Automobilové Nešťastia a Rýchla Jazda na Slovensku v Priebehu História

Automobilovým nešťastiam niet konca. Už na úsvite masového motorizmu sa nehodovosť na slovenských cestách - necestách stávala vážnym problémom.

Nepodarilo sa nám zistiť nič konkrétne o prvej autonehode na území Slovenska. Musela sa udiať ešte pred vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov, pred prvou svetovou vojnou, čiže v Uhorsku. V Bratislave patril prvý oceľový tátoš obchodníkovi s vínom Jánosovi Palugyaovi. Český historik cestnej dopravy Jaroslav Ryba odhaduje, že v roku 1900 bolo na území Rakúsko-Uhorska iba 90 automobilov a že slúžili väčšinou štátnej pošte.

Na začiatku minulého storočia automobily pribúdali najmä vo väčších mestách, ale dosť dlho v mizerných množstvách. Podľa odhadov maďarského historika Petera Kalocsaia ich v roku 1908 jazdilo v celom Uhorsku len okolo 500. Koľko z nich v hornej časti krajiny, teda v slovenských župách, nevieme. Čo je zaujímavé, prvé automobily vzbudzovali najmä u vidiečanov hrôzu. Už svojím vzhľadom, zápachom, hrmotom i hrkotom. Veď spočiatku nemali pneumatiky, ale jazdili na ráfe. Ale vyvolávali aj odpor.

„Náš ľud vidí v automobile, bohužiaľ, smradľavý, vražedný nástroj,“ napísal o tom ešte aj v máji 1921 Slovenský denník. Noviny uverejnili tento článok krátko pred okružnou jazdou po republike dvoch klubov automobilistov (českého a slovenského). Neskrývali, že tak robia v obave, že sa motoristi stretnú najmä v zaostalejších regiónoch s neprimeranou reakciou miestnych ľudí.

Prvé vyhlášky, ktoré v Rakúsko-Uhorsku upravovali aj rýchlosť „silostrojov“ alebo „parostrojov“ (o automobiloch ešte nebola reč) vyšli už koncom 19. storočia. O zákaze hádzania kameňov do týchto strojov sa nezmieňovali, ale už upravovali ich rýchlosť. V uzavretých osadách nesmela prevyšovať „rýchlosť koňa v čerstvom pokluse“. Tie predpisy boli vôbec „ušité“ viac na premávku konských povozov ako pre „motorové koče“. Platilo základné pravidlo: drž sa vľavo, predbiehaj vpravo. Áno, jazdilo sa vtedy vľavo.

Nariadenie ministra vnútra z roku 1905 už udávalo rýchlosť „silostroja“ v kilometroch za hodinu. V uzavretých osadách bola povolená do 15 km/hod., mimo osád do 45 km/hod. Rýchlosť do 6 km/ hod. ministerstvo nariaďovalo v hmlistom počasí, v neprehľadných úsekoch (napríklad na križovatkách v silných zákrutách, na mostoch a podobne). Prirovnávanie prvých automobilov ku koňom nebolo náhodné. Aj prvé autá sa najčastejšie zrážali s koňmi.

Nehodovosť zvyšovali aj motorky. „V nedeľu ráno pred 7. hodinou sa v Bratislave na Šimonyiho rade zrazilo osobné auto s mliekarenským vozom Berty Freundovej. Karambol značne poškodil auto a šofér Vojtech Mitošinka si poranil pravú ruku. Jeden kôň mliekarenského voza si pri zrážke zlomil obidve zadné nohy a musel byť na mieste zabitý.

„Povozníci sa často nevenovali tomu, čo sa deje na ceste - kľučkovali z jednej strany na druhú a znemožňovali automobilom ich predbehnúť,“ približuje Michal Ďurčo, ktorý v Historickom ústave SAV skúma aj začiatky motorizmu na Slovensku. Po prvej svetovej vojne bolo áut v civilnom sektore ešte menej ako pred ňou. Pol roka po vzniku Československa, v čase nájazdu maďarských červených gárd na naše územie, vláda z tohto dôvodu prijala dokonca nariadenie o zákaze jazdy súkromnými osobnými automobilmi. Do roku 1921 bol navyše zakázaný voľný predaj benzínu pre jeho akútny nedostatok.

Po zrušení týchto mimoriadnych opatrení bolo v nasledujúcom roku na Slovensku evidovaných (podľa starších údajov historika Jána Tibenského) 621 motorových vozidiel, z nich 548 vlastnili súkromné osoby. Auto bolo v tých časoch pre veľkú väčšinu Slovákov i Čechov nedostupné. Dovozu väčšieho počtu automobilov zo zahraničia bránili vysoké colné bariéry.

Podľa zistení Mikuláša Jančuru, automobilového historika z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, auto Praga Alfa, ktoré sa považovalo za ľudový typ vozidla, stálo pred sto rokmi okolo 50-tisíc korún. Úradník alebo živnostník vtedy zarábal v priemere 1 300 korún mesačne a kvalifikovaný robotník - 25 korún denne.

Napríklad začiatkom júla 1924 uverejnili Slovenské ľudové noviny správu o „strašnom nešťastí“, ktoré sa stalo ešte 26. júna v Košiciach. Automobil tamojšej štátnej nemocnice s jej riaditeľom „uháňal nedovolenou rýchlosťou 60 km/hod. (!) hlavnou ulicou k železničnej stanici“, aby tam počkal na rýchlik z Prahy. Mal ním pricestovať minister zdravotníctva ČSR. V tom čase prechádzal cez cestu úradník skladového družstva Matej Kozák. Auto ho zrazilo a „hodnú chvíľu vlieklo za sebou“.

Iný príklad: 6. septembra 1928 zrazil vodič osobného auta Koloman Gábor pri továrni v Hnúšti 9-ročného Antona Rovňana tak nešťastne, že dieťa ostalo na mieste mŕtve. „Chlapec údajne vbehol pod auto a vodič sa už nemohol nešťastiu vyhnúť“, napísal týždenník Gemer - Malohont vychádzajúci v Rimavskej Sobote. Ale aj v tomto prípade sa pod tragédiu podpísala nedovolená rýchlosť.

Medzitým nastalo oživenie motorizmu. Osobné automobily sa stali dostupnejšími. V roku 1928 už na Slovensku evidovali 2 141 osobných automobilov (v Čechách a na Morave 7 237). V nasledujúcom roku pripadalo na jedno osobné auto v ČSR už len 243 obyvateľov a v roku 1933 ich bolo 99. Len čo rozzúrení obyvatelia dediny videli, že šofér nákladiaka je opitý, vrhli sa naňho a zbili ho tak, že ho museli odviezť spolu s chlapcom do nemocnice.

Okrem osobných áut pribúdali na cestách motocykle, nákladné automobily, vo väčších mestách zaznamenala rozmach taxi služba, ale rozvíjala sa aj verejná doprava, predovšetkým autobusová. Začiatkom júna 1931 sa zrazil autobus pri Nemčičanoch s osobným autom poľského štátneho príslušníka, v tom čase hosťa kúpeľov Piešťany. Autobus sa prevrhol a spadol do jarku, traja cestujúci utrpeli vážne zranenia. Čoraz častejšie sa vyskytovali „karamboly“ áut s motocyklami.

Jeden príklad za všetky: 2. augusta 1934 doviezli záchranári do bratislavskej štátnej nemocnice 31-ročného chirurga Imricha Wintersteinera a jeho manželku s vážnymi zraneniami. Mladému chirurgovi museli amputovať pravú nohu po koleno. O prípade najpodrobnejšie informoval denník Slovák. Podľa neho sa manželia viezli na motocykli so sajdkou (bočným vozíkom) smerom od Ružinova do centra mesta. „Keďže lekár už nevedel ani zahamovať, ani strhnúť motocykel nabok, pokúsil sa prebehnúť popred nákladné auto, čo sa mu však nepodarilo,“ referovali noviny.

Keď človek dnes pozoruje kolónu staručkých automobilov, ktorých majiteľa sa ponáhľajú na zraz veteránov, nemôže si nepoložiť otázku: ako len mohli tieto krehotinky spôsobiť pred sto rokmi toľko nešťastia na cestách? Príčiny rastúcej nehodovosti na začiatku masového motorizmu však sotva možno redukovať iba na nedovolenú rýchlosť.

Veľkým problémom boli na medzivojnovom Slovensku cesty, najmä ich kvalita. ČSR prevzala po svojom vzniku z Rakúsko-Uhorska okolo 50-tisíc kilometrov ciest, z ktorých iba 6-tisíc bolo štátnych, tvorených spravidla povrchom zo štrku, ktoré štát mal aj udržiavať. Prispôsobiť jazdu stavu takejto vozovky, rozbahnenej alebo prašnej, bolo veľkým problémom.

Zákaz požitia alkoholu pred jazdou vyslovene zakazovalo až spomínané nariadenie z roku 1935. Stalo sa tak desať rokov po zákaze vo Veľkej Británii. Tam sa od roku 1927 používal pri policajnej kontrole už aj alkoholtester. Pritom karamboly pod vplyvom alkoholu boli v začiatkoch automobilizmu na Slovensku pomerne časté.

V januári 1931 prebehlo súdne pojednávanie, ktoré rozvírilo hladinu verejnej mienky na Gemeri. Na lavici obžalovaných sa ocitol Koloman Kováč, ktorý v osudnú májovú noc pred pol rokom rozvážal v Ožďanoch (okres R. Podľa svedkov v aute sa ďalej veselo popíjalo, ba čo viac, z ponúkanej fľaše si viackrát uhol aj obžalovaný, hoci sedel za volantom. V jednej ostrejšej zákrute nezvládol veľkú rýchlosť, narazil na kilometrový kameň a - automobil letel oblúkom z hradskej do priekopy. Šofér sa síce bránil, tvrdil, že mu zlyhali brzdy, ale svedectvá boli neúprosné.

K častým haváriám vtedy prispieval aj nedobrý technický stav automobilov. Už vládne nariadenie z roku 1920 predpisovalo vyskúšať nielen žiadateľa o vodičské oprávnenie (list, legitimáciu), ale aj jeho vozidlo. Ako uvádza český historik dopravy Jan Kyncl, sídlo skúšobných komisií bolo v Prahe, ktorá vysielala skúšobných komisárov do jednotlivých okresov aj na Slovensku na ich požiadanie. Navyše, za vyskúšanie auta sa platilo vopred - a nie málo.

Vtedajší policajti mali kontrolovať - najmä pri autonehodách - vodičské listy aj „technické“ preukazy. Prvého augusta 1934 nákladiak firmy Fiala, ktorý viezol štrk na stavbu cesty v Nemčiňanoch pri Nitre, vrazil do vozu naloženého senom. Ten sa prevrátil a pochoval pod sebou 7-ročného chlapca. „Keď ho vytiahli, bol polomŕtvy,“ písali miestne noviny.

Azda každý si spomenie na veľké nešťastie z februára 2009 v Polomke, kde na priecestí zahynulo po zrážke vlaku s autobusom 12 vysokoškolákov. Stalo sa to v sobotu 28. júna 1930 okolo 16. hodiny. Mladý, iba 20-ročný šofér Vojtech Medvecký viezol v autobuse 23 robotníkov z práce v ružomberskej Starej papierni do Sliačov a Liptovskej Štiavnice. Na mieste, kde sa hradská križuje s lokálnou železničnou traťou, vedúcou do Korytnice, práve posunovali lokomotívu. „Jedenásť robotníkov bolo vážne zranených, z dodrúzganého autobusu sa ozývalo bedákanie a volanie o pomoc,“ popisovali tragickú udalosť Robotnícke noviny. Vodič autobusu i rušňovodič vlaku s pomocníkom vyviazli bez úrazu. Zranených odviezla rýchla zdravotnícka pomoc do nemocnice v Ružomberku.

Komisia, ktorá nehodu vyšetrovala, dospela k záveru, že ani šofér, ani rušňovodič nemohli za nehodu. Išlo totiž o nechránené priecestie, ktoré si pamätalo už niekoľko menších nešťastí. Napriek tomu ho kompetentní neopatrili závorami. Uplynulo takmer 30 rokov a len o 40 kilometrov západnejšie, na priecestí medzi Vrútkami a Martinom, sa odohrala oveľa väčšia tragédia, dokonca väčšia ako tá posledná v Polomke. Lebo zahynulo tam až 15 ľudí. Autobus viezol prevažne veriacich, ktorí sa vracali do Turčianskej Štiavničky a Podhradia.

Išlo pre zmenu o chránené priecestie, závory sa však obsluhovali v tých časoch ručne. Závorár potvrdil príjem správy o blížiacom sa vlaku a z okna sledoval trať. Závory chcel zavrieť až vtedy, keď zbadá prichádzať rušeň. Ibaže sa už zotmelo a keď začul pískanie rušňa a vybehol von, bolo už neskoro. Pozostalí obetí a zranení čakali na odškodnenie, ale nedočkali sa ho. Po vyšetrovaní nasledoval súd, ktorý pririekol hlavnú vinu závorárovi, ale trest zmiernila poľahčujúca okolnosť.

Už pred 100 rokmi nemali automobilové nešťastia konca, aj keď rýchlosť áut nesmela prevyšovať rýchlosť klusajúceho koňa.

Prehľad dopravných predpisov a rýchlostných limitov v Rakúsko-Uhorsku:

Príklady nešťastí z tlače:

• Júl 1924, Košice: Automobil štátnej nemocnice uháňal nedovolenou rýchlosťou 60 km/h a zrazil úradníka Mateja Kozáka, ktorý zomrel na mieste.
• September 1928, Hnúšťa: Vodič zrazil 9-ročného Antona Rovňana, ktorý vbehol pod auto. Dieťa zomrelo na mieste.
• Jún 1931, Nemčičany: Zrážka autobusu s osobným autom, autobus sa prevrátil a traja cestujúci utrpeli vážne zranenia.
• August 1934, Bratislava: Záchranári doviezli chirurga Imricha Wintersteinera a jeho manželku s vážnymi zraneniami po zrážke motocykla s nákladným autom. Chirurgovi museli amputovať nohu.

tags: #tary #rychla #jazda #informacie

Populárne príspevky:

• Nutričné hodnoty mrazenej zeleniny
• Recepty na Slivkový Dressing
• Recepty na farebné muffiny
• Tradičný recept na jahňací vývar
• Recept na grilovaný kurací steak