Sviečková manifestácia v Bratislave: Tichý protest, ktorý otriasol režimom

Sviečková manifestácia, konaná 25. marca 1988 v Bratislave, bola významným prejavom odporu proti komunistickému režimu v Československu. Táto pokojná demonštrácia za náboženskú slobodu a občianske práva sa stretla s tvrdým zásahom polície, no zároveň ukázala silu a odhodlanie veriacich a disidentov.

Sviečková manifestácia v Bratislave, 25. marca 1988.

Predohra k manifestácii

Sviečková manifestácia nasledovala po petícii s 31 bodmi za náboženské slobody. Bola to petícia moravských katolíkov. Jej autormi boli Augustin Navrátil, súkromne hospodáriaci roľník, a Josef Adámek, sadzač, v postate jednoduchí ľudia. Spísali 31 bodov s požiadavkami na stranu a vládu. Kľúčovú úlohu v podpore tejto petície zohral kardinál František Tomášek, ktorý 6. My sme v tom čase takisto chystali podpisovú akciu, na ktorú sme mali pripravené štruktúry, vďaka čomu sme veľmi rýchlo pozbierali podpisy.

Myšlienka manifestácie nevznikla úplne spontánne. Sviečková manifestácia nebola úplne našou myšlienkou, prišiel s ňou Svetový kongres Slovákov po tom, čo do jeho vedenia prišla nová generácia a podpredsedom sa stal hokejista Marián Šťastný, ktorý v tom čase pôsobil vo Švajčiarsku. Svetový kongres Slovákov chcel organizovať manifestácie pred československými vyslanectvami v mestách, kde žili Slováci. My sme túto ideu prijali, ale dali sme jej úplne iný charakter. Sviečková manifestácia bola spojená s tajnou cirkvou a kresťanským disentom.

Prípravy a priebeh

Organizátori sa pokúsili manifestáciu nahlásiť aj oficiálne. Pán Mikloško, vy ste sa ju pokúšali nahlásiť aj oficiálne. Mikloško: Pripravili sme to s Jánom Čarnogurským. Tajná cirkev poverila mňa, aby som to zvolal, pretože - ako hovoril biskup Korec - „Janko už trochu mieri do politiky, tam si dajme pozor“. A to sa aj stalo. Ja som bol už zatvorený 25.

V roku 1988 ste nemali prístup k médiám. Šimečka: Slobodná Európa a Hlas Ameriky, teda zahraničné rozhlasové vysielanie, boli v tom čase kľúčové médiá. Ľudia, ktorých organizátori chceli osloviť, to počúvali denne. Ale aj sám režim tomu napomohol, lebo v televízii mal vystúpenie biskup Štefan Záreczký (z oficiálneho združenia katolíckych duchovných Pacem in terris, pozn. redakcie), ktorý ľudí vyzval, aby na manifestáciu nešli. Mikloško: Oni vtedy hovorili o „pomýlených veriacich“. Ale na manifestáciu skrátka dozrel čas, bolo to slovo vyslovené v pravú chvíľu.

Samotný priebeh manifestácie bol pokojný, no napätý. Dnes máme skúsenosť, že keď je demonštrácia, postaví sa nejaká tribúna, kde vystupujú rečníci. Šimečka: Nie je to vlastne fér, že o tom môžem hovoriť, že som to zažil ja a že to nezažil Fero. My sme tam išli ešte s Ivanom Hoffmannom a jeho manželkou. Boli tam ľudia s dáždnikmi, lebo pršalo, a mali v rukách sviečky. Mňa nenapadlo zobrať si z domu sviečku, ale niekto nám ich okamžite dal do rúk. Užasnuto sme pozerali, čo sa deje. Po chvíli ľudia začali spievať hymnu a aj nejaké náboženské piesne. Nebolo to rozpačité, ľudia spontánne spievali, skôr v skupinách. Ja som sledoval, aké Slovensko sa mi v tej chvíli vyjavuje.

Kľúčovú rolu zohrali Trnavčania, Július Brocka s manželkou a Ferko Vikartovský, tajný piarista, teda kňaz. Začali československou hymnou, následne pápežskou a potom sa začali modliť ruženec. To je päťdesiat modlitieb Zdravas, Mária, medzitým Otčenáš a Sláva otcu. To vytvorilo nejaké puto.

Na základe čoho vás, pán Mikloško, 25. Mikloško: Prišli a povedali „v mene zákona vás zatýkame“. To mi povedali ráno pri terajšom americkom veľvyslanectve a išiel som rovno do Dúbravky. Nevedel som teda, čo sa na námestí deje.

Sviečková manifestácia (1. časť) - Sloboda nie je samozrejmosť | ODM

Zásah bezpečnostných zložiek

Reakcia režimu bola tvrdá a nekompromisná. 953 príslušníkov, sedem pohotovostných motorových jednotiek na vytláčanie ľudí, štrnásť polievacích vozov, sedem čistiacich vozidiel technických služieb, tri autobusy, osem eskortných vozidiel pre zaistených, tri obrnené transportéry a tri vodné delá. To je výpočet techniky, ktorú verejná bezpečnosť podľa historika Patrika Dubovského z ÚPN použila na rozohnanie manifestácie.

Zásah neprišiel hneď, prvých 10-15 minút to vyzeralo, že sa nebude nič diať. Najprv prišli polievacie autá, ktoré bežne čistia ulice. Išli do davu a striekali ľuďom vodu na nohavice. Pršalo, aj tak sme boli mokrí, takže to bolo vlastne jedno. Ale snažili sa manifestáciu rozháňať. V živote nezabudnem na to, ako na námestí stála jedna staršia pani. Stála a nepohla sa. A policajt s nárazníkom auta išiel tej pani do kolien. No ona sa nepohla. Bolo to neuveriteľné, vravel som si, kde sa to v nej berie. Nakoniec ľudia začali ustupovať a takto postupne dav rozptyľovali. No mnohí napriek tomu neodchádzali a potom nastúpili vodné delá. Ja som dostal zásah z vodného dela, vtedy človek nemá šancu.

Na to všetko sa zhora, z hotela Carlton, pozerala politická komisia, kde bol predseda bratislavskej komunistickej strany Gejza Šlapka či minister kultúry Miroslav Válek.

Hotel Carlton v Bratislave, z ktorého predstavitelia režimu sledovali zásah proti demonštrantom.

Dopad a význam

Sviečková manifestácia mala hlboký dopad na vtedajšiu spoločenskú a politickú situáciu. Myslím si, že to musel pre nich byť obrovský šok. Jednak vidieť ten samotný dav, ale aj to, čo to znamenalo. Ale tu išiel Slovák Slovákovi po krku. Bolo to v rozpore s predstavami normalizačných politikov, ako vedú národ. Oni si dovtedy mysleli, že sú v súlade ak nie s verejnou mienkou, tak minimálne so slovenskou tradíciou mierneho nátlaku.

Keďže bol zásah riadený z Prahy, tak napríklad prítomnosť slovenského ministra vnútra Štefana Lazara nebola až taká dôležitá, on tam bol skôr ako figúrka. Zaujímavý bol Gejza Šlapka. Videl som ho neskôr, počas roku 1989, na mítingu s hercami, kde Milanovi Kňažkovi povedal - cez kostoly sa vám to nepodarilo, teraz chcete ísť cez divadlá. To naznačuje, že možno niesol v sebe paranoju, že na Sviečkovej manifestácii išlo o zvrhnutie režimu.

Veľmi zásadne sa verejne zastal veriacich kardinál Tomášek, zásadný prejav napísal Václav Benda, ktorý manifestáciu označil za historický míľnik. Neviem, či by ďalšie demonštrácie, napríklad v Prahe pri príležitosti 20. výročia okupácie, boli aj bez Sviečkovej manifestácie. Asi boli.

Po petícii a Sviečkovej manifestácii napísal filozof Ladislav Hejdánek do Lidoviek, že v Československu existujú len dve veľké sily, komunisti a katolíci. A že ďalší vývoj bude závisieť od toho, ako sa vyrovnajú. Mohla to byť jeho úvaha, možno nie. Dal som to prečítať svojim priateľom v Česku, bývalým disidentom, a povedali mi, že sú za to vďační, lebo oni to vlastne nepoznali. Žili svojím životom, boli štvanci, lebo česká normalizácia bola podstatne tvrdšia.

Prispela Sviečková manifestácia k uvoľneniu politiky režimu voči cirkvi, čo sa nakoniec prejavilo v prvej polovici novembra 1989, keď povolili vycestovať tisíckam veriacim do Vatikánu na svätorečenie Anežky Českej? Mikloško: Keď sa Ján Čarnogurský stal podpredsedom federálnej vlády, teda už v decembri 1989, nebol ešte vymenovaný minister vnútra. Vedením ministerstva vnútra boli poverení premiér Marián Čalfa, Valtr Komárek a Jano Čarnogurský. V nich ŠtB upozorňovala verchušku (politická elita, z ruštiny, pozn. redakcie), že ak to neuvoľnia, príde k veľkým nepokojom. Predvídali to.

Že zastať sa ľudských práv je univerzálne morálne pravidlo. V tom sa človek nemôže pomýliť. Preto nemám najmenší problém aj dnes povedať, že Ukrajina trpí, bola napadnutá, Rusi tam porušujú ľudské práva a stojím na strane Ukrajiny. Kdekoľvek sa porušujú ľudské práva, mali by sme pozdvihnúť svoj hlas. A napokon, Sviečková manifestácia neprišla z večera do rána. Predtým bolo dvadsať rokov práce v malých spoločenstvách. Preto vidím drámu dnešnej demokracie v tom, že tu nikto nemá trpezlivosť niečo budovať. Tu sa chce každý rýchlo prispôsobiť voličom, hovorí, čo chcú počuť. Keď sme im sľubovali dvojnásobné platy, zostavili sme vládu.

Súhlasím. Pre mňa bola Sviečková manifestácia zároveň živým dôkazom, že na Slovensku je sila sveta veriacich. Uvedomil som si, koľko ľudí by vtedy prišlo na námestie, ak by sme volali ľudí manifestovať my občianski disidenti. Boli by sme tam tí desiati. Na druhej strane, spätne sa mi zdá, že som vtedy videl lepšiu tvár Slovenska. A potom to vyprchalo. Mnohí veriaci, ktorí boli štyridsať rokov utláčaní, si podľa mňa z toho nevzali ponaučenie, že solidarita s inými utláčanými je to, čo by si mali z odkazu Sviečkovej manifestácie zobrať. Dnes sú mnohí súčasťou väčšiny, ktorá tu vládne a bohužiaľ utláča iné menšiny.

Proti demonštrantom, ktorí pokojne protestovali za náboženskú slobodu a občianske práva, surovo zasiahli v marci 1988.