Kinderlandverschickung na Slovensku: Pohľad do nacistickej minulosti

Počas druhej svetovej vojny sa Slovensko, ako súčasť nemeckej sféry vplyvu, stalo útočiskom pre tisícky nemeckých detí v rámci programu Kinderlandverschickung (KLV). Tieto detské výchovno-vzdelávacie tábory, zriadené najprv v Nemecku v septembri 1940, sa rozšírili aj na Slovensko, keďže letecká vojna ohrozovala nemecké mestá.

Nemecké deti počas programu Kinderlandverschickung.

Príchod a umiestnenie táborov KLV

Prvá skupina približne 500 školákov vo veku 10-14 rokov pricestovala do Trenčianskych Teplíc 17. marca 1941. Následne sa očakávali ďalšie vlaky s deťmi, až kým počet nemeckých školákov na Slovensku nedosiahol približne 16-tisíc. Postupne sem začali prichádzať celé triedy a školy, ktoré našli ubytovanie najmä v zariadeniach cestovného ruchu - v kúpeľoch, penziónoch či rekreačných chatách. V čase vojny totiž prežívali úpadok a pociťovali chronický nedostatok bežnej klientely.

Organizácia a režim v táboroch

Organizácia, zásobovanie a financovanie táborov KLV na Slovensku neboli upravené žiadnou medzivládnou dohodou. Podľa zistení Michala Schvarca existovala iba dohoda medzi vládnymi výbormi pre hospodárske otázky. Režim v táboroch bol polovojenský, s vodcovským princípom.

Na nemeckom internete možno nájsť spomienky 80-ročného Jörga Sonnabenda, ktorý od februára 1944 absolvoval spolu s ďašou stovkou chlapcov z Berlína pobyt v tábore KLV na Skalke pri Kremnici. Spomienky Jörga Sonnabenda, ktorý absolvoval pobyt v tábore KLV na Skalke pri Kremnici, prirovnávajú život v tábore k "pruskej kadetskej škole." Chlapci žili oddelene od dievčat. Všetci chodili v uniformách a na opasku mali zavesenú dýku.

Minimálnu dĺžku pobytu v takomto tábore stanovilo Ríšske vedenie mládeže (RFJ) na šesť mesiacov. Deťom sa však cnelo po rodičoch, niektorým táborový život vôbec nevyhovoval a pokúšali sa zutekať.

Vzťahy s miestnym obyvateľstvom

Vzťahy medzi miestnym obyvateľstvom a osadenstvom táborov neboli vždy ideálne. Dôvodom bolo povýšenecké správanie nemeckých školákov a príslušníkov Hitlerjugend.

Jedného z vodcov Hitlerjugend v tamojšom tábore KLV, 18-ročného Arnolda Dietricha, napadli večer pri vchode do kúpeľného parku šiesti neznámi mladíci a spôsobili mu drobné zranenia. Nespokojnosť obyvateľstva sa však časom vystupňovala aj pre iné príčiny. Dvadsaťtisíc detí a stovky príslušníkov táborového personálu museli aj niečo jesť. Tábory KLV sa zásobovali prevažne z tuzemských zdrojov.

Tábory KLV a Slovenské národné povstanie

Aj po vypuknutí Povstania zostávalo na Slovensku viac ako 5-tisíc detí v táboroch KLV. Nemecký vyslanec Hanns Ludin požiadal Imricha Karvaša o mimoriadny prídel benzínu na odsun týchto detí. Napríklad z Liptovského Jána odišli nemecké deti na železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši 2. septembra.

Ako spomína Brziak, konské povozy pre nemecké deti a ich učiteľov zabezpečil už novozvolený Revolučný národný výbor. Pritom odzbrojili a odviedli aj vojenskú ochranu tábora (pozostávala z niekoľkých vojakov wehrmachtu, ktorí sa v kúpeľoch súčasne zotavovali z frontových zranení).

Aj Sonnabend vo svojich internetových spomienkach uvádza, že na cestu domov do Nemecka sa zo Skalky vydali až začiatkom septembra 1944, a to za dosť dramatických okolnosti. Mohli si narýchlo zbaliť iba to najnutnejšie a povozmi ich dopravili k vlaku do Kremnice.

Kontroverzie a mýty

Po roku 1989 sa objavili informácie o tom, že partizáni pri prepade niektorých KLV táborov mali vystrieľať nielen personál, ale aj deti. Tieto tvrdenia sú však kontroverzné a často spochybňované.

Začiatkom 90. rokov sa hodne písalo aj o údajnej likvidácii nemeckých detí partizánmi v ľubochnianskych kúpeľoch. V roku 1991 navštívil Ľubochňu Hans-Georg Müller z Düsseldorfu. Prišiel sa pozrieť na miesta, kde „táboril“ v roku 1944. Ambrušovi porozprával, že z ich skupiny prežil vojnu ako jediný.