Hudobná scéna a underground v Československu s dôrazom na Zónu A

Článok sa zameriava na rôzne aspekty kultúry, hudby a spoločenského diania v Československu a neskôr na Slovensku, s dôrazom na hudobnú scénu, underground, a vplyv týchto javov na spoločnosť. Preskúmame fenomén "padajúceho chleba s maslom", hudobnú produkciu Rádia_FM, a vývoj punkovej scény, najmä slovenskej skupiny Zóna A.

Medzi spomínanými interpretmi a žánrami sa objavuje aj punková hudba, a to najmä v kontexte slovenskej skupiny Zóna A. Článok uvádza niekoľko LP platní tejto skupiny, vrátane nových vydaní a reedícií. Spomína sa aj ich posledná štúdiová nahrávka vydaná na vinylovej LP platni.

Kapela má pred sebou celoročnú koncertnú šnúru na Slovensku i v susedných Čechách. Slovenská punk-rocková kapela Zóna A, ktorá oslavuje 30 rokov existencie celoročným koncertným turné po Slovensku a Českej republike, odohrá v rámci neho aj dva špeciálne koncerty v bratislavskom Randal klube.

Prvý sa uskutoční v stredu 30. apríla. Nasledovať bude ďalší vo štvrtok 1. Obe vystúpenia sú špecifické tým, že na každom z nich zaznejú odlišné skladby. Druhý bratislavský koncert prinesie ďalšie 90-minútové vystúpenie Zóny A. Medzi hosťami na pódiu nebudú chýbať akordeonista Elvis, basgitarista Rasťo Gore i ďalší spriaznení hudobníci ako Inekafe, Lost Clusters, The Last Days Of Jesus a iní. Po dvoch špeciálnych výročných koncertoch bude až do konca roka pokračovať XXX TOUR (1984 - 2014).

Punk a Nová Vlna v Socialistických Krajinách

Článok sa zaoberá aj vývojom punkovej a novej vlny v bývalých socialistických krajinách, ako Československo, Juhoslávia a Poľsko. Poukazuje na rozdiely v možnostiach hudobníkov v závislosti od kultúrnej a politickej klímy v jednotlivých štátoch v období 1977 - 1989.

Pri nástupe punku a novej vlny v bývalých socialistických krajinách boli veľké rozdiely medzi možnosťami hudobníkov. Súviseli s odlišnou kultúrnou a politickou klímou v jednotlivých štátoch v období 1977 - 1989. Pokým hudobníci v Juhoslávii a Poľsku si dokázali uchrániť umeleckú slobodu, československí rockoví hudobníci zotrvávali v pozíciách undergroundu, boli súčasťou klubovej scény alebo prešli do oblasti pop music.

Odlišné podmienky vývoja boli príčinou úspechu v poľskej a juhoslovanskej rockovej hudby zahraničí, ale aj nástupu alternatívnej a indie scény. Štúdia prináša nielen porovnanie spoločensko-politickej situácie, podmienok pre vývoj rockovej hudby v jednotlivých krajinách, ale aj charakteru hudby novej vlny a punku.

Undergroundová hudba v období socializmu v bývalom Československu, Juhoslávii a Poľsku mala najvýraznejšie sociálne, estetické a filozofické významy v štýle novej vlny. Špecifikom bolo, že v niektorých krajinách vznikali najskôr skupiny v oblasti experimentálneho rocku a novej vlny, pretože štýlovo boli najvhodnejšie pre vyjadrenie nemého protestu a až oneskorene po nich punk rock.

Spočiatku sa prejavovali bez konkrétnych politických akcií, neskôr došlo k otvoreným politickým konfliktom, hudobníci boli prenasledovaní a niektorí aj väznení pre rozvracanie republiky. V Čechách bolo obdobie 1968 - 1989 zviazané s aktivitami skupín Plastic People of the Universe, Pražský výběr, ktoré spájali politický a umelecký disident.

Na Slovensku sa v pozícii undergroundu objavila gospelová scéna mladých, avšak v skutočnosti nikdy nemala hudobný charakter alternatívy, pretože gospelové skupiny vychádzali z rockového mainstreamu, poprocku a afroamerického gospelu. Pokým české skupiny Plastic People a Pražský výběr mali v období 1983 - 1987 zakázanú činnosť, juhoslovanská skupina Haustor, ako predstaviteľ geek rocku, prežívala svoje slávne obdobie.

Poľská post punková Maanam bola nasadená do vysielania MTV (1988). Slovenské rockové alternatívne skupiny Demikát, 300HR sa obmedzovali len na malé uzavreté subkultúry.

Punkové kapely ako napríklad slovenská Zóna A, poľské skupiny SS 20, Kryzys, Siekiera sa dostávali sa do konfliktov aj vďaka provokáciám spojenými so skinheadmi a chuligánmi. Otázkou je, či boli umelo vyvolané ako Nazi afair v bývalej Yugoslávii spojenej s rockerom Igorom Vidmarom (1981 - 1983), prežívali v orálnej tradícii ako mýty, alebo sa zakladali na pravdivých udalostiach.

Pre hodnotenie rockovej hudby v období 1977 - 1989 v bývalých komunistických krajinách Poľska, Juhoslávie a Československa je dôležité vziať do úvahy pozíciu hudby a umenia v spoločnosti, ideologické tlaky na jej rozvoj, status umelca v postavení politika a aktívneho organizátora vo verejnom živote, ideologické zákazy punku, new wave a prenasledovanie rockových hudobníkov. V konečnom dôsledku je dôležité preskúmať, do akej miery sa punk a new wave podieľali na rozklade komunistického zriadenia v roku 1989 v jednotlivých krajinách.

Avantgardná hudba v Poľsku

Avantgardná hudba mala v Poľsku dominantné postavenie, keďže od roku 1956 sa tu konal festival Waršavská jeseň, a vďaka nim sa stali celosvetovo známe postavy Krzysztof Penderecki, Wytold Lutoslawski, Henry M. Górecki. Osobitne jazz symbolizoval v Poľsku formu kultúrnej alternatívy, ale menej formu sociálneho protestu, ktorý sa spájal s celonárodným postojom k jazzu ako symbolu slobody.

Podľa Igora Pietraszewského, „postupne po roku 1956 sa Poľsko stávalo najslobodnejšou komunistickou krajinou“. V prvom rade kvôli slobode, akej sa tešila v Poľsku cirkev, avantgardná hudba, jazz, kabaretná hudba, divadlo a kluby.

„Sloboda“ sa neprejavovala v prirodzenom charaktere slobodného trhu v ekonomike a v politike parlamentnej demokracie, ale v slobodnom charaktere kultúry, umenia a v myslení ľudí. Centrálnemu riadeniu a cenzúre sa tak vymykali najmä súkromný život jednotlivcov, umenie a kultúra, kde si Poliaci dokázali obhájiť právo na slobodu.

Avšak podľa Ray Pratta sa rockoví hudobníci podieľajú omnoho viac na spoločensko-politickom dianí než jazzová hudba, pretože radikálnejšie vystupujú pri konkrétnych politických udalostiach. Protestný charakter poľského jazzu bol teda znásobený rockovým undergroundom, ambíciami dostať poľskú hudbu do zahraničia a inými religióznymi prejavmi v poľskej kultúre.

Juhoslávia a "Komunizmus so Západnou Tvárnosťou"

Krajiny bývalej Juhoslávie boli poznačené ideou šírenia politiky „komunizmu so západnou tvárou“, čo bolo obsahom politiky v 80. rokoch najmä v oblasti ekonomiky a voľného trhu. V politike sa udržiaval diktát silnej ruky vodcu Josipa Broz Tita (1892 - 1980) a jeho ideológov.

V duchu výroku dajte „ľuďom chlieb a hry“ budovali ekonomiku na princípe ponuky a zisku, prísunu zahraničného kapitálu do krajiny, vďaka ktorým Juhoslávia ako jediná komunistická krajina nestratila spojenie s ekonomickým rastom západu. Rovnako dovolili mladým hrať rock and roll najmä kvôli vytváraniu „imageu“ dobrej zahraničnej politiky.

Prezident Tito a jeho ideológ Edvard Kardelj nikdy nevytvorili otvorenú kampaň proti rock and rollu, ako to bolo napríklad v Československu. Naopak, volili opačnú kultúrnu politiku, aby demonštrovali, že ide len o neškodnú zábavu. V roku 1975 prezident Tito pozval skupinu Bijelo Dugme (Biely gombík), aby pre neho vystúpili na Štedrý deň v Chorvátskom národnom divadle.

Samozrejme, že v takýchto navonok demonštrovaných gestách mládež veľmi rýchlo odhalila ilúziu o relatívnej slobode a tolerancii, za ktorými sa skrývali ambície diktátora; sloboda mala svoje obmedzenia najmä pokiaľ išlo o náboženské vyznanie a práva národnostných menšín.

V roku 1981 sa v časopise New Musical Express objavila juhoslovanská skupina Electric Orgasm ako jedna z najlepších v Európe a rovnako Beogradský klub Akademija medzi najlepšími klubmi v Európe. V Poľsku bolo v tom istom roku (1981) vyhlásené stanné právo a niektoré skupiny mali zakázanú činnosť, alebo prerušili svoju činnosť kvôli solidarite s demokraticky orientovanými silami - napríklad rocková skupina Perfect.

Piesne skupiny Perfect boli široko prijímané poľskými poslucháčmi. Ako protest proti komunisticky orientovanému režimu v piesni Chcemy być sobą1 (Chceme byť sebou, 1981)2 sa slová v refréne piesne zamieňali za „Chcemy byc ZOMO“, (Zmotoryzowane Odwody Milicji Obywatelskiej), čo boli ľudové milície, domobrana, organizované od roku 1956 na „obranu obyvateľstva“ a slúžili ako násilné milície proti demokratickým právam obyvateľstva najmä v období stanného práva od roku 1981.

Československo a politický odpor

V Československu sa politici snažili o „komunizmus s ľudskou tvárou“ podľa reforiem Alexandra Dubčeka, čo pre umelcov v 60. rokoch znamenalo značné uvoľnenie ideologického tlaku a cenzúry. Prejavilo sa to najmä vo vývoze hudby do zahraničia, kde hudobníci získali viacero kontaktov so západnými krajinami, podpísali zmluvy na vydanie albumov, avšak nikdy ich nestihli realizovať.

Po zničení snáh o reformy v Pražskej jari 1968 začala perzekúcia všetkých protisocialisticky orientovaných ľudí podľa zákona z roku 1969. Takéto štvanie nenechalo dlho čakať na politický a umelecký odpor intelektuálov v Čechách a na Slovensku.

V Česku sa skoncentrovala do legálne schválenej organizácie Jazzová sekce ako súčasti Svazu hudebníků (1969) a vo vzniku undergroundovej skupiny Plastic People of The Universe (1969). Tak fungovali popri sebe jazzoví disidenti a rockový underground s politickými disidentami.

Skupina Plastic People of The Universe vychádzala z tvorby Franka Zappu, Velvet Underground, inšpirovala sa Andy Warholom a jeho multimediálnymi show The Exploding Plastic Inevitable. Brutálny zásah polície v roku 1974 pri organizovaní Prvého festivalu druhej kultúry v Českých Budějoviciach sa stal oficiálnym míľnikom v kryštalizácii českého undergroundu.

V roku 1975 vydal leader skupiny Ivan Martin „Magor“ JirousZprávu o třetím českém hudebním obrození, samizdat, ktorý sa stal programovým vyhlásením undergroundovej scény v období normalizácie v ČSSR.

Ivan Jirous bol za svoje organizačné aktivity, názory a samizdatovú činnosť v undergroundových skupinách 5-krát odsúdený a celkovo strávil vo väzení 8 a pol roka. Rovnako členovia súboru Plastic People of the Universe boli uväznení a prísne sledovaní počas obdobia 1969 - 1989. V období 1974 mala skupina zakázanú činnosť až do roku 1988, keď sa rozpadla. Jej ďalšie koncerty sa počas 14 ročného obdobia konali ilegálne.

Undergroundové aktivity na českej rockovej scéne prevzali skupiny novej vlny a punku, medzi nimi vynikali Pražský výběr (vznik 1976) a punková skupina Zikkurat (1979). Ideálne spojenie nastalo v roku 1981, keď Vilém Čok, basgitarista a spevák punkovej skupiny Zikkurat prešiel do skupiny Pražský výběr. Tu sa stretol s jazzrockovými skúsenosťami klaviristu Michala Kocába a rockovou priamočiarosťou gitaristu Michala Pavlíčka.

Michal Pavlíček sa práve vrátil z Veľkej Británie z festivalu v Readingu, kde v roku 1980 videl skupiny new wave. Hudobníci využívali na vystúpeniach scénickú show - masky, parochne, okuliare neobvyklých tvarov, bizarné účesy a svetelné efekty. Nadväzovali tak na českú divadelnú tradíciu a kabaret.

Neobvyklá klenba melódie, recitácia, punková paródia a ironická interpretácia textov znásobovali politický, sociálny protest a v konečnom dôsledku aj presadzovali novú estetiku rocku medzi širokým spektrom poslucháčov.

Na rozdiel od punku zložitejšia harmonická štruktúra, technická virtuozita a tvorivosť členov skupiny Pražský výběr, heterogénnosť hudobných štýlov, textové konotáty a vizuálna show symbolizovali odpor voči establishmentu, ktorý poslucháči v druhom pláne dešifrovali v posolstve skupiny.

Rockové gitarové riffy Michala Pavlíčka v kombinácii s Kocábovými jazzrockovými syntezátorovými motívmi vytvárali obraz českej novej vlny a smerovali k syntéze heterogénnych prvkov.

V roku 1990 v Encyklopédii jazzu a moderní populární hudby, publikovanej tesne po Zamatovej revolúcii (1990), označili skupinu Pražský výběr za agresívny rock, v ktorom boli hlavnou príčinou zákazu činnosti skupiny v rokoch 1983 - 1987 „divácke incidenty pri koncertoch“ a „agentážne problémy“ pri sprostredkovaní koncertov.

Za hlavný dôvod zákazu činnosti skupiny Pražský výběr sa nepokladali otvorené konflikty s komunistickou ideológiou, ktoré cenzori identifikovali vo vizualizácii a v textoch. Oficiálne sa v dennej tlači uvádzalo, že na koncerte v Hradci Králové v januári 1983 skupina predávala necenzurované plagáty, čím sa „nezákonne finančne obohacovala“, že jej koncert uviedla predskupina Trifidi, ktorá nemala povolenie na vystúpenie a namiesto 3 povolených koncertov skupina Pražský výběr odohrala 4 koncerty.

Aby sa vyhli cenzúre textov, používali jazyk „svahilština“, slová, ktoré sa zvukovo podobali angličtine, ale nedávali žiaden význam. Michal Kocáb zdôvodňoval použitie nezmyselného jazyka tým, že jednoducho nestihli a ani nevedeli skladby otextovať. Texty vždy obsahovali nejaké posolstvo, hoci navonok vyznievali pre komunistov „hlúpo“, ale ich symbolika bola čitateľná pre poslucháčov.

Jednoduchosť a „hlúposť“ textov použili ako typické znaky mainstreamu populárnej hudby, ale parodovaním a ironickou interpretáciou hudby nadobúdali nové významy. Ich vzťah k hitom československej scény pop music zosmiešňuje skladba „S.O.S“ Michala Kocába. Komentujú tu v texte odchod basgitaristu Ondřeja Soukupa, člena skupiny Pražský výběr, do skupiny pop music Karla Gotta.

V roku 1982 natočil režisér Juraj Herz film Straka v hrsti o skupine Pražský výběr. Film skončil v trezore a ŠtB si ich začali všímať, pretože vo filme sa objavili ľudia, ktorí podpísali Chartu 77. V roku 1982 mali pripravený na vydanie album Straka v hrsti, ktorý sa realizoval až v roku 1988 v čase nástupu Gorbačovskej perestrojky a glasnosti, keď vyšiel pod názvom Pražský výběr.

Vydanie zakázaného albumu v roku 1988 znamenalo nové uvoľnenie ideologického tlaku v Československu po pražských udalostiach 1968, teda až o 20 rokov neskôr. Michal Kocáb, klavirista, spevák a skladateľ skupiny Pražský výběr, vstúpil do politiky ako aktívny člen parlamentu po Zamatovej revolúcii v roku 1989. Bol predsedom parlamentnej komisie pre dohľad nad odsunom sovietskych vojsk z Československa, neskôr sa stal Ministrom ľudských práv a národnostných menšín (2009 - 2010). Umelecký vklad tejto osobnosti prerástol do politickej angažovanosti a bol natoľko silný, že takmer 20 rokov bol schopný aktívne pôsobiť v českej politike.

Slovenská Scéna a Gospelová Hudba

Slovenská scéna v bývalom Československu nešla takou radikálnou cestou ako česká rocková avantgarda. Bolo tu silné undergroundové zázemie v oblasti gospelovej hudby, ktoré súviselo s religiozitou Slovenska. Zakladali sa tajné štúdiá, nahrávali hudbu a tajne šírili gospel music na kazetách. V období 1969 - 1989 bolo na Slovensku 37 ilegálne distribuovaných nahrávok gospelovej hudby na Slovensku.

Vývoj na Slovensku mal mnohé črty spoločné s charakterom poľskej undergroundovej gospelovej scény. Pravdepodobne religiozita a skôr konvenčné smerovanie hudby boli aj jednou z príčin, prečo slovenský rock z hľadiska vývoja priniesol na scénu najskôr skupinu new wave Demikát (1981) a až o 3 roky neskôr sa objavila prvá slovenská punková skupina Zóna A (1984). Dovtedy pôsobili punk rockeri len v pivnici vlastného domu (1981 - 1984).

Demikát a Punk Rockový Kontrast

V roku 1981 založil Marian Greksa spolu s gitaristom Andrejom Šebanom skupinu Demikát, s ktorou vystupovali dva roky. Skupina sa tešila najmä záujmu študentov a vystupovala v kluboch v Bratislave.

Z punk rocku prevzali oblečenie, obliate farbou a roztrhané šaty podobne, ako britskí punk rockeri, čo ostro kontrastovalo s ich hrou hard rockových skladieb od Rolling Stones - Jumpin Jack Flash v bratislavských kluboch, symbolom rocku mladej generácie slovenských poslucháčov. Skupina Demikát hrala na koncertoch aj pôvodné skladby, kde konvenčný a konzervatívny prístup slovenského publika kritizovala v piesni Ja som bača veľmo starý (1983), kde používali molové pentatoniky v melódii, dórsky a lydický modus v refréne.

Vývoj Punkovej Scény a Zóna A

Radikálny postoj v undergrounde pomohol sformovať českú alternatívnu scénu ako subkultúru, naopak slovenská scéna bola súčasťou klubových a lokálnych aktivít. To bolo hlavnou príčinou, prečo sa slovenská scéna novej vlny a jej vplyvy objavili na verejnosti omnoho skôr než punková scéna.

Zóna A vznikla v apríli 1984. a zatiaľ posledný Všetko najlepšie! Okrem nich majú na konte aj desiatky skladieb vydaných na singloch, či už samostatne, alebo na rôznych zahraničných kompiláciách, ako aj viacero demokaziet ešte z predrevolučného obdobia.

V marci 2016 odchádza po 7 rokoch Tuleň späť do kapely Slobodná Európa. Po 24 rokoch odchádza z kapely Lump Čupe. Na basgitare ho nahradí Ozi, náš zakladajúci člen, ktorý sa do kapely vracia po dlhých 26 rokoch.

Informácie uvedené v tomto informačnom nepodarku chceme preto rázne dementovať. Nech si to raz a navždy zapíšu všetci za uši : Zóna A sa dištancuje od rasizmu, nacizmu, komunizmu i konzumizmu! hráme a budeme hrať hudbu, ktorá ľudí baví a podnecuje k zamysleniu. Ak sa chce s nami na koncerte niekto odfotiť, môže. Naše názory na rôzne spoločenské poklesky a nešváry budeme prezentovať aj naďalej. Sloboda podľa nás neznamená zatváranie očí pred problémami a držanie huby, lebo sa to niekomu nepáči.

Odo dňa 1.4.2013 zastupuje našu kapelu exkluzívne Roman Fecko z RF music agency. kontaktujte výhradne jeho. Zóna A hraje 27 rokov, preto je na novej výberovke VŠETKO NAJLEPŠIE !

Tabuľka: Porovnanie hudobných scén v socialistických krajinách

tags: #zona #a #chlieb #radio #verzia #informacie

Populárne príspevky:

• Recepty a inšpirácie na zdobenie Šarloty
• Recepty s bezlepkovou strúhankou
• Recept na kuracie rezne s pečeňou a špenátom
• Ako si vybrať parnú rúru
• Recepty s vysokým obsahom bielkovín