Športovkyňa so zlomenými nohami: Inšpiratívne príbehy o prekonávaní prekážok

Šport je vášeň, odhodlanie, disciplína, ale aj riziko. Niekedy sa stane, že športovkyňa utrpí zranenie, ktoré jej kariéru ohrozí. Zlomené nohy sú obzvlášť traumatické, no existujú príbehy žien, ktoré sa nevzdali a dokázali sa vrátiť späť do aktívneho života, často silnejšie ako predtým.

Tento článok sa zameriava na takéto inšpiratívne príbehy a na prekážky, ktorým tieto športovkyne museli čeliť.

Viera Bučkuliaková: Cesta na majstrovstvá sveta po zlomenine oboch nôh

Plány turčianskej strelkyne Viery Bučkuliakovej dostať sa na majstrovstvá sveta dostali vážne trhliny počas Vianoc, keď spadla z vozíka a zlomila si obe nohy. Táto nehoda ju nesmierne vzdialila od účasti na šampionáte a vyzeralo to s ňou biedne. Napriek tomu sa nevzdala a s pomocou ľudí z najbližšieho okolia a expresnej prípravy sa jej podarilo dostať do formy.

Viera si na dvoch podujatiach Svetového pohára v nemeckom Hannoveri a v poľskom Štetíne zabezpečila miestenky na blížiace sa júlové majstrovstvá sveta v Sühle. Svoje výborné výkony vyšperkovala šiestou pozíciou v disciplíne R8 - 3x20 malokalibrovka. Priznala, že jej padol veľký kameň zo srdca, pretože na splnenie štyroch limitov mala len dve šance a teší ju, že sa jej ich podarilo využiť.

Rozhodnutie prestúpiť z Vištuku do Športového streleckého klubu mesta Martin sa ukázalo ako dobrý krok. Našla tu výborné podmienky a oddieloví kolegovia jej vychádzajú v ústrety. Skúsená strelkyňa nechce ani na majstrovstvách sveta hrať druhé husle a rada by sa domov vrátila s medailou. Športová streľba je náročná disciplína a nikto v nej nemá nič dopredu isté. Sľúbiť však môže, že sa bude snažiť podať čo najlepší výkon. Na šampionáte zabojuje aj o prípravu na paralympijské hry v Brazílii. Medaila by pomohla nášmu rozpočtu a určite by sa nám ľahšie dýchalo.

Prekonávanie prekážok: Mentálna sila a podpora okolia

Príbeh Viery Bučkuliakovej ukazuje, že aj po vážnom zranení je možné dosiahnuť vrcholové športové výkony. Dôležitá je nielen fyzická príprava, ale aj mentálna sila a podpora okolia.

Mentálna príprava vrcholového športovca - Peter Kuračka

Ingrid Kovalská: Dobrovoľníctvo ako cesta k vysnívanej vysokej škole

Ingrid Kovalská je ďalším príkladom mladej ženy, ktorá sa nevzdala svojich snov. Aj za dobrovoľnícku aktivitu získala Ingrid medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). S doučovaním slovenčiny nemala Ingrid žiadne skúsenosti, ale pri ponuke doučovať vietnamskú matku s dvoma dcérami neváhala ani minútu.

Účasť na všetkých troch úrovniach programu DofE pomohla Ingrid dostať sa aj na jej vysnívanú vysokú školu. Vďaka programu nadobudla nové zručnosti a lepšie spoznala samú seba. Aj ciele, ktoré sa jej pôvodne zdali nedosiahnuteľné, si dokázala vďaka programu DofE splniť.

Soňa Kmeťová: Hudba ako spôsob vyrovnania sa s traumou

20-ročná Soňa Kmeťová skoro dva roky pracovala na svojom talente a komplexne sa rozvíjala. Za svoju vytrvalosť, cieľavedomosť a vnútornú motiváciu si prebrala spolu s ďalšími mladými zlatú Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu 27. júna v Primaciálnom paláci v Bratislave.

Túto symboliku použila Soňa Kmeťová vo svojom úspešnom debute Big Brother. Spieva o vojne na Ukrajine, ktorá sa jej ako mladého človeka veľmi dotkla. Hudba je jeden zo spôsobov, ako sa s touto situáciou, ktorá traumatizuje celú spoločnosť, vyrovnáva.

Práve spev bola hlavná oblasť, ktorej sa na svojej DofE ceste systematicky a dlhodobo venovala pod vedením svojho mentora Tomáša Gulána z Evanjelickej spojenej školy v Martine. DofE ma vycibrilo v sebadisciplíne, naučilo ma manažovať si čas a vytvoriť si priestor na hudbu, ktorú som vždy milovala. A naopak aj na šport, ktorý nikdy nebol mojou silnou stránkou.

Keďže Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu komplexne rozvíja charakterové vlastnosti, Soňa musela v rámci tejto svojej cesty zlepšovať aj svoju kondíciu a športovať. Vybrala si jogu. Vôbec neinklinujem k športu, ale práve DofE ma naučilo ako to zaradiť do môjho života a ukázalo mi, že je dôležité starať sa o svoje telo.

Trampolíny: Riziko a prevencia úrazov

Trampolíny sú pre deti veľkým rizikom a rodičia by mali poznať pravidlá. Aj slovenskí lekári každý rok, najmä počas letných prázdnin upozorňujú na riziká úrazov - vo veľkej miere aj z trampolín: V súčasnosti sa veľký počet úrazov spája s kolobežkami, bicyklami a trampolínami. Najčastejšie sú to zlomeniny končatín, ale stretávame sa aj s úrazmi hlavy.

Rodičia by si mali uvedomiť, že ak skáče na trampolíne viac detí súčasne, riziko úrazov sa zvyšuje.

Odporúčané rady:

Na trampolínu dovoliť ísť dieťaťu najskôr od veku 6 až 8 rokov.
Neskákať súčasne s inými deťmi a už vôbec nie s veľkými deťmi alebo dospelými.
Trampolína nie je teta na stráženie, u malých detí je nevyhnutný dozor dospelého.
Jedlo, nápoje, žuvačky, lízatká a ani cukríky na trampolínu nepatria.
Stanovte dieťaťu časový limit podľa jeho sily a vytrvalosti.
Na trampolíne by sa nemali robiť žiadne saltá ani premety bez správnej techniky - v akomkoľvek veku.

Príbeh Colina: Zlomená noha v škôlke a podpora v Švajčiarsku

Keď sme so slovenskou mamou Danielou priežne komunikovali o tom, ako sa jej v cudzej krajine žije, v jeden deň nám od nej prišla správa, z ktorej mrazí. Zo synovej škôlky syna dostala telefonát: „váš syn si dolámal nohu“.

Daniela nám veľmi živo popísala ďalšie detaily zo života v prekrásnom Švajčiarsku a prezradila aj čo to o sebe. Po všetkých peripetiách sme po niekoľkých mesiacoch napokon od Daniely dostali správu:„Colin konečne chodí na zápasy a hrá futbal…. Zoey sa venuje behu a bez ohľadu na počasie beháva stále bosá.“ Aký je teda zdravotný systém v krajine pozostávajúcej z 26 kantónov, v ktorej Danka žije už 15 rokov?

Daniela je slovenská mama, ktorá pred 15 rokmi odišla do Švajčiarska za kamarátom, precestovala krajinu, pracovala raz tu, raz tam a napokon stretla životnú lásku, s ktorou si založila rodinu. Momentálne má dve deti, dcérku Zoey, čoskoro 9-ročnú, a syna Colina, čoskoro 7-ročného. Práve ten si krátko po narodeninách zažil nehodu, ktorá mu zmenila celý školský rok.

Od Daniely nám totiž jedného dňa počas našej komunikácie prišla správa: „Colin si zlomil nohu v škôlke. Mal operáciu a mesiac má tráviť na vozíku. Na nohu nesmie dostúpiť, pretože v nej má dva drôty. Ja sa ešte spamätávam, ale my to dáme. Zajtra ideme domov, len ten vozík… Uvidím, ako to vyriešime.“

Daniela nás ubezpečila, že celý čas, čo syn trávil v nemocnici, mohla byť bez pýtania na izbe s ním - deň či noc. V priebehu nasledujúcich mesiacov sme s Danielou ďalej komunikovali o tom, ako sa má a ako pokračuje v liečbe so synom. Dozvedeli sme sa, že napriek tomu, že je chlapček „vypísaný“ od lekára, teda môže ostať doma, dvakrát do týždňa chodia spoločne do škôlky, kde ho privítali s radosťou.

Daniela dostala na začiatku školského roka, podobne, ako tomu bolo aj so Zoey, z Colinovej škôlky zoznam detí, telefónne čísla na ich rodičov a adresy.

Keď sme sa s Danielou zhovárali o nemocniciach, porozprávala nám o švajčiarskych nemocniciach viac - a začala pôrodnicami: „Na Slovensku ženy chodia do pôrodnice pomaly s kufrom, pokiaľ sa pamätám. Ja som sem išla do pôrodnice s kabelkou. Lebo tie majú všetko od oblečenia, po vložky, nohavičky, plienky pre dieťa… Všetko má žena k dispozícii.

Zaujímavé bolo pre mňa aj to, že keď som dojčila, jesť som mohla podľa rád v nemocnici všetko - aj kapusta, kel… Pýtala som sa na to hebame, zdravotnej sestry, ktorá k vám chodí po pôrode domov. Od poisťovne máte zaplatených niekoľko jej návštev, počas ktorých vám pomáha naučiť sa starať o dieťa, ako ho okúpať, nadojčiť, so všetkým poradí.

tags: #športovkyňa #zlomené #obe #nohy #príbehy