Stavba bulvy repy z botanického hľadiska
Cvikla
Rozdelenie plodín:- Podľa geonomických výrobných typov: plodiny teplých a nížinných polosuchých oblastí, plodiny nížinných polosuchých oblastí.
- Podľa vlastností zberových produktov, s prihliadnutím na technológiu pestovania: obilniny, strukoviny, olejniny, priadne rastliny, datelinoviny, trávy, jednoročné krmoviny, okopaniny (bulvovité, hľuznaté, listové).
- Na základe hospodársky využiteľných častí: podzemných, nadzemných, úrodové orgány oddelene od asimilačných, produkt sa nachádza vo vnútri asimilačných orgánov.
- Podľa dĺžky ontogenézy: jednoročné, dvojročné, viacročné, trváce.
Charakteristika procesu tvorby úrody
Proces tvorby úrody je založený na fotosyntéze, pri ktorej rastliny tvoria produkty, tvoriace základ rastlinného tela, predstavujúci viac ako 95 % sušiny pri zbere. Slnečné žiarenie tvorí energiu (hnaciu silu) všetkých procesov a tvorby úrodnosti. Záleží aj na veľkosti asimilačného aparátu. Dôležité je aj dýchanie, spojené s výškou teploty. Hospodárska úroda je úroda časti rastlín, ktoré využívame na ľudskú výživu, kŕmne účely alebo priemyselné spracovanie. Biologická úroda je tvorená množstvom pozberových zvyškov.
Úrodové prvky sú limitované početnosťou, čo v priebehu vegetačného obdobia spôsobuje zmeny na úrovni vyššieho podielu, resp. hmotnosti následne sa tvoriacich iných prvkov úrody, čo je charakterizované ako autoregulačná, resp. kompenzačná schopnosť porastu.
Cvikla (Beta vulgaris subsp. vulgaris)
Červená repa zvaná cvikla je dvojročná rastlina, ktorá v 1. roku tvorí v pôde a sčasti aj nad zemou jedlé buľvy. Kvitne a semená tvorí až v 2. roku. Buľvy sú hlavnou konzumnou časťou, a ak nie je prehnojená dusíkom, možno konzumovať aj jej listy. Čepele listov, ale najmä ich dlhé stopky bývajú výrazne sfarbené načerveno.
Krvavočervená dužina mladej cvikly je jemná, chutná a šťavnatá, naopak, staršia či prerastená cvikla (s priemerom väčším ako 10 cm), ako aj cvikla pestovaná pri nedostatočných závlahách je vláknitá, tuhá a celkovo menej chutná.
Zdravotné benefity cvikly
Cvikla výrazne podporuje zdravé fungovanie mnohých orgánov tela a patrí medzi tzv. funkčné potraviny, ktoré pomáhajú modernému človeku prekonať nástrahy civilizačných ochorení. Je výborný antioxidant zhášajúci voľné radikály. Významný obsah vlákniny uľahčuje prácu črevám a pomáha pri detoxikácii organizmu, čo má priaznivý vplyv aj na kožné choroby. Jej obsah železa má výrazný protianemický efekt (proti chudokrvnosti), je stimulátorom tvorby červených krviniek v kostnej dreni.
Asi 15 % populácie má po skonzumovaní cvikly červený moč a niekedy aj stolicu. Obsah zásaditých prvkov (horčík, vápnik, draslík, sodík) robí cviklu zásadotvornou - tak chráni organizmus pred prekyslením. Cvikla pomáha aj pri odplavovaní prebytku kyseliny močovej z organizmu, ktorá dnou a zápalmi ohrozuje najmä kĺby. Protirakovinový výskum upozornil na to, že konzumácia cviklovej šťavy môže pomôcť zmenšiť rakovinové nádory. Je tiež pomocným prostriedkom pri liečbe leukémie, má aj protimalarický účinok. Pre svoj virostatický efekt zlepšuje stav postihnutých boreliózou a kliešťovou encefalitídou.
Okrem uvedeného cvikla obsahuje dôležité stopové prvky, ako sú meď, mangán, zinok, selén, rubídium a cézium, vitamíny B1, B2, B3 a B6, ďalej kyselinu listovú, betakarotén, cholín a biotín - spoločne sú výbornou výživou pre nervy, pomáhajú celej nervovej sústave a slizniciam. Cvikla obsahuje aj silný antioxidant a omladzovač organizmu resveratrol, ktorý sa nachádza najmä v červenom víne. Ten pôsobí ako výrazný ochranca srdca, tiež ako lapač voľných radikálov.
Za jej tradičným „krvavým“ sfarbením sa skrýva betakyanín (cvikla obsahuje 300 až 600 mg/kg), ktorý sa v potravinárskom priemysle používa ako prírodné farbivo (E 162). Novším objavom je prítomnosť hepatoprotektívnej kyseliny oleanovej v celom príbuzenstve Bety vulgaris (nájdeme ju aj v nechtíku, bazalke či listoch olivovníka). Táto kyselina je antioxidant, brzdí zápaly, mutagenitu, pôsobí antibakteriálne (Candida), antihyperglykemicky (cukrovka).
Ak si chceme celkovo posilniť organizmus, jeho obranyschopnosť a „vygumovať“ niektoré drobnejšie zdravotné problémy, je vhodné skúsiť kúru z cviklovej šťavy. Začíname dennou dávkou 650 ml, ktorú popíjame cez deň po dúškoch celý týždeň. Denná dávka v 2. týždni je 500 ml, v 3. týždni 400 ml a v 4. týždni 250 ml denne. Najkratší čas tejto kúry je jeden mesiac, bežne však trvá 2 až 3 mesiace 2-krát do roka. Bylinná krv je názov pre zmes štiav, mala by podporiť liečbu krvných i onkologických chorôb.
Na zlepšenie imunity si môžeme urobiť dvojčervené víno: 120 g cvikly rozmixujeme, zalejeme 0,7 l červeného vína, zamiešame, uzavrieme a necháme 7 dní pri izbovej teplote lúhovať. Prefiltrujeme a skladujeme v chlade a tme.
Pestovanie cvikly
Keďže cvikla má nízke nároky na teplotu, môžeme ju bez problémov pestovať prakticky všade, kde je pôda dostatočne zásobená humusom a základnými živinami, len nesmie byť čerstvo pohnojená maštaľným hnojom. Po cvikle alebo príbuzných zeleninách (špenát, mangold) vysievame cviklu znovu až po 3 rokoch. Pestujeme ju teda v tzv. Pretože cvikla je nitrofilnou rastlinou schopnou vo väčšej miere akumulovať dusičnany prijaté z pôdy, lepšie je neprihnojovať ju dusíkom.
S výsevom semien na jar sa veľmi neponáhľame, stačí, keď ich vysievame od apríla do konca júna. Skoré jarné podchladené rastlinky totiž vybiehajú do kvetu a netvoria šťavnaté buľvy. Semeno vysievame do riadkov vzdialených 25 až 30 cm, do ryhy hlbokej 2 cm.
Na jeseň musíme cviklu pozberať ešte pred príchodom mrazov - je veľmi citlivá na namrznutie. Podoberieme ju vidlami tak, aby sme ju nepoškodili, lebo by nám z nej vytiekla šťava a začala by hniť. Rukou vykrútime listy, ale tak, aby sme nepoškodili listové srdiečko.
Odrody cvikly
Medzi staršie odrody patrí guľatá a rovnomerne vyfarbená ’Betina‘ či valcovitá ’Renova‘. Tradičnou výnosnou poloneskorou odrodou je ’Červená guľatá‘ s intenzívne fialovým povrchom a výbornou krvavočervenou dužinou. ’Kahira‘ má plocho-guľovitú buľvu, ’Alexis‘ je poloneskorá až neskorá odroda tvoriaca valcovité buľvy, ktorej dužina je červená bez výrazných kruhov, má veľmi jemnú chuť.
Pečená cvikla 🥘 | Martin Pyco Rausch | Kuchyňa Lidla
Pestovanie strukovinovej zeleniny
Strukoviny sú hospodársky dôležitou plodinou. Predstavujú najkoncentrovanejší zdroj bielkovín rastlinného pôvodu, ktoré sa úspešne využívajú vo výžive ľudí. Sú tiež účinným prostriedkom na zvýšenie úrodnosti pôdy, pretože obohacujú pôdu o vzdušný dusík, ktorý pútajú hrčkotvornými baktériami. Svojou koreňovou sústavou, ktorá preniká hlboko do pôdy, zlepšujú tiež fyzikálny stav pôdy. Patria sem rastliny z čeľade bôbovitých (Fabaceae).
Hrach siaty (Pisum sativum subsp. hortenze)
Hrach pochádza pravdepodobne z južnej Ázie. Je rozšírený po celej zemeguli. Je to jednoročná, poliehavá, popínavá rastlina. Koreňovú sústavu tvorí hlavný koreň a pomerne dlhé bočné korene. Stonka je jednoduchá, málo rozkonárená, mäkká, štvorhranná. Bočné stonky vyrastajú z pazúch vyššie postavených listov, čo znižuje stabilitu rastliny a spôsobuje jej políhanie. Listy sú párnoperovité, špirálovité postavené, zložené z jedného až troch párov listov. Posledný pár listov a vrcholový nepárny lístok vyrastajú v úponky. Kvety vyrastajú z pazúch listov jednotlivo alebo po dvoch, na rozlične dlhej stonke. Sú päťpočetné, biele, typicky bôbovité, samoopelivé.
Plodom je struk rozdelený dvoma chlopňami. Tvar straku je rozličný, charakteristický pre určitý kultivar. Struk obsahuje 4 - 12 semien, ktoré sú guľaté, zvráskavené alebo hranaté, so žltou alebo zelenou šupkou.
Hrach siaty
Botanicky ich delíme na:
- cukrový - nezrelé semená sú sladké, guľaté, struk jemný
- stržňový - nezrelé semená sú ploché, hladké, zrelé sú zvráskavené, tvrdé. Vhodné sú na priamy konzum i na konzervovanie
- na vylupovanie - struky majú tvrdú membránu, semená sú guľaté, vhodné na konzervovanie
Zelený hrášok patrí medzi našu cennú zeleninu. Popri bielkovinách obsahuje tiež cukry, vitamíny a minerálne látky.
Na pestovanie hrachu sú najvhodnejšie stredne ťažké kypré pôdy, bohaté na humus a minerálne živiny, predovšetkým na fosfor a draslík. Pôdna reakcia má byť neutrálna. Je náročný na vlahu. V osevnom postupe ho zaraďujeme do druhej alebo tretej trate po obilninách, okopaninách. Hrach je dobrou predplodinou pre iné plodiny. Tak ako pri inej zelenine aj pre pestovanie hrachu je veľmi dôležitá príprava pôdy. V jeseni sa pozemok hlboko zorie a nechá sa v hrubej brázde. Na jar sa posmykuje, pobráni a zapracujú sa priemyselné hnojivá.
Seje sa do hĺbky 50-60 mm, do riadkov vzdialených 0,3 m alebo do dvojriadkov 0,4 (0,15) ><0,15 m. Výsevok je 200-240 kg.ha-1. Po zasiatí pôdu ľahko povalcujeme. Aby sme pri zbere zamedzili pracovnej špičke, sejeme hrach postupne. Kultivary na vylepovanie sa sejú v polovici marca, stržňové kultivary v apríli. Sejeme morené osivo. Vhodné je siať aj namáčané osivo. Po vzídení sa porast bráni a počas vegetácie sa podľa potreby kypri a plečkuje. Pri poslednom plečkovaní sa rastliny mierne prihrnú.
Kultivary na vylupovanie a konzervovanie sa zberajú jednorazové, keď je väčšina semien zrelá. Porast sa pokosí, vymláti, semená sa pritom vylúpu a triedia.
Fazuľa záhradná (Phaseolus vulgaris)
Fazuľa je jednoročná rastlina s nízkou vzpriamenou alebo popínavou stonkou. V porovnaní s hrachom má menšiu koreňovú sústavu s veľkým množstvom vedľajších korienkov. Listy sú trojpočetné s príchytkami, z ich pazúch vyrastajú krátke vedľajšie stonky. Kvety sú zostavené v riedkych strapcoch, sú biele, ružové, červené s charakteristickou stavbou. Plodom je struk rozličného tvaru (zahnutie, prierez). Semená majú tiež rozličný tvar a sfarbenie.
Patrí sem:
- fazuľa ohnivá (Phaseolus coccineus) - používa sa ako ozdobná, zelené struky sa môžu konzumovať. Pre veľkovýrobu nie sú vhodné
- fazuľa obyčajná (Phaseolus vulgaris):
- ovíjavé kultivary (Phaseolus vulgaris var. communis); vyžadujú oporu
- kríčkové kultivary (Phaseolus vulgaris var. nana); struky dozrievajú skoro súčasne, vhodné sú na veľkovýrobné pestovanie
Konzumné časti môžu byť semená alebo celé struky. Pôsobia preventívne proti črevným chorobám a podporujú činnosť tráviacej sústavy.
Na pestovanie fazule sú najvhodnejšie stredne ťažké, piesočnatohlinité pôdy s dostatkom vody, dobrými fyzikálnymi vlastnosťami a neutrálnou reakciou pôdy. Fazuľa patrí medzi teplomilnú zeleninu, preto jej najlepšie vyhovujú teplé, chránené polohy, bez výsušných vetrov, s vyššou vlhkosťou vzduchu. Semená klíčia pri teplote pôdy 8--10 °C. V osevnom postupe ju zaraďujeme do druhej alebo tretej trate. Vhodnou predplodinou sú okopaniny, nevhodné sú strukoviny. Z minerálnych živín je náročná predovšetkým na hnojenie draslíkom a vápnikom.
Sejeme do dobre pripravenej pôdy koncom apríla, začiatkom mája, do hĺbky 20-40 mm, do riadkov vzdialených od seba 0,4-0,5 m. Vzdialenosť rastlín v riadku je 0,1-0,15 m. Výsevok je 120-140 kg.ha"1. Osivo určené na sejbu treba pred sejbou moriť. Pri sejbe nesmieme zabudnúť na pracovné a zberové cesty, široké 4 m. Po sejbe môžeme použiť herbicídy. Po vzídení plečkujeme, prihnoj ujeme liadkom, môžeme pôdu aj nakopcovať (vo fáze 5-6 lístkov). Dôležitá je aj ochrana proti chorobám a škodcom.
Na priamy konzum a konzervovanie sa zberajú nezrelé struky, kým sú mladé a šťavnaté, s málo vyvinutými semenami. Na malých plochách sa zberajú postupne, na väčších jednorazovo zberačmi. Úroda kríčkových kultivarov je 8-10 t.ha-1, ovíjavých 12-15 t.ha-1.
Bôb záhradný (Faba vulgaris var. major)
Bôb je jednoročná rastlina s dlhým vegetačným obdobím. Má kolovitý koreň, ktorý hlboko preniká do pôdy, s početnými vedľajšími korienkami. Byľ je mohutná, vzpriamená, štvorhranná a rozkonáruje sa len v spodnej časti. Listy sú párnoperovité, lístky elipsovité, celistvookrajové, s malými palistami. Kvety sú veľké, prisadnuté, na krátkych stonkách v krátkych strapcoch, obyčajne biele s charakteristickou tmavou škvrnou. Struky sú dlhé, valcovité až ploché, mäsité, zrelé sú kožovité s 3-8 semenami. Bôb je samoopelivá rastlina s veľkou náchylnosťou na cudzoopelenie.
Na pestovanie bôbu sú najvhodnejšie hlboké hlinité a úrodné pôdy. Nesmú byť zamokrené. Na polohu a teplo nie je náročný. Dobre sa mu darí v polohách nevhodných pre iné strukoviny.
V osevnom postupe sa najčastejšie zaraďuje medzi dve obilniny. Skorá a dôkladná príprava pôdy je jedným z predpokladov pestovateľského úspechu. Orba sa vykonáva do hĺbky 0,2 m. Na jar, pokiaľ to stav pôdy dovolí, smykujeme a kypríme na hĺbku výsevu.
Jeho nárokom najlepšie vyhovuje skorá sejba. Pri našich kultivaroch je hĺbka sejby 70-100 mm, čo závisí od stavu pôdy. Sejeme do riadkov vzdialených 0,45 m. Výsevok je asi 20 kg.ha-1. Po zasiatí podľa stavu pôdy valcujeme a bránime. Burinu počas pestovania môžeme ničiť herbicídmi alebo porast udržiavame čistý plečkovaním. V prípade potreby porast pobránime.
Nezrelé struky zberáme od júna, nezrelé semená v auguste. Úroda je 10-12 t.ha-1 strukov alebo 4-5 t.ha-1 semien.
Pestovanie lahôdkovej zeleniny
Je to zelenina, ktorá sa menej pestuje a je málo vhodná pre veľkovýrobu. Táto zelenina patrí do rozličných čeľadí, a preto sú jej nároky na pestovanie rozdielne. Pestovanie jednotlivých druhov sa výrazne líši. Výrobu zabezpečujú predovšetkým drobní pestovatelia a záhradkári.
Rebarbora (Rheum rhabarbarum)
Rebarbora je viacročná rastlina, tvorí v zemi silné dužinaté korene. Na jar vyrastajú len listy, sú dlaňovité, dlhostopkaté (až 0,4 m), zelené alebo červené. Rastliny s červenými stopkami sú kvalitnejšie. Z trsu vyrastá 2 m vysoká, dutá byľ so žltozelenými kvetmi. Plodom je trojkrídlová nažka. V 1 kg je 80000 semien.
Rebarbora nie je trhovo významnou zeleninou. Pestuje sa väčšinou v záhradkách, vo veľkovýrobe len ojedinele. Z rebarbory sa konzumujú mladé, dobre vyvinuté listové stopky. Príjemnú chuť spôsobuje obsah kyseliny jablčnej, citrónovej a oxálovej. Obsah kyseliny oxálovej sa zvyšuje v lete. Konzumácia väčšieho množstva, najmä u detí, môže spôsobiť odčerpanie vápnika z tela.
Rebarbora nie je náročná na podnebie ani polohu. Najlepšie sa jej darí v stredne ťažkých, hlbokých pôdach, bohatých na vápnik. Skoro pučí, a preto jej vyhovuje teplá, chránená, poloha. Na stanovišti vydrží až 10 rokov. Zaraďujeme ju do prvej trate. Pred vysádzaním na jeseň pôdu hlboko zorieme a zaorieme maštaľný hnoj v dávke 60 t.ha-1. Pred založením porastu pozemok vyhnojíme do zásoby priemyselnými hnojivami.
Sadivo získavame buď z výsevov semena v máji, alebo delením trsov na jar, prípadne v jeseni. Pri generatívnom rozmnožovaní sejeme osivo do riadkov vzdialených 0, 3 m, rastliny vyjednotíme a pestujeme až do budúcej jesene. Oddelky alebo sadence vysádzame na jar začiatkom apríla v spone 1,2 X 1 m. Sadíme 50-60 mm pod povrch pôdy.
V prvých dvoch rokoch po vysadení sa porast okopáva, plečkuje a zavlažuje. V jeseni pôdu medzi riadkami poorieme a pohnojíme 30 t maštaľného hnoja a na jar hnojíme kombinovanými hnojivami v dávke 0,5 t.ha-1. Každý tretí rok vápnime haseným vápnom v dávke 1,5 t.ha-1.
Začíname v treťom roku po vysadení. V apríli až júni vylamujeme listové stopky. Z jednej rastliny zoberieme až 7 kg stopiek. Najvyššia úroda je v piatom až siedmom roku po vysadení. Úroda je 10-20 t.ha-1. Stopky na spodnom konci zrežeme a vrchné skrátime tak, aby zostalo 10--20 mm listovej čepele. Stopky majú byť dlhé 0,3-0,4 m a zväzkujú sa po 1 kg. Expedujú sa v prepravkách PE s obsahom 15 kg.
Kukurica cukrová (Zea mays var. saccharata)
Kukurica cukrová je jednoročná rastlina vysoká 1,5-2 m, slabšieho vzrastu než kukurica siata. Je to jednodomá rastlina s rôznopohlavnými kvetmi. Samčie súkvetie tvorí metlinu na vrchole rastliny. Samičie kvety sú klasy (valcovité šúľky) v pazuchách spodných listov. Semeno je veľké zrno, v období botanickej zrelosti zvráskavené, tým sa líši od ostatných kultivarov. V 1 kg je 5 000 zŕn. Na klíčenie vyžaduje teplotu minimálne 10 °C.
V našich podmienkach nie je trhové významnou zeleninou. U nás je prakticky známa len na južnom Slovensku. Konzumnou časťou sú vyspelé, avšak nedozreté klasy. Konzumuje sa surová, varená alebo opekaná. Hodnota kukurice cukrovej sa vyrovná zelenému hrášku. Obsahuje veľké množstvo ľahko stráviteľných bielkovín a cukrov.
Je to teplomilná rastlina, dobre sa jej darí v kukuričnej výrobnej oblasti, ale aj v repnej. Zaraďuje sa do prvej trate, kde ju výdatne hnojíme organickými i priemyselnými hnojivami.
Rozmnožuje sa semenom. Sejeme začiatkom mája sejačkami do radov vzdialených 0,4-0,6 m, s výsevkom 30-50 kg. ha-1.
Rastliny počas vegetácie jednotíme, plečkujeme a odburiňujeme.
Zberať sa začína vtedy, keď sú šúľky plne vyvinuté, avšak semená sú ešte mäkké a šťavnaté (kašovité). Vylamujú sa celé šúľky aj s obalovými listeňmi. Úroda je 10-15 t.ha-1. Na expedíciu sa šúľky upravujú tak, že sa ponecháva štyri až päť obalových listeňov. Dodávame v prepravkách RPE.
Špargľa (Asparagus offícinalis)
Je to trváca rastlina. V zemi tvorí bohatú dužnatú koreňovú sústavu. Z podzemných púčikov vyrastajú 1,5 m vysoké, rozkonárené stonky s jemnými, čiarkovitými, nepravými listami.
Konzumnou časťou sú mladé vybielené stonky. Môžu sa však konzumovať aj zelené. Vybielené výhonky sú jemnejšie.
Špargľa sa najlepšie darí v hlbokých, stredne ťažkých pôdach, v záhrevných teplých plochách. Na stanovišti sa pestuje 15-20 rokov. Musí sa vysádzať na pozemok osobitne dobre pripravený. Zaraďujeme ju do prvej trate. Pôdu dobre prehnojíme a predovšetkým odburiníme.
Špargľa sa pestuje z predpestovaného, väčšinou dvojročného sadiva. Seje sa na jar, na množiteľské záhony.
V prvom a druhom roku semenáčiky ošetrujeme bežným spôsobom. V treťom roku na jar sadence vyberáme a vysádzame do sponu 1,2 X 0,4 m. Len v treťom roku po vysadení začíname zberať. V marci nahrnieme na riadky hrobčeky vysoké asi 0,3 m. Len čo vybielené stonky prerastú hrobčekom, vyrezávame ju špeciálnym špargľovým nožom.
Zberáme od apríla do júna. Ostatné výhonky necháme rásť, aby rastliny vytvorili dostatok zásob na zber v ďalšom roku. Najvyššie úrody sa dosahujú medzi šiestym až desiatym rokom po vysadení a sú 2-7 t.ha-1. Zobrané výhonky sa triedia a zväzku j ú po 10 kusoch. Zelená špargľa sa nenahŕňa. Zberajú sa mladé zelené stonky, len čo dorastú do dĺžky 0,2 m.
Fenikel (Foeniculum vulgaris var. dulce)
Je to trváca rastlina, ale u nás sa pestuje ako jednoročná. Konzumnou časťou sú vybielené zdužnatené pošvy stopiek, ktoré tvoria nepravú zdužnatenú cibuľu. Intenzívne vonia po aníze. Celé rastliny sú vysoké 1,5 m, vytvárajú nitkovité listy podobné kôpru. U nás je neznámou zeleninou, ktorá sa pestuje len ojedinele. Je to teplomilná rastlina, vyžaduje chránené teplé polohy s ľahšou záhrevnou pôdou. Pestuje sa zo semena ako následná plodina po skorej zelenine. Sejeme v máji do riadkov vzdialených 0,4 m a jednotíme na vzdialenosť 1 m. Dva týždne pred zberom nahrnieme pôdu k dužnatým stopkám a tak ich vybielime. Zberáme tak, že listy i korene odrezávame.
Koreninová zelenina
Koreninové rastliny sú známe už od staroveku a stredoveku. Ich využívanie a pestovanie sa šírilo od Stredozemného mora na sever. Koreninové zeleniny sú dôležitou skupinou kultúrnych rastlín, ktoré sa využívajú na schutňovanie jedál v kuchyniach, v údenárskom a konzervárenskom priemysle, likérnictve, pekárstve a cukrárstve.
Majorán (Majorana hortensis)
Majorán je poloker pôvodom zo Stredomoria. U nás je prešľachtený pre jednoročnú produkciu. Je to hluchavkovitá rastlina s okrúhlymi…
tags: #stavba #bulvy #repy #botanicky
