Veľké osobnosti európskej divadelnej réžie 20. storočia
20. storočie bolo svedkom rozkvetu divadelnej réžie, pričom mnohí režiséri zanechali nezmazateľnú stopu v európskom divadelníctve. Ich inovatívne prístupy, originálne interpretácie a schopnosť pretaviť dramatické texty do silných javiskových diel ovplyvnili celé generácie divadelníkov a divákov. Tento článok sa zameriava na niektoré z týchto významných osobností a ich prínos k slovenskému divadelníctvu.
Igor Ciel: Televízny a divadelný režisér s láskou k Breznu
Igor Ciel sa narodil 13. apríla 1931 v Rožňave, ale od detstva býval v Brezne, kam sa jeho otec, učiteľ, presťahoval s rodinou koncom roka 1938. Na gymnáziu študoval Igor Ciel v čase, keď tam vládla čulá kultúrna činnosť. V roku 1943 si študenti breznianskeho gymnázia založili Samovzdelávací krúžok Martina Rázusa, v ktorom sa okrem športovania, hudby a šachu cvičili aj v prednese poézie a nacvičovali divadelné predstavenia. V školskom roku 1947/48 bol predsedom školskej rady Igor Ciel. Spolu s Jozefom Medveďom patril tiež k najúspešnejším recitátorom. Mladší Ciel získal prvú cenu v recitácii rok po ňom.
Okrem divadelného krúžku na gymnáziu navštevoval Igor Ciel aj divadelné združenie pri Miestnom odbore Matice slovenskej (neskôr Divadelný súbor Jána Chalupku). Sám o tom hovorí v rozhovore s Tomášom Zausinom pre online lexikón slovenských filmových tvorcov: „Maturoval som v Brezne nad Hronom a z ročníka predo mnou sa muž menom Jožo Medveď dostal na FAMU a vyštudoval réžiu. No a mňa, keďže som bol divadelný ochotník, štvalo, že učiteľky, ktoré ma režírovali, to robili zle. Povedal som si, že sa naučím byť režisérom. Jožovi Medveďovi som napísal: Prosím Ťa, napíš mi, čo je technický scenár. Napísal mi veľmi rýchlo stručnú odpoveď: Technický scenár je druhá kniha o filme.
Nemožno sa preto čudovať, že mladý divadelník prejavil záujem o štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prvýkrát ho neprijali, lebo Mikuláš Huba st. bol proti. Ako náhradné riešenie išiel študoval divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského. U profesora Bakoša neurobil skúšku, a tak sa rozhodol, že to znovu skúsi na VŠMU. Hovorí: „Skúsil som to ešte raz a už som bol skúsenejší, bol som mnoho ráz v divadle, vedel som, kto je kto. Zoznámil som sa s autormi. Mal som na skúškach monológ zo sovietskej drámy. A tak sa Igor Ciel učil za herca i režiséra pod vedením Andreja Bagara a Jozefa Budského. Už počas štúdia si vyskúšal režírovať hru Herba Tanka Tanková loď v Divadle mladých na Dunajskej ulici. Ešte pred skončením školy si doplnil vzdelanie na moskovskom divadelnom učilišti GITIS, najstaršej ruskej škole divadelného umenia, založenej v roku 1878.
Prv, ako sa Igor Ciel stal divadelným režisérom, bol krátky čas rozhlasovým hlásateľom. Ale hneď v roku 1955 nastúpil ako režisér do Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde sa zdržal štyri roky, aby potom na šesť rokov (1960 - 1966) zakotvil v Nitre. V prvých rokoch režisérskeho pôsobenia „splácal aj dlh“ breznianskemu ochotníckemu divadlu tým, že tu párkrát ako režisér hosťoval. Nielen v Brezne. Igor Ciel bol nielen režisérom, ale aj hercom. Hral vo viacerých divadelných hrách ako Rómeo a Júlia, Výstrel nik nepočul alebo Majitelia kľúčov. Hral vo filmoch Posledný návrat (1958), Skryté pramene (1966), Nero na slobode (1971), Výmyselníci: Dobrý skutok (1972), Hľadači (1977) a Haló, Mami!
V roku 1966 Igor Ciel opustil divadlo a natrvalo sa upísal televízii. V hlavnej redakcii literárno-dramatického vysielania ČST sa venoval adaptáciám slovenských, ale najmä svetových autorov. O svojom rozhodnutí povedal: „Zanechal som divadlo hlavne preto, že som mal taký pocit, že sa už nemám kam posunúť, že už nemôžem rozšíriť svoje obzory, že sa už budem len opakovať. A televízia ako fenomén sa mi zdala absolútne novou vecou, ktorú bolo treba preskúmať, prezrieť, overiť a začať vedieť jej prostredníctvom rozprávať. Bola to pravda. Rýchlo som pochopil zákonitosti televízie a rýchlo som ich vedel využívať. V roku 1966 som urobil 6 či 8 veľkých alebo malých inscenácií. V televízii patril k najproduktívnejším tvorcom, nakrútil vyše 140 televíznych seriálov, filmov a inscenácií. Bol jedným z tvorcov obľúbených bratislavských pondelkov, ktoré mali svojich pravidelných divákov nielen na Slovensku, ale aj v Čechách.
Medzi jeho najznámejšie seriály patria Parížski mohykáni (1971), Vivat Beňovský! Igor Ciel ako televízny režisér. Veľkú zásluhu na bohatej produkcii Igora Ciela mal šéfredaktor redakcie literárno-dramatického vysielania bratislavskej televízie Daniel Michaeli. On nevyštudoval herectvo, „pričuchol“ k nemu len ako ochotník v Martine. Bol skôr výborný teoretik, pedagóg na Katedre divadelných vied VŠMU, neskôr dramaturg v Československej televízii v Bratislave. Ako šéfredaktor sa zaslúžil o bratislavské pondelky. Úspešný bol najmä seriál Vivat Beňovský! o slovenskom rodákovi, cestovateľovi a madagaskarskom kráľovi z 18. storočia. Tento finančne najnákladnejší slovenský seriál vyrobený v československo-maďarskej koprodukcii v hlavnej úlohe s Jozefom Adamovičom zožal obrovský úspech nielen doma, ale aj v zahraničí.
Bol to náročný a nákladný projekt, ktorý stál mnoho miliónov a na jeho produkcii sa podieľalo množstvo slovenských, maďarských i českých tvorcov. Zo slovenských hercov boli zastúpení vari všetci, čo v tých časoch niečo znamenali: okrem Adamoviča Emília Vášáryová, Ivan Mistrík, Božidara Turzonovová, Karol Machata, Dušan Jamrich, Ivan Palúch, Igor Čillík, Ladislav Chudík, Anton Korenči, Mária Kráľovičová, Anton Mrvečka, Mikuláš Huba st., Jozef Kroner a ďalší. A k tomu česká hviezda Libuše Šafránková a výborní maďarskí herci na čele s Jácintom Juhászom. Igor Ciel bol dlhoročným pracovníkom VŠMU. Na divadelnej fakulte pôsobil od roku 1962. Keď však bol založený odbor filmovej a televíznej tvorby, vtedajší rektor školy profesor Mrlian poveril Igora Ciela založením odboru televíznej réžie.
Katedra televíznej réžie vznikla v roku 1974 a Igor Ciel sa stal jej vedúcim. V školskom roku 1985/86 sa katedra pretransformovala na katedru filmovej a televíznej réžie a vedenie katedry prevzal Stanislav Párnický. Medzitým sa Igor Ciel v roku 1981 habilitoval na docenta a v roku 1989 bol vymenovaný za profesora. V 90. rokoch bol členom a v roku 1993 aj predsedom rady Slovenskej televízie. Igor Ciel bol od roku 1956 ženatý s herečkou Alžbetou Poláčkovou, ktorá hrala v niektorých ním režírovaných divadelných hrách (Dom pani Bernardy, Nepriatelia, Hosť), ale aj v televíznych filmoch Nenávisť, Oceliari, Toreador. Mali spolu dcéru Hanu a syna Martina. Igor Ciel podľahol vo veku 79 rokov ťažkej chorobe 4. júla 2010.
Peter Mikulík: Majster modernej drámy a pedagóg
Vo veku 84 rokov nás v sobotu 13. decembra 2025 v skorých ranných hodinách navždy opustil herec, režisér a pedagóg Peter Mikulík, jedna z najvýraznejších osobností slovenského divadla. Formujúca osobnosť slovenského divadla, režisér, umelecky šéf i riaditeľ Činohry SND, pedagóg svoj profesionálny život výrazne prepojil so Slovenským národným divadlom. Diváci, kritici, kolegovia aj študenti si ctili tohto rozhľadeného a pokorného divadelníka s citlivým humorom, ktorý vždy hľadal riešenia, nové možnosti, citlivo načúval a rozumel kolegom i študentom. Vo svete dramatického umenia sa pohyboval už od detstva. Ako člen detskej rozhlasovej dramatickej družiny vytvoril veľa postáv v rozhlasových hrách, v chlapčenskej úlohe sa objavil aj vo filme Drevená dedina (1954), ku ktorým pribudli ešte dve kreácie v činohre SND (Gabo v hre M. Gáspárovej Hamlet nemá pravdu (1962) a Zimin v Gorkého Letných hosťoch (1963) a tiež mladého muža vo filme Vrah zo záhrobia (1966).
Už počas štúdií režíroval predstavenia Milana Lasicu a Júliusa Satinského v rámci zväzáckych predpoludní (1956 - 1961) a v roku 1966 v Dome ČSSP zábavný program Večer pre dvoch. S touto dvojicou pracoval aj ako režisér ich autorských programov aj v Divadelnom štúdiu (Soirée, 1968) a v Štúdiu S v cykle programov Nikto nie je za dverami (1982), ktoré odvysielala aj Československá televízia. Peter Mikulík v roku 1963 absolvoval štúdium na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 1962 - 1966 stál na doskách, ktoré znamenajú svet v ako herec. Za režisérsky pultík sa posadil od roku 1966 režisérom činohry SND. V Činohre SND, najčastejšie na javisku Malej scény, sa orientoval na uvádzanie modernej dramatiky 20. storočia. Počas 60, rokoch minulého storočia inscenoval najmä tituly, v tom čase módnej, absurdnej dramatiky.
V inscenačnom naštudovaných týchto diel sa sústredil na hĺbkové sondy do duše moderného človeka zmietaného pocitmi márnosti, zbytočnosti a bezperspektívnosti života. V ďalšom období svoje meno režisér Peter Mikulík spojil najmä s uvádzaním dramatických textov významného slovenského dramatika Osvalda Záhradníka. Režíroval jeho Sólo pre bicie (hodiny) v roku 1972 a Zurabája alebo Epitaf pre živého (1973). Ďalšiu líniu režijnej tvorby Petra Mikulíka tvorili inscenácie titulov svetovej klasiky. V 70. rokoch uchopil Sofoklovu Antigona (1971), či dvojicu diel G. B. Shawa Dom zlomených sŕdc (1971) a Domy pána Sartoria, (1974). Režíroval tiež Ibsenovho Johna Gabriela Borkmana (1977), Ideálneho manžela Oscara Wildea (2003). Medzi najpamätnejšie inscenácie v činohre SND patrili najmä jeho Zlatí chlapci od N. Simona (1974) a Bockerer od P. Presesa - U. Bechera (1986).
Okrem divadla režíroval veľké množstvo televíznych inscenácií. Z nich pripomeňme najmä televízne seriály Thibaultovci (1982) a Štúrovci (1991). Popri tejto činnosti sa venoval aj vzdelávaniu nových generácií tvorcov. Pôsobil aj ako pedagóg na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Za svoju prácu a prínos získal aj viaceré ocenenia. V roku 1983 získal Cenu ZSDU za televíznu tvorbu. Od prezidentky Zuzany Čaputovej si v roku 2022 prevzal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry.
Roman Polák: Od provokujúceho tvorcu k režisérovi klasiky
Roman Polák po absolvovaní gymnázia v Novom meste nad Váhom, kde sa aktívne stretol s ochotníckym divadlom, začal študovať odbor divadelná réžia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v ročníku Miloša Pietora. Po absolvovaní štúdia v roku 1982 pôsobil v činohre Štátneho divadla Košice a od roku 1984 v Divadle SNP v Martine. S martinským súborom pripravil inscenácie Dotyky a spojenia (1988) a Baal (1989), ktoré neskôr reprezentovali československé divadlo na európskych medzinárodných festivaloch (Vroclav, Toruň, Moskva, Belehrad). Vyvrcholením úspechov oboch inscenácií bola vlna pozitívnych reakcií európskych kritikov v škótskom Edinburghu. V rokoch 1990 - 1996 nemal trvalý angažmán. V tomto období spolupracuje najmä s Divadlom ASTORKA Korzo ´90, so Slovenským národným divadlom a s Divadlom Andreja Bagara v Nitre. V rokoch 1996 - 2000 pôsobí ako interný režisér v Divadle ASTORKA Korzo ´90, v roku 2000 sa stáva umeleckým šéfom činohry Štátneho divadla Košice, kde zostáva do roku 2002 a v roku 2005 sa vracia do Divadla ASTORKA Korzo ´90 na post umeleckého šéfa a režiséra.
Ako etablovaný režisér začal spolupracovať aj so zahraničnými divadlami - v Shakespeare Repertory Theatre (Chicago, USA) inscenoval v roku 1992 Macbetha a intenzívne pracoval aj v českých divadlách v Brne a v Prahe. V apríli 2006 sa stáva riaditeľom Činohry SND a na tomto poste zotrvá do mája 2008. Okrem divadelnej réžie sa Roman Polák venuje aj filmovej réžii. Od začiatkov umeleckej tvorby až dodnes prechádza Roman Polák cestou od vyhraneného provokujúceho tvorcu až po osobitého režiséra inscenujúceho veľké klasické diela či súčasnú drámu. V tvorbe sa nevyhýba ani princípom Stanislavského modelu pravdivosti alebo aspoň pravdepodobnosti a konkrétnosti dramatickej situácie a jej konfliktu. Okrem moderných svetových i slovenských dramatikov nevynecháva overenú klasickú drámu Williama Shakespeara, Antona Pavloviča Čechova, Molièra, Bertolta Brechta, Friedricha Dürrenmatta a iných.
Popredné miesto v Polákovom repertoári tvorí ruská klasika, ku ktorej sa neustále vracia, pretože v nej nachádza zakódované problémy a rozpory ľudského života, ktoré ho ako tvoriaceho umelca zaujímajú a inšpirujú. Ako autor sa podpísal pod divadelnú hru Kentauri (Divadlo ASTORKA Korzo ´90), je tvorcom či spolutvorcom viacerých divadelných adaptácií (Nevesta hôľ, Anna Kareninová, Bratia Karamazovovci) či výrazných dramatických úprav (Play Gorkiy alebo Letní hostia). V súčasnosti často spolupracuje s dramaturgmi Danielom Majlingom, Petrom Kováčom a s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou, so scénografom Pavlom Borákom a s kostýmovým výtvarníkom Petrom Čaneckým. Široký žánrový a tematický záber a pozoruhodný i nezameniteľný režijný rukopis Romana Poláka priťahuje rovnako odbornú kritiku aj širokú verejnosť. Niektoré jeho inscenácie vyvolávajú rozmanité diskusie a stretávajú sa s nejednoznačným prijatím.
Títo traja režiséri sú len zlomkom z množstva talentovaných a inšpiratívnych osobností, ktoré formovali európske a slovenské divadelníctvo v 20. storočí. Ich dielo a odkaz však zostávajú živé a neustále inšpirujú nové generácie divadelníkov a divákov.
21 rokov výstavby: Ako vznikla moderná scéna Slovenského národného divadla
tags: #velke #osobnosti #europskej #divadelnej #rezie #20
