 Jozef Lang, roku 1755 Jakub Fros a ku koncu storočia Václav Erban.

O ňom píše uvedená kanonická vizitácia z roku 1788, že bol organistom zbehlým v hudbe. Uvádza všetky jeho príjmy, ktoré toho roku dosiahli až 131 zlatých 50 grajciarov. Okrem toho na udržovanie miestnej hudby mal pridelenú roľu v Hačkách. Menovite sú spomenutí aj dvaja muzikanti vydržovaní základinou, Ján Tralovič a František Truhlár spolu s ročným príjmom 32 zlatých 95 grajciarov. Snáď nebude ďaleko od skutočnosti názor, že funkciu hudobného strediska zohrával v 15.storočí tiež kaštieľ patriaci rodu Erdödyovcom, ktorí patrili medzi známych mecénov hudby, k čomu sú doklady na zámku v Hlohovci, rovnako v ich vlastníctve. V chtelnickom kaštieli sa poriadali roku 1775 veľkolepé slávnosti na počesť panovníčky, pri ktorých nemohla hudba chýbať.

Okrem toho je známe, že v tomto období vydržiavali uvedení grófi vo svojom paláci v Bratislave vlastnú opernú spoločnosť. V prvej polovici 19.storočia a na jej prelome zaznamenal hudobný život v obci jeden zo svojich vrcholov zásluhou vynikajúcich organistov - hudobníkov, ktorí v obci pôsobili - Mesely, Havránek, Náhlik a najmä Anton Baňoch. Všetci ako veľmi dobrí znalci hudby a dirigenti sa postupne zaslúžili aj o zrod modernej dychovej kapely v obci. Najmä Náhlik s Baňochom založili a rozširovali kapelu o stále nové nástroje. O Baňochovom nadaní svedčí aj to, že roku 1878 sa dostal na miesto organistu v Topoľčanoch.

Významné miesto v chtelnickej hudbe získal si tiež spevácky zbor so sólistami, ktorého úroveň si získala uznanie na širokom okolí. Speváci účinkovali nielen v kostole, ale aj na verejnosti. Najlepším dôkazom tohto tvrdenia je účinkovanie chtelnickej kapely so speváckym zborom i sólistami na slávnosti odhalenia pomníka slovenskému národnému básnikovi Jánovi Hollému na hrobe na dobrovodskom cintoríne. Stalo sa tak 11.mája 1854. Túto udalosť podrobne opísali vtedajšie slovenské noviny. Citujeme: “K väčšiemu zvelebeniu slávnosti pomohla výborná figurálna muzika a spev chorálny, jakového by sme na tých stranách ani nebyli očakávali, čo nech je pripomenuto na chválu okolitých pp. rechtorov, zvlášte p. organisty mestečka Chtelnice, ktorý celý tento sbor hudobný k slávnosti tejto usporiadal a výborne dirigoval“, ako píšu katolícke noviny z roku 1854 na strane 157 - 159 a 163 - 166, s dodatkom, že spevom pri slávnosti upútala Vincencia Náhliková rodom z Chtelnice.

V tých istých novinách na strane 184 dopisovateľ z Chtelnice spresnil správu o účasti Chtelničanov na slávnosti. Hudobný súbor, ktorý účinkoval pri odhalení pomníka Jána Hollého tvorili výlučne Chtelničania, aj organista Zaklúka z Naháča, ktorý účinkoval popri Baňochovi, pochádzal z Chtelnice, takisto speváčka Vincencia Náhliková a Jozefa Škrabáneková. Chtelnickí hudobníci sprevádzali slávnosti nielen v kostole a na cintoríne, ale aj na fare počas slávnostnej hostiny za účasti Ľudovíta Štúra. Hudobne doprevádzali spev národných piesní i verejné poďakovanie sochárovi Ladislavovi Dunajskému, autorovi busty Jána Hollého na pomníku za asistencie chtelnického národovca Juraja Obermayera i ďalších národovcov. Nie je presne známe, kedy vznikla v obci dychová kapela, ale keďže roku 1880 mala22 členov, mohla vzniknúť asi okolo roku 1870, pretože pri jej zrode sa spomína Obermayer.

V druhej polovici 19.storočia zaslúžil sa o rozvoj hudby v obci miestny rodák, učiteľ organista a hudobník Ignác Špánik, ktorý za polstoročie účinkovania v rodnej obci zanechal hlboké korene na tomto úseku. Ďalšie mená vedúcich dirigentov kapely pri jej začiatkoch nie sú známe, pravdepodobne ju viedli organisti. Ku koncu storočia sa spomína dirigent Nižnanský a roku 1900 František Lukačovič. Už pred prvou svetovou vojnou účinkovala kapela na oslavách prvého mája vo Vrbovom. Dychovka pozostávala z robotníkov - murárov i roľníkov.

Účinkovanie dychovej hudby po roku 1918 je ešte v pamäti účastníkov, známe sú mená dirigentov, kapelníkov v dvadsiatych rokoch František Prvý, potom Karol Mráz, v rokoch 1943 až 1952 Valerián Klocháň, riaditeľ meštianky. Po roku 1945 dosiahla dychová kapela veľmi kvalitnú úroveň, prenikla do širšej verejnosti. Veď roku 1951 nahrala samostatný program do rozhlasu v Bratislave, rok predtým účinkovala na prvomájových oslavách pri slávnostnej tribúne v Bratislave. Neskôr spoluúčinkovala v televíznom programe fašiangových zvyklostí v obci. Prvomájové oslavy, sprievody, sakrálne, verejno - politické či kultúrne slávnosti v obci si nemožno predstaviť bez účinkovania dychovky.

Zúčastňuje sa tiež na súťažiach či festivaloch hudieb v rámci okresu, v súťaži okresného kola roku 1965 získala napríklad prvé miesto. Od roku 1960 pôsobí dychová hudba pod patronátom miestneho JRD. Napriek prenikaniu moderných hudobných prúdov i hudobných súborov má dychovka v obci stále miesto i ďalšie perspektívy. Dôkazom životnosti je tiež okresný festival dychových súborov, ktorý sa každoročne v máji až júni koná od roku 1975 v Chtelnici. Tým sa utvára nová hudobná tradícia v obci. Okrem dychovky pôsobia v obci i ďalšie súbory modernej hudby. Snáď by sa žiadalo širšie zapojenie žiakov školy do hudobného diania v obci, aby vyrastali nádeje do kapely aj pre budúcnosť. Dňa 9.mája 1996 pochovali na miestnom cintoríne kapelníka a organistu Jozefa Čmehila (*1927), pričom „burácali nebeské tympany a plakala príroda“.

V roku 2011 oslávila naša dychová hudba 130 rokov činnosti. V súčasnosti je na čele dychovej hudby Chtelničanka p. Pavol Kičina, ktorý ju vedie od roku 1978. o výchovu mladých muzikantov sa zaslúžil p. Vladimír Prvý. Pri podujatiach hrá Chtelničanka vlastné upravené skladby z ľudových pesničiek, slovenské, moravské a české piesne.

Ochotnícke Divadlo

Zasluhuje si pozornosť najmä pre dávnu tradíciu, ktorá siaha až do obdobia bývalej Rakúsko - uhorskej monarchie, hoci sa o nej nezachovali písomné pramene. Divadelné predstavenia sa konali obyčajne v školskej miestnosti alebo v málo vyhovujúcich priestoroch hostincov. Nikdy pritom však nechýbalo nadšenie pre ochotnícke divadlo najviac v radoch mládeže. Pamätníci veľmi radi spomínali na účinkovanie v divadle po roku 1918 v samostatnej ČSR. Najviac na tomto úseku vykonal pre obec dlhoročný aktívny ochotník, potom režisér a organizátor divadelných predstavení v obci, jeden zo zakladateľov ochotníckeho divadla po roku 1920, v ktorom pôsobil skoro

šesťdesiat rokov, Jozef Bašnák. V období prvej ČSR hrávali sa najčastejšie hry ľudové i národné od autorov Ferka Urbánka, Jána Palárika, Jozefa Gregora Tajovského. Nezriedka sa však odvážili tunajší ochotníci aj na vyššie ciele, keď hrávali operety, scénky spojené s hudobným doprovodom, kabaretné pásma, účinkovali tiež pri slávnostných príležitostiach v rámci akadémií a pod.. Také predstavenia sa konali v sále bývalého potravného družstva alebo v budove v strede námestia na mieste, kde je kinosála, alebo v malých priestorov hostincov. Po roku 1945 mali ochotníci k dispozícii sálu Osvetovej besedy na bývalom obecnom dome až do jeho zániku roku 1967. Prednostné právo mala domáca klasika, najmä veselohry, súčasnosť, občas aj svetoví autori.

Pre nedostatok vhodných priestorov od roku 1967 sa divadelní ochotníci na krátky čas odmlčali, ale tradícia nedovolila zánik divadla. Divadelný krúžok obnovil svoju činnosť pod patronátom miestneho JRD od roku 1974 v priestoroch nového kultúrno-spoločenského domu JRD. Pravidelne každoročne nacvičili aj uviedli aspoň jednu divadelnú hru súčasných slovenských autorov i klasikov, pásma humoru, satiry, spevu s tancom. Nadšenie a záujem miestnych divadelných ochotníkov snáď zaručí pokračovanie tradície divadelného krúžku. Predpokladom je i zapojenie žiakov tunajšej školy do činnosti pri uvádzaní hier pre deti.

Pritom treba brať do úvahy skutočnosť, že obec je hodne vzdialená od kultúrneho centra, ktoré by svojimi kvalifikovanými odborníkmi prevzalo patronát nad ochotníkmi. Preto si títo zaslúžia viac uznania za svoju prácu ako náročnú kritiku za herné nedostatky. V roku 2011 sa obnovila činnosť chtelnických ochotníkov. Vystupujú pod názvom Divadlo OCH (ochotníci Chtelnice) a ich prvé vystúpenie v roku 2011 bolo odohrané formou estrády. V roku 2012 si nacvičili prvú hru s názvom „Zajokocúrovo“. Režisérsku ruku drží nad divadelníkmi p. Emil Piešťanský.