Známe francúzske opery a ich vplyv na hudobný svet
Francúzska hudba má bohatú a rozmanitú históriu, ktorá zanechala trvalú stopu v svetovej kultúre. Od barokových opier až po impresionistické skladby, francúzski skladatelia priniesli do hudobného sveta inováciu, originalitu a nezameniteľný štýl. Tento článok sa zameriava na niektoré z najvýznamnejších francúzskych hudobných diel a ich tvorcov, pričom zdôrazňuje ich prínos a vplyv na vývoj hudby.
Jean-Baptiste Lully a zrod francúzskej opery
V 17. storočí, v čase, keď talianska opera dominovala európskej scéne, sa Jean-Baptiste Lully usilovne vypracoval z kráľovského kuchára na riaditeľa francúzskeho hudobného života. Lully vytvoril skutočný operný štýl vo Francúzsku. Spájal operu s baletom a kládol veľký dôraz na prednášanie reči a nie na melodiku, čím francúzsku operu priblížil k tragédii. Medzi jeho najslávnejšie diela patria Alceste, Thésée, Persée a Armide, všetky s mytologickým námetom a zobrazujúce hrdinské činy. Lullyho francúzske árie mali piesňovú sylabickú melodiku a obsahovali aj refrény, čím sa stal najvýznamnejším francúzskym skladateľom svojej doby.
Jean-Philippe Rameau a vrchol francúzskej barokovej opery
Lullyho nemenej slávnym a nadaným nasledovníkom sa stal Jean-Philippe Rameau, ktorý viac oživuje recitatív a dáva mu hudobný sprievod. Svojimi dielami Hippolyte et Aricie, Castor et Pollux, Dardanus a Zoroastre priviedol Rameau francúzsku barokovú operu k vrcholu. Rameau vo svojich dielach rozšíril hudobnú charakteristiku, zjemnil melódiu a používal bohatú harmóniu, čím sa stal uznávaným francúzskym majstrom baletnej opery.
Georges Bizet a jeho opera Carmen
Bizet bol hudobný skladateľ pochádzajúci z Francúzska. Celosvetovo ho preslávila jeho opera Carmen. Práve tento typ tvorby bol predzvesťou impresionizmu v hudbe. Napriek veľkému hudobnému nadaniu neboli Bizetove dramatické diela úspešné. Zlom prišiel až s operou Carmen, ktorá sa stala populárne najmä kvôli krásnemu hudobnému podaniu. Najznámejšou sa stala skladba Carmen o láske - habanera. Zaujímavosťou pri tejto opere je, že v premiére sa neujala práve kvôli svojej originalite. Skutočne ocenená bola až o osem rokov neskôr, kedy však už Bizet bol mŕtvy.
Hector Berlioz a revolučné myšlienky v hudbe
Hector Berlioz bol významný francúzsky hudobný skladateľ, ktorý sa už ako dieťa učil hrať na gitare, flaute a vyštudoval kompozíciu. Bol zakladateľom Fantastickej symfónie, no i napriek tomu nedostal miesto ako profesor harmónie. Presadil sa ako hudobný kritik vďaka svojmu hudobnému a literárnemu nadaniu. Jeho tvorba v sebe skrývala príchuť revolučných myšlienok. Berliozova výnimočnosť spočívala v tom, že nemal nijak zvlášť dobré hudobné vzdelanie avšak na druhej strane to bol umelec v obrovskou fantáziou. Jeho prínos spočíval aj v tom, že v hudbe spájal a odhaľoval dovtedy neodhalené veci. Berlioz bol romantický skladateľ. Jeho diela v sebe skrývali obrovské emócie. Najväčším prínosom tohto umelca boli diela Fantastická symfónia, Romeo a Júlia, Smútočná a triumfálna symfónia a mnohé iné, ktoré boli inšpirované literárnymi dielami.
Fantastická symfónia
Fantastická symfónia je jedným z najznámejších diel Hectora Berlioza. Táto symfónia je programová hudba, čo znamená, že rozpráva príbeh alebo vyjadruje konkrétne emócie. Symfónia je rozdelená do piatich častí, z ktorých každá opisuje inú časť príbehu. Príbeh je o mladom umelcovi, ktorý sa zamiluje do ženy, ale je ňou odmietnutý. Symfónia sleduje jeho pocity zúfalstva, hnevu a nakoniec aj zmierenia.
Claude Debussy a hudobný impresionizmus
Claude Debussy bol francúzsky hudobný skladateľ, ktorý je považovaný za zakladateľa hudobného impresionizmu. K tvorbe ho inšpirovala predbaroková tvorba a orientálna hudba. Claude Debussy bol považovaný za akéhosi hudobného revolucionára, čo sa prejavilo najmä na harmonických väzbách, ktoré uvoľnil. Zmeny v jeho podaní sa udiali i v tradičnej orchestrácií, kde uprednostňoval dychové nástroje a hlboké tóny flauty pred sláčikovými nástrojmi. Podpísal sa aj pod zmeny vo vývoji klavírnej hudby. Jeho snahou v tomto smere bolo docieliť to, aby klavírne skladby nevyznievali ako skladby hrané na kladivkovom nástroji, ale aby zneli tak, akoby sa hráč dotýkal priamo jeho strún. Táto myšlienka sa mu podarila docieliť vďaka používaniu klavírnych pedálov. Určitý rozruch Debussy narobil vyhláseniami, že štruktúra a forma hudobnej skladby nie je dôležitá. Preto sa v jeho tvorbe neobjavila ani jedna symfónia klasickej stavby.
Faunovo popoludnie
Medzi najvýznamnejšie diela tohto umelca patrí orchestrálna skladba Faunovo popoludnie, ktorá je inšpirovaná rovnomennou lyrickou básňou Stéphana Mallarmého. Skladba je zmesou jemnej a originálnej inštrumentácie a harmónie, ktorá je spojená s jemnou erotickou atmosférou básne. Charakteristickým pre skladbu je najmä flautové sólo. Skladba sa stala zlomovým dielom v Debussyho tvorbe, a taktiež sa stala medzníkom svetovej hudby 20. storočia.
Francúzska opera v 18. storočí
V 18. storočí sa parížsky odborníci a obecenstvo rozdelili na dve skupiny a to:
- BUFFONISTI - podporujúci taliansku operu buffa. Patril k nim aj Jean Jaques Rosseau, ktorý napísal operu Le Devin du village.
- ANTIBUFFONISTI - odporcovia opery buffa, lebo v nej videli zánik opery ako takej.
Nakoniec ich spory skočili víťazstvom špeciálnej formy komickej opery - opera comique. V roku 1712 existovalo v Paríži divadlo Komická opera, kde sa dovŕšil vývin komickej opery. Významnými skladateľom komických opier vo Francúzsku bol André Ernest Modiste Grétry. Skomponoval mnohé opery medzi nimi aj: Richard Levie srdce. Grétry kládol vo svojich dielach dôraz na prednes a na melodiku.
Po literárnej stránke ovplyvnili komickú operu Denic Diderot a Pierre Beaumarchais (autor trilógie Barbier zo Sevily, Figarova svadba, Hriešna matka).
Christoph Willibald Gluck a jeho operná reforma
Proti Gluckovej reforme sa zdvihol v Paríži odpor a zástancovia talianskej opery si pozvali Niccolu Picciniho, aby skomponoval operu a bojoval proti Gluckovi. Piccini síce skomponoval operu Roland, Gluck odpovedal operou Ifigénia v Tauride a tá bola podstatne úspešnejšia ako Roland. Tak sa Piccini, posledný predstaviteľ opery buffa, stal Gluckovým stúpencom. Gluckove reformy nakoniec podnietili vznik francúzskej opery, kde však pôsobili aj Talian - Luigi Maria Cherubini a Gasparo Spontini.
Silné emócie, pútavé príbehy, špičkové spevácke výkony obohatené o tanečné kreácie. Opera ako žáner patrí už niekoľko storočí k vrcholom umeleckej tvorby. Prvé dielo označované ako opera vytvoril taliansky umelec Jacopo Peri. Zhudobnený príbeh o láske medzi nymfou Dafné a bohom Apolónom z konca 16. storočia otvoril dvere novému žánru do umeleckého sveta. Peri na začiatku 17. Ďalší väčší rozmach opery nastal v posledných dekádach 18. storočia. Výraznou mierou sa o to pričinil rakúsky velikán Wolfgang Amadeus Mozart. Klasicistické veľdielo Figarova svadba patrí aj po viac ako 230 rokoch k najhranejším operám na svete. Z Mozartových opier patrí k najhranejším aj Čarovná flauta. Uvedená bola v roku 1791, 5 rokov po Figarovej svadbe. Mozart sa na viedenskej premiére zhostil úlohy dirigenta. Tajomnom opradené dielo poukazujúce na protiklady v ľudskom vnútri aj vo vonkajšom svete malo už o rok na konte 100 predstavení.
Krátko po Mozartovi sa na opernej scéne objavilo ďalšie veľké meno. Gioacchino Rossini zažil uvedenie svojej prvej opery už v 18 rokoch. Jeho najvýznamnejším dielom je Barbier zo Sevilly. Nadčasovými dielami sú aj opery Giuseppe Verdiho. Taliansky skladateľ zožal cezhraničný úspech napriek rozporuplným reakciám pri premiére jeho najznámejšieho diela La Traviata. Dej inšpirovaný skutočným životom parížskej kurtizány priniesol na vtedajšie pomery kontroverzné poňatie lásky a vášne. Vysokú návštevnosť si už roky držia predstavenia ďalšieho Verdiho veľdiela Rigoletto. Aj táto opera bola inšpirovaná literárnou predlohou, tentoraz románom Kráľ sa zabáva od Victora Huga.
Inšpirácia tvorbou francúzskych literátov priniesla úspech ďalšiemu talianskemu skladateľovi. Giacomo Puccini zabodoval dielom Bohéma inšpirovaným románom Zo života parížskej bohémy od Henriho Murgera. Opera sa teší priazni vďaka realistickému zobrazeniu života v parížskych uliciach 19. Svet opery ovplyvnili aj francúzski skladatelia. Georges Bizet do neho vniesol cudzokrajné prvky kombinované s originálnymi áriami. Pri diele Carmen to publikum spočiatku neprijalo, no neskôr sa z neho stal jeden z najrešpektovanejších operných výtvorov. Na vlne úspechu jednej alebo dvoch najznámejších diel od vybraných skladateľov sa zviezli aj ďalšie opery z ich dielne. Vďaka popularite Carmen sa hrávajú aj Bizetove menej známe diela Lovci perál a Kráska z Perthu. Z Pucciniho tvorby sa už niekoľko rokov vypredávajú aj predstavenia Tosca a Madama Butterfly.
Philip Glass: Cocteau Trilogy
Philip Glass, inšpirovaný filmami Jeana Cocteaua, vytvoril v 90. rokoch svoju druhú opernú trilógiu, čím ignoroval chronológiu vývoja hudobno-dramatických foriem. Ako libreto mu poslúžili Cocteauove filmy Orphée (Orfeus, 1950), La Belle et la Bête (Kráska a zviera, 1946) a Les enfants terribles (Hrozné deti, 1950). Glass bol očarený rytmom Cocteauovho písania, ktorý prirovnal k Shakespearovi. Vyzdvihol jeho schopnosť predstaviť postavu, rozvinúť ju a určiť potrebný počet postáv. Zdôraznil, že skutočným tajomstvom opier je dobré libreto a vybral si Cocteauove filmy pre jeho bezchybný cit pre dramatický vývoj. Toto očarenie básnikom a filmárom sa spojilo s Glassovými skúsenosťami z Paríža, kde v 60. rokoch študoval pod vedením skladateľky Nadie Boulangerovej, a výsledkom bolo monumentálne operné dielo Cocteau Trilogy.
V roku 2020 známe francúzske duo Katia a Marielle Labèqueové nahralo CD s vlastnou klavírnou úpravou hudby z Glassovej opery Les Enfants Terribles. Tieto suity pre dva klavíry mali veľký ohlas, rovnako ako aj následné turné, pri ktorom spolupracovali aj s Philharmonie de Paris. Úspech koncertov i nahrávky vyústili do dokončenia celej trilógie. Na žiadosť klavírneho dua sa do procesu zapojil Michael Riesman, skladateľ a hudobný riaditeľ Philip Glass Ensemble, ktorý v podobnom duchu upravil zvyšné dve opery La Belle et la Bête a Orphée. Kompletná trilógia vyšla vo februári 2024 vo vydavateľstve Deutsche Grammophon ako 2-CD (neskôr aj ako trojplatňová vinylová edícia). Prvé CD obsahuje úpravy opier Orphée a La Belle et la Bête, ktoré boli nahraté v novembri 2023, zatiaľ čo druhé CD obsahuje reedíciu spomínanej nahrávky Les Enfants Terribles z roku 2020.
Orphée: Prelínanie Glassových prvkov a kabaretnej nálady
Otváracie číslo Le café poslucháča prudko vtiahne do prostredia Orfeovho sveta, v ktorom sa typické glassovské prvky prepletajú s hravou kabaretnou náladou v situácii, keď Orfeus predvádza svoje umenie, zabáva publikum a snaží sa zaujať Eurydiku. Sestry Labèqueové dokázali obdivuhodne vyvážiť tieto dva elementy tak, aby zachovali Glassov charakteristický jazyk. Následne sa hudobná nálada drží v jemných trblietajúcich sa textúrach, ktoré reflektujú introspektívne scény Orfea. V polovici štvrtej skladby celá atmosféra prejde do poetických hlbín minimalistickej ságy. Obe klaviristky brilantne vygradovali záver, kde ozvena posledných tónov ešte doznieva ako po údere kladiva na nákovu.
La Belle et la Bête: Lyrická kolísavá melódia lásky a naratívne vnímanie hudby
Hudbu k La Belle et la Bête skomponoval Glass ako živý soundtrack, zosynchronizovaný s dialógmi a obrazom, no klavírna verzia si už túto vlastnosť nezachovala. Úvodná melódia Ouvertury predpovedá búrlivý dej, no v závere sa upokojuje v akordoch plných nádeje. Glass tu vytvoril leitmotívy s lyrickou kolísavou melódiou lásky, ktoré sa neskôr opakujú. Rýchlejší rytmus predstavuje dve sebecké sestry, ako sa vysmievajú Belle, ich aroganciu a povrchnosť, a následne sa dej posúva k večeri Belle so Zvieraťom. Hudba znie podobne ako ich rozhovor - je plná smútku, napätia, zraniteľnosti a túžby po láske. La métamorphose zakončuje premenu zvieraťa dramatickou hudbou plnou celotónových stupníc, ktorá podčiarkuje grandiózne vrcholenie diela. Sestry Labèqueové ukázali silné nadanie na naratívne vnímanie hudby. Z diela neodňali príbeh, naopak, podporujú ho a reflektujú.
Les Enfants Terribles: Ponor do temného psychologického sveta
V poslednej časti trilógie Les Enfants Terribles sa poslucháč ponára do ešte temnejšieho psychologického sveta Cocteaua. Ouvertura tentokrát nekončí zábleskom pozitívneho svetla, ale vrcholí tajomným rozplynutím. V druhej časti Paul is Dying sa klaviristky v ťažkopádnom tempe kolíšu na vlne ponurej nostalgie, náreku a hnevu. Nasledujúca The Somnambulist sa vracia k tajomným stupnicovým postupom, znázorňujúcim prechod postáv medzi stavmi vedomia a podvedomia. Sestry Labèqueové neustále dokazujú, že im nerobia problém skladby s kontrastnými polohami. Každý prechod je autentický so zachovanou glassovskou minimalistickou poetikou. Po veľmi teatrálnej časti Are You in Love, Agathe? sa skladba She Took the Path obracia ku gradujúcemu záveru - osudy postáv sú už nezvratne prepletené intrigami.
Klavír ako alfa a omega Glassovej hudby
Klavír je v Glassovej hudbe alfou aj omegou a Katia a Marielle Labèqueové sú jeho dokonalými interpretkami. CD zachytáva skladateľovo dielo v inom svetle, v ktorom sa ligocú aj predtým zahalené kvality.
Dokument o histórii opery
tags: #zname #francuzske #opery
