Retro recept: Chlebíčky s vajíčkovým rezňom ako spomienka na socializmus

Socializmus, éra, ktorá zanechala nezmazateľnú stopu v našich spomienkach, sa nám často vybavuje prostredníctvom chutí a vôní. Mliečne bary, ruské vajcia - tieto pojmy evokujú nostalgiu, úsmev, ale aj mierne ošklbanie. Prečo idealizujeme staré časy, hoci sme vtedy stáli v radoch a mnohé veci boli nedostupné? Docent Martin Franc vysvetľuje, že chute nás dokážu veľmi rýchlo vrátiť do detstva. Spomienky na detstvo a mladosť sú spojené s určitými jedlami a vôňami, ktoré v nás vyvolávajú príjemné pocity.

Za posledné dve-tri desaťročia sa výrazne zmenilo zloženie nášho jedálneho lístka. Nepochybne jeme pestrejšie, bohatšie, zaujímavejšie - potraviny ku nám smerujú z celého sveta, prinášame si inšpirácie z našich dovolenkových ciest, vďaka internetu môžeme spoznávať aj recepty z krajín, kam sa nedostaneme a zdieľať ich so svojimi priateľmi, nespočetné množstvo kuchynských pomocníkov, náčinia i riadov, o ktorých sme donedávna ani len nepočuli, napĺňa naše moderné kuchynské linky.

To, čo sa moja mama nestihla naučiť v kuchyni od svojej mamy, musela dohnať sama. Ako svadobný dar dostala kuchársku knihu Naša kuchárka, z ktorej čerpala základy. Ostatné vychytávkové recepty si gazdinky vymieňali medzi sebou. Mama pravidelne chodila z práce s novým receptom a takmer z každej návštevy sme odchádzali s lístočkom, na ktorom bol recept na práve ochutnaný zákusok. Recepty sa opisovali do zošitov. Tí pokrokovejší mali na to takzvané karisbloky, v ktorých sa dali listy vyberať, a teda recepty triediť a zoraďovať podľa abecedy alebo typu jedla. Ďalšia možnosť bola recepty vystrihovať z časopisov, ako bol Život alebo Slovenka, prípadne zo stolových kalendárov. Dnes tak populárne televízne relácie o varení neexistovali.

Recepty na exotické alebo zahraničné pokrmy takmer neexistovali. Jednak preto, že na akúkoľvek kulinársku extravaganciu sme nevedeli zohnať suroviny a ani zahraniční návštevníci neboli u nás častí, takže chýbalo know-how. V porovnaní so súčasnosťou sa varilo jednotvárnejšie a jednoduchšie a myslím, že aj menej často. Každý predsa musel chodiť do práce a závodná jedáleň bola súčasťou každého podniku. Keď bol niekto vegetarián, považovali ho za indivíduum. Dnes si vegetariána nikto ani nevšimne. S rawistami, vegánmi, vitariánmi a samozrejme s ľuďmi so špecifickými potrebami v stravovaní - diabetikmi, celiatikmi, ľuďmi s bezlaktózovou či inou diétou - sa už dnes stretávame celkom bežne.

Nakupovať sa chodilo peši a každý deň, nie ako dnes - autom a raz týždenne. Neexistovali čerstvé mliečne výrobky s neuveriteľne dlhou trvanlivosťou, pečivo sa nepredávalo balené, bolo teda treba nakupovať často. My sme každé ráno zabehli do blízkej „mliekarne“ - ako sme ju volali - pre čerstvé mlieko, osminku masla a rožky. Supermarkety neexistovali, mäso sa kupovalo u mäsiara, zelenina v zelovoci, mlieko v mliekarni, ostatné v samoobsluhe. Ak ste v nedeľu pred obedom zistili, že vám chýba olej na vyprážanie rezňov, šanca, že nájdete otvorený obchod bola nulová. Utužovali sa tak susedské vzťahy a rodičia vysielali svoje deti s trojdecovým zaváracím pohárikom „do susedov“.

Nebolo veľmi čo nakupovať, neboli výpredaje, rovnaký tovar stál všade rovnako. Nepredávalo sa toľko druhov potravín ako v dnešných dňoch, nedostatkový tovar sa odkladal pre známych „pod pult“. Sortiment bol obmedzený, z každého typu suroviny bolo dostať len jeden druh, v podstate neexistovali značky. Teda ak ma mama poslala kúpiť mlieko, mohla špecifikovať len polotučné alebo plnotučné. Ak cestoviny, v regáli som našla len kolienka alebo fliačky, nanajvýš špagety.

Záhrada suplovala chatrné zásobovanie obchodov. Mať záhradku v záhradkárskej kolónii bolo pre ľudí z mesta „in“. Záhradky boli v podstate bio. Vošky sa striekali odležaným roztokom žihľavy, mandelínky sa oberali ručne. Sadilo sa húževnato a veľa, takže potom nezostávalo nič iné len celé leto veselo zavárať, konzervovať, nakladať. Ten kto nezáhradničil, mal aspoň chalupu, ktorú si svojpomocne a veľmi pomaly rekonštruoval.

Aj naša rodina sa pridala k tejto chalupárskej komunite, takže každý piatok hneď po škole sme sa nabalili do nášho kyselkasto zeleného Trabanta a drmolili sme sa na našu chalúpku, kde sme strávili - ničiac si naše pestované mestské nechty a chrbtice, celý víkend. V nedeľu popoludní sme dorazili domov celý špinaví a unavení. Mama ešte večer spracovávala nazbieranú úrodu a nás - deti naložila do vane, aby sa z nás odmočila cez víkend nadobudnutá špina.

Kto nemal úrodu z vlastných zdrojov, išiel na trh. V strede každého sídliska sa vedľa samoobsluhy obvykle nachádzalo aj malé trhovisko. Najväčšia premávka na trhu bola v sobotu ráno, to sa chodievalo na Centrálne trhovisko. Tu u nás sa vravievalo, že najlepšiu zeleninu a ovocie bolo dostať vždy u „Bulharov“ a hydinu u „Maďarov“. Rôzne tretky, ktoré dnes môžeme na trhu vidieť predávať, by ste na ňom pred štvrťstoročím hľadali márne.

Návšteva Tuzexu bola udalosť mesiaca. Pre tých, čo nezažili: Tuzex (skratka zo slov tuzemský export) bola sieť obchodov, v ktorých sa za valuty alebo tuzexové poukážky (tzv. bony) dal kúpiť zahraničný, väčšinou západný tovar, ktorý obvykle nebol k dispozícii v bežnej sieti predajní. „Náš“ Tuzex sme mali neďaleko, čo bolo výhodné, hlavne keď sme nevedeli, kedy presne majú dostať tovar. Kupovali sme hlavne kávu a sladkosti. Starostlivo sme zbierali hlavne obaly zo žuvačiek, aby sme si ich potom mohli vymieňať medzi kamarátmi.

Na desiatu do školy som obvykle dostávala dva zlepené polkrajce „pilinového“ chleba zabalené v servítke, ktorá sa vždy na chlebík krásne nalepila. A k tomu nejaké to jabĺčko. V tej dobe pre nás exotické ovocie ako banány, mandarínky alebo pomaranče boli dostať len v predvianočnom období. Treska alebo vlašský šalát s rožkom, prípadne ruské vajce či nejaký ten aspik bola špecialita bufetov. Všetci chodili na obedy do školskej jedálne. O alergiách a intoleranciách na potraviny sme nechyrovali, takže každý jedol všetko. Základom jedálenskej stravy bola ÚHO (univerzálna hnedá omáčka), v ktorej plávali kúsky neidentifikovateľného mäsa. Skvosty ako pľúcka na smotane alebo kapustné fliačky dodnes nemusím ani len vidieť, nieto ešte cítiť.

Do reštaurácie sme chodili len pri príležitosti dôležitých rodinných udalostí - svadby, pohreby, promócie, okrúhle narodeniny. Na jahodový mliečny kokteil so zmrzlinou, bryndzové halušky alebo palacinky sme občas skočili do Mliečneho baru. Na veterníky a krémeše zas do neďalekej Detskej cukrárne. Väčšinou sa stáva, že každá doba sa nám zdá spätne krajšia ako tá dnešná.

Prečo by niekto pracoval za socializmu?

Recept na chlebíčky s vajíčkovým rezňom

Pripravte pre svoju návštevu niečo nové a možno trochu netradičné. Skúste chlebíčky s vajíčkovým rezňom! Aj keď niektorí si tieto vajíčkové rezne možno pamätajú zo socialistických lahôdok a nebude to pre nich úplne netradičné, určite ich potešia. Tieto chlebíčky sú skvelou voľbou pre všetkých hostí a určite zabodujú na každej párty.

Ingrediencie:

Sendvič
Maslo
Horčica
Vlašský alebo zemiakový šalát
Šunka (obdĺžnikový tvar)
Kyslá uhorka
Červená kápiu (alebo červené baranie rohy)
Tvrdý syr na strúhanie
Vajíčka
Syr v črievku
Soľ

Tradičné obložené chlebíčky.

Postup:

Uvaríme vajíčka na tvrdo (10 minút po začatí varu). Necháme ich vychladnúť a ošúpeme.
Každý plátok sendviču natrieme tenkou vrstvou masla a horčice.
Rozložíme za lyžicu majonézového šalátu.

Šunkové chlebíčky:

Plátok podlhovastej šunky uložíme na podložku. V strede ho zmačkneme k sebe, aby vznikol tvar mašličky.
Okraje prehneme ku stredu a šunku na zdobenie chlebíčkov máme hotovú. Uložíme ju na šalát.
Kyslú uhorku nakrájame na kolieska, červenú papriku na prúžky a vajíčka na štvrťky. Všetko uložíme do záhybov v šunke.
Vrch posypeme strúhaným syrom.

Syrové chlebíčky:

Vajíčka prekrojíme na polovice a malou lyžičkou z nich opatrne vyberieme žĺtka. K nim pridáme maslo, črievkový syr, horčicu a soľ.
Všetko poriadne premiešame a touto zmesou naplníme polovičky vajec.
Plátok tvrdého syra narežeme a stočíme do ihlanu. Na chlebíčky umiestnime ihlan zo syru. Pridáme polovičku plneného vajíčka, koliesko uhorky a prúžok červenej papriky.

Retro kuchyňa s prvkami socializmu.

Retro kuchyne

Retro kuchyne spred 20-30 rokov mali svoj jedinečný štýl. Boli plné živých farieb ako červená, modrá a zelená, často kombinované s pastelovými odtieňmi ako ružová alebo mätová. Tapety a dlaždice mali zaujímavé vzory, ako geometrické tvary alebo kvety. Nábytok bol často z laminátu alebo kovu a kuchynské spotrebiče mali typický retro dizajn, ako zaoblené chladničky a starožitné rúry. Mali ste niektorú z týchto kuchýň doma? Retro kredence boli veľké skrinky alebo skrinkové kombinácie, ktoré sa používali na uskladnenie riadu, príborov a niekedy aj potravín. Slúžili ako praktický aj dekoračný prvok v kuchyni. Boli často vyrobené z dreva a mali sklenené dvierka na jednej strane, aby bolo vidno na riady alebo dekoratívne predmety vo vnútri. Retro kuchynské spotrebiče ako mlynčeky na kávu alebo mäso a krájače boli jednoduché a robustné. Ručný šľahač, s ktorým sa dali robiť zázraky. Remoska a tlakový hrniec. Viete v čom bola niekedy uskladnena múka, soľ alebo cukor? Bola to presne táto nádoba. Táto lavica bola vo väčšine domácností.

tags: #sodo #chlebicky #recept