Sviečková manifestácia: Ako vyzeral boj za slobodu v predvečer Nežnej revolúcie

Na Slovensku vraj treba dokončiť revolúciu, lebo sa tu odvtedy nič nezmenilo. Aj takéto hlasy zazneli na nedávnych protestných pochodoch a mítingoch Za slušné Slovensko. Buď majú niektorí ľudia krátku pamäť, alebo tárajú dve na tri. Možno aj preto má význam pripomenúť si iné pokojné zhromaždenie, ktoré sa konalo krátko pred nežnou revolúciou a do dejín vošlo ako Sviečková manifestácia.

Hneď na začiatku si povedzme, že pred tridsiatimi rokmi by vtedajšia štátna moc potlačila každý masovejší protest už v zárodku. Ona by ho vlastne ani nepovolila, aj keby organizátori zaručovali maximálnu slušnosť mítingujúcich a priebeh podujatia striktne v medziach zákona.

Organizátori v snahe nakloniť si úrady už v oznámení naznačili, že sa tam nebudú vykrikovať rôzne, nedajboh protištátne, heslá, ale účastníci zhromaždenia vyjadria svoj súhlas s jeho programom "držaním horiacich sviečok“.

Áno, v tomto oznámení Mikloško uviedol aj program podujatia, veriaci sa nechystali žiadať nič prevratné, ani odstúpenie vlády, ani predčasné voľby. Z dnešného pohľadu dosť samozrejmé požiadavky, priam triviálne, vo vtedajších politických pomeroch však pôsobili revolučne, ak už nie kacírsky. Veď do vymenovania nových biskupov chcela hovoriť predovšetkým "strana a vláda“, a ľudské práva i občianske slobody patrili medzi veľmi citlivé otázky.

O týždeň po podaní oznámenia prichádza Mikloškovi rozhodnutie miestneho úradu, národného výboru v prvom bratislavskom obvode - manifestácia sa zakazuje. Dôvod? Organizátori vraj nedokážu zabezpečiť verejný poriadok.

Prípravy a bezpečnostné opatrenia

Úrady zrejme predpokladali, že to organizátorov akcie neodradí od ich úmyslu a už prijímali rozsiahle bezpečnostné opatrenia. Ako keby sa na Slovensku pripravoval pokus o štátny puč.

Už 14. marca požiadal bratislavský policajný šéf federálneho ministra vnútra o súhlas na vyhlásenie mimoriadnej bezpečnostnej akcie. Mala trvať od predpoludnia do polnoci 25. marca. A jej účel? - "zamedzenie pripravovanej demonštrácie“.

Súhlas na druhý deň dostal, a tak 16. marca požiadal námestníka slovenského ministra vnútra o poskytnutie "síl a prostriedkov“ na akciu, konkrétne: 100 príslušníkov pohotovostného útvaru s výzbrojou a výstrojom, 2 autobusy, 2 vodné delá s obsluhou, 3 obrnené transportéry s obsluhou, 3 eskortné vozidlá.

Videli sme, ako organizátorov protestov Za slušné Slovensko prijal pred niekoľkými dňami prezident republiky a verejne im vyslovuje uznanie. Vtedy, v utorok 22. marca 1988 si však mestský prokurátor v Bratislave predvolal 40-ročného Františka Mikloška, aby mu oznámil: "Prípravou tohto zhromaždenia beriete účasť na skupinových akciách, ktoré narúšajú verejný poriadok a sú spojené s nerešpektovaním požiadaviek predstaviteľov štátnej moci.“ Potom mu prečítal vetu z paragrafu 2 zákona o prokuratúre.

Predvolaný do záznamu z tohto pohovoru uviedol, že nevidí právne opodstatnenie uvedenej výstrahy vníma ju, naopak, ako niečo protiprávne. Nielen dnes, aj vtedy mali a majú pokojné protesty na Slovensku svoj medzinárodný rozmer.

Zahraničná podpora a príprava manifestácie

V decembri 1987 poslal zo Švajčiarska, kde vtedy pôsobil v hokejovom klube HC Sierra, tajne list na Slovensko, v ktorom rozviedol tento plán. Dnes sa informácie o prípravách protestných akcií s pokynmi ich organizátorov a koordinátorov šíria sociálnymi sieťami cez internet on-line takmer bez obmedzení po celom svete. Vtedy Šťastného list zabalený v obale čokolády Milka musela prepašovať na Slovensko jeho svokra, ktorú púšťali do Kanady i do Švajčiarska, a pri návrate do vlasti ako dôchodkyňu až tak prísne nekontrolovali.

List odovzdala v Bratislave svojmu synovi a ten zase Jánovi Čarnogurskému, ktorý podobne ako Mikloško bol aktivistom tzv. tajnej cirkvi na Slovensku, jej laického apoštolátu. Tvorili ju duchovní katolíckej cirkvi, ktorí nedostali štátny súhlas na výkon kňazského povolania, tajne vysvätení kňazi a veriaci laici. Vytvárali krúžky, tajne sa schádzali po bytoch, spolu študovali náboženskú literatúru a aj sami, často na kolene, vydávali a rozširovali rôzne samizdatové texty.

Pilierom tohto spoločenstva bol Ján Chryzostom Korec, tajne vysvätený za biskupa ešte v roku 1951, neskôr dvanásť rokov väznený a po návrate na slobodu zamestnaný v rôznych robotníckych povolaniach (preto ho volali "biskup v montérkach“). Ako píše Marián Gavenda v Korcovej biografii Nekonečné horizonty, vysviacky prebiehali za prísnej konšpirácie niekde v byte, pri hudbe z tranzistora, čo bolo opatrenie proti odpočúvaniam ŠtB. Režim preto zaraďoval tajnú cirkev medzi "nelegálne cirkevné štruktúry“ (kam patrili aj zakázané sekty) a jej členov prenasledoval.

Od činnosti tajnej cirkvi sa však dištancovala aj značná časť katolíckeho duchovenstva, vrátané cirkevných hodnostárov, ktorí voči štátu zachovávali lojalitu a s jeho orgánmi spolupracovali.

Sviečková manifestácia bola vyvrcholením činnosti tajnej cirkvi na Slovensku. Rozhodlo sa o nej na porade 6. marca 1988 v Bratislave. "Stačilo by mlčky postáť so zapálenými sviečkami pol hodiny na námestí,“ povedal Mikloško. Oči všetkých prítomných sa potom upreli na Rudolfa Fibyho, predstaveného spoločenstva Fatima. Čo povie on? "Sviečku a chuť mám.“ Tým bolo rozhodnuté a už sa len diskutovalo, ako na to.

Úloha takých ľudí ako Fiby výrazne vzrástla najmä v záverečnej fáze príprav na manifestáciu po tom, čo polícia začala zatýkať jej hlavných organizátorov. Ráno 25. marca izolovali nielen Mikloška, ale aj Čarnogurského a Vladimíra Jukla.

O chystanej manifestácii sa dlho nesmeli ani slovom zmieniť domáce médiá. Verejnosť sa o nej však mohla dozvedieť z vysielania Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a Rádia Vatikán, ktoré informovali aj o Mikloškovom oznámení akcie miestnym úradom. Zároveň aktivisti tajnej cirkvi dávali o pripravovanej manifestácii vedieť prostredníctvom po domácky vyrobených letákov.

Keď štátnej moci začalo byť jasné, že organizátorov neodradil ani zákaz akcie, spustila proti nej mediálnu kampaň. S blížiacim sa 25. marcom sa posilňovali bezpečnostné opatrenia.

Bola vyhlásená pohotovosť policajných útvarov v Bratislave i v jej okolí, do mimoriadnej akcie vnútro nakoniec zahrnulo takmer tisíc uniformovaných i tajných policajtov. Takáto rozsiahla bezpečnostná akcia nemohla nemať politické zabezpečenie. Už 15. a potom i 22. marca o nej rokovalo Predsedníctvo ÚV KSS.

Ráno 25. marca skončili viacerí organizátori manifestácie na policajnej stanici. Čo nasledovalo? "Boli sme pripravení na takúto možnosť a veci vzal do rúk takpovediac krízový manažment,“ spomínal v našom rozhovore pred desiatimi rokmi Július Brocka. "Dohodli sme sa, že už nebudeme na námestí len stáť so zapálenými sviečkami a mlčať, ale modliť sa ruženec.“

Priebeh manifestácie a zásah polície

Pred budovou divadla na Hviezdoslavovom námestí sa zhromaždilo asi 3 500 ľudí, ďalšie dve tisícky stáli v bočných uliciach.

Zatiaľ druhá strana sa v deň D správala buď ťažkopádne, alebo horúčkovito množila chyby. Už v dopoludňajších hodinách prechádzali ulicami Bratislavy obrnené transportéry, aby demonštrovali silu štátnej moci. Mali zastrašiť prípadných demonštrantov. Dopravná polícia medzitým zastavovala na prístupových cestách do Bratislavy zájazdové autobusy. Pod zámienkou mimoriadnych technických kontrol zadržiavala účastníkov manifestácie, prichádzajúcich z vidieka. Všetkých však nezadržala.

O 18. hodine zaspievali ľudia na námestí štátnu hymnu, po nej pápežskú, začali sa modliť ruženec a postupne si zapaľovali sviečky. Až komicky dnes pôsobia nahrávky rádiokomunikácie policajtov v okolí námestia. "Tu Azbuka, Azbuka 13: Hviezdoslavák je skoro zaplnený.

Politická komisia sledovala dianie na námestí z okien 4. poschodia hotela Carlton. Po neuposlúchnutí výzvy veliteľa zásahu, aby sa dav rozišiel, lebo akcia nie je úradmi povolená, vydala komisia, v ktorej boli aj minister vnútra a šéf ŠtB, pokyn rozohnať zhromaždenie. "To už uplynula polhodina a my sme sa začali rozchádzať, keď proti nám zasiahli obuškami a mlátili kdekoho hlava-nehlava,“ spomína Brocka.

Autá VB odvážali prvých zatknutých. Študenta Mariána Hužoviča z Trnavy zadržali na autobusovej zástavke pri obchodnom dome Prior. Tam videl, ako dvaja policajti mlátia staršieho muža, nevydržal a zamiešal sa. A tu je svedectvo vtedy 30-ročného Júliusa Puka: "Tri osobné vozidlá VB urobili nájazd medzi ľuďmi asi tým spôsobom: brzda - plyn. Auto ma zrazilo tým spôsobom, že som preletel cez prednú kapotu.

"Povedal som si, že prispejem svojou troškou do mlyna a rozmnožil som na kancelárskom papieri 28. článok vtedajšej Ústavy ČSSR o zhromažďovacom práve občanov,“ spomína inžinier stavbár. Letáky s týmto zdanlivo nevinným obsahom rozdával potom na Hviezdoslavovom námestí. Zrazu k nemu pristúpili dvaja policajti, vraj čo to rozdáva.

Takto policajne predviedli 126 účastníkov zhromaždenia, viacerí boli zranení, proti sedemnástim sa začalo trestné stíhanie. Už 28. marca 1988 podal náčelník mestskej a krajskej správy Verejnej bezpečnosti Štefan Mikula hlásenie o zásahu proti "demonštrácii“ na Hviezdoslavovom námestí. Samozrejme, obhajoval spôsob policajného zákroku a odvolával sa na súhlas politickej komisie, ale zaujímavá je jeho štatistika o sociálnom zložení predvedených osôb. Zreteľne medzi nimi prevažovali robotníci (69), bolo ich dvakrát viac ako "osôb pracujúcej inteligencie“.

Reakcie a dôsledky

Neprimeranosť zásahu bola viac ako zrejmá. Predsa sa len písal 25. marec 1988 a napríklad v Moskve by sa vtedy už niečo podobné nemohlo udiať, nehovoriac o Varšave či Budapešti. Takmer 500 účastníkov verejného protestu sa v máji 1987 zhromaždilo na Manéžnom námestí v blízkosti Kremľa. Ale nikto nikoho nerozháňal, naopak, vyslaných delegátov prijal Boris Jeľcin (v tom čase ešte šéf mestskej organizácie strany) a pokojne sa s nimi porozprával.

Ale policajne zasiahnuť proti pokojnému zhromaždeniu veriacich sa dovtedy neodvážili ani v Čechách či na Morave. Rozprášením pokojnej demonštrácie predbehla Bratislava dokonca Prahu. Určité vysvetlenie, nie však ospravedlnenie, zásahu na Hviezdoslavovom námestí možno hľadať v tom, že išlo o prvú pouličnú demonštráciu svojho druhu na Slovensku za 20 rokov, s čím bezpečnostné zložky nemali žiadne skúsenosti.

"Nemalo to nič spoločné s profesionálnou prácou príslušníkov Verejnej bezpečnosti,“ spomína Ivan Knotek, ktorý v októbri 1988 nastúpil na post slovenského premiéra (po Petrovi Colotkovi, ktorý odišiel do diplomatických služieb). V KSS už len jej najstarší, predvojnoví členovia si vedeli predstaviť, ako vyzerá politický boj s opozíciou v praxi. Prevažná väčšina funkcionárov štátostrany sa pre demokratický dialóg s oponentmi vôbec nehodila, chýbala im sila argumentov. Pritom režim sa najviac obával zblíženia "nelegálnych náboženských štruktúr“ s politickou opozíciou.

Ale ako reagovali na sviečkovú manifestáciu slovenské médiá? Kým dnes informujú o protestných zhromaždeniach v priamom prenose (a sú spravidla na strane ich účastníkov), vtedy zaryto mlčali, a to nielen v piatok večer, ale aj v sobotu a nedeľu. Zato už na druhý deň, v sobotu 26. marca, písali o manifestácii svetové denníky. Informácie mali vďaka pohotovosti F. Vikartovského, ktorý ich posielal Antonovi Hlinkovi do Slobodnej Európy, a ten to šíril ďalej už večer 25. marca.

Politické vedenie štátu pochopilo, že treba zaradiť spiatočku. Pri návšteve kardinála Jozefu Tomku na Slovensku - prišiel na pohreb matky - prijal vysokého predstaviteľa Vatikánu minister kultúry Pavel Koyš. Kým ešte začiatkom apríla 1988 Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo policajný zásah v Bratislave, už o niekoľko mesiacov začalo postoj o meniť. Zrejme aj preto, že v Moskve sa medzitým ešte viac "oteplilo“.

Prezident ČSSR Gustáv Husák rozhodol o amnestii obvinených za účasť na sviečkovej manifestácii. "Pokánie“ otrasenej moci však prichádzalo oneskorene a len potvrdilo slabosť, ba schátranosť odchádzajúceho režimu.

"Sviečková manifestácia prebudila záujem o veci verejné u mnohých ľudí a v tomto zmysle bola predohrou blížiaceho sa historického zlomu,“ tvrdí Brocka.

Keď už bolo po všetkom a režim padol, vlastne zrútil sa do seba, prebehlo vyšetrovanie organizátorov i vykonávateľov zásahu proti sviečkovej demonštrácii. Niektorí kritizovali neprofesionálny postup bezpečnostných zložiek, ďalší sa odvolávali na celoštátne centrum.

Vyšetrovanie však ukázalo, že v skutočnosti bol zreteľne proti zásahu jediný človek z "pozorovateľov“ v Carltone - vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Nakoniec odsúdili len jedného policajného dôstojníka, ale aj pre toho vymohli Čarnogurský s Mikloškom u prezidenta Václava Havla milosť.

tags: #v #predvecer #svieckovej #manifestacie #kydaju #na

Populárne príspevky:

• Overený recept na parížske rožky
• Exotická lasagne
• Ako zdravo pribrať?
• Zdravé palacinky z ovsených vločiek
• Písanie slova sykať