Štatistiky znásilnení v USA a na Slovensku: Prečo obete mlčia?

Sexuálne násilie je závažný problém, ktorý postihuje milióny ľudí na celom svete. Táto téma je často spojená s mnohými otázkami. Prečo máme na Slovensku taký malý počet nahlásených znásilnení? Prečo sa obete nedokážu efektívne brániť a čo vravia štatistiky?

V tomto článku sa pozrieme na štatistiky znásilnení v USA a na Slovensku, ako aj na príčiny, prečo obete nenahlasujú tieto prípady a čo robiť, ak sa stanete obeťou sexuálneho násilia.

Štatistiky znásilnení na Slovensku

Slovenské štatistiky pôsobia v európskom porovnaní priaznivo. Za poslednú dekádu sa počet znásilnení na Slovensku pohybuje na úrovni deväťdesiat až sto prípadov ročne, v roku 2023 toto číslo dosiahlo hodnotu 91. Ak ide o súlož alebo iné sexuálne praktiky s osobou mladšou ako pätnásť rokov, ide už o sexuálne zneužitie.

Okrem toho pozná náš trestný kódex aj delikt sexuálneho násilia pokiaľ ide o prinútenie k iným sexuálnym praktikám, ako je klasická súlož. Prípadov sexuálneho násilia bolo predvlani 81 a za ostatnú dekádu to ročne kolíše od 50 do 80 trestných činov. Najviac sa policajti stretávajú so sexuálnym násilím, v roku 2023 zaevidovali 430 skutkov. Tu je nárast za dekádu markantný, zhruba dvojnásobný.

Ako pre Štandard spresňuje hovorkyňa Prezídia Policajného zboru SR Lea Vilhanová, pri jednotlivých trestných činoch znásilnenia ide len o špičku ľadovca. V štatistike sa uvádza iba počet prípadov, v ktorých sa začalo trestné stíhanie.

Barbora Burajová uvádza, že sexuálne násilie je jedným z druhov protispoločenskej činnosti s najvyššou mierou neprejavenia. Na otázku, prečo máme na Slovensku taký malý počet nahlásených znásilnení, Vilhanová priznáva, že policajný zbor o tom nedisponuje relevantnými informáciami a analýzami.

Z dát Eurostatu vyplýva, že počet trestných činov sexuálneho násilia (vrátane znásilnenia) sa za ostatnú dekádu od roku 2013 v Európe výrazne zvýšil, a to až o 80 percent. Priznávajú však aj reálny nárast niektorých foriem sexuálneho násilia.

Či na to mali vplyv aj nekontrolované migračné vlny, ktoré po roku 2015 prúdili na starý kontinent najmä z Afriky a Ázie, sa nedá jednoznačne dokázať. Počet nahlásených znásilnení a sexuálneho násilia sa v Európe rapídne zvýšil. Na Slovensku zaznamenávame pokles.

Pritom nízke čísla sexuálnych deliktov, dokonca s klesajúcou tendenciou, registruje Eurostat napríklad v Poľsku, Bulharsku, Grécku, Luxembursku či Litve. K týmto štátom možno priradiť aj Slovensko.

„Zvýšený počet trestných činov sexuálneho násilia zaznamenaných políciou úzko súvisí so zvyšovaním informovanosti v spoločnosti a môže mať vplyv na mieru nahlasovania,“ informuje Eurostat.

Sexuálne zneužívanie maloletých

Barbora Burajová upozorňuje aj na to, že mnoho obetí znásilnenia sú mladé dievčatá [ak sú mladšie ako 15 rokov, ide už na Slovensku o trestný čin sexuálneho zneužitia, pozn. „Administratívne dáta polície za roky 2021 až 2023 ukazujú, že počet stíhaných prípadov znásilnenia bol od 92 do 100 a v 40 percentách išlo o obete mladšie ako 19 rokov,“ vraví špecialistka odborných činností IVPR Barbora Burajová.

Zo štatistík vyplýva aj to, že maloleté dievčatá sexuálne zneužívajú najmä blízke osoby. O konkrétnych skúsenostiach rozpráva pre Štandard právnička a odborná garantka neziskovky Centrum Slniečko v Nitre Sylvia Gancárová. Tieto dievčatá žijú podľa tejto bývalej vyšetrovateľky s páchateľom často v jednej domácnosti.

Gancárová vraví, že pre maloleté dievčatá je veľmi ťažké oznámiť znásilnenie, ak sa nemajú komu zdôveriť a finančne ich zabezpečuje rodina. Spomína tiež, že mnohé obete spáchanie trestného činu nahlásia až potom, ako sa odpútali od biologickej rodiny.

„Naše klientky ešte ako maloleté navyše páchatelia zastrašovali, že im aj tak nikto neuverí. Zo skúseností Centra Slniečko obete skôr nahlásia, ak ich znásilnil neznámy človek, ako keď ich v domácom prostredí sexuálne zneužije príbuzná osoba.

Podľa jej slov zohráva úlohu najmä citová väzba na páchateľa, existenčná závislosť a pretrvávajúce nesprávne predstavy v spoločnosti o tom, že v manželstve znásilnenie neexistuje. Podľa nej hlavne nemožnosť rozvodu v kresťanskom manželstve môže brániť obetiam znásilnenia, aby ho oznámili na polícii.

Ako ďalej vraví, opakovane sa v centre stretávajú s tým, že ak ide o páchateľa, ktorý je z príbuzenstva alebo z blízkej rodiny, niekedy aj najbližšie okolie obete takéto informácie neguje a bagatelizuje.

Sylvia Gancárová na záver dodáva, že naša spoločnosť stále nevytvára podmienky na to, aby sa obete týchto krutých činov cítili natoľko chránené zákonom, prístupom profesionálov či vytvorením bezpečného prostredia, že by mali odvahu znásilnenie oznámiť bezprostredne po skutku.

Globálne štatistiky sexuálneho násilia

UNICEF uvádza, že každá piata žena a dievča zažili nejakú formu sexuálneho násilia. Označuje ju za prvý globálny prehľad tohto problému.

Väčšina prípadov sexuálneho násilia na maloletých sa pácha na mladistvých vo veku 14 až 17 rokov, uviedol UNICEF. Dodal, že tieto zistenia poukazujú na naliehavú potrebu globálnych opatrení.

UNICEF uviedol, že sexuálne násilie nepozná geografické, kultúrne ani ekonomické hranice, ale najväčší počet obetí je v subsaharskej Afrike, a to 79 miliónov dievčat a žien. To predstavuje 22 percent všetkých žien a dievčat v tomto regióne.

Nasleduje východná a juhovýchodná Ázia so 75 miliónmi obetí, čo je osem percent tamojších dievčat a žien, stredná a južná Ázia s odhadovaným počtom 73 miliónov obetí (deväť percent), Európa a Severná Amerika (68 miliónov, 14 percent), Latinská Amerika a Karibik (45 miliónov, 18 percent) a severná Afrika a západná Ázia (29 miliónov, 15 percent).

Oceánia so šiestimi miliónmi obetí má najvyšší podiel obetí medzi tamojšími ženami a dievčatami, a to 34 percent.

Výkonná riaditeľka UNICEF Catherine Russellová označila sexuálne násilie na deťoch za „škvrnu na našom morálnom svedomí“. „Spôsobuje hlbokú a trvalú traumu, často ho pácha niekto, koho dieťa pozná a komu dôveruje, a to na miestach, kde by sa malo cítiť bezpečne,“ povedala Russellová.

Podľa UNICEF sa väčšina sexuálneho násilia na deťoch odohráva počas ich dospievania, keď majú 14 až 17 rokov, a deti, ktoré mu čelili, majú vyššie riziko pohlavne prenosných chorôb alebo psychických problémov.

„Dopad sa zhoršuje, keď deti odkladajú zverejnenie svojich skúseností alebo zneužívanie úplne zamlčia,“ upozornil UNICEF.

Správa upozorňuje, že riziko sa zvyšuje, ak existujú faktory ako slabé inštitúcie alebo veľký počet utečencov.

Prečo sa obete nedokážu brániť?

V spoločnosti stále prevláda názor, že ženy znásilňujú neznámi muži v tmavých uličkách. Realita je však úplne iná. Najčastejšie je páchateľom človek, ktorého obeť pozná.

Potvrdzujú to aj výsledky reprezentatívneho výskumu o sexuálnom násilí na ženách z roku 2017, ktorý zrealizovali Zuzana Očenášová a Peter Michalík z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách na vzorke 2119 žien vo veku 18 až 70 rokov.

Úplne neznámi muži sú podľa sondy páchateľmi len v 12 % prípadov. Naopak, prevažná väčšina žien páchateľa pozná, v takmer dvoch pätinách prípadov (38 %) je ním dokonca partner obete.

Druhou najfrekventovanejšou skupinou sú bývalí partneri obete, kolegovia, kamaráti či známi (28 %). Podľa spomínaného výskumu dôjde k znásilneniu v dome alebo byte niekoho iného ako obete v dvoch z desiatich prípadov (19 %).

Podľa slovenskej právnej úpravy, ktorá vymedzuje pojem znásilnenie pomerne úzko - ako snahu o vykonanie súlože vaginálnou penetráciou ženy mužom - môže byť znásilnenou osobou iba žena. (Muži ako obete znásilnenia môžu spadať pod sexuálne násilie alebo zneužívanie, pozn. red.)

Pri tomto obzvlášť závažnom trestnom čine slovenská legislatíva vyžaduje, aby páchateľ použil násilie alebo bezprostrednú hrozbu násilia na prekonanie odporu obete. Za znásilnenie hrozia tresty od päť do 25 rokov. Podobnú predstavu o znásilnení má aj väčšinová spoločnosť.

Podľa všeobecne rozšírenej predstavy dochádza k sexuálnemu násiliu v noci, na ulici alebo v parku, a páchateľmi sú neznámi, psychicky narušení agresori, ktorí na ženu brutálne zaútočia a použijú hrubú fyzickú silu.

Obete znásilnenia páchateľov väčšinou poznajú a v šoku z toho, čo sa deje, sa zvyčajne nedokážu brániť. Obeť v strachu o život nezriedka nekladie odpor, ale ustrnie v stave, v ktorom nie je schopná strach prejaviť.

Barbora Burajová z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách upozorňuje, že na odporúčaný postup možno nazerať z dvoch hľadísk. Jedným je hľadisko okamžitých a dlhodobých potrieb obete, druhým prístup pomáhajúcich profesií.

Kľúčové podľa Burajovej je, aby všetky zainteresované orgány vrátane polície pristupovali k obeti šetrne a empaticky, aby cítila ochranu a podporu zo strany pomáhajúcich a aby sa škody a trauma v dôsledku znásilnenia neprehlbovali.

Hovorkyňa Prezídia Policajného zboru v Bratislave Denisa Baloghová zdôrazňuje nevyhnutnosť spolupráce s políciou. Šance na usvedčenie násilníka sú vyššie, keď obeť ohlási znásilnenie čo najskôr po čine. „Zo strany polície je potrebná okamžitá obhliadka miesta činu, zaistenie biologických a iných stôp,“ vysvetľuje Baloghová.

Polícia preto odporúča s ničím nemanipulovať, oblečenie neprať a snažiť sa zapamätať si čo najviac informácií o páchateľovi.

Ako postupovať v prípade znásilnenia

1. Vyhľadať bezpečné miesto. Ak je to možné, vyhnúť sa ďalšiemu kontaktu s páchateľom.
2. Napriek možnému hlbokému pocitu zahanbenia je dobré, ak sa obeť obráti na niekoho, komu dôveruje a kto ju bude sprevádzať ďalšími krokmi (návšteva lekára a polície).
3. Obeť môže kontaktovať Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie na bezplatnom telefónnom čísle 0800 212 212. Poradenstvo je určené aj osobám, ktoré jej chcú pomôcť.
4. Bezprostredne po skutku treba absolvovať lekárske ošetrenie, aj keď obeť nemá viditeľné zranenia. Lekári môžu odhaliť to, čo nevidno. Mimoriadne dôležitá je aj zdravotná starostlivosť súvisiaca so sexuálnym a reprodukčným zdravím.
5. Ak sa chce obeť obrátiť najskôr na políciu, môže tak urobiť, policajti jej sprostredkujú zdravotnícke ošetrenie. V zdravotníckom zariadení by malo dôjsť k vyšetreniu, ktoré je zamerané na zaistenie forenzných stôp.
6. Prípad nie je „stratený“ ani vtedy, keď sa obeť po čine osprchuje, čo je pochopiteľná reakcia. Dôkazom o znásilnení môže byť čokoľvek, čo prišlo do kontaktu s páchateľom a je v pôvodnom stave (neoprané oblečenie, spodná a posteľná bielizeň a pod.).
7. Ak páchateľ obeť kontaktoval pred alebo po čine a z komunikácie vyplýva, že o ňu prejavoval záujem, obťažoval ju alebo sa jej vyhrážal, komunikáciu treba uchovať. Najmä vyhrážky treba brať vážne a informovať o nich políciu.
8. K zlepšeniu dôkaznej situácie sa dá prispieť aj včasným oznámením trestného činu znásilnenia.
9. Vo výpovedi na polícii je dôležité nič nezatajiť, či už sa to týka spôsobu spáchania trestného činu alebo jeho rozsahu a následku. Treba pravdivo vypovedať a nezakrývať prípadnú inú trestnú činnosť.
10. Dôležité je uviesť, ako prišla obeť do kontaktu s útočníkom, identifikovať ho a uviesť všetky detaily, na ktoré si spomenie (napríklad popis postavy, oblečenie, črty tváre, prípadne niečo, čo je na páchateľovi neobvyklé - jazva, tetovanie, znamienko).
11. S ohľadom na dlhodobé následky sexuálneho násilia na duševné zdravie je vhodné vyhľadať odbornú psychologickú alebo terapeutickú pomoc zameranú na traumu.

Zdroj: Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách, Polícia SR

Prečo obete mlčia?

Hoci podľa odporúčaní odborníkov treba prípad ohlásiť okamžite, nie je zriedkavé, že tak obete neurobia a traumu si v sebe nesú roky.

Príčiny mlčania však môžu byť podľa Burajovej rôzne: od zahanbenia a strachu z páchateľa až po snahu potlačiť to, čo sa stalo.

„Najlepším východiskom na prelomenie mlčania je pochopenie. Keď porozumieme dôvodom mlčania obetí, môžeme začať budovať systém, ktorý im pomôže zdôveriť sa a nájsť pomoc,“ pripomína odborníčka.

Zdôverenie je podľa nej potrebné pre ochranu a podporu pri zotavení sa z následkov násilia. „Stíhanie páchateľov je síce dôležité, ale prvoradé by mali byť záujmy tých, ktorí sexuálne násilie zažili alebo sú ním ohrození,“ dodáva Burajová.

Štatistiky sexuálneho násilia na Slovensku

• celoživotná prevalencia sexuálneho násilia je u slovenských žien 4,9 %, čo tvorí približne 100 000 žien na Slovensku (po dovŕšení 15 rokov je miera prevalencie 3,8 %)
• ženy sú tie, čo najčastejšie zažívajú znásilnenie (38 %), pokus o znásilnenie (42 %), súhlas so sexom zo strachu (36 %), nútené dotyky na intímnych miestach (35 %) a iné (31 %)
• v prieskume Európskej agentúry pre ľudské práva priznala každá dvadsiata žena na Slovensku, že bola znásilnená
• objasnenosť znásilnení na Slovensku sa pohybovala na úrovni 63 % a sexuálneho násilia na ženách 76 %. Uvedené čísla nevypovedajú o tom, koľko prípadov skončilo v súdnom konaní odsudzujúcim rozsudkom.

Mnohé ženy bojujú okrem pocitu hanby a bolesti aj s tým, že ohlásením znásilnenia na polícii nič nezmenia, dokazovanie bude náročné a traumatizujúce a páchateľ napokon vyviazne bez trestu. Boja sa, že polícia nebude mať dostatok dôkazov a ich výpoveď nebude stačiť.

Objasnenosť znásilnení a následné potrestanie páchateľov pritom úzko súvisia práve s ochotou žien včas ohlásiť skutok a spolupracovať s políciou či súdom.

Hoci je to pre obete sexuálneho násilia veľmi náročné, bez ich výpovede nebude násilník nikdy potrestaný. Zabudnúť na potupu a bolesť, nabrať odvahu postaviť sa agresorovi a označiť ho si však vyžaduje absolútne podporu zo strany okolia i kompetentných orgánov.

„Mlčanie je často výsledkom pocitu hanby pred okolím alebo strachu z pomsty páchateľa, čo však situáciu nerieši,“ pripomína Baloghová.

Zdôrazňuje, že oznámením na polícii môžu navyše páchateľovi zabrániť, aby ublížil ďalším ženám. „Páchateľmi sú zvyčajne sexuálni agresori, ktorí sa takého konania dopúšťajú opakovane a ich agresivita sa spravidla zvyšuje.“

„Zároveň obetiam odporúčame, aby v prípade potreby využili služby niektorej z mimovládnych organizácií, ktoré poskytujú pomoc obetiam trestných činov v podobe právneho, psychologického či sociálneho poradenstva, a ďalších služieb,“ uzatvára Baloghová.

Justičné omyly v USA

V USA zmenila DNA analýza pôvodný nepriaznivý rozsudok v 324 prípadoch. Obete týchto justičných omylov si spolu odsedeli za zločiny, ktoré nespáchali, 4 337 rokov. V 20 prípadoch išlo o oslobodzujúci rozsudok pre odsúdených na trest smrti.

Približne v polovici prípadov (presné číslo je 159) bol následne odhalený skutočný páchateľ. V približne desatine všetkých prípadov (presné číslo je 31) sa odsúdení a neskôr oslobodení ľudia pôvodne pred súdom priznali. Falošné priznania v priebehu vyšetrovania (nie vždy potvrdené aj pred súdom) sa vyskytovali ešte oveľa častejšie, a to najmä v prípadoch najťažších zločinov (64 zo 104 prípadov vraždy).

Údaje zverejňuje organizácia Inocence project, ktorá sa venuje prípadom dokazovania falošných obvinení cez testy DNA.

Až v polovici rozsudkov revidovaných na základe neskoršej DNA analýzy boli v pôvodných procesoch použité nesprávne vyhodnotené forenzné dôkazy. Vo väčšine prípadov išlo o nedostatky samotných forenzných metód, z ktorých mnohé nemajú charakter skutočne vedeckých metód a sú len približnými pomocnými nástrojmi.

V niektorých prípadoch však boli rozsudky vynesené na základe dokázateľne šlendriánskych testov a našli sa aj prípady, keď testy neboli vykonané vôbec a svedectvo súdneho znalca bolo úplne vymyslené.

V pätine prípadov otvorených organizáciou Innocence Project sa DNA analýzu vedúcu k prípadnej revízii súdneho rozhodnutia a oslobodeniu odsúdeného nepodarilo vykonať, pretože dôkazy boli medzičasom stratené alebo zničené.

Drvivá väčšina prípadov dokonca nijakú DNA analýzu neumožňuje, pretože medzi zhromaždenými dôkazmi sa jednoducho nevyskytuje nijaký biologický materiál súvisiaci akýmkoľvek spôsobom s páchateľom.

Viac ako tristo oslobodených na základe DNA testov však svojím spôsobom osvetľuje aj prípady, v ktorých nie je DNA analýza použiteľná. Podrobné prešetrenie troch stoviek prípadov totiž umožňuje vytvorenie dostatočne plastického obrazu o tom, čo sú hlavné príčiny justičných omylov, v niektorých prípadoch až justičných zločinov.

Podľa spomínanej organizácie Innocence Project je týchto príčin sedem. Tri najčastejšie sú nesprávna identifikácia očitým svedkom (v 72 % preskúmaných prípadov), nesprávne vyhodnotenie forenzných dôkazov (49 %) a falošné priznanie (30 %). Ďalej nasledujú falošné svedectvo forenzných expertov, zneužitie právomoci vyšetrovateľmi a prokurátormi, falošné svedectvo policajného informátora a zle vedená obhajoba (všetky okolo 20 %).

Najnebezpečnejšie krajiny pre ženy

Agentúra Reuters si dala vypracovať analýzu, z ktorej vyplynulo desať najnebezpečnejších krajín pre ženy. Približne 550 odborníkov sa pýtala, ktorých päť za 193 členských štátov OSN je pre ženy najnebezpečnejších s ohľadom na zdravotnú starostlivosť, hospodárske zdroje, sexuálne zneužívanie či obchod s bielym mäsom.

Išlo o zopakovanie obdobného prieskumu z roku 2011, vtedy boli najnebezpečnejšími krajinami Afganistan, Demokratická republika Kongo, Pakistan, India a Somálsko. Zmenilo sa niečo za sedem rokov?

Pozrite si aktuálny zoznam najnebezpečnejších štátov sveta, kde je sexuálne obťažovanie každodennou surovou realitou i to, prečo tieto krajiny predstavujú pre ženy takú hrozbu:

1. India
2. Afganistan
3. Sýria
4. Somálsko
5. Saudská Arábia
6. Pakistan
7. Konžská demokratická republika
8. Jemen
9. Nigéria/Rusko
10. USA

Jediný zo západných národov v „top“ 10. Ženy tu čelia značnému riziku, že budú čeliť sexuálnemu násiliu, t.j. znásilnenie, sexuálny harašment, nútenie k sexu a plus v krajine je nízka možnosť dovolať sa spravodlivosti v prípade znásilnenia.

Podľa expertov, na umiestnenie Spojených štátov má vplyv vírusová kampaň #MeToo, keď sa tisícky žien na sociálnych sieťach zverilo so svojimi príbehmi o tom, ako boli sexuálne obťažované.

Deväťročný boj proti militantom z Boko Haram - čo je salafistická (novodobý smer islamu) islamistická povstalecká skupina - znamená pre civilné obyvateľstvo mučenie, znásilňovanie, zabíjanie civilistov.

Ekonomicky aj zdravotne vyčerpaný Jemen čelí najnaliehavejšej humanitárnej kríze na svete. Až 22 miliónov obyvateľov potrebuje pomoc.

Obyvatelia Konga čelia v krajine doslova „pekelným životným podmienkam“ vyplývajúcim z rokov krviprelievania a bezprávia. Čo sa týka sexuálneho násilia, ide o druhú najnebezpečnejšiu krajinu pre ženy.

Ženy v Pakistane ohrozujú kultúrne, náboženské a tradičné postupy, vrátanie takzvaných vrážd v mene cti, keď vás popravia vlastní príbuzní v presvedčení, že ste zneuctili rodinu. Pakistanky sú často vystavené domácemu násiliu.

Ženy sú v Saudskej Arábii diskriminované nielen na pracovisku, ale aj z hľadiska ich vlastníckych práv - nemôžu mať žiadny majetok. Taktiež sú vystavené kultúrnemu a náboženskému nátlaku.

Od roku 1991, keď vypukla občianska vojna, je Somálsko zapletené do nejakého ozbrojeného konfliktu. Ženy majú len biedny prístup k zdravotnej starostlivosti. Sú vystavené škodlivému zaobchádzaniu v mene tradícií. Prakticky nemôžu zarábať.

Sedem rokov trvajúca občianska vojna v Sýrii sa prejavila i tak, že ženy nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti a sú vystavené násiliu, ktoré súvisí s konfliktom, ale aj domácemu.

Aj 17 rokov po zvrhnutí Talibanu čelia ženy v Afganistane ťažkým životným podmienkam.

Kriminalita na ženách v Indii je na vzostupe. Potom, čo v roku 2012 po hromadnom znásilnení v autobuse v Dilií zomrela 23-ročná študentka, vláda sľubovala riešenie poburujúcej situácie. Lenže dnes patrí Indii nelichotivé prvé miesto v rebríčku najnebezpečnejších krajín pre ženy. Ženy tú čelia sexuálnemu násiliu, obťažovaniu, problémom v mene tradícií, obchodovaniu s bielym mäsom, nútenej práci, sexuálnemu i domácemu otroctvu.

tags: #usa #znásilnenie #štatistiky

Populárne príspevky:

• Recept na Piškótový Koláč
• Ako pripraviť plnenú cviklu
• Poškodený stravný lístok: Ako postupovať
• Recept na zeleninovú polievku
• Hygienické podmienky v potravinárstve