Ryba z praveku: Slovenské nálezy odhaľujú tajomstvá dávnej minulosti
Slovensko, krajina bohatá na históriu a prírodné krásy, skrýva vo svojom vnútrozemí aj mnohé tajomstvá praveku. Od kostier starovekých plazov po hradiská z doby železnej, archeologické nálezy na Slovensku neustále odhaľujú nové poznatky o živote na našom území pred tisíckami rokov.
Unikátny nález kostry plaza z čias dinosaurov
Slovenský paleontológ Andrej Čerňanský objavil kostru plaza z čias, keď po zemi chodili dinosaury. S 245 miliónmi rokov je to najstarší živočích žijúci na Slovensku. Doteraz boli takými nálezmi na našom území stopy dinosaurov. Pachypleurosaurus je však ešte o 40 miliónov rokov starší.
Na nález rebier a časti stavcov upozornil jaskyniar Pavel Herich. Neprístupnou jaskyňou Štefanova v Demänovskej doline sa potom viac ako hodinu zlaňovala a plazila výprava Andreja Čerňanského. Keď prišli na miesto, narazili na ďalší problém. Malú čiernu kostru nebolo ľahké vybrať. „Vápenec je tu tvrdý ako betón. Pomocou malej zbíjačky sme nález obkopali a podvŕtali,“ prezradil Andrej Čerňanský.
Záchrana kostry prišla podľa neho v poslednej chvíli. „Keby sa dovalila ďalšia prívalová voda, mohla byť navždy zničená,“ tvrdí slovenský paleontológ. Hoci žili v rovnakom období, pachypleurosaury neboli dinosaury. Doteraz ich našli v Taliansku, vo Švajčiarsku, v Nemecku a Číne, na Slovensku ide o prvú nájdenú kostru štvornožca z druhohôr.
„Nález nám umožňuje pohľad do strateného a neprebádaného sveta praveku našej krajiny,“ pokračuje Andrej Čerňanský. V období stredného triasu by sme na území Slovenska hľadali naše veľhory márne. Všetko bolo spojené do jedného superkontinentu Pangea, Slovensko sa navyše nachádzalo bližšie pri Afrike a namiesto Tatier by sme videli len plytké preslanené more.
Nález svedčí o prítomnosti malých ostrovov, keďže tieto plazy sa nevedeli potápať do väčších hĺbok a viazali sa na pobrežie. „Podobné nálezy bývajú aj dielom náhody a šťastia. Dôležité však je, že nám pomáhajú pri odhaľovaní toho, čo sa na Slovensku dialo pred miliónmi rokov,“ dodáva Andrej Čerňanský.
Čo to bolo za jaštera? Pachypleurosaurus bol malý druh jaštera nothosaura zo skupiny Pachypleurosauria. Patril medzi ich typických zástupcov - mal malú lebku, ktorou chytal ryby, dlhý krk a úzke telo. Na nohách mal plávacie blany. Pohyboval sa pomocou vlnivého pohybu tela do strán.
Vo vode sa pohyboval veľmi rýchlo, ale na súši, kam občas vyliezol, bol pomerne neobratný. Bol dlhý asi štyridsať centimetrov a našiel sa v Taliansku a vo Švajčiarsku. Žil v strednom triase, rovnako ako príbuzný keichousaurus, plakodont placodus a prvý dinosaurus eoraptor.
Andrej Čerňanský svoje objavy nazval po našich významných osobnostiach. Nový rod jaštera je pomenovaný po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi a 22 miliónov rokov starý plaz nesie meno po Jánošíkovi. Napríklad práve Janosikia je príkladom toho, že malé živočíchy sa po príchode z pevniny na ostrov nemuseli automaticky zväčšovať, ale niektoré sa dokonca aj zmenšili.
V súvislosti s medializovaným objavom kostry vodného plaza v jaskyni Štefanová sa objavili aj správy o potvrdení toho, že jaskynný systém Demänovskej doliny je najdlhší v Karpatoch.
Jaskyňa Štefanová
Jaskyni Štefanová sa jaskyniari venovali od roku 2007. Vtedy bola dlhá asi kilometer, postupne objavovali ďalšie kilometre. Dnes ich je okolo dvadsať a je štvrtá najdlhšia na Slovensku. Najvzdialenejšie časti jaskyne znamenali zakaždým plazenie, lezenie, občas kráčanie, ale spravidla posúvanie sa v neprirodzených polohách asi tri hodiny. Naviac, celý posun jaskyňou bol vždy nebezpečný. Preto sme sa sústredili aj na hľadanie nového vchodu.
Spolu s objavovaním jaskýň, prebieha aj ich mapovanie a pokiaľ použijeme dáta o tom, ako sa vyvíja povrch voči jaskyni, vieme pomerne presne určiť miesto, cez ktoré sa dá prekopať.
Hneď prvá akcia do jaskyne, ako prekopali vchod, bola tá, počas ktorej objavili kostričku dinosaura. My ho tak familiárne voláme, hoci vieme, že pachypleorosaurus dinosaurom nie je.
Molpír: Významné hradisko z doby železnej
Na vrchu Molpír nad Smolenicami v Malých Karpatoch sa približne v šiestom storočí pred Kr. (staršia železná doba - halštatská doba) na rozlohe 12 - 14 hektárov rozprestieralo veľké hradisko. Hradisko vybudoval ľud Kalenderberskej kultúry, ktorá patrí do tzv. východohalštatského kultúrneho okruhu. Skladalo sa z troch nádvorí chránených valmi. Impozantné opevnenie bolo postavené z voľne kladeného kamenia, spevnené násypmi a drevenými konštrukciami. Našli sa tu základy veží, opevnených brán a okrúhla bašta.
Už v rokoch 1890 a 1895 preskúmal smolenický farár N. Sándorfi polohu Molpír na východnom výbežku Malých Karpát. Zistil opevnenie troma obrannými múrmi, praveké osídlenie, preskúmal 23 hrobov stredodunajskej mohylovej kultúry zväčša s mohylovým násypom. Hrobový inventár už predstavuje klasickú mohylovú kultúru, s mečom s jazykovitou rukoväťou (typ Smolenice - Szombor) a ihlicou s pečatidlovou hlavicou.
Hradisko kalenderberskej kultúry bolo v rokoch 1963 - 71 systematicky skúmané AÚ SAV (Mikuláš Dušek, od 1967 so Siegrid Dušekovou). Celý jeho areál možno rozdeliť do troch priestorov, dvoch predhradí a akropoly, s celkovou rozlohou 12 ha. Konštrukcia fortifikácie bola nadpriemerne vyspelá: 2 m široký val mal po oboch stranách na sucho kladené kamenné múry široké 0,5 m s kamennohlinitou výplňou uprostred.
Obývané boli iba horné predhradie a akropola, domy zoradené v ulicovom systéme stáli na umelých terasách. Na akropole boli budované aj z vnútornej strany pozdĺž opevnenia. Boli dlhé 6 - 10 m, široké okolo 3 m, jedno, dvoj a trojpriestorové. Zbudované boli zrubovou konštrukciou na kamenných podmurovkách, steny boli z oboch strán omietnuté hlinou, podobne bola upravovaná aj dlážka, niekedy vyložená plochými kameňmi. Vykurovalo sa jednoduchými ohniskami i kopulovými pecami.
Na akropolu sa vchádzalo cez bránu, ktorú sa podarilo odkryť ešte aj so stopami vozových kolies vyjazdenými do skalného podkladu. Chránili ju dve strážne veže po oboch stranách vstupu a oválna bašta postavená trocha obďaleč. Chránili, ale neuchránili. na bruchu s hlavou obrátenou do pevnosti ležal mŕtvy muž. Jeho telo zavalilo kamenie zo zrúcanej brány. Archeologický výskum čoraz väčšmi ukazoval na veľkú drámu.
Výnimočné postavenie malo toto miesto najmä v staršej dobe železnej (8. - 7. storočie pred Kr.), kedy bol Molpír vybudovaný na križovatke obchodných ciest a plnil funkciu centrálneho hradiska s rozvinutým hospodárskym a nábožensko-kultovým životom. Vznikol na strategicky veľmi výhodnom mieste, kadiaľ viedla obchodná cesta spájajúca juhovýchodnú a severnú Európu. Blízkosť Jablonického priesmyku umožňovala aj bezprostredné prepojenie a kultúrny kontakt medzi Považím a Pomoravím.
Bohaté nálezy z Molpíra dokladajú rôznorodé kultúrne kontakty s blízkymi a vzdialenými oblasťami Európy, ktoré sú doložené v nálezovom materiáli z hliny, bronzu, železa, kostí a parohoviny, ale aj skla a jantáru.
Už obmedzený rozsah terénnych prác jednoznačne potvrdil, že ide o významné miesto, ktoré je na základe unikátnych nálezov dôležité nielen pre Slovensko, ale aj pre celú strednú Európu. Na lokalite sa uskutočnila pamiatková obnova a prezentácia častí opevnenia, brány, kultového objektu a cisterny.
Slovenskí archeológovia (1) Poklady z doby bronzovej - Nižná Myšľa [2022]
Banská Bystrica: Pohľad do stredovekého života
Archeologický výskum a následná analýza spracovaná tímom Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica a ďalších vedeckých inštitúcií zo Slovenska a Českej Republiky, ktorá vyšla v aktuálnom čísle časopisu Archeologické rozhledy, priniesla k pomyselným narodeninám mesta viacero nových poznatkov o živote v stredovekom meste. Jedným z dôležitých zistení je, že aj keď boli získané indície o osídlení mesta od 7. storočia, teda v čase avarského kaganátu, nepretržité osídlenie dnešného mesta začalo o jeden a štvrť storočia pred prvou písomnou zmienkou.
Počas spracovania výsledkov výskumu bola aplikovaná aj nová metodika reverzného inžinierstva za pomoci AI na digitálnu 3D rekonštrukciu nálezovej situácie.
Banskobystrická radnica vznikla zlúčením dvoch gotických meštianskych domov. Nehnuteľnosť patrila významným mešťanom. Medzi tými, ktorých mená sa zachovali sú: Štefan Jung, banský ťažiar a bystrický richtár v rokoch 1450 a 1454; Vít Mühlstein, bystrický richtár, štiavnický a kremnický komorgróf, zvolenský podžupan, neskôr župan, majiteľ baní na Pieskoch; Henrich Kindlinger, kupec, bystrický richtár v rokoch 1528 a 1534.
Po smrti Henricha Kindlingera, tretieho manžela vdovy po Vítovi Mühlsteinovi, pripadol majetok ako odúmrť cisárovi, ktorý ho daroval mestu. Počas archeologického výskumu pri obnove radnice bola zistená odpadová jama. Jej veľkosť a tvar napovedá, že pôvodne mohlo ísť o aj provizórnu zemnicu. Takéto objekty slúžili na bývanie počas výstavby prvej etapy meštianskeho domu v novozaložených sídlach.
Podľa nálezov v odpadovej jame bola prvá etapa domu postavená ako drevo-hlinená stavba s murovanou komorou. Dokladajú to deštrukčné vrstvy prepálenej hliny zo stien nájdené v odpadovej jame a v pivnici, ako aj drevené konštrukčné prvky. Najstarším prvkom je smrekovcové drevo vyrúbané v zime na prelome rokov 1131/1132. Ide o najstarší doložený stavebný prvok v meste. Jeho nálezové okolnosti sú dokladom kontinuálneho osídlenia parcely od prvej tretiny 12. stor. do súčasnosti. Prvá písomná zmienka o meste je pritom známa až z roku 1255.
Odpadová jama priniesla aj doklady o hospodárstve bystrických mešťanov. Z pestovaných plodín boli doložené len mrkva, ľan a hrozno. To bolo zrejme dovážané z južnejších oblastí. Na susednej parcele boli v minulosti doložené aj figy. Obilniny a strukoviny napriek svojmu dôležitému postaveniu v dobovom jedálničku neboli zistené. Ich pestovanie nepriamo dokladajú semiačka kúkoľa, ktorý je viazaný na obilné polia.
Varenie a konzumáciu piva , ktoré sa stalo v roku 1524 privilégiom každého bystrického domu, dokladajú nálezy chmeľu, ako aj keramických pohárov. V historickom bystrickom chotári nebola príliš kvalitná orná pôda, preto sa museli plodiny do mesta dovážať. O to viac sa mešťania venovali chovu dobytka pre mlieko a mäso. Nálezový fond dokladá chov oviec či kôz, hovädzieho dobytka a ošípaných. Jatočný vek zvierat sa pohybuje okolo štyroch rokov. Nepriamo je doložený pes podľa odtlačkov zubov na kostiach. V jedálničku nechýbali ani ryby. Ich pôvod mohol byť aj v Mühlsteinovom rybníku na Uhlisku, ktorý bol v 16. storočí zasypaný. Chov dobytka bol významný z hľadiska výživy baníkov pracujúcich v ťažiarstvach patriciátu. Aj z toho dôvodu mal miestny mäsiarsky cech významné postavenie.
Nálezy niektorých zvyškov rastlín, ako sú žalude, drienky či drevo smrekovca rastené v špecifických podmienkach z odpadovej jamy, poukazujú na prítomnosť presvetlených pasienkových lesov v okolí mesta. Nález stredovekého salaša na Kráľovej studni vo Veľkej Fatre predpokladá už aj využívanie vysokohorských pastvín. Pasienková krajina sa podľa viacerých nálezov predpokladá už od staršieho praveku.
Ťažba a spracovanie rúd nemali vplyv na krajinu len vo forme samotných banských diel, ťažby dreva či nepriamo na vytvorenie podmienok pre špecifickú vegetáciu pasienkov. Zvýšené hodnoty ťažkých kovov zistené vo výplniach stredovekých jám poukazujú na znečistenie ovzdušia popolčekom z tavby v miestnych strieborných a medených hutách. Podobné hodnoty boli namerané v pôde na území mesta vo viacerých prípadoch. Vypovedá to o od stredoveku trvajúcej ekologickej záťaži a o dlhodobom vplyve ľudských aktivít na životné prostredie.
Ďalšie lokality s pravekými nálezmi na Slovensku
Pri troche šťastia by sme mohli vykopať hoci aj kostru mamuta, pretože okolie hlavného mesta je bohaté na praveké fosílie. A to ešte nie je ani zďaleka všetko, pretože v treťohorách sa tu pokojne premávali morské ryby, žraloky, ba dokonca i veľryby. Dokazujú to aj dnes paleontologické nálezy z neďalekého Sandbergu.
„V okolí Bratislavy by sme nenašli predkambrické sedimenty ani prvohorné, takže na trilobity - typických obyvateľov paleozoických morí, môžeme zabudnúť. Ale v druhohorných sedimentoch môžeme nájsť fosilizované schránky amonitov a belemnitov,“ vysvetľuje RNDr. Barbara Záhradníková.
Bohatý Sandberg. Ak sa vyberiete na pieskový kopec Sandberg, ktorý je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla, prakticky sa ocitnete na dne niekdajšieho treťohorného mora. Vyzeralo to tam vraj asi tak, že kopec Devínska Kobyla a zvyšok Malých Karpát tvorili akýsi ostrov, prípadne polostrov, stačí sa iba „nepatrne“ posunúť v čase približne o 13 až 16 miliónov rokov dozadu.
Žili tam rozmanité druhy lastúrnikov, ulitníkov, ježoviek, machoviek či drobné jednobunkové živočíchy foraminifery - dierkavce, viditeľné iba pod mikroskopom. Alebo kôrovce. „Nachádzame tu veľké množstvo morských fosílií, ale aj zvyšky suchozemských živočíchov. Z vodných stavovcov sa našli pancier korytnačky, drobné zúbky z kostnatých rýb, zuby z osemnástich druhov žralokov, stavce z veľryby a nesmieme zabudnúť ani na tulene a chvostové tŕne z rají,“ pokračuje Barbara Záhradníková.
Za pozoruhodný nález môžeme považovať nález primáta, predchodcu dnešných ľudoopov, ďalej nález opice, mäsožravcov, nepárno a párnokopytníkov, nosorožca a chobotnáče. Na Sandbergu, ktorý bol v roku 1964 vyhlásený za chránené nálezisko, sa kedysi ťažil piesok. Zber skamenelín je tam zakázaný.
Paleontologický raj
Pri zmienke o fosíliách je však na nálezy štedré aj okolie Sandbergu. Medzi Sandbergom a Dúbravkou sa totiž nachádza Štokeravská vápenka - lom, v ktorom sa kedysi ťažil vápenec. „V skrasovatených puklinách sa našli zvyšky obojživelníkov, žiab, plazov, vtákov, zvyšky hmyzožravcov, netopierov, drobných hlodavcov, mäsožravcov, chobotnáčov, primátov, párno- a nepárnokopytníkov, ako sú chalikotéria - zaniknuté cicavce, predchodcovia dnešných koní.
O niečo ďalej je Fuchsov lom, známy skôr ako Biele skaly, kde sa stretávajú trampi - napríklad v roku 1981 tam založili T. O. Michigan. Pred miliónmi rokov si tam však pokojne nažívali lastúrniky, ježovky, machovky a iné, ktoré dnes možno nájsť v sedimentoch lomu.
Slušný nález sa podaril v sedemdesiatych rokoch v okolí Devínskej Novej Vsi, úlovkom bol stavec veľryby. „Zaujímavé je, že predkovia veľrýb boli suchozemské živočíchy a postupným vývojom sa vrátili naspäť do mora. Je to vlastne opačný proces vo vývoji. Zvyšky veľrýb sa našli aj v Rohožníku,“ upozorňuje Barbara Záhradníková.
A ak sa zo Sandbergu vyberiete smerom na Devín, natrafíte na Weitov lom. Paleontológovia tam našli rebrá zo sirén a zúbky kostnatých rýb a v neďalekých bývalých viniciach sa v piesčitých sedimentoch dajú nájsť schránky lastúrnikov, ulitníkov, ramenonožcov a kôrovcov.
Ďalšou známou lokalitou s nádhernými fosíliami je tehelňa v Devínskej Novej Vsi, kde sa v rovnakovekých sedimentoch (spred trinásť až šestnásť miliónov rokov), ako sú na Sandbergu, našli zvyšky foraminifer, lastúrnikov, ulitníkov, odtlačky rýb, zuby žralokov a veľmi pekne zachované zvyšky sépií. Nachádzali sa v ílovitých sedimentoch, čo znamená, že išlo o hlbšiu časť mora.
Pred jedenástimi rokmi našli študenti kly z mamuta srstnatého neďaleko zoologickej záhrady, kde sa v tom čase staval tunel Sitina. Keď už spomíname tieto praveké cicavce, do mamutích dejín sa v roku 1961 zapísalo mesto Senec.
Latiméria divná: Živá fosília
Živá fosília - takú prezývku dostala medzi biológmi ryba latiméria divná. Dlho sa totiž predpokladalo, že podobné živočíchy naposledy obývali oceány pred desiatkami miliónmi rokov.
Nález tvora, dovtedy známeho len z odtlačkov v horninách, sa zaradil medzi najväčšie zoologické objavy 20. storočia. Kapitán rybárskej lode Hendrik Goosen počas svojej kariéry vytiahol z mora čokoľvek, ale nad stvorením, ktoré v jeho sieťach uviazlo 23. Goosen sa rozhodol nechať identifikáciu približne meter a pol dlhého živočícha na vedcoch z neďalekého mestečka East London. Zamestnankyňa miestneho múzea Marjorie Courtenayová-Latimerová však vo vedeckých publikáciách listovala márne. Zaradiť rybu, ktorú označila za "najkrajšiu, akú som kedy videla", jednoducho nedokázala.
Keď Smith nález uvidel, bolo to, ako by sa mu v laboratóriu zjavil dinosaurus. Zviera, ktoré pred ním ležalo, malo byť podľa presvedčenia vedcov už asi sedemdesiat miliónov rokov vyhynuté. Smith tento "pozdrav zpraveku" popísal a zaradil. Z prvej latimérie divnej, ako znie slovenský názov, sa však k ľútosti biológov nezachovali vnútornosti.
Juhoafrickí rybári však svoje siete rozhadzovali márne, pretože druhý kus vylovili až po dlhých štrnástich rokoch pri Komorských ostrovov. Pri tejto príležitosti vyšlo najavo, že pre domorodcov nie je táto dravá ryba ničím neznámym. Historický objav pri brehoch Juhoafrickej republiky tak bol zrejme náhodou.
Získanie ďalších exemplárov malo pre vedcov obrovský význam napriek tomu, že všetky čoskoro po vylovení zomreli. Pitva preukázala, že svalnaté párové plutvy latimérií sú akýmsi medzistupňom medzi plutvami dnešných rýb a končatinami suchozemských živočíchov.
Aby prekvapení nebolo málo, objavila sa latimérie v roku 1997 na mieste, kde by ju nikto nečakal, pri brehoch Indonézie. Latiméria indonézska, latinsky Latimeria menadoensis, sa od svojich afrických príbuzných na prvý pohľad líši červeným sfarbením tela so zlatými škvrnkami.
Pretože latimérie žijú vo veľkých hĺbkach, zostáva viacero vecí z ich života stále zahalené tajomstvom.
tags: #ryba #z #praveku #nález #slovensko
