Všetko, čo potrebujete vedieť o údení: Kompletný sprievodca

Údenie je jednou z najstarších metód konzervovania potravín. V minulosti, keď chladničky neexistovali, ľudia používali údenie na uchovávanie mäsa počas dlhších období. Hoci dnes už na údenie nie sme odkázaní, údeniny sú obľúbené lahôdky, ktoré si radi doprajeme. Chcete si ich vyrobiť doma? Konzervácia potravín údením využíva kombináciu dymu, tepla a dehydratácie. Tento proces nielenže chráni potraviny pred pokazením, ale aj im dodáva charakteristickú chuť a vôňu.

Údenie spočíva vo vystavení potravín dymu z tlejúcich drevín pri relatívne nízkych teplotách. Jednou z hlavných úloh tohto procesu je postupná dehydratácia potravín. Dym z dreva obsahuje množstvo chemických zlúčenín, ktoré majú prirodzené konzervačné vlastnosti. Okrem konzervačných účinkov dodáva dym potravine jedinečnú chuť, ktorá závisí práve od použitého dreva. Na výber správneho dreva sa tradične kladie veľký dôraz.

S prichádzajúcou jeseňou sa k životu prebúdzajú domáce udiarne. Kupované údené výrobky nemôžu nahradiť domácu kvalitu vlastne vyúdených výrobkov. Chcete sa do tohto krásneho a dymom voňajúceho koníčka pustiť? Základom údenia sú kvalitné suroviny. Nikdy nezabúdajte, že tú dobrotu robíte pre seba či svojich blízkych.

Tradičná udiareň

Čo všetko možno údiť?

Čo všetko možno teda údiť v elektrických udiarňach Bradley, Borniak či Smooking? Odpoveď je jednoduchá - doslova čokoľvek. Fantázii sa medze nekladú. Na začiatok vás určite napadne mäso a mäsové výrobky. Sme národ, ktorý zbožňuje údené mäso, údenú slaninu alebo domáce salámy či klobásy. Udiarne však určite ponúkajú oveľa širšiu možnosť využitia. Môžete si pokojne vyúdiť svoje vlastné papriky či jalapeno a následne ich zomlieť na korenie. Tiež môžete údiť vajcia alebo dokonca zeleninu.

Príprava surovín na údenie

Najľahšou možnosťou, ako začať s údením, je kúpiť pekný kúsok mäsa a nasoliť ho na sucho. Takto nasolené bravčové mäso potom zatavíme do vákuových vrecúšok a uložíme do chladničky na 7-14 dní. Pokiaľ použijete mäsiarsku soľ, potom môže byť doba skladovania mäsa vo vákuových vrecúškach v chladničke kratšia. Takto pripravené mäso uchovávame v chladničke. Pred údením mäso opláchneme od soli, osušíme ho a až potom ho vkladáme do vyhriatej udiarne. Ryby a hovädzie mäso nakladáme skôr do soľného roztoku, viď. Základný soľný roztok na údenie si pripravíme tak, že na liter vody dáme 80 g soli.

TIP: Dobrú službu vám v soľnom roztoku urobí aj korenie. Bobkový list, borievka, celé korenie, nové korenie. Mäso do soľného roztoku ponoríme, tak aby bolo úplne ponorené. Najlepšie je využiť špeciálne hlinené hrnce, v ktorých takto mäso skladujeme. Mäso naložené v soľnom roztoku musíme sledovať. Soľný roztok sa môže takzvane zvrhnúť. Pokiaľ máme podozrenie, že sa nám soľný roztok zakaľuje, či inak znehodnocuje, potom je potrebné mäso vybrať, riadne opláchnuť a zaliať novým soľným roztokom. Po uplynutí doby naloženia je potrebné mäso opäť dôkladne umyť a osušiť.

Typy údenia: Studený, teplý a horúci dym

V tom, či udiareň pracuje so studeným, s teplým, alebo horúcim dymom, by ste mali mať vopred jasno. Údenie môže prebiehať pri rôznych teplotách. Existujú tri základné typy údenia:

  • Studené údenie: Teplota dymu 20 - 30 °C. Má predovšetkým konzervačnú funkciu bez výrazného tepelného spracovania potravín. Potraviny sa údia niekoľko hodín až dní, čo pomáha vytvoriť ochrannú bariéru na povrchu, ale ich vnútro ostáva surové. Studený dym sa podobá na tú najjemnejšiu hmlu. Kam dopadne mikroskopická čiastočka dymu, tam sa vytvorí drobná žltkastá škvrnka plná chuti. Surové rybie mäso sa v dyme zmení nadobro, syry nadobudnú príjemnú dymovú príchuť a ak príde na nakladané vajíčka, nespoznáte ich. Na tento účel údenia sa vám bude hodiť generátor studeného dymu. Ide o časovo veľmi náročnú metódu údenia. Výsledky z nej ale stoja za to. Takto vyúdené mäso nám vydrží pri správnom uskladnení aj niekoľko mesiacov. V údiacom procese je nutné robiť prestávky.
  • Teplé údenie: Teplota dymu je najbežnejšie od 65-75 °C. Každý preferuje tú svoju teplotu údenia. Môže trvať dlhé hodiny, kým v teplom vonnom dyme vyúdite veľký kus čerstvého mäsa. Kým sondou sledujete teplotu v jeho jadre, teplý dym pomaly preniká cez povrch do útrob. Bravčové a hovädzie mäso vyjaví svoju jemnosť, teľacina svoju šťavnatosť, ba i špekáčiky si môžete v takomto dyme pripraviť úplne vo vlastnej réžii. Výhodou takéhoto údenia je výrazne kratšia doba procesu. Zároveň máme väčšiu istotu, že zničíme všetky nežiaduce látky a baktérie, ktoré by sa v mäse mohli objaviť.
  • Horúce údenie: Teplota dymu je 75-100 °C. Niekto ho používa na začervenanie výrobkov na konci údenia. Teplotu v udiarni na posledných 30 minút vyženiete vyššie, aby sa vám výrobky pekne zafarbili. Ak chcete upiecť v rúre kurča, nemusí vám to zabrať viac ako 40 minút. Podobné je to, ak vezmete kuracie prsia a vložíte ich do udiarne s horúcim dymom. Kým sa nadobro upečú vo svojej prirodzenej šťavnatosti, zo zadymeného povetria prijmú príjemnú údenú chuť. Hydinové delikatesy pripravíte v horúcom dyme naozaj bez čakania. U klobás a domácich údenín sa však môže stať, že sa vám oddelí tuk od mäsa.

Ryby údime podľa ich veľkosti. Údenie je proces, ktorý si musíte vyskúšať. Naše rady sú všeobecné, ale možno z nich vychádzať v samotných začiatkoch. Aktívnym údením si sami stanovíte, ktorá technika či teplota vám vyhovuje. Nezabudnite, že na každé mäso sa hodí iná údiaca štiepka. Z bohatej ponuky údiacich štiepok si môžete vybrať tu! Je to úžasná premena, pri ktorej sa suroviny zmenia v hustom oblaku dymu na údenársku delikatesu. Bez dlhoročných skúseností hravo vyúdite hrudku syra, filetu lososa alebo kus krkovičky.

Údenie studeným dymom

Výber dreva na údenie

Bez ohľadu na to, či teplo vzniká elektrickou špirálou, horením brikiet alebo dreva, je to práve druh dreviny, ktorá určuje výslednú chuť. Na výber správneho dreva sa tradične kladie veľký dôraz. Dym z rôznych druhov drevín totiž produkuje odlišné arómy a chuťové tóny. Niektoré drevá vytvárajú jemnú a sladkastú chuť, iné sú výraznejšie, korenistejšie či dokonca horké.

Na údenie je najlepšie používať suché drevo, teda drevo, ktoré bolo dostatočne dlho sušené (pri prirodzenom sušení minimálne 6 - 12 mesiacov). To spôsobuje, že horí rovnomerne, pomaly a produkuje stabilný dym. Ten je čistý, jemný a má optimálne množstvo fenolov, kyselín a ďalších látok, ktoré dodávajú údeninám požadovanú chuť. Navyše suché drevo obsahuje menej vody, takže pri horení nevzniká veľké množstvo pary. Tá totiž môže brániť tomu, aby sa na povrchu potravín vytvorila vhodná ochranná vrstva, a môže i zmeniť chuť údenín.

Najbežnejšie druhy dreva na údenie:

  • Buk: Klasikou sú buk a dub, ktoré dávajú v našich končinách výrobkom ich typickú chuť. Jeho dym je jemný a neutrálne aromatický, čo ho robí ideálnym na údenie širokého spektra potravín - od mäsa cez ryby až po syry. Bukové drevo produkuje stabilný a rovnomerný dym, ktorý nepreráža chuť samotného mäsa.
  • Dub: Dubové drevo má o niečo výraznejšiu chuť ako buk. Dym z duba je bohatší, a preto sa často používa pri údení tmavších druhov mäsa, ako je hovädzina či divina. Dub poskytuje dym s hlbšími tónmi, ktoré výborne dopĺňajú intenzívne chute mäsa.
  • Ovocné dreviny: A to najmä jabloňové drevo, sú skvelé na údenie pre tých, ktorí preferujú sladkastú chuť. Dym z jabloní je jemný, mierne sladký a dodáva mäsu príjemný ovocný nádych. Vhodný je na bravčové mäso, hydinu alebo ryby. Podobne ako jabloň, aj čerešňové drevo poskytuje jemný, sladkastý dym. V údených výrobkoch vytvára nádhernú farbu a dodáva delikátnu chuť. Je ďalšou drevinou, ktorá sa často používa na údenie. Jej dym je mierne sladkastý a jemný, čo ju robí vhodnou na údenie rýb, hydiny či bravčového mäsa. Veľmi dostupná je lieska a jelša, siahnuť môžete i po trnke či hlohu.

Mnohí odborníci na údenie odporúčajú kombinovať rôzne druhy dreva, aby sa zabezpečila komplexná chuť. Napríklad jemnejší buk sa často mieša s výraznejším dubom alebo so sladkastým ovocným drevom, ako je jabloň či čerešňa.

Čomu sa vyhnúť?

Dreviny ako smrek, borovica alebo jedľa sa na údenie neodporúčajú. Ich drevo obsahuje vysoký obsah živíc, ktoré pri spaľovaní produkujú nepríjemný a silne horký dym. Tento dym môže poškodiť chuť údeného mäsa a zanechať nepríjemný pach. Orechové drevo môže vytvárať príliš intenzívnu a horkú chuť. Dreviny, ktoré nie sú bežné v našich klimatických podmienkach, napríklad tík alebo mahagón, by sa mali pri údení vynechať.

Klátiky, štiepky a piliny si dokážete pripraviť i doma. Iné je to však s peletami, ktoré sa dajú vyrobiť iba v špecializovaných lisoch. Ich prednosťou je, že nehoria plameňom, ale vždy iba tlejú a dymia svojím pomalým, lenivým tempom.

Rôzne druhy dreva na údenie

Ako si vyrobiť udiareň?

Udiareň sa oplatí stavať ako doplnok iného zariadenia, najčastejšie záhradného grilu. Nič ale nebráni tomu, postaviť si udiareň úplne samostatne. Výhodou je, že k stavbe môžeme využiť akýkoľvek materiál a tým znížiť náklady na minimum. Možno postaviť udiareň s ohniskom pod udicou komorou, oveľa lepšie je však umiestniť ohniska ďalej od údenie komory.

Dve zásady pred stavbou udiarne

  1. Stavbu zahájime výberom miesta: udiareň nemá prekážať bežnému prevádzky záhrady.
  2. Je praktické stavať udiareň v stráni, pretože potrebujeme vytvoriť aspoň malý spád pre dymovod spájajúcej ohnisko s udicou komorou.

Ohnisko

Začneme stavbou ohnisko. Musí byť uzavreté, a to tesne, aby sme mohli počas údenia presne regulovať teplotu dymu. Za základ nám môžu poslúžiť stará, nepoužívané kachle, ale môžeme ich postaviť aj sami. Potom použijeme buď šamotové tehly, alebo vnútro vyložíme šamotovými tvárnicami. Ohnisko musí mať rošt, na ktorom bude horieť palivo, a pod ním popolník. Ako k vlastnému ohnisku, teda priestoru nad roštom, tak k popolníku musí viesť samostatná tesne doliehajúce dvierka. Tá opäť zoženieme buď zo starých kachlí, alebo je (ako jednu z mála častí) dokúpime.

Obe dvierka musí umožňovať regulovaný prístup vzduchu, tj. Musí byť opatrená vzduchovou ružicou. Skrz popolníkové dvierka prichádza tzv. Primárny vzduch, ktorý prechádza pri horení palivom. Ten určuje intenzitu horenia. Sekundárny vzduch prichádza skrz dvierka ohniska.

Dymovod

Dymovod musí mať stúpajúci sklon, aby dym mohol prirodzene stúpať k udiarni. Jeho dĺžka, ak vedie voľne vzduchom, bude zhruba 2 m, priemer cca 15 cm. Ak potrebujeme z praktických dôvodov dymovod ponoriť pod zem, predĺžime ho na 3 až 4 m. Použijeme na neho akúkoľvek trubku z nehorľavého materiálu, napr. Keramickú odpadovej rúru, betónovú rúru alebo dymovú rúru od kachlí. Alebo môžeme dymovod vymurovať z tehál. Dymovej rúry ponúkame u nás na eshopu v sekcii "Dymovody", postačí 1,5mm.

Údenie komora (udiareň)

K stavbe udicou komory môžeme využiť drevo, plech, tehly, alebo ju treba aj celú vybetónovať. Ak nie je udiareň v stráni, zahájime stavbou sokla, na ktorom bude komora stáť. Rozmery udiarne odvodíme od toho, aké množstvo mäsa chceme naraz údiť. Veľkosť základne sa pohybuje od 60x60 cm do 90x90 cm s tým, že celková výška komory bude medzi 80 až 120 cm.

V spodnej časti nezabudneme na otvor pre dymovú rúru, ktorá môže končiť na úrovni steny udicou komory, ideálne je však pretiahnuť ju až do stredu a tam ešte zakončiť kolienkom, ktorého voľný koniec orientujeme nahor. Pre vstup do udiarne môžete použiť jeden z našich vstupov do udiarne.

Zhruba 20 cm nad ústie dymovej rúry umiestnime rošt vytvorený z voľne ložených latiek o šírke 2-4 cm, ktorý bude fungovať ako rozptyľovač dymu. Je to mreža z latiek širokých 2-4 cm. Medzery medzi latkami sú široké tiež 2-4 cm. Nad rozptyľovač umiestnime rám s drôtenou sieťou. Tá slúži na zachytenie kusov mäsa či údenín, ak náhodou spadnú. Pre rám si môžeme pripraviť niekoľko polôh, aby sme ho mohli umiestniť vždy čo najbližšie pod zavesené mäso. Jeho veľkosť má byť taká, aby sme ho bez ťažkostí vybrali z udiarne skrz dvierka. Ak nejde to, musí byť z dvoch dielov.

Na vrchu dvoch protiľahlých strán udicou komory pripevníme laty, v ktorých vytvoríme priečnej zárezy. Do nich potom uložíme tyče sa zaveseným mäsom. Tyče budú buď drevené, alebo oceľové. Mäso na tyče vešiame háčiky alebo pomocou očiek z povrázkov.

Vo výške nad latami pre uloženie tyčí s mäsom, najlepšie do stredu šírky jednej zo stien vytvoríme otvor pre zasunutie teplomeru. Dôležité sú dvierka udicou komory. Pohodlnejšiu manipuláciu umožňujú dvojkrídlové, lepšie sa ale zatěsňují jednokrídlové. Ideálne rozmer je 60x40 cm (na výšku). Môžete si vybrať z nášho sortimentu dvierok v sekcii "Pre stavbu".

Ako komín nám znova poslúži napr. Dymová rúra od kachlí s dĺžkou 0,5 až 1 m. Do komína inštalujeme klapku, s ktorej pomocou budeme regulovať množstvo odchádzajúceho dymu. V obchode možno zohnať otočnou, ak chceme naozaj ušetriť, vystačíme si v najhoršom aj s tehlou pokladanou na komín. Udiareň je tiež možné zakončiť digestorom, na ktorú možno nasadiť klapku a zároveň aj striešku, ktorá zamedzí zatekaniu do udiarne. Všetko nájdete na našom eshope.

Teplomer

Posledné veľmi dôležitou súčasťou udiarne je teplomer. Ideálne je bimetalický s rozsahom 0 až 150-200 ° C s dlhou stopkou (20, najlepšie však 50 cm).

Údenie klobás a slaniny

Údenie klobás a slaniny je osvedčenou metódou na zvýraznenie ich chuti a predĺženie trvanlivosti. Pri údení klobás môžete využiť studené aj teplé údenie. Keď sú klobásky v črievkach, aký je ďalší postup? Po naplnení sa klobásky nevaria, ale nechajú sa usušiť na vzduchu. Najlepšie zavesené na paliciach, kde je prievan. Až potom idú do udiarne. To je častá chyba, ktorú ľudia zvyknú robiť, že ich nenechajú najskôr usušiť.

Je dôležité, aby črevá boli suché, inak sa môžu počas údenia poškodiť. Keď je črevo suché, spozorujete, že mozaika mäsa akoby vystupovala cez črevo a že črevo je na dotyk poznateľne suché a jemne v rukách zašuští. Vtedy sú klobásy správne pripravené do udiarne. Ideálne, keď ich vkladáte do už vopred predhriatej udiarne. A na miernom ohníku ich ešte jemne dosušíte. Častou chybou pri údení klobás je vysoká teplota a nedostatočné vysušenie črievok po ich naplnení.

Klobásy sa údia pri teplote okolo 80 °C, aby sa zničili baktérie. Hotové sú, keď sú krásne červené, môžu púšťať len takú jemnú kvapku masti (nesmú tiecť) a na dotyk jemne šuchocú. Klobásy sa po údení musia skladovať v suchom prostredí s prúdením vzduchu, napríklad v špajze s otvoreným okienkom. To pomáha klobásam prirodzene sa vysušiť. Výber dreva výrazne ovplyvňuje chuť a kvalitu údenia. Najlepšie je drevo z ovocných stromov, ako je marhuľa, slivka alebo čerešňa, pretože obsahujú menej živíc. Tvrdé drevo ako buk je tiež tradičnou voľbou, pretože sa dá ľahko zohnať. Ja výhradne používam bukové drevo, lebo momentálne tých „kôstkovín“ je málo. Použiť môžete aj práchnivé bukové drevo, ktoré dodá klobásam jemný hríbový nádych. Lebo konzistencia dreva a jeho chemické zloženie neobsahuje toľko živíc.

Na údenie klobás je potrebná udiareň. Dôležité je poznať svoju udiareň a vedieť, ako v nej regulovať teplotu. Každý, kto má udiareň, sa s ňou musí zžiť, aby vedel dosiahnuť optimálnu kvalitu údenia. Najčastejšou chybou je príliš vysoká teplota. Ak teplota v udiarni prekročí 80 až 100 °C, klobása sa začne variť zvnútra a stane sa sypkou. Je preto nevyhnutné neustále sledovať teplotu a regulovať oheň v udiarni. Dĺžka údenia závisí od množstva klobás a typu dreva. Čím viac klobás údite, tým dlhšie trvá celý proces. Na menšie množstvo klobás môže stačiť údiť 4 - 6 hodín.

Bezpečnosť je kľúčová. Najväčším rizikom je požiar v udiarni, najmä ak údite slaninu, ktorá uvoľňuje mastnotu. Pri kontakte s ohňom môže masť zapáliť v pahrebe oheň.

Na výrobu domácej slaniny sa používa bravčový bôčik. V súčasnosti je populárna mäsová slanina, kde sú viditeľné pruhy mäsa a tuku, čo pripomína vzor Adidas. Mäso sa musí nasoliť buď v láku, alebo suchým solením. Lák sa pripraví z vody, zo soli, z cesnaku a korenín a mäso sa v ňom necháva odležať minimálne 2 - 4 týždne v chlade. Pri suchom solení sa mäso obalí v soli a nechá sa, aby pustilo šťavu. Slanina sa údi podobným spôsobom ako klobásy, avšak pri vyššej teplote. Po dôkladnom vysušení sa dáva do vyhriatej udiarne a teplota sa postupne zvyšuje až na 120 - 130 °C. Pri tak vysokej teplote údime iba veľmi krátko (5 až 10 minút), následne sa teplota opäť zníži a slanina sa doúdi pri klasickej teplote. Rýchle zaúdenie pri vysokej teplote slúži na tzv. „stuženie“ slaniny.

Slanina by mala byť skladovaná v chladnom prostredí, napríklad v špajze alebo v chladničke. Nemala by byť zabalená v igelite, ale voľne uložená na papieri, aby mohla dýchať. Ak je slanina dobre vyúdená, vydrží aj niekoľko mesiacov. A pozor, treba skontrolovať, na koľko stupňov je nastavená chladnička. Malo by to byť menej ako 4 °C, naozaj je dôležité nastaviť si to správne.

Ak máte k dispozícii udiareň, môžete obohatiť svoj sortiment vlastnoručne vyrábaných mäsových výrobkov. Dnes si môžete kúpiť klobásy, slaninu či údené mäso v každom obchodnom reťazci či u mäsiara. Keď však ochutnáte napríklad slaninu, zistíte, že jej čosi chýba. Nemá až takú dobrú chuť, ako by ste čakali. Ak si trúfate tieto produkty radšej vyrobiť sami, určite sa nezaobídete bez drevenej udiarne s kovovým podstavcom a kotlíkom mimo udiarne. Ide o proces, pri ktorom údite studeným dymom.

Tipy a triky pre úspešné údenie

Po celý rok sme zbierali zručnosti a skúsenosti pri kulinárskom údení. Na začiatku ste nesmelí, rýchlo však prídete na to, že veci sú jednoduchšie, ako by sa vám mohlo zdať. Dym robí chuť, teplota mení štruktúru surovín.

  • Pripravte si suroviny vopred a nechajte ich zohriať na izbovú teplotu.
  • Marinovanie a údenie sa vzájomne nevylučujú.
  • Recepty a inšpirácie nehľadajte v údenárskych knižkách, ale v kuchárskych.
  • Drevo, štiepka a piliny na údenie by mali byť vždy suché.

Údenie potravín otvára svet autentických chutí a vôní, ktorý je s každým vyskúšaným receptom čoraz fascinujúcejší. Je to povzbudenie exerimentovať, objavovať nové chute a zlepšovať svoje zručnosti.

Hoci sú mnohé udiarne vybavené teplomerom, aby ste mali prehľad o dyme, teplomer so sondou na meranie teploty v strede mäsa si musíte zaobstarať samostatne. Je vaším hygienikom a dozorcom, ktorý vám prezradí, či tepelná úprava prebehla naplno.

Zabudnite na zabíjačky, plnenie črievok mletým mäsom a slaninu. Pôžitkárske údenie sa nezameriava na dlhodobé konzervovanie mäsa, ale na šikovnú premenu kuchynských surovín. Je to, akoby ste otočili grilovanie naruby a zamerali sa viac na chute ako na tepelnú úpravu.

Máte radi údený oštiepok, lososa či kuracie prsia? Radi si pochutnáte na údených rebierkach či bôčiku? Vedzte, že v udiarni dokážete zaúdiť aj bravčovú sekanú, ktorú ste si pripravili. Aj premena ovocia a zeleniny dokáže prekvapiť. Syr, sušená krkovička a údené hrozno? Záleží na modeli udiarne, koľko dymu z nej bude odchádzať do dvora. Na pôžitkárske údenie nepotrebujete veľkú udiareň.

Vyčistiť ohnisko, vyumývať omastok a možno z času na čas vypáliť dechtové povlaky. Elektrina, drevené uhlie alebo štiepka či pelety?

Udiareň je veľká zábava, umožňuje vám, kedy a čo si pripravíte. Spokojnosť s lahodne voňajúcimi produktmi je na nezaplatenie a preto sa oplatí kúpiť udiareň. Ak chcete začať svoje dobrodružstvo s údením, samozrejme, potrebujete dobrú záhradnú udiareň. Ako si vybrať najlepšiu záhradnú udiareň? Čo treba zvážiť pri jeho kúpe?

Drevená udiareň pripomína malý domček alebo búdku s otváracími dvierkami. Kovové udiarne sa vyznačujú vysokou kvalitnou spracovania. Jej vzhľad nie je taký štýlový ako drevená alebo kamenná, ale je odolná, odolnejšia voči vlhkosti a ľahko sa čistí. V našom e-shope máte na výber z viacero kovových udiarní.

Je ťažké posúdiť, ktorá udiareň je najlepšia, pretože to bude závisieť od priestoru, ktorý na tento účel vyčleníme a od našich skúseností s údením. Pre začiatočníkov budú lepšie fungovať jednoduchšie prenosné konštrukcie, ktoré sa ľahko používajú. Pre vaše pohodlie si vyberajme udiarne s ľahkým prístupom k údeninám. K naším udiarňam štandardne dodávame aj ohnisko. Je to srdce celej udiarne. V závislosti od modelu je ohnisko neoddeliteľnou súčasťou štruktúry alebo je samostatným prvkom pripojeným k udiarne. Ohnisko je vyrobené z 2 mm plechu, vďaka čomu je masívne.

Údiaci zásobník premení akýkoľvek gril na udiareň a je možné ho použiť vo všetkých druhov grilov, ale aj udiarní bez dym-boxu. Z čistej prírody bukových novohradských lesov vám prinášame jedinečný materiál na údenie. Je sušený prirodzeným spôsobom, kde slnko, vietor a čas sú jedinými činiteľmi procesu. Kôra je nevyhnutnou súčasťou každého stromu a zároveň nositeľom špecifického spektra vôní. Preto kôru neoddeľujeme a nechávame jej prirodzený obsah v štiepke pre výraznejší chuťový profil finálneho produktu.

Ako postaviť udiareň (ZÁVEREČNÉ KROKY)

tags: #všetko #čo #potrebujem #na #údenie #zoznam

Populárne príspevky: