Liečivé rastliny: Borák lekársky, lastovičník väčší a rumanček kamilkový

Málokto vie, že ešte predtým, ako sa začal hľadať bájny kameň mudrcov, hľadala sa aj bylina šťastia a podotýkame, že úspešne. Na tú našu európsku bylinu šťastia sa akosi neprávom pozabudlo. Pritom ide o rastlinu, ktorá robí ľudí šťastnými, potláča melanchóliu, dodáva odvahu a nielen to. V tomto článku sa pozrieme na tri zaujímavé liečivé rastliny: borák lekársky, lastovičník väčší a rumanček kamilkový. Každá z týchto rastlín má svoju históriu, využitie a pozoruhodné vlastnosti.

Borák lekársky: Bylina šťastia s modrými kvetmi

Svojimi nápadne modrými kvetmi bol borák častým motívom na stredovekých tapisériách, ale jeho obraz poznáme ho aj z okrajov strán starých herbárov. Jeho domovinou je Španielsko. Neskôr sa rozšíril aj do severnejších oblasti, na sever Afriky i do Austrálie. Názov boráka pochádza z keltského slova borrach, ktoré znamená odvahu. A Kelti veľmi dobre vedeli, prečo mu práve tento názov dávajú.

História a využitie boráka

Pomerne jasné správy o boráku máme už zo starovekých kroník: Homér z neho pripravoval upokojujúci nápoj. Užívali ho aj gladiátori pred svojimi bojmi v arénach ako doping. Dokonca víno v tých časoch z neho vyrobené vraj vyvolávalo stav úplného zabudnutia. Extrakt pripravený z boráka prilievali v stredoveku rytierom do vína pred súbojom alebo bojovou výpravou, aby im dodal odvahu. No napriek tomu súdobý Lipský liekopis spomína, že „ je to bežná bylina s drsnými listami.“

Na borák sa až do stredoveku hľadelo ako na drogu, spôsobujúcu „iné stavy mysle“. Až potom ho začali opatrne nazývať liekom. V 15. storočí, kedy bola Európa plná alchymistov, uhorské bylinkárky spoznali v boráku bylinku, ktorá robí mužov i ženy šťastnými, potláča melanchóliu a dodáva odvahu. Nazvali ju jednoducho - bylina šťastia. Desaťročia ju „predpisovali“ párom na udržanie rodinného šťastia a zdá sa, že úspešne, nakoľko mal viac ako tristo rokov borák zvláštne miesto vo výbave bylinkárok. Ak by tomu bolo inak, určite by sa naň veľmi rýchlo zabudlo.

Pestovanie boráka

U nás pestujeme borák v bylinkových a okrasných záhradách alebo v kvetináčoch, kde však dosahuje nižší vzrast. Borák nájdeme aj voľne rastúci na poliach a kompostoch, hovorí sa o ňom, že „kam sa raz dostane, odtiaľ už neodíde.“ Aj preto ho mnohí považujú za burinu. Pravdou je, neprospieva len vášmu zdraviu, ale aj správnym susedom.

Borák môžete vysievať do voľnej pôdy od druhej polovice mája, ale aj koncom júna je stále čas. Vyberte mu slnečné až čiastočne zatienené miesto, zeminu po výseve pritlačte a udržiavajte vlhkú. Počas vegetačného obdobia rastliny boráka je potrebné jej okolie pravidelne plieť od buriny a okopávať. Neskôr môžeme rastlinky jemne prihnojiť kompostom alebo žihľavovým výluhom. V prípade, že je porast boráka veľmi hustý, môžu ho napadnúť vošky.

Kvitne nádhernými, úhľadnými a ovisnutými modrými kvietkami, ktoré nevýrazne voňajú. Naopak lístky boráka chutia neobyčajne osviežujúco, chuťou pripomínajú uhorky s príchuťou cibule. Táto rastlina sa veľmi jednoducho množí samovýsevom, a tak je pravdepodobné, že o rok na tom istom mieste z jari vyklíčia semená boráka a prinesú bez starostí úrodu aj v ďalšom roku. Rastlina je jednoročná, ale dokáže prezimovať, a tak keď si borák vysejete na jeseň, prečká zimu a na jar začne pučať.

Liečivé vlastnosti boráka

Rastlinka boráka vytvára dobrú krv, pôsobí blahodarne na srdce, pôsobí aj na tých, čo ľahko upadajú do bezvedomia. Táto pozitívna vlastnosť rastlinky boráka je odvodená od jeho vysokého obsahu vápnika, draslíka a ďalších minerálnych látok. Zbierame jeho kvet alebo vňať v období na začiatku kvitnutia v priebehu júna - septembra. Pozbieranú zmes boráka sušíme v tenkých vrstvách, pretože schne veľmi dlho a dodržiavame max. teplotu 35 °C.

Čerstvé listy boráka nikdy nevaríme, len dusíme na masle alebo cibuľke, poprípade ho môžeme za čerstva pripraviť ako šalát. Ozdobujeme alebo dochucujeme ním pokrmy a miešané nápoje. Pri nakladaní uhoriek, kapusty a ďalšej zeleniny môžeme borák pridať do nálevu. Najmä v domácom prostredí vypestovaná rastlinka boráka má protizápalové, dezinfekčné a močopudné účinky. Priaznivo vplýva na dýchanie, posilňuje srdcový sval a ochraňuje cievy pred kôrnatením. Niektorí vedci ho považujú za najúčinnejší prírodný liek na srdce, lebo pôsobí pomaly, ale trvalo.

Rastlinka boráka sa používa aj na ošetrenie vonkajších rán, vriedkov, chronických vyrážok a popálenín. Zo sušenej zmesi boráka sa pripravuje najčastejšie čaj a odvar. Z jeho semien môžeme získať olej, ktorý blahodarne pôsobí na rast vlasov a nechtov, povzbudzuje látkovú výmenu v organizme a v neposlednom rade priaznivo pôsobí na liečbu atopického ekzému, lupienky a akné.

Lastovičník väčší: Tajomstvo žltej šťavy

Lastovičník väčší (Chelidonium majus) je silná a tradične veľmi rešpektovaná liečivá bylina, známa najmä svojím žltým mliekom a schopnosťou liečiť bradavice, kožné problémy či problémy s pečeňou. Hoci ide o jedovatú rastlinu, v malých dávkach a pri správnom použití má veľkú liečivú silu.

Charakteristika lastovičníka

Lastovičník patrí do čeľade makovitých (Papaveraceae). Je to vytrvalá bylina vysoká 30 až 90 cm s rozkonárenou, dutou stonkou a hlboko vykrajovanými listami podobnými listom dubu. Kvety sú žlté, štvorpočetné a kvitnú od mája do septembra. Rastie na tienistých a vlhších miestach - v lesoch, záhradách, pri plotoch, múroch, okrajoch ciest a medzi ruinami.

Lastovičník obsahuje silice, flavonoidy, chelidonín, sanguinarín a ďalšie alkaloidy, ktoré majú silné účinky - analgetické, antimikrobiálne, spazmolytické aj cytotoxické. Z toho dôvodu je potrebné s ním zaobchádzať opatrne. V malých dávkach má tlmivé účinky, môže pomáhať pri nespavosti a úzkosti (v ľudovej medicíne).

Využitie lastovičníka

Lastovičník sa najčastejšie používa zvonka. Zbiera sa celá nadzemná časť rastliny - stonky, listy aj kvety, najčastejšie počas kvitnutia (máj - júl). Nadzemná časť sa suší rýchlo a v tieni. Na kožné problémy sa používa čerstvá šťava (priamo z čerstvej rastliny), prípadne tinktúra.

Použitie a riziká

• Má lastovičník toxické účinky? Áno, vo väčších množstvách môže byť toxický - obsahuje silné alkaloidy, ktoré môžu poškodiť pečeň, nervový systém alebo trávenie.
• Ako používať šťavu z lastovičníka na bradavice? Odtrhni čerstvú stonku a aplikuj žltú šťavu priamo na bradavicu niekoľkokrát denne. Procedúra sa opakuje niekoľko dní až týždňov.
• Je lastovičník vhodný pre tehotné a dojčiace ženy? Nie. Lastovičník sa v tehotenstve a počas dojčenia neodporúča - ani zvonka, ani vnútorne.
• Môžu lastovičník používať deti? Nie. Kvôli potenciálnej toxicite sa neodporúča používať lastovičník u detí.
• Je pestovanie lastovičníka náročné? Áno, je nenáročný a samovýsevný. Dobre sa uchytí v polotieni, na vlhších miestach záhrady.

Lastovičník má výrazné antivírusové, antibakteriálne a protizápalové účinky. Tradične sa používa na odstraňovanie bradavíc, kurích ôk a kožných výrastkov.

Lastovičník väčší je silná, hoci potenciálne riziková rastlina. Pri správnom a opatrnom použití - najmä zvonka - môže pomôcť pri kožných problémoch, žlčníkových ťažkostiach či tráviacich kŕčoch.

Magická história lastovičníka

Lastovičník väčší (Chelidonium majus L.) mal v minulosti povesť magickej byliny, ktorá prispieva k dobrý vzťahom. Vedecké i národné pomenovania tejto rastliny sú odvodené z gréckeho chelidón - lastovička, čo súvisí s tým, že kvitne od príchodu do odletu lastovičiek. Niekedy sa však uvádza aj latinské coeli donum - dar nebies alebo majus - väčší.

Populárna bola hlavne v stredoveku, kedy ju mnísi a lekári používali ako kloktadlo na liečenie vyrážok a kožnej rakoviny, ale aj na umývanie hlavy. Svätá Hildegarda z Bingenu (slávna nemecká mystička, prírodovedkyňa, lekárka a botanička - *1098 - †1179) ju nazvala „svrabovou bylinou“ a obklady z nej odporúčala na čistenie kože. Na liečenie kožných chorôb, ale napríklad aj lepry sa používala ešte aj v 16. a 17. storočí. Lastovičníku sa však pripisovala aj magická schopnosť vytvoriť optimistickú náladu. Hovorilo sa, že tí, ktorí začnú nosiť vetvičku lastovičníka aj s lístkami, či už čerstvú, alebo sušenú, sa stanú priateľskí, oveľa tolerantnejší a prestanú byť hádaví.

Alchymistické pokusy s lastovičníkom

Lastovičník väčší (Chelidonium majus L.) patrí k viac ako 20 000 druhom krytosemenných rastlín, ktoré po narušení rastlinného tela vylučujú žltooranžový latex (mlieko). Táto tekutina vzbudzovala významnú pozornosť starovekých alchymistov, ktorí sa z nej pokúšali vyrobiť zlato. Napriek tomu, že v tomto smere neuspeli, mnohí alchymisti boli skutočne šarlatáni a podvodníci, netreba ich všetkých hádzať do jedného vreca. Viacerí z nich priniesli aj užitočné poznatky pre vedu, a to napriek tomu, že prírodné látky skúmali bez pomôcok a nepoznali ani vedecké postupy.

Látky obsiahnuté v lastovičníku

Medzi účinné látky rastlinnej biochémie lastovičníka zaraďujeme asi 30 alkaloidov (zlúčeniny benzylizochinolínu), hlavným derivátom vo vňati je koptizín a v podzemných orgánoch najmä chelidonín, berberín, sanguinarín, ďalšie rastlinné kyseliny (odvodené látky od kyseliny kávovej), flavonoidy, katotenoidy, ktoré dávajú farbu mliečnej šťave a enzýmy štiepiace bielkoviny. Chelidonín účinkuje, podobne ako morfín v maku, upokojujúco, uvoľňujúco a má schopnosť tíšiť bolesti. Berberín pôsobí dráždivo na hladké svalstvo a zvyšuje tvorbu žlče. Sanguinarín priaznivo ovplyvňuje dych a obehové funkcie, ale v toxických dávkach vyvoláva bolestivé kŕče.

Väčšinou sa využíva na prípravu záparu, pričom sa používa 0,5 - 1 g drogy z vňate a 0,5 g drogy z koreňa. Aktuálne je lastovičník predmetom zvýšeného záujmu výskumníkov. Osobitne zaujímavé vlastnosti lastovičníka ho z času na čas vracajú do oblasti bylinárstva.

Liečivé využitie lastovičníka

V ľudovom liečiteľstve sa odporúča nanášanie oranžovej mliečnej šťavy z lastovičníka na bradavice. V tomto smere sa prípadný účinok pripisuje schopnosti chelidonínu brániť deleniu buniek, ale rolu zohrávajú aj ďalšie alkaloidy a proteolytické enzýmy. Opakovaným potieraním bradavíc čerstvým mliekom z lastovičníka s cytostatickým až leptavým účinkom je vraj možné odstraňovať bradavice a teoreticky aj malé kožné nádory.

Lastovičník sa pokladá za najlepší rastlinný liek pri ochoreniach žlčníka. Podporuje tvorbu žlče a pomáha pri bolestiach žlčníka vôbec, pri podráždení, kameňoch či piesku, ale aj pri žltačke. Priaznivo ovplyvňuje aj liečbu pečene, dvanástnika a sleziny. Údaje o jedovatosti rastliny sa líšia. Kedysi sa extrakt z koreňa lastovičníka používal na farbenie látok na žlto. Nadzemná časť rastliny sa vo veterinárnej medicíne aplikovala pri krvavom močení dobytka.

Pestovanie a zber lastovičníka

Lastovičník rastie na zaburinených plochách, pri okrajoch ciest, ale aj na rumoviskách, v záhradách a v horách. Lastovičník dorastá do výšky až 1 m. Listy má vajcovité, laločnato vrúbkované, na rube modrozelené, riedko ochlpené. Jeho kvety sú žlté, široké 10 až 20 mm. Pozostávajú z 2 opadavých kališných lístkov a 4 žltých korunných lupienkov. Vyrastajú na dlhých stopkách a vytvárajú okolíky (kvetné stopky vyrastajúce lúčovito na konci hlavnej osi - pozn. red.). Kvitne od mája do septembra a po odkvitnutí dozrievajú jeho semená v plodoch, ktorými sú šešuľovité tobolky (dvojplodolistové plody - pozn. red.).

Lastovičník rastie na zaburinených plochách ležiacich ľadom a pri okrajoch ciest. Obľubuje pôdy s vyšším obsahom dusíka a dostatočnou vlhkosťou, najčastejšie sa vyskytuje pozdĺž plotov, na rumoviskách, v záhradách a podobne. Ak ho chcete pestovať, mali by ste ho vysiať skoro na jar alebo neskoro na jeseň. Výsevok (hustota rastlín - pozn. red.) by mal predstavovať 3,5 kg na hektár.

Všetky časti rastliny lastovičníka sa zbierajú v rukaviciach a s ochranným rúškom daným cez ústa a nos. Pri práci sa nesmie jesť a po zbere si treba dôkladne umyť ruky. Zbiera sa mimoriadne dôležitá mladá vňať, a to celá, na začiatku kvitnutia, bez zvyškov koreňov a spodných zožltnutých listov, bez hrubých a dužinatých nadzemných častí. Najpríhodnejší čas na zber býva máj. Pomer zosušenia je asi 5 - 6 : 1. Vňaťová droga (Herba chelidonii) má nepríjemný narkotický zápach a ostro horkú chuť. Koreňová droga (Radix chelidonii) musí byť bez pôdy, nečistôt a dokonale suchá, ľahko totiž plesnivie.

Rumanček kamilkový: Dar od boha Slnka

Rumanček kamilkový (Matricaria recutita L.) je jednou z najznámejších a najpoužívanejších liečivých rastlín na svete. Starí Egypťania považovali rumanček kamilkový za dar od boha Slnka.

História rumančeka

Keď vedci skúmali zabalzamované telo faraóna Ramzesa II. (Veľkého), v jeho žalúdku našli aj rumančekový peľ. Práve z obdobia vlády Ramzesa II. (od roku 1290 do roku 1224 pred n. l.) pochádza najviac informácií o rituálnom využití tejto rastliny (vládol 67 rokov a dožil sa úctyhodných 90 rokov). Natieranie tela, vlasov aj odevov rumančekovým olejom, najmä z náboženských dôvodov, patrilo v starých kultúrach medzi významné rituály. Povesť rumančeka ako liečivej byliny bola v Egypte veľmi rozšírená a dodnes sa tam pestuje.

Poznali ho starovekí Gréci aj Rimania a paleobotanické nálezy aj archeologické vykopávky svedčia o tom, že s ním prichádzali do styku aj národy, ktoré obývali Európu ďaleko pred nimi, už v období neolitu (9 000 - 7 000 r. pred n. l.). V tom čase sa ešte len začalo zavádzanie prvých divorastúcich rastlín (Avena fatua L. a Avena nuda L. Staré mýty napovedajú o účinkoch rumančeka viac. Napríklad v bájach severoeurópskych germánskych národov patril medzi deväť posvätných bylín. Známa rakúska liečiteľka Mária Trebenová (*1907 - †1991) rozprávala o žene, ktorá žila vo Švajčiarsku a volali ju rumančeková bosorka.

Botanická charakteristika rumančeka

Používanie vedeckého názvu, ale tiež pomenovanie tejto rastliny jednotlivými národmi sveta (národné názvy) ešte aj dnes vyvolávajú komplexný problém. Z taxonomického aspektu je potrebné poukázať na to, že odborný názov rumančeka sa používa pre viaceré druhy až v šiestich rodoch čeľade astrovité (Asteraceae). Z týchto druhov sú však len dva predmetom obchodu s liečivými drogami, respektíve len dva sa masovo používajú v ľudovom liečiteľstve (Foster, 1991).

Rumanček kamilkový, Matricaria recutita L., je jednoročná terofytná bylina s rozvetvenou stonkou, vysokou od 0,1 do 0,5 m. Jej listy sú dva- až trikrát perovito strihané a čiarkovité. Rastliny prezimujú (sú hiberálne). Kvetné úbory sa nachádzajú na hlavnej stonke a vedľajších stonkách. Skladajú sa z okrajových bielych jazykovitých samičích kvetov a vnútorných rúrkovitých obojpohlavných kvetov. Rastliny začínajú kvitnúť v máji a kvitnú po celé leto až do konca septembra. Peľové zrná sú viac-menej guľovitého tvaru s pórmi. Zo spodného semenníka sa po opelení vyvíja nažka, ktorá je v dobe zrenia pozdĺžne zakrivená. Meria 1 až 2 mm, na vnútornej strane má päť rýh a na vonkajšej strane je žľaznato bodkovaná. Hmotnosť 1000 semien rumančeka sa pohybuje od 0,03 do 0,08 g (Georgiev a Kostava, 1985). Semená sú schopné hneď klíčiť a vysoká klíčivosť sa zachováva 5 rokov. Rumanček je rastlina s veľmi vysokou efektívnosťou reprodukcie.

Rozšírenie rumančeka

Pôvodným domovom rumančeka kamilkového je predná Ázia, južná a východná Európa. V súčasnosti je však rozšírený skoro po celom starom kontinente.

tags: #vajicko #lekarsky #krizovka

Populárne príspevky:

• Tradičná Slovenská Pochúťka: Nakladaný Hermelín
• Recept na pstruha vo fritéze
• Dopad dela
• Rýchly a chutný recept na cuketové rizoto
• Bezlepkový jablkový koláč