História a súčasnosť pekárne Kvások v Petržalke

Keď prechádzate okolo trhu na Mlynarovičovej, neraz vás zaplaví príjemný pocit a vy si vzápätí uvedomíte, že ho spôsobila vôňa čerstvého chleba. Vychádza z rodinnej pekárne Kvások, ktorá v Petržalke funguje už 30 rokov. Pamätá „chlebový ošiaľ“ po revolúcii, stometrové rady zákazníkov aj krízu po zmene meny a objavení sa supermarketov. Prichádzam za zakladateľom Kvásku, Jozefom Kordošom a vyruším ho pri raňajkách. Netreba sa pýtať, z čoho sa skladajú. „Chlieb jem každý deň. Vylepšuje mi chuť jedla. Jem ho ku všetkému,“ usmeje sa a začína rozprávať príbeh pekárne, ktorá sa už stala neodmysliteľnou súčasťou života mnohých Petržalčanov.

„Býval som na Pankúchovej, s manželkou sme často chodievali na prechádzky. Raz sme prechádzali okolo Šustekovej, bolo to v čase malej privatizácie. Hovorím jej, tento priestor vydražíme a spravíme tu pekáreň,“ spomína na úplné začiatky so svojimi dvoma spoločníkmi Jozefom Barčíkom a Rudom Čiernym. Vyštudovaný energetik mal zmysel pre podnikanie, ale piecť chlieb nevedel. Prečo práve pekáreň, pýtam sa ho a on sa vracia do raného detstva.

„Som z ôsmich detí a od svojich štyroch rokov nosím v hlave spomienku, ako mama ide k pekárovi s krásne vykysnutým cestom. Mala sa vrátiť so štyrmi bochníkmi, namiesto toho doniesla domov placky. Plakala a vravela: Detičky, čo ja vám dám teraz jesť?"

Dnes už vie, že cesto prekyslo, pretože pekár jej ho nedal včas do pece. „Napriek tomu, že spomienka sa mi natrvalo vryla do pamäte, to isté sa stalo v pekárni aj nám,“ priznáva a hovorí, že prvý chlieb v pekárni na rohu Šustekovej upiekli 15. apríla 1992.

„Mali sme veľmi dobrého technológa, Petra Valentu. Po revolúcii zriaďoval malé pekárne. Receptúry, ktoré nám dal, používame dodnes. Naša výroba je založená na delení kvasov. Prvý kvas nám doniesli, my sme si vyviedli matku, veľký kvas a upiekli prvé chleby. A odvtedy ten proces beží nepretržite.“ Vysvetľuje mi ako, ja však zachytávam len to, že v ich chlebe nenájdem ani aditíva, ani umelé farbivá, len múku, droždie, soľ, vodu a nanajvýš rascu. V ďalších detailoch sa strácam. A to mi o kvase rozpráva vyštudovaný energetik! Pekáreň ho však naučila.

„Zohnať v 90-tych rokoch spoľahlivých pekárov bol veľký problém. Väčšina robila vo veľkých pekárňach na linkách, nevedeli piecť chlieb, nevedeli nič o kvasení. My sme v apríli začali piecť, prišlo leto, teplo, vonku stáli ľudia v stometrovej rade, a keď sme naše krásne vykysnuté cesto dali do pece, spľaslo. Alebo sa pekári zabudli v krčme. To sa v tej dobe stávalo často. Keď som ich vyhodil, piekla celá naša rodina. Ja som robil cesto, manželka váľala chlieb, starší syn bol pri peci. Do rána! Manželka šla po takej noci do školy, učila chémiu a biológiu, a ja som rozvážal chlieb. Dopyt po chlebe bol v tej dobe obrovský.

„Najskôr sme sádzali 80 chlebov na plato, potom 150. Mali sme 45-minútové cykly, v ktorých šiel chlieb do pece. Robili na tom štyria ľudia! Piekli sme viac chleba ako Petržalská pekáreň. Štyri a pol tony denne a nestačilo to!“ spomína Jozef Kordoš. Na rohu Šustekovej fungovali šesť rokov. Koncentrovaná vôňa aj buchot miešačky cesta v tesnej blízkosti paneláku však nerobili dobrotu. A tak v roku 1997 začal Jozef Kordoš so svojimi dvoma spoločníkmi stavať pekáreň na Mlynarovičovej.

Keď pekáreň s malými potravinami otvorili, na zmene muselo pracovať desať ľudí - tri pokladníčky, dve predavačky, dve lahôdkarky, dvaja skladníci a vedúca. Aj tak nestíhali. Rad čakajúcich sa ráno tiahol cez celé trhovisko až na terasu. „Denne sme mali 1600 zákazníkov. Nikto v Bratislave nerobil také tržby na meter štvorcový, ako my. Obchodov bolo málo alebo boli prázdne. Napríklad, keď si pamätáte Starohájčanku. Tam ste prišli a našli prázdne regály. A my sme dovážali jogurty na paletách. Oni akoby nevedeli manažovať obchod. Zato my sme mali vynikajúcu vedúcu, pani Jožku.“

A potom prišlo obdobie, kedy ľudia začali kupovať menej chleba. „Chute sa menia,“ konštatuje Jozef Kordoš s tým, že tesne po revolúcii nám stačil tmavý a zemiakový chlieb a hotovo. Ľudia už viac kupujú pečivo, sladké koláče, špeciálne chleby - kváskový, špaldový, oškvarkový, cibuľový...“ Hitom je kóšer chlieb, ktorý v Kvásku pečú ako jediní na Slovensku a kupovať si ho k nim chodí aj bratislavský rabín Baruch Myers.

Najväčšia skúška však prišla keď sa v roku 2009 zmenili koruny na eurá, oproti pekárni postavili nový supermarket a začala ekonomická kríza. „Tri v jednom. To bola kríza ako hrom,“ spomína Jozef Kordoš. „Keby táto budova nebola naša, už neexistujeme. Ľudia začali šetriť. Veď si zoberte, že ak predtým dostávali na výplatu 15-tisíc korún, zrazu dostali 500 eur. Mali pocit, že nemajú peniaze. A oproti nám vyrástol lacný supermarket.

Len problém s pekármi zostal. „Dnes už nemáme Slováka pekára. Nechcú. Bol som v kontakte s učilišťom, ale pekári z neho už nevychádzajú. Preto máme troch srbských pekárov. Hoci... Podľa štatistík sa cena chleba za 30 rokov zvýšila až 15-násobne. Čo s ňou spraví dnešná zložitá situácia vo svete? „Štyri roky sme nezvyšovali ceny, ale teraz musíme,“ konštatuje.

„Múka šla hore o 120 percent, cena plynu sa nám od budúceho roka zvýši 10-, až 15-násobne! Elektrina? Už teraz nám zvyšujú ceny napriek podpísanej zmluvy.

Jozef Kordoš prežil vo svojej pekárni kus života. Dlhé obdobie v nej trávil každý jeden deň v mesiaci. Keď mal zmenu, od pol desiatej do pol deviatej večer. Nepoznal víkendy a na prvú dovolenku sa s rodinou dostali po siedmich rokoch. „Takto som fungoval 24 rokov,“ hovorí. Jeho synovia už majú cestu vyšliapanú, robote už nemusia obetovať toľko, čo otec. Starší Robert sa však v rodinnom podniku zaúčal už od šestnástich, pomáhal aj popri štúdiu na FTVŠ. Spolu s mladším Jurajom mu však zostali verní. Jeden sa stará o pekáreň, druhý o potraviny. Ich otec, ktorý na jeseň oslávi životné jubileum, prichádza už len na poobedia.

Sú to len tri mesiace, čo si sídlisko Petržalka pripomenulo 50. výročie svojho založenia. S jeho budovaním sa oficiálne začalo 2. apríla 1973. Pre obyvateľov starej Petržalky, malebnej obce na brehu Dunaja, to však znamenalo počiatok katastrofy. Stavba panelákov ich pripravila o rodinné domy, záhrady a vlastne aj o život, aký poznali. Mnohí sa z toho nikdy nespamätali, všetkým zostali len spomienky.

Pre stavbu sídliska zrovnali so zemou takmer celú starú Petržalku. Vyše 150 ulíc, stovky domov, záhrady, marhuľové sady. Pokojné miesto, kde sa dobre žilo. Ktosi však rozhodol, že aj taká veľká dedina musí ustúpiť budovaniu „moderného“ mesta. Ľahko sa búra, keď o tom rozhodne od stola nejaký úradník. Prišelec, ktorý k miestu nemá nijaký vzťah a neviažu ho k nemu žiadne spomienky. Ale čo ľudia, ktorí tam bývali celý život a zrazu prišli o domovy? Nejednému sa pri pohľade na tú skazu tlačili do očí slzy. Z pôvodnej obce sa zachovalo iba pár domov, zvyšok padol za obeť výstavbe sídliska.

„Jedného dňa som išla na ,Stalinku’, ako sme vždy volali Zadunajskú ulicu, do pekárne - a zrazu tam nebola,“ opisuje pre Pravdu dávny šok Darina Maďarová (65). „Keď som sa po piatich rokoch vrátila do Petržalky, už som to tam nespoznala. Zo ,Stalinky’ zostali len ruiny. Bolo to strašné. Štvrť okolo cintorína sa vyhla asanácii, zrejme pre blízkosť hraničného pásma. Bola to vlastne - a stále je - periféria Petržalky.

„Kým nepostavili Matadorku, mali sme pred domami polia a do potravín v Kopčanoch sme chodili s kanvičkami na mlieko. Hrávali sme sa na cintoríne,“ približuje Maďarová. „My sme sa museli vysťahovať už v roku 1970, lebo Matadorka tam robila prekladisko pre vagóny. Pristavovala jednu koľaj a náš dom museli preto zbúrať. Rodičia to hrozne ťažko znášali. Dostali sme síce byt v Karlovej Vsi, ale dom so záhradou im veľmi chýbal.

Otto Legát (66) býval v rodinnom dome na Makarenkovej ulici, hneď oproti gymnáziu na dnešnej Einsteinovej. Stále sa mu vracajú spomienky na detstvo, okolitú prírodu či na záplavy, keď sa vylial blízky Dunaj. Pri povodni im v záhrade zostávalo množstvo rýb. Zlaté časy sa mu skončili, keď mal dvanásť. Na nábreží chystali stavbu Mosta SNP a za obeť jej padol aj ich dom.

„Znášal som to veľmi ťažko, tak ako otec. On ani otec totiž nechceli opustiť dom, ale jeho mama áno. Sťahovanie do paneláka privítala. „Presťahovali nás na Račiansku ulicu, rodičia sa neskôr rozviedli.

Na Severnej ulici, neďaleko rieky, tam, kde sa dnes rozprestiera parkovisko Incheby, býval i Kamil Karpáty (69). Ich rodinný dom na kopci vraj nezatápalo, aj keď povodeň zaliala všetko naokolo. „Všetko. Celá stará Petržalka, príroda, kamarátstva… Bol tam marhuľový raj. Môj strýc mal veľkú záhradu so samými marhuľami. A my sme mali záhradu so 150 koreňmi ruží. To bola krása, vôňa. Chovali sme veľkého vlčiaka. V tých miestach sa začalo búrať dosť skoro, už na prelome 60. a 70. rokov.

„Najhoršie bolo vysťahovať sa z domu. Ja som dostal byt na Záluhách, rodičia v Petržalke. Proti búraniu pôvodnej obce sa podľa neho nedalo nič robiť. Komunisti nebrali ohľad na to, čo si ľudia myslia. Verejná mienka nemala nijakú váhu. „A mnohí na tom aj získali. Mal som napríklad susedov, kde ich bývalo deväť, a každý z nich dostal byt.

Asanáciou starej Petržalky, ktorá zasiahla územie s rozlohou vyše 30 štvorcových kilometrov, trpeli najmä starší obyvatelia. Mnohí v tých domoch strávili celý život alebo si ich aj postavili. Rodiace sa petržalské sídlisko navyše ešte nevyzeralo ako dnes. Bolo to jedno veľké stavenisko. Chýbala zeleň aj občianska vybavenosť, cesty boli rozbité, všade blato, doprava mizerná. Človek si skutočne pripadal ako v betónovej džungli. Starí Petržalčania sa tam cítili stratení.

Rodičia Margity Nosekovej (67) vlastnili dom pri železničnej stanici na Nádražnej ulici. „Mame sa potom podarilo kúpiť rodinný dom v starom petržalskom centre na Koševého ulici, ale aj ten im o päť rokov zbúrali, takže zase skončili v paneláku. Veľmi ich to vzalo. Je to smutné.

Ďalšia Staropetržalčanka oprašuje spomienky na babku, ktorá si po zbúraní domu nevedela zvyknúť na bývanie uprostred betónového sídliska: „Bála sa plynu, bála sa výťahu, bála sa výšky. Ľudmila Hlaváčiková (78) si zase spomína na dvojčatá, ktoré sa len s ťažkým srdcom lúčili s rodinným domom. „Keď odchádzali, pýtali sa ma, či si do paneláku môžu zobrať motyky a iné náradie. To asi ťažko, povedala som. Načo by vám boli? Títo ľudia potom pomreli.

Osud starej Petržalky vzbudzuje smútok aj súcit. Prečo museli celú obec zrovnať so zemou? Odpovedí niet. Pravdou je, že Petržalka nebola jediná. Mizli obce zaplavené priehradami, v mestách sa búrali celé staré štvrte. Stačí spomenúť bratislavské Podhradie či nitrianske Párovce.

„Zhabali nám domy a ľudí napchali do králikární,“ sťažuje sa Milan Dunkel (63). Dom jeho rodičov stál na Hlohovej ulici, asi 50 až 80 metrov od miesta, kde je dnes autoškola na Wolkrovej ulici. „Moji rodičia dostali za rodinný dom so šesťárovou záhradou 130-tisíc korún. Škoda 120 vtedy stála asi 65-tisíc,“ porovnáva. „Stále som lokálpatriot, lebo som sa tu narodil, vyrástol som tu a mal som tu spolužiakov. To všetko je však preč. Ako sa vlastne žilo v starej Petržalke? V Ovsišti, Starom háji, „Kolónii“ či v „Lágri“, ako rôzne časti nazývali domáci? Pamätníci na svoj pôvodný domov nedajú dopustiť.

Učiteľka Hlaváčiková prišla do Petržalky na umiestenku pred 56 rokmi. To, čo videla, ju zaskočilo. Základnú školu na Lysenkovej si však nevie vynachváliť. „Mala poslucháreň, poschodovú učebňu, fyzikálny kabinet aj laboratóriá.

Školu na Lysenkovej otvorili v roku 1963. Navštevovalo ju toľko detí, že museli chodiť na zmeny - ráno a poobede. Hlaváčiková v nej učila, až kým nezanikla. Dnes je v jej priestoroch bulharská škola a policajné oddelenie pre vydávanie dokladov. Za centrum starej Petržalky považovali Zadunajskú ulicu - „Stalinku“, teda bývalú Stalinovu ulicu. Je príznačné, že jej názvy sa menili tak ako doba. Volala sa i Marxova či Masarykova a počas druhej svetovej vojny, keď obec pričlenili k Nemecku, ju dokonca premenovali na Ulicu Adolfa Hitlera. Pamätníci nevedia zabudnúť na skvelú zmrzlinu Alima Alimoviča, okrúhle bochníky chleba či veľké Dubčekove rožky. A, samozrejme, na marhule. „Bolo ich toľko, že sme nimi kŕmili sliepky a prasatá.

V Petržalke bolo aj niekoľko pohostinstiev, motorest, dve kiná, ihriská, osvetové stredisko, cez Starý most (vtedy Most Červenej armády) tam jazdili štyri linky MHD - autobusy č. Ľudia mali tiež veľa možností na kúpanie - jazerá Veľký a Malý Draždiak síce ešte neexistovali, zato tam bola stará a nová „šutrovka“. Kúpať sa chodilo aj na známe Lido, kúpalisko pri rieke, či do Pečnianskeho ramena Dunaja, ktoré sa začínalo pri súčasnej Inchebe a popri Viedenskej ceste viedlo až k hraniciam.

„My z Kolónky sme sa chodili sánkovať na starý bunker. To bol náš kopec. Jej historku potvrdzuje i Legát: „U nás vtedy boli len jedny žuvačky, a tak sme ako deti chodili k Viedenskej ceste blízko hraníc a kývali sme prichádzajúcim Rakúšanom. Televízna reportáž o starej Petržalke z roku 1968 nebola objektívna. Divákom sa snažila ukázať najmä negatívne stránky života v obci.

V Petržalke bolo vždy kam chodiť. Napríklad na kolotoče v Lunaparku na nábreží, do Sadu Janka Kráľa, ktorý bol vtedy väčší ako dnes, do osvetového strediska na diskotéky, veľa sa i športovalo, mladí vyrážali na „čundre“. Nebola núdza ani o bitky. Život však nebol iba ružový. V obci nemali zavedený plyn ani kanalizáciu, niekde ani verejný vodovod. Používali sa plynové bomby a žumpy. „Vôbec sme to neriešili, bolo to normálne. Jednoducho boli také časy. To si dnes ľudia ani nevedia predstaviť.

Keď zanikla stará Petržalka a z ich domova zostala hromada sutín, pôvodní obyvatelia sa roztratili. Spojiť sa im pomohli sociálne siete. „Založil som ju 28. decembra 2010. Žena mala narodeniny, preto si to pamätám. Dva roky nato sme mali prvú stretávku, ešte v petržalskej reštaurácii Pod dubom,“ približuje. „Museli by ste to vidieť. Toľko sĺz a emócií,“ opisuje Maďarová, ktorá nechýbala ani na jednej stretávke. Z prvej si spomína napríklad na babičku, ktorá sedela sama a zdalo sa, že nikoho nepozná. „Zrazu som začula, ako na ňu ktosi zavolal menom. To bolo zvítanie! Niečo neskutočné. Tohto roku sa zišli už po desiatykrát a zaplnili celú reštauráciu. Sedia vonku pri stoloch a spomínajú. Človek, čo ich počúva, sa kadečo dozvie. Alebo o tragédii rodiny so štyrmi deťmi, ktorá obcou otriasla asi v roku 1970 či 1971. Jeden zo synov vtedy ukradol malokalibrovku z Gymnázia na Makarenkovej ulici, a keď ju jeho mama doma našla, vyhrážala sa, že ho udá. Zastrelil ju i mladšieho brata, ktorý to videl a začal kričať.

Vraví sa, že človek žije dovtedy, kým naňho ostatní nezabudli. Azda to platí aj o miestach. Stará Petržalka stále žije v spomienkach svojich obyvateľov, no tých ubúda. Čo z nej zostane? Možno len umelý kopec pri ceste na Jarovce. Práve tam navozili ruiny zbúraných domov.

Podľa historických prameňov ich v Prešporku piekli už v 16. storočí. Tie makové vyzerajú ako podkovička a orechové majú tvar písmena C. Neskôr túto pochúťku dodávali na cisársky dvor vo Viedni, ale vyvážali ju aj do Ameriky či dokonca do Indie. Písal sa rok 1785, keď na Mikuláša dal majster Scheuermann do výkladu predajne svojej pekárne na Hviezdoslavovom námestí zaujímavé rožkové tvary jemného pečiva s makovou alebo orechovou náplňou. Obľuba tejto pekárskej pochúťky u obyvateľov vtedajšej Bratislavy narástla tak, že asi o dva roky majster Scheuermann už otváral ďalšiu pekáreň, špecializovanú prevažne na tento výrobok, na hornom konci dnešného Námestia SNP. O pár rokov túto špecialitu už vyrábalo niekoľko pekárov, ako napr. Lauda, Schwappach, Korče, ktorý údajne dodával rožky aj na cisársky dvor do Viedne a bol rytierom rádu Františka Jozefa. Schwappach a Wendler zasielali balené rožky aj poštou, napr.

Tabuľka: Porovnanie Starej a Novej Petržalky

tags: #stara #pekaren #petrzalka #história

Populárne príspevky:

• Recepty s cviklou v prášku
• Recepty na kvetinové kreácie z lístkového cesta
• Objednajte si pizzu v Dúbravke
• Ako si vybrať telové mlieko
• Reťaze pre sádzače zemiakov na Slovensku