Sviečková manifestácia: Kľúčový moment boja za slobodu na Slovensku

Dvadsiaty piaty marec je významným dátumom moderných slovenských dejín. V tento deň si pripomíname 25. marec 1988, kedy sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave odohrala Sviečková manifestácia. Masa ľudí z Bratislavy a iných kútov Slovenska so sviečkami v rukách ,,bojovali“ za svoje základné ľudské práva a slobody.

Hviezdoslavovo námestie v Bratislave počas Sviečkovej manifestácie 25. marca 1988.

Bol to prvý krok boja proti komunistickému režimu na Československu. Mal to byť aj odkaz pre nás všetkých, aby sme sa nebáli a vyjadrili nesúhlas s nedodržiavaním základných práv každého z nás. Práve SLOBODA je slovo, ktoré by nemalo byť v 21. storočí tabu. Sme slobodný? To je otázka.

Ľudské práva patria každému človeku na Zemi od narodenia. Sú zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. V minulosti boli porušované ľudské práva, my sme sa nepoučili z histórie a dnes sme svedkami hrubého porušovania ľudských práv znova a znova. Stávame sa vzdelanejšími, múdrejšími, mocnejšími, ale bohužiaľ sa stávame menej ľuďmi.

Tými ľuďmi, ktorí šíria lásku, pozitivizmus a mier. Nesmieme sa utápať v žiali. Práve naopak, musíme bojovať za svoje práva a zmeniť svet, našu budúcnosť k lepšiemu. Je to na nás a každý musí začať od seba.

Pozadie a prípravy

Myšlienka usporiadať manifestáciu za náboženské slobody a ľudské práva vznikla v prostredí Svetového kongresu Slovákov. Myšlienka sa zrodila v hlave výkonného podpredsedu Mariána Šťastného pod dojmom správ o prenasledovaní veriacich na Slovensku, osobitne vraždy kňaza Štefana Poláka v októbri 1987. Ako dátum vybrali 25. marec - kedy si v kalendári pripomíname Mariána. Napokon to však nevyšlo podľa pôvodných predstáv - čo sa v dejinách často stáva - ale myšlienku si osvojili a rozvinuli predstavitelia skrytej cirkvi v Bratislave. Odkaz sa k nim dostal cez Jána Čarnogurského, ktorému od svokry Mariána Šťastného prišiel v obale od čokolády.

Od prvej chvíle, ako bola manifestácia oznámená, bolo zrejmé, že príde k zásadnému stretu odvážnych občanov s režimom. Ohláseným programom bola tichá manifestácia za menovanie biskupov na uprázdnené diecézy na Slovensku, úplnú náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv v Československu.

Reakcia komunistického režimu

Komunisti, ktorí boli konfrontovaní s nastávajúcou manifestáciou, zmobilizovali všetko, čo mali k dispozícii: stranícky aparát bol v pozore, školy udeľovali študentom voľno a vyhrážali sa im vylúčením, novinové články a televízia dehonestovali organizátorov a označovali manifestáciu za "zneužitie náboženského cítenia" a za akciu riadenú "buržoáznymi propagandistickými centrami" zo Západu, občas zaznel aj termín klérofašisti. Ako vždy pri významnejšom náboženskom podujatí, aj tentoraz dostali priestor "odpútavacie" akcie. Ich najviditeľnejším symbolom sa stalo mimoriadne zaradenie "západného" filmu o Angelike do programu televízie.

Na potlačenie manifestácie sa pripravoval bezpečnostný aparát: Verejná bezpečnosť obmedzovaním dopravy a mobilizáciou pohotovostných jednotiek, Štátna bezpečnosť predvolávaním organizátorov akcie a zadržiavaním známych aktivistov skrytej cirkvi a sériou "profylaktických" opatrení − v praxi vyhrážaním sa a zastrašovaním.

Priebeh manifestácie

Požiadavka vystúpiť verejne na námestí a manifestovať za požiadavky, de facto proti vládnucemu režimu, znamenala prekročiť Rubikon nepísanej spoločenskej dohody, ktorá v Československu platila od augusta 1969. Prekročiť takýto Rubikon chcelo mimoriadnu dávku odvahy, akú v Československu nikto nenabral 19 rokov - teda celú jednu generáciu.

Očakávaný "stret" dopadol faktickým i morálnym víťazstvom manifestujúcich a debaklom režimu, ktorý ním hlboko otriasol. Na manifestáciu prišli napriek opatreniam a uzavretiu námestia tisíce ľudí, ktorých horiace sviečky neuhasil ani jarný dážď studeného marcového večera, ani vodné delá. Tridsať minút plánovanej manifestácie, ktoré ľudia na námestí vydržali napriek represii bezpečnostných zložiek, ukázalo pravú tvár režimu.

Z okna hotela Carlton sa mu prizeral aj jeden z najvýznamnejších predstaviteľov režimu na Slovensku, minister kultúry a „ľudská tvár“ normalizácie - Miroslav Válek. V onen večer sa snáď mohol prejaviť viac, než len považovať prijaté opatrenia - ergo neprimeraný zásah bezpečnosti - za primerané.

Manifestácia nesie étos nenásilného odporu symbolizovaného horiacimi sviečkami, modlitbami ruženca a spevom náboženských piesní, ktoré vďaka svojej transcendentálnej povahe a morálnej prevahe dokázali, čo sa zdalo byť nemožné - obstáť voči ozbrojeným zložkám zdanlivo všemocného režimu a v priamej konfrontácii dosiahnuť morálne víťazstvo.

SVIEČKOVÁ MANIFESTÁCIA

Dôsledky a význam

Svojim nenásilným odporom predznamenala "nežný" charakter pádu komunistického režimu a prechod k demokracii v roku 1989. Pomohla ešte viac spojiť rozdelený disent, požiadavkou za dodržiavanie ľudských práv podala ruku aj ďalším odporcom režimu. Táto spolupráca bezpochyby viedla k pádu komunistickému režimu v roku 1989. Sviečková manifestácia je tak integrálnou súčasťou procesu, ktorý s využitím priaznivých zahranično-politických okolností priniesol národom v strednej a východnej Európe slobodu.

Sviečková manifestácia bola na ceste k Novembru kľúčový krok - zbavila ľudí strachu a ukázala silu nenásilného odporu.

V rámci programu Dňa otvorených dverí NR SR, ktorý sa uskutočnil 17. novembra 2010, Ústav pamäti národa usporiadal dve diskusné podujatia na tému „Mýty a fakty o Novembri 89“. Vo vstupných priestoroch NR SR si návštevníci mohli pozrieť výstavu November 89 a v kinosále film ÚPN November + 20, ktorý je dokumentárnym pohľadom na prednovembrové, novembrové a ponovembrové udalosti roku 1989.

Ústav pamäti národa v spolupráci s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy a Asociáciou bývalých spravodajských dôstojníkov si Vás dovoľuje pozvať na vedeckú konferenciu Interpretácia dokumentov Štátnej bezpečnosti - Vznik dokumentácie (operatívnych zväzkov) a spôsob využitia získaných informácií, ktorá sa uskutoční 16. Novembra 2010.