Tradičné suroviny a typické jedlá starých materí zvolenského regiónu (Medzibrod)
V tomto článku sa pozrieme na tradičné suroviny a typické jedlá starých materí z regiónu Zvolena, konkrétne z obce Medzibrod. Predstavíme si históriu osídľovania, zamestnania obyvateľov a zameriame sa na to, ako tieto faktory ovplyvnili stravovanie a kulinárske tradície v tejto oblasti.
Predstavte si, že riešime problém, ako zachovať a odovzdať tradičné recepty a suroviny budúcim generáciám. Tento článok ponúka pohľad na to, ako sa to dá dosiahnuť prostredníctvom zaznamenávania a popularizácie miestnych kulinárskych zvyklostí.
História a osídľovanie obce Medzibrod
Prvé počiatky osídlenia na území Medzibrodu siahajú do roku 1062, kedy kráľ Belo I. osadil v Medzibrode Poliakov po ženbe s Poľkou Rischou (známou ako Alžbeta). Rozvojom pastierskeho chovu kôz, oviec a chovom dobytka a rozvojom banskej činnosti a taktiež remesiel začalo trvalejšie a intenzívnejšie osídľovanie územia Medzibrodu.
O začiatku osídlenie obce kronikár Ignác Hrdina píše: ´´V krajoch ležiacich medzi Hronom a Váhom bývali Slováci. Títo povzbudení rozvojom baníctva na Horehroní, sťahovali sa do nových sídlisk v blízkosti baní v domnienke, že sa tu lepšie povedie ich nožiarskemu remeslu. Takýmto spôsobom tu osadení prví osadníci, zaoberali sa nielen pasením kôz a oviec, ale aj výrobou nožov, k čomu potrebný materiál im hojne poskytovali železné bane v Ľubietovej a v Moštenici. Dvoje domov zvaných až po dne ´´do Kováčov´´, zdajú sa byť upomienkami na týchto remeselníkov, hoci ich obyvatelia už dávno zabudli na kladivko a kovadlinu.´´
V roku 1424 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský daroval kráľovnej Barbore na udržiavanie jej dvora aj hradné panstvo v Slovenskej Ľupči. Spolu s ním dostala do daru aj poddanské obce: Šalková, Selce, Podkonice, Lučatín, Hiadeľ, Medzibrod, Brusno, Sv. Ondrej, Ráztoke, Nemecká, Dubová, Zámostie, Jasenie, Predajná, Dolná a Horná Lehota, Lopej, Štiavnička a Hronec.
Prvá overená písomná zmienka o Medzibrode pochádza z roku 1455. v urbárskom súpise sa uvádza, že v roku 1535 bolo v Medzibrode 10 poddanských usadlostí. V roku 1678 bolo 12 usadlostí a 5 želiarov. V roku 1663 museli poddanské obce platiť panstvu v Slovenskej Ľupči naturálne dávky za pastvu poddanských oviec. Namáhavý zber sena a jeho nedostatok mnohých prinútil putovať za zárobkom do dolnej zeme uhorskej, oslobodenej od Turkov.
K zmene hospodárskych pomerov v celom Uhorsku prispela aj úprava práv a povinností poddaných voči zemepánom, ktorá bola v roku 1767 nariadená kráľovnou Máriou Teréziou. Tzv. tereziánsky urbár obcí tvoril po osobitnom pojednaní pevný podklad poddanského pomeru. Táto urbárska regulácia zmierňovala dávky a platby, ktoré poddaní museli odovzdávať podľa rozhodnutia zemepánov. Každá z obcí mala svoj vlastný urbár. V urbáre boli povinnosti voči panstvu presne stanovené.
Podľa urbárskeho súpisu z roku 1771 bolo v Medzibrode 68 ´´kolónov´´ (hostí), vlastniacich okolo 12 želiarskych usadlostí a 10 hofferov (podnájomníkov). , ktorí spolu obhospodarovali 16 a 2/8 sedliackych usadlostí s výmerou 347 jutár polí a 149 jutár lúk. V roku 1818 mala obec už 82 domov. Podľa sčítania ľudí z tohto obdobia žilo v Medzibrode 971 osôb. K najstarším rodinám, ktoré sa usadili na území medzibrodského chotára patria Hraškovci a Jančiarovci (Piscatorci).
Obydlia pozostávali z obytnej a hospodárskej časti. Domy boli stavané z drevených trámov, trámy boli na vonkajšej i vnútornej strane otesané, a boli spojené hlinou. Ako strešná krytina sa používali šindle. Domy boli zväčša bez komínov. Pozostávali z jednej väčšej izby, kuchyne z osobitných komôr a spální pre každý manželský pár. V hospodárskej časti boli maštale, humno, ktorá sa používala na uskladňovanie slamy a obilia a kôlňa.
Pôvodný obyvatelia získavali drevo na stavbu domov z blízkeho okolia dediny, hlavne z lesov na Dúbrave. Po vyťažení dobov v tejto časti Medzibrodu sa začalo vo väčšej miere používať smrekové drevo. Koncom 18. storočia, v roku 1790, sa k stavbe domov začal používať kameň, ktorý sa miešal s hlinou zmiešanou s vápnom. Domy boli väčš...
Zamestnanie a jeho vplyv na stravovanie
Prisťahovalci, povolaní zemepánmi do Medzibrodu, po vyklčovaní lesov uprostred ktorých ležala obec začali obrábať zem, chovať dobytok a doma si obstarávať chlieb. Pritom sa zaoberali remeslami, v prvom rade výrobou nožov, čo im poskytovalo dobrý zárobok. Podnet k rozvoju tohto remesla dali železné bane, nachádzajúce sa v okolitých obciach.
Túžba po ľahšom zárobku ich viedla koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia k tomu, že zanechali poľnohospodárstvo a začali sa venovať kupčeniu s tovarom. Spočiatku obchodovali v susedných obciach, kde s akým-takým ziskom predávali domácky zo železa vyrobený tovar.
Spoločníci postupne nadobudli väčšie zisky a a sprostriedku k tomu, aby sa osamostatnili. Väčšina podomkárov nosila svoj tovar v batohoch na chrbte, nazývali ich ´´drobiskári´´, pretože predávali zväčša drobné predmety, ako bolo ponožky, čipky, pančuchy, nože, šatky, kosáky, hrebene, zrkadlá a iné drobnosti. Odznakom čipkárstva bol biely pásik na klobúku, ktorý majitelia nosili so sebavedomím a hrdosťou ako odznak svetaskúsených ľudí. V roku 1818 bolo v z 971 obyvateľov Medzibrodu až 200 podomových obchodníkov. V súčasnej dobe žije v Medzibrode 1320 obyvateľov.
Zameranie na remeslá a obchod ovplyvnilo aj stravovanie. Obyvatelia sa museli spoliehať na lokálne dostupné suroviny, ako sú zemiaky, kapusta, mäso z chovaného dobytka a lesné plody. Z týchto surovín vznikali tradičné jedlá, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu.
Medzi tradičné jedlá mohli patriť napríklad:
- Kapustnica: Polievka z kyslej kapusty, mäsa a klobásy.
- Bryndzové halušky: Halušky s bryndzou a slaninou.
- Zemiakové placky: Placky zo strúhaných zemiakov, cesnaku a majoránky.
- Šúľance s makom: Zemiakové šúľance posypané makom a poliate maslom.
Tieto jedlá boli nielen chutné, ale aj výživné a prispôsobené ťažkej práci a podmienkam života v regióne.
Bryndzové halušky - tradičné slovenské jedlo.
Tradičná kuchyňa Záhoria
Prezentácia monografie Mojmíra Benžu Tradičná kuchyňa Záhoria sa konala 6. júna v Záhorskom osvetovom stredisku. Na úvod stretnutia zahral Maxík Bartal na heligónke a navodil príjemnú atmosféru. Po príhovore riaditeľky Záhorského osvetového strediska Ľubice Krištofovej, autor knihy priblížil proces spracovania tejto témy a následne dal priestor otázkam návštevníkov. Dozvedeli sme sa tak, že najčastejšími pokrmami na Záhorí boli cestovinové jedlá a omáčky, že už 12-ročné dievčatá miesili cesto na sedem chlebov, keďže sa chlieb piekol raz za týždeň do zásoby alebo že na svadbe sa jedla kohútia polievka a častým svadobným darom bol práve kohút.
Kniha Tradičná kuchyňa Záhoria prehľadne mapuje rôzne aspekty stravovania na Záhorí v období konca 19. storočia a prvej štvrtiny 20. storočia. Ako sám autor uviedol, počas svojho profesijného pôsobenia sa venoval skôr materiálovej kultúre (staviteľstvo, odevy), avšak po odchode do dôchodku a návratu do rodnej Senice začal v roku 2012 spracovávať aj tému stravovania v regióne Záhorie. V knihe sa dočítate, ako v danom období vyzeralo zariadenie kuchyne, aké suroviny sa najčastejšie používali a ako sa jedlá pripravovali. Kniha sa však venuje aj rôznym špecifickým činnostiam - spracovaniu mlieka, vareniu lekváru, zakáľačke, zbieraniu húb či pečeniu vianočných oblátok.
Záver
Tradičné suroviny a jedlá starých materí zvolenského regiónu sú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva. Ich zachovanie a odovzdávanie budúcim generáciám je kľúčové pre udržanie identity a tradícií tejto oblasti.
tags: #tradičné #suroviny #a #typické #jedlá #starých
