Muchotrávka kráľovská: Jedovatá kráska lesov

Slabé vedomosti „sviatočných“ hubárov predstavujú veľké riziko a môžu spôsobiť nie veľmi príjemné, ba až tragické zakončenie hubárskej sezóny. Huby sú obľúbené najmä pre svoje jedinečné aromatické a chuťové vlastnosti. Na jednej strane majú nízku energetickú hodnotu, no na druhej sú bohaté na živiny. V našich lesoch rastie približne šesťtisíc druhov húb, pričom jedlých a chuťovo výborných je približne len stopäťdesiat. Huby obsahujú látky, ktoré ľudský organizmus nevyhnutne potrebuje pre svoju činnosť, akými sú napríklad bielkoviny, aminokyseliny, vitamíny, základné minerálie, cukry alebo tuky.

Otrava hubami: Riziko a prvá pomoc

Otrava hubami patrí medzi najnebezpečnejšie akútne otravy. Nebezpečnými však nie sú iba jedovaté huby, ale aj nesprávne spracovanie či skladovanie húb. „Otráviť sa môžeme napríklad starými a nahnitými hubami, ktoré boli napadnuté nižšími cudzopasnými hubami. Riziko predstavuje aj nesprávne skladovanie húb,“ hovorí hlavný lekár záchrannej služby MUDr. Volodymyr Kizyma, MBA.

Otrava hubami sa prejavuje najmä bolesťou brucha, nevoľnosťou, pocitom na vracanie až vracaním, hnačkami, kŕčmi, malátnosťou alebo potením. V rámci prvej pomoci musíme vyvolať vracanie, zaistiť zvyšky jedla alebo vývratkov na analýzu a zariadiť prevoz do nemocnice. „Pri podozrení na otravu hubami je potrebné zaistiť všetok dostupný materiál ako napríklad odrezky z húb, obsah žalúdka, vývratky, stolica, aby sa dal určiť pôvodca otravy,“ doplnil hlavný lekár záchrannej služby MUDr. Volodymyr Kizyma, MBA.

Najnebezpečnejšia je stále muchotrávka zelená

Muchotrávka zelená, latinsky Amanita phalloides, spôsobuje otravu, ktorá má vysokú a závažnú mortalitu. Hoci sa od 80. rokov vďaka novozavedeným liečebným postupom znížila úmrtnosť pod 20 %, prípady otravy touto hubou sa vyskytujú aj naďalej. Ľudia si najčastejšie mýlia jedovatú muchotrávku zelenú s bedľami či so šampiňónmi.

10 druhů jedlých hřibovitých hub

Amanita regalis (Fr.) Michael - muchotrávka kráľovská

Amanita regalis (Fr.) Michael, známa ako muchotrávka kráľovská, je jedovatá huba, na ktorú si treba dať pozor v našich lesoch.

Výskyt: VII. - XI.
Klobúk: Má v priemere 100-250 mm, za mladi je takmer guľovitý, neskôr klenutý, v dospelosti plocho rozprestretý a na okraji ryhovaný, žltohnedý, husto pokrytý žltkastými až okrovými chrastami.
Lupene: Sú 8- 12 mm široké, husté, pri hlúbiku vykrojené, biele s krémovožltkastým odtieňom.
Hlúbik: Je valcovitý, 100-220 mm vysoký a 10-30 mm hrubý, distinktný, dolu hľuzovitý; hľuza je pokrytá niekoľkými radmi žltkastých bradavičiek; na povrchu je hladký, biely so žltkastým odtieňom, v hornej tretine má belavožltý prsteň.
Dužina: Je belavá, pod pokožkou klobúka zlatožltá, chuť a vôňu má nenápadnú.
Výtrusný prach: Je biely.
Výskyt: Rastie v horských ihličnatých aj listnatých lesoch. Plodnice sa objavujú od augusta do októbra. U nás je to pomerne zriedkavá huba.
Význam: Je to jedovatá huba s rovnakým účinkom ako muchotrávka červená.

Synonymá:

Agaricus muscarius var. umbrinus (Pers.) Fr., Epicr. syst. mycol. (Upsaliae): 5 (1838) [1836-1838]
Agaricus muscarius ? regalis Fr., Syst. mycol. (Lundae) 1: 16 (1821)
Amanita emilii Riel, Bull. Soc. mycol. Fr. 23: 1 (1907)
Amanita muscaria var. regalis (Fr.) Sacc., Syll. fung. (Abellini) 5: 13 (1887)
Amanita muscaria var. umbrina (Pers.) Sacc., Syll. fung. (Abellini) 5: 13 (1887)
Amanita regalis f. umbrina (Pers.) Neville & Poumarat, Bull. Soc. mycol. Fr. 117(4): 324 (2002) [2001]
Amanita umbrina Pers., Tent. disp. meth. fung. (Lipsiae): 71 (1797)
Amanitaria muscaria var. regalis (Fr.) E.-J. Gilbert, in Bresadola, Iconogr. Mycol. 27(Suppl. 1): 77 (1941)

Autor popisu: Hlavná úprava: Mgr. Roland Baranovič

Pozor na zámenu!

Nie je muchotrávka ako muchotrávka. Napriek obávanej povesti tohto rodu sú niektoré u nás rastúce druhy jedlé a dokonca veľmi chutné.

Pri vyslovení názvu „muchotrávka“ sa hubárom najskôr vybaví obrázok jedovatej muchotrávky červenej (Amanita muscaria). Vďaka charakteristickému sfarbeniu si ju málokto pomýli. Z niekoľkých desiatok muchotrávok rastúcich u nás je však jedovatých asi iba štvrtina. Žiaľ, práve táto úzka skupina môže za to, že sa z týchto húb stal strašiak hubárov. Hoci veľa ľudí má vedomosť o tom, že medzi muchotrávkami sú nielen jedlé, ale aj veľmi chutné druhy, mnohí majú pred nimi taký rešpekt, že sa neodvážia ochutnať ani len za lyžičku lákavého pokrmu.

Kráľovnou medzi tými jedlými je muchotrávka červenkastá (Amanita rubescens). Veď nie nadarmo nesie v niektorých oblastiach Slovenska ľudové pomenovanie „kráľovka“, či dokonca „bedľa kráľovská“, aj keď je od bedlí na míle vzdialená. Určiť sa dá celkom jednoducho. Prezradí ju ryhovaný prsteň a ružovejúca dužina na poranených a rozkrojených miestach. Na pozdĺžnom reze plodnicou je táto farebná zmena najlepšie viditeľná v hľuzovitej báze hlúbika, ktorá býva často objektom záujmu nenásytných lariev hmyzu. Tie ju celú prevŕtajú a umožnia tak vzduchu preniknúť do jej útrob, vďaka čomu vzniká farebná chemická reakcia. Dužina v tejto časti plodnice tak postupne nadobudne až mäsovočervené sfarbenie. Do hornej časti plodnice spravidla preniknú len tie najvytrvalejšie larvy, preto klobúk často zostáva nepoškodený. Vyprážané klobúky muchotrávky červenkastej majú lahodnú chuť. Zreteľne ryhovaný prsteň nájdeme aj na hlúbiku muchotrávky hrubej (Amanita spissa), jej dužina však nikdy nemení farbu do ružova.

Okrem „kráľovky“ medzi jedlé huby zaraďujeme aj „cisárku“, teda muchotrávku cisársku (Amanita caesarea). Prezradí ju žiarivooranžový až červený klobúk, žlté lupene i hlúbik. V mladosti je obalená celkovou plachtičkou bielej farby, ktorá sa neskôr roztrháva a mení na voľnú pošvu. Na stole nesmela chýbať už v starovekom Ríme, kde bola obľúbeným jedlom cisárov. Je to teplomilná huba, ktorej vyhovujú klimatické podmienky na juhu Európy, najmä v oblasti Stredozemného mora. U nás je vzácna, vyskytuje sa najmä v teplých dubinách južného Slovenska. Aj keď je jedlá, jej zber je u nás zakázaný.

Zo zoznamu chránených druhov húb bola, naopak, vyčiarknutá jedlá muchotrávka šiškovitá (Amanita strobiliformis), ktorá sa miestami vyskytuje celkom hojne. Nachádzame pod lipami, a to aj v mestskom prostredí. Masívne plodnice tejto huby sú belavé až krémové, relatívne veľké útržky plachtičky na klobúku nadobúdajú sivastý odtieň.

Desiatky jedlých druhov nájdeme v bezprsteňovej sekcii muchotrávok. Najznámejšou je muchotrávka pošvatá (Amanita vaginata) so sivým klobúkom a bielou pošvou bez zreteľných hrdzavých škvŕn. Výraznejšie sfarbené sú druhy z okruhu muchotrávky oranžovej (Amanita crocea).

Muchotrávka cisárska (Amanita caesarea)

(Amanita caesarea) je pre jej zriedkavejší výskyt na našom území menej známa, ale o to cennejšia jedlá huba. Jej výskyt je najhojnejší na území Francúzska a Talianska. Obzvlášť je cenená v talianskej kuchyni. Ako delikatesa sa podávala na dvoroch rímskych cisárov (odtiaľ pochádza aj jej názov) a neskôr pápežov. Na Slovensku je, pre jej vzácny výskyt, chránená zákonom. Medzi hubármi je známa aj ako kráľovka, králka, královná, kňahňa, panská huba.

Existuje biela forma tejto huby, ktorá je často klasifikovaná ako samostatný poddruh (Amanita caesarea f. Albumu.), ktorý sa dá ľahšie zameniť so smrteľne jedovatou muchotrávkou zelenou. Podľa legendy o Agrippine, manželky cisára Claudia, táto potrela tanier s lahodnou muchotrávkou cisárskou jedom z muchotrávky zelenej, aby Claudia zabila.

Kuchári odporúčajú muchotrávku cisársku neumývať. Zbytočne nasiakne vodou a stráca vôňu a chuť, ktorá je inak výrazná, korenistá s ľahko zemitým nádychom. Plodnice stačí jemne utrieť a zľahka opiecť na kvalitnom oleji, alebo masle, ktoré dodá pokrmu lahodnú chuť. Receptov na prípravu tejto kvalitnej huby je však nespočetné množstvo a sú dostupnejšie, ako samotná huba. Stačí si len vybrať.

Na rozdiel od prudko jedovatej muchotrávky zelenkastej má však muchotrávka cisárska pevnejšie „mäso“, ktoré je chutné aj v surovom stave a hodí sa tak aj do šalátov.

V minulosti bola radená do čeľade muchotrávkovitých - Amanitaceae. Na základe molekulárnych výskumov niektorí súčasní taxonomisti radia celý rod Amanita do čeľade štítovkovitých, ktorú spájajú s čeľaďou Amanitaceae (muchotrávkovité).

Vzhľad muchotrávky cisárskej:

Klobúk: je široký od 8 do 16 cm, v mladosti je guľovitý, neskôr mierne zašpicatený, oranžovo-hnedý až žiarivo oranžovo-červený, lysý alebo len s niekoľkými väčšími útržkami bielej plachtičky na povrchu (nie je teda obsypaný malými bielymi útržky ako u muchotrávky červenej či kráľovskej), na okraji zreteľne ryhovaný.
Lupene: žiarivo žlté, vysoké 8-12 mm, husté, pri hlúbiku voľné.
Hlúbik: je valcovitý, vysoký 8-16 cm a hrubý 2-3 cm, zlatisto-žltý až hnedo-oranžový, s mohutným prsteňom rovnakej farby. Vyrastá z bielej, veľkej a miskovitej pošvy.
Dužina: je biela, pod pokožkou klobúka zlatisto žltá, jemná. Má nenápadnú príjemnú vôňu i chuť, ktorá sa rozvinie naplno pri tepelnej príprave.
Výtrusný prach: je biely.
Výtrusy: sú najčastejšie veľké 9-12 × 6-7 mikrometrov, široko elipsoidné až podlhovasté, hladké, bezfarebné (avšak tvar a rozmery výtrusov sú, najmä v južných oblastiach, značne variabilné a môžu z udaných mantinelov ľahko vybočiť).

tags: #muchotrávka #kráľovská #recepty