Výrobná masa Medzibrod: História a vplyv na kultúru Horehronia

Neroľnícke zamestnania predstavujú významný fenomén kultúry horských oblastí Slovenska, ktorá patrí ku kultúre karpatského oblúka. Toto územie tvoria viaceré kultúrne regióny a subregióny (oblasť Myjavských kopaníc, horné Ponitrie, stredné Považie, Kysuce, Orava, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, horný Zemplín, časť Gemera, Podpoľanie a Horehronie), so všeobecnými (spoločnými), ale aj špecifickými kultúrnymi črtami, ktoré sú výsledkom vplyvu viacerých činiteľov, predovšetkým prírodných pomerov, ale aj administratívno-správneho členenia, etnických, konfesionálnych a iných faktorov.

Medzi ne možno zaradiť aj neroľnícke zamestnania, ktoré sú nielen výslednicou pôsobenia týchto faktorov, ale zároveň činiteľom ovplyvňujúcim kultúru a spôsob života obyvateľov horských oblastí Slovenska.

Cieľom tohto príspevku je predstaviť neroľnícke zamestnania ako kultúrny fenomén horských oblastí Slovenska, poukázať na ich základnú klasifikáciu, podmienky vzniku, územné rozšírenie a na ich hospodársko-sociálny a kultúrny význam do polovice 20. storočia.

Zamestnanie obyvateľstva, podobne ako ľudová architektúra, strava, odev a iné prejavy materiálno-technologickej kultúry, je úzko späté s prírodným prostredím a uspokojovaním základných ľudských potrieb. Ešte v 1. polovici 20. storočia bolo hlavným (základným) zamestnaním na Slovensku poľnohospodárstvo.

Nízka rentabilita poľnohospodárskej malovýroby však v horských oblastiach neumožňovala všetkým členom roľníckych usadlostí vyžiť z výnosu malého a rozdrobeného hospodárstva, preto sa utiekali k neroľníckym zamestnaniam. Tie mohli mať charakter hlavného, resp. vedľajšieho peňažného či materiálneho príjmu.

Cez Karpaty 11 - História baníctva na strednom Slovensku

Klasifikácia neroľníckych zamestnaní

Pri klasifikácii neroľníckych zamestnaní možno použiť rôzne kritériá. Jedným z nich je vzťah k poľnohospodárstvu:

  • Venovali sa poľnohospodárstvu na svojom majetku ako dominantnému zdroju obživy, ale pravidelne alebo príležitostne si zlepšovali svoju ekonomickú situáciu mimo vlastného hospodárstva.
  • Mali rozhodujúce zamestnanie alebo dôležitý zdroj príjmov a obživy mimo sféry poľnohospodárskej produkcie na svojom gazdovstve, no spravidla sa z rôznych dôvodov nevzdali ani práce na majetku, ktorého základ tvorila pôda.

Iným kritériom pri klasifikácii neroľníckych zamestnaní môže byť ich pravidelnosť a opakovateľnosť v istom časovom období:

  • Celoročné zamestnania, vykonávané pravidelne po celý rok a majúce charakter hlavného zamestnania.
  • Sezónne zamestnania, vykonávané pravidelne iba v určitom ročnom období - v sezóne.
  • Obchôdzkové, resp. vandrovné zamestnania, sčasti vykonávané iba v určitom ročnom období, sčasti však nezávisle po celý rok, a to pešo alebo povozom.
  • Výrobné zamestnania charakteru domáckej výroby, vykonávané najčastejšie v zimnom období, keď poľnohospodárstvo viazalo najmenej pracovných síl. Produkty, pôvodne určené pre vlastnú potrebu, neskôr slúžili na výmenu v rámci dediny, prípadne na trhový predaj.

Medzi typické neroľnícke zamestnania patrili:

  • Drotárstvo (Kysuce, stredné Považie, niekoľko obcí na Spiši)
  • Podomový obchod s galantériou
  • Podomový obchod s čipkami a výšivkami - čipkárstvo (najmä Pohronie)
  • Plátenníctvo (najmä Spiš, Orava, Šariš)
  • Handrárstvo (horné Ponitrie)
  • Podomový obchod s ľudovými liečivami - olejkárstvo (Turiec, menej Považie, Orava, Liptov a Spiš)
  • Šafraníctvo (najmä horné Ponitrie)
  • Hruškárstvo, slivkárstvo
  • Výroba poľnohospodárskeho náradia a kuchynského náčinia z dreva (vareškárstvo)
  • Šindliarstvo
  • Košikárstvo
  • Metlárstvo (Horná Cirocha)
  • Papučiarstvo (okolie Trenčína, Čičmany, Zliechov, Gemer, Pohronie, Liptov, Spiš a Šariš)
  • Tkáčstvo
  • Výšivkárstvo (výroba výšiviek na predaj)

Už z tohto stručného výpočtu vyplýva, že ide o zamestnania rôznorodé, odlišného charakteru. Navzájom ich spájal predovšetkým spôsob hľadania obživy mimo poľnohospodárstva, a to nielen v rámci Slovenska a jestvujúceho štátu (Rakúsko-Uhorsko a I. Československá republika), ale aj v zahraničí.

V súvislosti so sledovanou problematikou sa možno zmieniť aj o niektorých autoroch, ktorí sa zaoberali neroľníckymi zamestnaniami, ich históriou, vplyvom na tradičnú kultúru horských oblastí Slovenska, resp. vzájomnými vzťahmi medzi vidieckou roľníckou societou a predstaviteľmi neroľníckych zamestnaní.

Ani jednu socioprofesijnú skupinu obyvateľstva totiž nemožno skúmať (a dôsledne pochopiť) izolovane, bez reflektovania vzájomných kontaktov a odhalenia spoločného a odlišného (v kultúre, spôsobe života, sviatkovaní a pod.). Treba si tiež uvedomiť, že žiadne lokálne spoločenstvo nebolo sociálne homogénne a profesijne jednotné (výlučne roľníci, resp. výlučne remeselníci).

Vysokú hodnotu pre poznanie východiskových a základných tendencií vývoja pracovných migrácií majú štúdie A. Prandu o vandrovných zamestnaniach (1989) a príčinách vzniku a rozvoja doplnkových zamestnaní na Kysuciach (1965, 1966). Okrem toho sa venoval aj problematike dvojitého zamestnania - tzv. kovoroľníctva, ktorá rezonovala v slovenskej etnológii najmä v 60. a 70. rokoch 20. storočia.

Zo starších autorov sa možno zmieniť aj o V. Lattovi, ktorý sa zaoberal technológiou výroby dreveného uhlia, životom a kultúrou uhliarov v Hámroch pri Snine (1958), kým históriu a život sklárov v okolí Bardejova skúmal J. Kantár (1962, 1963).

Košikárstvo v Bardejove a okolí a spišské drotárstvo predstavujú práce J. Komu (1954 a 1961), oravským (presnejšie hornooravským) plátenníctvom sa zaoberal A. Polonec (1955), kým sklárstvo a oknárstvo na Muránskej Zdychave (1968) a dejiny furmanstva v Gemeri (1973) približujú články J. Galla.

Spomenúť možno aj príspevok J. Hanušina, venovaný varechárstvu v Selci (1955), resp. P. Horvátha o dejinách pohronského čipkárstva (1958), oravského plátenníctva a súkenníctva (1968). Problematiku kameneckých handrárov riešila V. Tóthová (1966), ktorá sa venovala vzniku handrárstva na Hornej Nitre a podomovému obchodu s ním spojenému.

Zaoberala sa aj životom a aktivitami oknárov a sklenárov v severnej oblasti horného Ponitria (1968). Zabúdať nemožno ani na dielo J. Hrozienčika Turčianski olejkári a šafraníci (1981), ktoré sleduje vznik, vývoj i postupný zánik turčianskeho olejkárstva a šafraníctva a publikácie M. Prasličkovej Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri (1979), M. A. Husku Liptovskí murári (1968) a Slovenskí pltníci (1972) či K. Guleju Svet drotárov (1992).

Problematiku sezónnych zamestnaní na Liptove, s akcentom na murárstvo a život budapeštianskych murárov, ich kultúrne a spoločenské aktivity, riešil E. Kufčák (1979). Na skutočnosť, že roľnícku kultúru nemožno pochopiť bez štúdia neroľníckych zamestnaní a dôkladnejšieho poznania zložitých ekonomických a kultúrno-spoločenských vzťahov s príslušníkmi iných skupín a vrstiev obyvateľstva, upozornil J. Čukan (napr. 1980, 1982, 1989, 2001).

Na mlynárstvo a v súvislosti s ním na status remeselníka (mlynára) v agrárnom prostredí, spoločenskú prestíž, vzťahy s vidieckym obyvateľstvom a význam pre jeho zásobovanie múkou poukázal L. Mlynka (napr. 1999, 2004).

Okrem týchto autorov by bolo možné zmieniť sa aj o ďalších (napr. A. Špiesz, A. Pavlík, G. Povala, Ľ. Prikryl, E. Prandová, Ľ. Falťanová, M. Markuš, I. Sedlák, J. Botík, Z. Beňušková, M. Benža, K. Fottová, R. Irša, J. Michálek, V. K. Ješina, J. Zajonc a i.).

Faktory ovplyvňujúce vznik a vývoj neroľníckych zamestnaní

Vznik, existenciu a vývoj neroľníckych zamestnaní v sledovaných oblastiach ovplyvnili viaceré faktory. Okrem historických (napr. kolonizácia na nemeckom práve, osvietenské reformy Márie Terézie a Jozefa II., zrušenie nevoľníctva v roku 1785, zrušenie poddanstva v roku 1848, zrušenie cechov v roku 1872, rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československa v roku 1918, februárový prevrat 1948 a následná kolektivizácia poľnohospodárstva, socializácia živností a industrializácia Slovenska) a ekonomicko-sociálnych faktorov možno spomenúť prírodné pomery, ktoré podmienili rozvoj niektorých výrobných činností ako špecializovaných základných odvetví (napr. remeselná výroba, hutníctvo, sklárstvo), resp. ako doplnkových zamestnaní.

Napr. lesy a splavné rieky podmienili vznik pltníctva na Liptove, Orave, Kysuciach, na strednom Považí, na Pohroní, ale aj na Spiši na riekach Poprad a Dunajec; dostatok vhodných drevín zasa vznik podomového obchodu s dreveným riadom a náradím (napr. oblasť myjavských kopaníc; okolie Trenčína a Bytče; Orava - Oravská Lesná, Žaškov, Zázrivá; Liptov - Liptovská Teplička; Torysky na Spiši; Zborov v Šariši; Gemer - Kokava nad Rimavicou, Rejdová a i.).

Na výrobu sklárskych hút nadviazalo sklenkárstvo a oknárstvo (Liptov - Huty, Malé a Veľké Borové; Orava - Zuberec, Dlhá nad Oravou, Habovka; stredné Považie - Čičmany, Mojtín, Zliechov; Horné Ponitrie - Valaská Belá, Čavoj, Temeš; Gemer - Muránska Huta, Gápel; Spiš- Litmanová, Kamienka; Šariš - Bardejov a okolie).

Bohatstvo rúd, kameňa, hliny a iných surovín vytváralo vhodné podmienky pre rozvoj remesiel už od čias Veľkej Moravy, no najmä od 13. storočia, keď sa na Slovensku začali uplatňovať výsady banského (špaňodolinského) a nemeckého (žilinského) práva, ktoré prispievali k rozvoju výroby a obchodu (EĽKS 2 1995 : 112). Na vidiek remeselná výroba prenikala od 17. - 18. storočia (KAĽAVSKÝ 1990 : 23), pričom sa prispôsobovala potrebám vidieckeho obyvateľstva, jeho dopytu a vkusu. Svoje zastúpenie tu malo najmä kováčstvo a kolárstvo, obuvníctvo a čižmárstvo, krajčírstvo, mlynárstvo, mäsiarstvo, ale aj garbiarstvo (napr. Gemer, Spiš, Rajec, Brezová pod Bradlom, Ratková, Liptovský Mikuláš, Brezno), hrnčiarstvo (napr. Ľubietová, Trstená, Bardejov) a iné.

Remeslo pritom možno charakterizovať ako špecializovanú nepoľnohospodársku malovýrobu založenú na ručnej práci výrobcu vlastnými nástrojmi (EĽKS 2 1995 : 112). Vo vzťahu k naznačenému možno konštatovať, že jednotlivé druhy neroľníckych zamestnaní mohli vznikať a rozvíjať sa iba dovtedy, kým trvali a pôsobili pôvodné prírodné danosti (napr. kým sa nevyčerpali potrebné suroviny) a kým sa nenarušili a nezmenili príslušné ekonomicko-sociálne faktory (znížením alebo odčerpaním voľných pracovných síl, socializáciou živností, zákazom podomového obchodu, ale napr. aj vybudovaním Košicko- bohumínskej železnice v rokoch 1869 - 1872, ktorá sa stala vážnym konkurentom pltníkom a povozníkom, zároveň však umožnila vznik novej socioprofesijnej skupiny obyvateľstva - železničiarov, ktorí v niektorých obciach získali takú početnú prevahu, že tieto obce boli susednými dedinami považované za „železničiarske“ (napr. Skalité pri Čadci)).

Zároveň sa ukazuje, že niektoré neroľnícke zamestnania, ktoré pôvodne mali iba charakter doplnkových zamestnaní, sa časom stali hlavným zamestnaním (napr. liptovské murárstvo) a naopak (napr. dúbravskí baníci (Liptov) po zatvorení antimónových baní zúročili svoje skúsenosti ako robotníci pri razení železničných tunelov na Strečne, od Hornej Štubne po Banskú Bystricu, na Myjave, ale aj pri výstavbe ciest, mostov, resp. odchádzali za baníckou prácou do Šalgotarjánu, Tatabáne či Handlovej, a to už od konca 19. storočia).

Vplyv neroľníckych zamestnaní na kultúru a život v regióne

Neroľnícke zamestnania ako celok sa vyznačovali značnou mierou špecifickosti, pretože do pomerne jednotného charakteru tradičného spôsobu života obyvateľov horských oblastí Slovenska vnášali mnohé miestne a oblastné odlišnosti, čím v štruktúre tradičnej kultúry vytvárali nové typy a varianty, v mnohých atribútoch príznačné iba pre oblasť rozšírenia príslušného zamestnania v určitom čase a priestore. Ich hlavným zámerom, zmyslom a cieľom bolo zabezpečiť rodine obživu, ktorú na primeranej úrovni neposkytovala rozdrobená a neraz zaostalými technikami a technológiami obhospodárovaná poľnohospodárska pôda (PRANDA 1989 : 72).

Napr. baníctvo, hutníctvo a železiarstvo v stredoslovenskej banskej oblasti, ale aj na Horehroní, v Gemeri, na Spiši či v hornom Liptove malo pre tunajšie obyvateľstvo mimoriadny ekonomický význam, a to nielen pre baníkov, hutníkov, robotníkov pri úprave rúd a pod. Pri pomocných prácach nachádzali obživu aj ďalšie skupiny obyvateľstva, ako drevorubači (rúbali drevo potrebné na banské podpery a na výrobu tepelnej energie na spracovanie rúd), uhliari (výroba a predaj dreveného uhlia sa v železiarskych oblastiach na Slovensku udržala až do 20. storočia - napr. Horehronie - Čierny Balog, Heľpa, Pohorelá; Gemer - Hnúšťa, Tisovec; Šariš - Hanušovce; Zemplín - Stropkov), povozníci, menej pltníci, ktorí zabezpečovali dopravu dreva pre potreby banských a hutníckych podnikov, potravín, ale aj export rúd, spracovaných kovov a jednotlivých výrobkov.

Osobitnú zmienku si zasluhuje zapájanie obyvateľstva žijúceho na okolí banských revírov do rozličných stavebných prác, najmä pri výstavbe ciest, výrobných objektov, ale i náročných vodných stavieb, neskôr tiež baníckych či robotníckych kolónií (napr. na Horehroní už od polovice 19. storočia - Pohorelská Maša, Zlatné a Červená Skala). Na spracúvanie kovov tu vznikali aj početné remeslá (napr. kováčstvo, medikováčstvo, zámočníctvo, zvonolejárstvo) a hámre (napr. na Horehroní - Hronec). Banské revíry a rozvoj priemyselnej výroby (v horských oblastiach Slovenska okrem železiarskej aj papierenská, kožiarska a textilná) však mali význam aj pre širšie poľnohospodárske zázemie, pretože boli odbytiskom veľkej časti jeho produktov (chlieb a pečivo, mlieko a mliečne výrobky, mäso a mäsové výrobky, zemiaky, kapusta, ovocie a zelenina).

Medzibrod

Tým o.i. prispeli k rozvoju priekupníctva, čiže kupovania poľnohospodárskych či iných produktov od prvovýrobcov a ich následného predaja s cieľom zisku. Napr. textilných robotníkov z kolónie v Ružomberku - Rybárpoli okrem liptovských roľníkov zásobovali potravinami aj gazdovia z Oravy, najmä z Jasenovej. Vzájomné kontakty medzi neroľníckym a roľníckym sociokultúrnym prostredím postupne eliminovali antagonistické postoje roľníkov k robotníkom (ČUKAN 1982 : 295). Okrem ekonomických vzťahov sa v niektorých prípadoch začali rozvíjať aj neformálne spoločenské vzťahy (prostredníctvom robotníckych tanečných zábav a divadelných predstavení, ktoré navštevovalo aj dedinské obyvateľstvo, ale aj zásluhou robotníckych dychových kapiel, ktoré chodili hrávať na dedinské zábavy, resp. vytváraním rodinných zväzkov medzi obyvateľmi kolónie a susedných dedín).

Neroľnícke zamestnania mali značný vplyv na život rodiny i celého lokálneho spoločenstva. Najmä v prípade sezónnych a vandrovných zamestnaní platilo, že sa nimi zaoberali prevažne muži, menej ženy (napr. podomový obchod s galantériou a priekupníctvo). V období ich odchodu za prácou sa mnohé dediny takmer vyľudňovali. Počas ich neprítomnosti mužov, trvajúcej niekoľko týždňov, mesiacov, resp. aj rokov (najmä v prípade drotárstva, plátenníctva, olejkárstva a šafarníctva), museli ženy prevziať starostlivosť nielen o domácnosť a výchovu detí, ale aj o poľnohospodárstvo a chov dobytka. Na jednej strane boli zaťažované prácami a povinnosťami mužov (oraním, kosením, zvážaním úrody, mlátením, prípravou dreva na zimu), na druhej strane sa zvýšila ich spoločenská prestíž. Niektoré si aj počas prítomnosti muža zachovávali rozhodujúce slovo pri riadení určitej hospodárskej činnosti, pričom využívali jednoduchšie p...

tags: #vyrobna #masa #Medzibrod #história

Populárne príspevky: