Ako sa píše scenár vo dvojici a prečo je dôležité poznať príbeh Karola Duchoňa
Pred šiestimi rokmi Róbert Mankovecký spolu s Jiřím Havelkom vytvoril autorský divadelný projekt, hudobnú biografiu speváka Karola Duchoňa. S odstupom času si táto dvojica prácu s istými variáciami zopakovala, keď sa obaja stali scenáristami filmu Duchoň v réžii Petra Bebjaka.
Do rieky sa dá vstúpiť dvakrát, ale nie je to tá istá rieka. To nebola transformácia textu do filmovej podoby, také niečo možné nie je. Vznikol nový text na celkom inom princípe - hoci situácie boli rovnaké, veď život bol rovnaký, nezmenil sa. Takže ťažiskové situácie sú tie isté, ostali niektoré dialógy, ktoré sme už mali napísané a zdali sa nám dobré aj do filmu. Prevažná väčšina dialógov je však nových.
Nedá sa povedať, či bol filmový scenár ľahší, písal sa proste inak. Divadelný scenár vznikal v priebehu dvoch mesiacov, mali sme kopu materiálu a postupne sme písali text, hľadali sme ho spolu s hercami. Nič také sa vo filme nedá, takže sme to robili akademicky - sedeli sme oproti sebe s Jiřím Havelkom a vymýšľali sme príbeh.
Určite budú porovnávať nás s Jirkom, ako sme to napísali, aj predstaviteľov Duchoňa - vo filme je to Vladko Plevčík, v divadle Tomáš Grega. Obzvlášť v Martine, kde za sebou máme viac než 150 repríz divadelnej inscenácie Zem pamätá. Tam to videl skoro každý, nedávno bola v Martine predpremiéra filmu Duchoň v amfiteátri, ale nebojíme sa.
Ako sa píše scenár vo dvojici? Scenár vznikal tak, že sme väčšinou sedeli oproti sebe v Prahe niekoľko hodín, pili sme kávu a zabávali sa na tom, čo sme vymysleli. A pri tom sme si oponovali, možno tretinu textu sme písali virtuálne. Máme totiž softvér, kde ja vidím, čo napíše on a on, čo ja, plus sme sa videli a počuli cez video. Nie, nevedeli, keby sme sa na všetkom zhodli, ten druhý by bol zbytočný.
Áno, on je detailista, dbá, aby to bolo ideálne, takže premýšľa nad zvratnými zámenami a podobne. Nedávno mi Jiří Havelka vravel, že má často nutkanie prepisovať svoje vety aj osemstokrát.
Mali sme veľa nahrávok rozhovorov s ľuďmi, čo poznali Duchoňa. Vraveli ste Havelkovi rôzne historky, čo ste zažili s hudobníkmi, ktorí hrávali s Duchoňom?
Najviac nás zaujalo to, čo sa píše na internete o jeho začiatkoch - že Duchoňa objavil Robo Kazík a priviedol ho do kapely The Ice Boys. Keď som sa s tými chalanmi - pardon, majú 75 rokov, tak skôr pánmi - rozprával, chytali sa za hlavu: to nie je pravda, veď Duchoň robil v Calexe na páse, kde by on bol v Ice Boys! Duchoň bol po smrti a nemohol povedať, čo to táraš, veď to tak nebolo. Našťastie sme našli aj skutočných pamätníkov. Zistili sme, že veľa ľudí si budovalo imidž na tom, že údajne pomohli Duchoňovi.
Kedy? Teraz mi je ako človek sympatický. Bol vám Duchoň sympatický? V roku 2025 ho vnímam inak ako v roku 1980. Vtedy sme Duchoňa považovali za niečo hrozné, čo je „out“ a čo nás nebavilo, niečo staré a nešikovné. Pochádzam zo Zlatých Moraviec a môj otec bol v porote tamojšej súťaže, ktorú Duchoň vyhral, ale nikdy som sa s ním osobne nerozprával. Stretol som sa s ním dvakrát alebo trikrát, on poznal dobre môjho otca.
Na gymnáziu som hral v kapele a chcel som vyzerať ako Richie Blackmore, gitarista Deep Purple. Kúpil som si slnečné okuliare a hral som v nich sólo, pripadal som si veľmi „cool“. Ja som sa tak urazil! To čo povedal? Veď to je strašné. Celé 90. roky bol Duchoň niečo z Repete, oživoval ho Otto Weiter a Krajíček. A potom sa zrazu stal Duchoň „in“, je moderný a počúvajú ho mladí ľudia. Nikto nevie prečo a ani my sme to nezistili. To bol aj hlavný dôvod, prečo Havelka chcel robiť Duchoňa.
Režíroval v SND hru Elity a dostal cédečko Duchoňa. Vypočul si ho, prečítal si niečo o Duchoňovi a zistil, že mal veľmi zaujímavý osud. Ale dodnes nevieme, kde nastal zlom a Duchoňa zrazu pozná generácia mladých.
Dostávať ceny za stvárnenie Duchoňa? Plevčíkova reakcia vás "dostane". Takto reagoval!
Pohyby, gestá, mimika pôsobia hodnoverne a prirodzene. A ešte aj spev, ktorý Plevčíkovi naozaj ide. Je, a pritom je to rovnaké. Boli to speváci, ktorí takisto ako Duchoň, Gott či Vondráčková preberali zahraničné hity. Na Slovensku ich bolo tiež veľa.
Určite áno, hoci Havelka má za sebou niekoľko filmov a veľmi úspešných, bol by to schopný nakrútiť, ale Peter Bebjak je partner do hry. Základný autor je režisér, ktorému ostatní pomáhajú a on má vždy právo veta. On si prispôsobí veci na svoj obraz. Bebjakovo videnie sa nám páčilo, tak sme mu napísali text, s ktorým si mohol robiť, čo chcel.
Pripomienok bolo veľa, hlavne k príbehu, dialógom, charakterom, časť sa týkala peňazí, pretože sme potrebovali práva na pesničky. Je to asi šiesta či siedma verzia, ktorá sa nakrútila. Naozaj stojí za to zaplatiť 7 000 dolárov za osem sekúnd tejto pesničky? Alebo natočíme tento štvorsekundový záber so 70 komparzistami, ktorý bude stáť 40 000? Rozmýšľajte nad tým, či to stojí za to. Povedali sme si, že má pravdu, nestojí to za tie peniaze.
Šliape na ňom celú inscenáciu, urobí vyše 11 km. Popri chodení na páse spieva 16 pesničiek. Vo filme nič také nebolo možné. V divadle sme chceli vyjadriť, že život akoby prežil v televíznom štúdiu, akoby to bol jeden deň. Čiže v rýchlom tempe na jedenkrát. Niečo také sme chceli dostať aj do kina - že Duchoňov život prebehne akoby za jediný deň.
Súčasť beztvarej masy ľudí, ktorí neboli ani negatívni, ani pozitívni, nevyjadrovali sa, Chartu 77 nikdy nečítali, ani nevedeli, čo to je, žili si svoj život a neboli v strane, nemali dôvod proti nej protestovať. Bol Karol Duchoň konformný človek milión? Režisér Bebjak označil Duchoňa za človeka milión, akýsi vzor slovenského človeka, ktorý sa mohol rozhodnúť, či bude spievať, alebo nie, či dopadne ako Marta Kubišová, alebo rezignuje. Myslím si, že takto neuvažoval. Áno, bol akýsi človek milión.
Tí, čo boli komunisti, boli ich rodina, tak si žili svoj život od výplaty k výplate. Podľa mňa on žil takisto - od koncertu ku koncertu, od zájazdu k zájazdu, stačilo mu, že bol populárny.
Šli tam cielene s Rasťom Šestákom ako dvaja producenti, pozreli si to a oslovili ma, či by sme do toho nešli. Aj ste hovorili do hereckého obsadenia filmu?
Vedel som, kto bude hrať Duchoňa - toho sme hľadali spoločne. Ale Peter Bebjak nám rozhodnutia skôr oznamoval. Ani slovo o tom nepadlo. Duchoňa mal hrať najskôr iný herec, ale raz mi zavolal Havelka, že ho bude hrať nejaký Plevčík z Novej scény. Lenže Plevčíkovia sú na Novej scéne dvaja. Ukázalo sa, že Duchoňom bude Vladislav. Reagoval som s úžasom: To nemyslíš vážne, veď také decko nemôže hrať Duchoňa. Ale keď sme videli video s Vladom zo Shakespearovského koncertu, kde spieva na Letných shakespearovských slávnostiach, Havelka uznal: je v ňom niečo, nie je to zlý typ, bude z neho dobrý Duchoň.
Už sa ma pýtali, či sa nebojíme hejtov, že propagujeme alkoholika a negatívneho človeka, robíme z neho hrdinu. Je zaujímavé robiť film o človeku, ktorý nie je výhradne kladný hrdina? Ale my z neho nerobíme hrdinu, toho robí spoločnosť. Veď je hviezdou, prečo nechodíte protestovať na diskotéky, aby tam jeho pesničky nepúšťali? Mladí ľudia, nespievajte to.
Viem, že také hlasy určite prídu a budú sa pýtať, či si taký človek spätý s Antichartou zaslúži film. Ale práve v tom je zaujímavý. Ako dokáže sláva zabiť človeka za pár rokov, aj keď nie je v slávnom klube 27 ako Amy Winehouse či Jim Morrison. Ich zabila sláva, lebo drogy a alkohol boli len prostriedkom. Aj Duchoňa zabila sláva. Mladý, jednoduchý chalan z Jelenca sa z večera do rána stal slávnym, každý ho poznal a on to nezvládol. Vravel si: musím si s nimi dať pohárik, aby som nevyzeral namyslený.
Štefan Hríb napísal v časopise Týždeň, že váš film vystihol dobový nevkus a položil otázku, kto všetko zmaril život veľkého talentu. Do istej miery má Števo pravdu, že ukazujeme nevkus minulej doby. Overené hity Západu sa sem doniesli, bez kúpenia práv vznikol slovenský text a bol na svete hit. To sa dá považovať za nevkus, aj keď pesničky mohli byť pekné.
Napríklad pesnička Billyho Oceana Red light spells danger, ktorá bola len dva týždne v britskom rebríčku, potom odišla do zabudnutia. Text „červené svetlo signalizuje nebezpečenstvo“ preložil Zoro Laurinc ako Mám ťa rád, mám ťa rád, mám ťa rád, mám ťa rád. Keby to vtedy dostali do rúk, spýtali by sa, o čom je tá pesnička. Aj Elvisova pesnička You asked me to - keby Presleyho agentúra dostala do rúk text „This is girl from Budmerice“, asi by sa čudovala. Je to často zábavné a zároveň je v tom nevkus doby.
Či prídu, to je mi úplne jedno, keď chcú, nech prídu a keď neprídu, mne chýbať nebudú. Ešte nežijeme normalizáciu, možno sa to chystá, ale taká normalizácia, ako bola v 70. rokoch minulého storočia, už možná nie je. Súhlasíte s Bebjakom, že dnes žijeme istú normalizáciu v rámci kultúry? Žijeme dnes normalizáciu v rámci kultúry?
Umenie bude existovať a žiť si svoj život ďalej, žije mimo oficiálnych štruktúr, umenie sa nedá zakázať. Nedá sa zamknúť klavír a kľúč hodiť do Dunaja, hrať na klavíri sa bude ďalej. Keď režisérka Julka Rázusová nedostane ani cent, aj tak divadlo robiť bude. Slávne brnianske Divadlo Husa na provázku to malo kedysi tiež ťažké a poradilo si, vznikla prapodivná poetika chudoby, ale fungovalo to.
Nechceli sme budovať pomník Karolovi Duchoňovi, ale aby ľudia videli, že mal veľmi veľa negatívnych vlastností, nielen skvelý hlas. Prečo je dôležité, aby ľudia poznali Duchoňov príbeh?
Dotýkame sa čohosi divného, keď hovoríme o Duchoňovi. Otázka je jednoduchá, ale odpoveď je zložitá. Povedzme, že vidím isté paralely. Aj dnes môže žiť taký človek, ale nepoznám ho. Aj dnes sú ľudia, čo si nevšímajú situáciu, nemusia podporovať niečo, čo my nazývame zlom, ale sú ticho a nič nehovoria. Tak to bolo aj za Duchoňa, ale špirála sa už posunula, sme na inom poschodí.
Vždy sa spoločnosť vyvíja, aj zlo je na vyššom vývojovom stupni, robí veci sofistikovanejšie. Dnes nikto nebude nikomu nič zakazovať či prikazovať, alebo zatvárať niekoho do basy za to, čo zaspieval či namaľoval.
Život je mozaika poskladaná z útržkov spomienok, pocitov a udalostí, ktoré nás formujú. Táto mozaika, často neúplná a subjektívna, nám umožňuje nahliadnuť do minulosti, pochopiť prítomnosť a snívať o budúcnosti.
tags: #vyzerám #ako #guľa #príčiny
