Ako Rozpoznať Diviaka: Znaky a Určovanie Veku

Diviak lesný (Sus scrofa) je mohutné zviera, ktorého hmotnosť sa môže pohybovať od 50 do 200 kilogramov, v závislosti od jeho pohlavia, veku a prostredia, v ktorom sa nachádza. Diviak patrí medzi najcharakteristickejších a zároveň najrozšírenejších obyvateľov slovenských lesov. Tento divoký príbuzný ošípanej si zaslúži obdiv nielen vďaka svojmu výzoru, ale aj spôsobu, akým žije.

Typickým znakom diviakov sú ich pevné a dlhé kly, ktoré slúžia ako zbrane pri obrane pred predátormi alebo pri súbojoch o dominanciu. Diviak má hustú a pevnú srsť, ktorá je najčastejšie tmavohnedá až čierna, meniaca sa v závislosti od oblasti tela a umožňuje mu vynikajúce maskovanie v lese.

Diviačia zver žije predovšetkým v teplejších polohách vo vlhkejších listnatých dubových a bukových lesoch, ktoré sú obklopené alebo prestúpené poľnohospodárskou pôdou. Žije aj v zmiešaných lesoch, menej ihličnatých.

Telom sa sviňa divá podobá nezušľachtenému krajovému plemenu domácej ošípanej. Hlavu, prípadne rypák, má dlhšiu a mohutnejšiu, kohútik vyšší a výraznejší, zadok viac zrezaný, nohy vyššie a celé telo užšie a svalnatejšie. Ušnice sú pomerne veľké, vzpriamené.

Dospelý diviak niekedy dosahuje hmotnosť vyše 300 kg, ale zvyčajne 150 - 250 kg a diviačica do 150 kg. Diviačia zver si mení srsť raz do roka, a to začiatkom jesene. Na jar jej však vypadá podsada a zimné štetiny a čoskoro jej postupne začína vyrastať nová srsť.

Zimná srsť býva tmavšia a štetiny v nej, najmä na chrbte, sú podstatne dlhšie. Štetiny sa niekedy používajú ako trofeje. Môžu sa z nich viazať štetky na poľovnícke klobúky. Letná srsť je redšia tvorí ju len kratšie štetiny bez podsady.

Diviak sa snaží overiť akékoľvek podozrivé signály, ktoré zachytí svojimi ostatnými zmyslami, pomocou čuchu. Na rozdiel od jeleňov, diviaky sú sebavedomejšie a inteligentnejšie a nie sú takými zvieratami, ktoré by sa hneď rozutekali. Ak diviak niečo počuje alebo vidí, zastaví svoju predchádzajúcu činnosť a dlho sa nehybne pozerá, čo môže trvať až pol hodiny.

Párenie diviačej zveri prebieha v novembri až decembri, pričom diviaky často zvádzajú medzi sebou tuhé súboje. Párenie môže prebiehať príležitostne aj v iných mesiacoch. V tomto prípade ide o diviačice, ktoré neboli oplodnené pri prvom párení.

Gravidita trvá 114 - 118 dní. Počet mláďat býva 4 - 12 a zvyčajne sa liahnu v marci v pripravenom kotlíkovom ležovisku (hniezde). Diviačatá sú hnedé a pozdĺžne pásikavé. Cicajú dva mesiace a diviačica ich vodí až do nasledujúceho párenia.

Pri poľovačke sa často využíva stopovanie zvierat. Tento pojem označuje sledovanie rôznych stôp a znakov, ktoré zvieratá zanechávajú. Cieľom sledovania je nájsť a vystopovať zver. Diviaky je najlepšie stopovať v skorých ranných hodinách, keď už majú za sebou váľanie sa v blate, napili sa a najedli, a preto sa neponáhľajú.

Sú dve obdobia v roku, keď je ľahšie priblížiť sa k diviakom. Prvým je, keď sa gravidné samice stiahnu a ostatné diviaky zostávajú samy, pravidelne chodiac na rovnaké miesta na kŕmenie a hniezdenie.

Diviak má spolu 44 zubov, v čeľusti a sánke sú na každej strane 3 rezáky, 1 špičiak, 4 črenovce a 3 stoličky. Vzorec chrupu je . Výmena mliečneho chrupu za trvalý sa končí v 22. mesiaci, ale posledná tretia stolička úplne dorastá až v 24. mesiaci a niekedy aj neskôr. Lanštiak ich v čase lovu vymieňa, alebo ich má už vymenené, ale zvyčajne ešte nie sú celkom dorastené. Špičiaky, najmä pri samcoch sú veľmi mohutné, klovité. Preto sa nazývajú kly. Spodné sú dlhšie ako horné, stále dorastajú a vzájomne sa obrusujú. Je to nebezpečná zbraň a súčasne nástroj na trhanie koreňov.

Diviačie kly predstavujú hlavnú poľovnícku trofej z tejto zveri. Podľa dĺžky a tvaru klov možno aspoň približne určiť vek jedinca. Spodný kel mladšieho diviaka je kratší a smerom k hrotu sa pred obrúsenou časťou postupne zužuje, kým spodný kel staršieho diviaka je dlhší, po celej dĺžke rovnako hrubý a náhle sa zužuje až na mieste obrusovania. Obrúsená plocha klov sa postupne predlžuje s vekom jedinca.

Až dve tretiny klov bývajú vrastené do čeľusťových kostí a pre to ich treba veľmi opatrne vyberať. Mladá diviačica má na spodnej strane dolné kly (háky) najširšie a ich dutina je široko rozvetvená. Stredne stará diviačica má kly najširšie kly v prostriedku a otvor na bazálnej časti je zúžený. Stará diviačica má kly najširšie v hornej časti, pod zbrúsenou plochou a najtenšia je ich bazálna časť, na ktorej je otvor do klov už úplne zúžený až uzatvorený.

Úplný mliečny chrup (28 zubov) má diviak vo veku 4 mesiacov.

Určovanie Veku Diviaka

Najpoužívanejšie metódy určovania veku diviačej zveri vychádzajú zo skúmania chrupu. Chrup tvoria zuby tvarované najmä podľa svojej funkcie pri spracovaní potravy. Hryzáky slúžia na trhanie alebo hryzenie potravy. Odborne ich nazývame incisivi a v stomatologickom vzorci sa označujú písmenom i a I. Za normálnych podmienok je ich šesť v dolnej i hornej čeľusti. Prežúvavcom v hornej čeľusti chýbajú.

Očné zuby, alebo canini, sa označujú písmenom C. Sú najlepšie vyvinuté u šeliem a dravcov a slúžia na zabíjanie a trhanie koristi. U diviakov však majú obrannú funkciu. Predné stoličky sa nazývajú premoláre a označujú sa písmenom P. Spolu so zadnými stoličkami, molármi, označovanými písmenom M, slúžia na rozomletie a spracovaniu potravy. Medzi hryzákmi, očniakmi a stoličkami diviačej zveri sa nachádza prázdne miesto nazývané diastema.

Každý druh zveri má charakteristické usporiadanie chrupu, ktoré sa znázorňuje príslušným vzorcom. Počet zubov je znázornený ako polovica príslušnej čeľuste vo forme zlomku. Nad zlomkovou čiarou je uvedený počet zubov v hornej polovici čeluste a pod ňou, respektíve za lomkou, počet zubov v dolnej polovici čeľuste. Zuby sa označujú písmenami. Skrátene sa však vzorec zapíše len číselnou formou, pričom každé číslo znázorňuje počet zodpovedajúcich zubov v chrupe (3.1.4.3./3.1.4.3.). Diviačej zveri sa nemenia len stoličky, ostatné zuby áno.

Počet zubov vo vyvinutom mliečnom chrupe diviačat (3-4 mesiace) je 28. Vzorec je 3.1.3./3.1.3, pričom posledná predná stolička P3 je trojdielna. Rast trvalého chrupu u diviačat začína vo veku 5 - 6 mesiacov, vo veku 6 - 7 mesiacov vyrastá prvá stolička M1, k výmene druhej pred stoličky dochádza v 12 - 14 mesiacoch. Vo veku 20 - 24 mesiacov dorastá tretia, posledná stolička. Mliečny chrup je spravidla vo veku 24 mesiacov už vymenený za stály so 44 zubmi. Vzorec je 3.1.4.3./3.1.4.3. To sú najdôležitejšie znaky pre určovanie veku v prvých fázach života diviaka.

Podľa Stoličiek

Ďalšia metóda odhadu veku diviačej zveri vychádza z „opotrebovania stoličiek“. V tomto príspevku uvádzam klasifikáciu podľa Müllera (1984) a Kozla (1973), a to v prípade rôznych vekových tried. V roku 1973 Kozlo publikoval praktickú pomôcku - inštrukcie na určovanie veku, selekciu a lov diviačej zveri. Výsledky uvedené v publikácii sa opierajú o hodnoty získané meraním viac ako 650 lebiek rôznych vekových skupín a pohlaví.

V roku 1984 Müller zoradil výsledky meraní a publikoval ich v nemeckom časopise Unsere Jagd pod názvom Kľúč k určovaniu veku diviakov. V týchto materiáloch okrem iného upozorňuje, že správny odhad veku ulovenej diviačej zveri je nevyhnutným predpokladom vedeckého a zároveň praktického chovu tohto druhu zveri.

2 roky: Prvý stĺpček tretieho molára (M3) prerazil ďasná a korunka je sfarbená do hneda. Druhý a tretí stĺpik je ešte ukrytý v ďasne. Po vyvarení a očistení dolnej čeľuste je ich farba biela.
2,5 roka: Prvý a druhý stĺpik tretieho molára (M3) už vyrástli z ďasna, korunky sú rovnako hnedé. Tretí stĺpik zuba je však stále ukrytý v ďasne. Po vyvarení a vyčistení má jeho korunka bielu farbu.
3 roky: Obidve horné plochy prvého molára (M1) vyrástli do svojho základu. Tretí molár M3 tiež celkom vyrástol (po preparovaní je zadná časť tohto moláru biela).
4 roky: Začínajú sa objavovať obidve vrchné plochy druhého molára (M2) a ich korunky sú takmer rovné. Tretí molár (M3) vyrástol už do takej podoby, že takmer zmizla jeho ostrosť a drsnosť.
5 rokov: Prvý molár (M1) má uprostred priehlbinku, zub je na okraji vyšší než jeho stred. Na horných plochách tretej stoličky (M3) možno pozorovať čiastočné opotrebenie, ale korunka zuba je stále oblá.
6 rokov: Stolička M1 výrazne opotrebovaná, druhý molár (M2) je vo svojom strede tiež silne opotrebovaný, týka sa to najmä horného okraja skloviny, korunka na treťom molári (M3) je takmer hladká.
7 rokov: Povrch celého chrupu je nerovnomerný. Korunka tretieho molára (M3) je celkom hladká.
8 rokov a viac: Na povrchu zadných stoličiek možno pozorovať len malé zvyšky zubnej skloviny.

Podľa Klov

Určovanie veku kancov podľa tvaru klov má korene u Jaerisena (1930). Vychádzal z porovnania priemeru koreňa kla s priemerom jeho opotrebovanej časti. Nadviazal na neho Brandt (1961, 1965) a prišiel s novým prístupom.

Obidve hodnoty dáva do vzťahu so šírkou kla a zavádza nový pojem „veľkostné číslo“. Pomocou „ideálneho kla“, ktorý sa vyznačuje stabilným rastom do dĺžky, sa snaží určiť čas zastavenia rastu kla do šírky. Brandt predpokladal, že po výmene chrupu koncom druhého roku je spodná čeľusť ešte stále nedotvorená. Zubná dreň spodných aj horných klov, ktoré kancom rastú celý život, nie je v tomto období ešte celkom vyvinutá a očniaky nedosiahli ešte príslušné rozmery.

Ak dolná čeľusť ešte rastie, musia byť kly v nej na koreni širšie ako v iných častiach (úlohu tu zohráva aj ich opotrebovanie). Len čo sa ukončuje rast lebky, musí sa podľa Brandta zákonite ukončiť prírastok priemeru kla pri koreni. Dospel k záveru, že k tomu môže dôjsť najskôr v 9. či 10. roku života jedinca. Snethlage (1957) naproti tomu tvrdí, že rast priemeru klov sa končí už v 6. či v 7. roku. Na rast dĺžky klov sú potom potrebné ešte tri roky, aby v ich zaobleniach prišlo k dosiahnutiu maximálneho priemeru.

„Veľkostné číslo“, respektíve Brandtov index klov, je veľmi pohodlný prostriedok, podľa ktorého sa diviačie zbrane preparujú, uchovávajú v zbierkach a tým umožňujú porovnávaním odhadovať vek kancov.

Čím je kanec starší, tým viac má opotrebované zbrane v bode uhla ohybu a ich priemer v tomto bode sa blíži k priemeru pri koreňoch. A tak sa dá jednoducho zistiť vek iba podľa dĺžky vyčnievajúcej časti kla. Stačia na to stredné orientačné hodnoty ich dĺžky:

vo veku 2-3 rokov 2,5 cm
3-4 rokov 3 až 4 cm
4-5 rokov 4 až 4,5 cm
5-6 rokov 4,5 až 5,5 cm
6-7 rokov 5,5 až 6,5 cm
vyše 7 rokov nad 5,5 cm (Ruskov, 1957)

Na tvar ohybu zbraní však môžu vplývať niektoré vonkajšie faktory a individuálne predpoklady jednotlivých jedincov. V oblastiach intenzívneho chovu a lovu diviačej zveri je veľmi vhodné a praktické zhromažďovať spodné čeľuste s chrupom s cieľom jednoduchšieho a presnejšieho určovania ich veku porovnávaním.

Veľký význam pri určovaní veku diviačej zveri majú očné zuby, poľovnícky nazývané tiež zbrane. Tie z ulovených dospelých jedincov sú zároveň trofejou úspešného strelca.

Nielen kanec, ale aj diviačica má výrazne vyvinuté očné zuby, bežne známe ako špiciaky. Kým pri samcovi sa označujú ako kly a sú mohutnejšie, v prípade diviačic sa nazývajú háky.

Dospelý alebo lanštiak?

Podľa rastu hryzákov a stoličky M3, pri ktorej tretí diel nie je ešte dorastený, bol vek tohto diviaka stanovený približne na dvadsať mesiacov. V štatistike sme ho zaevidovali ako dospelého diviaka. Ak by bol ulovený o dva mesiace skôr, to znamená do 31. marca, bol by evidovaný ako lanštiak. Na fotografii vidieť odhalený spodný kel tohto diviaka, ktorého dĺžka bola 17,5 centimetra. Šesť centimetrov vyčnieva, čiže je viditeľný, jeden centimeter sa nachádza v ďasne a desať a pol centimetra je v kostnej dutine spodnej čeľuste pod stoličkami.

Dorastanie a obrusovanie

Na reze dolnej čeľuste vidieť, že kly diviakov majú otvorené korene, ktoré stále dorastajú a na konci sa zase obrusujú trením o kel v hornej čeľusti. Pri mladých diviakoch je šírka a hrúbka koreňa klov vždy väčšia na báze ako v mieste obrusovania. Kly teda majú kónický tvar a sú pevne zaklinené. Nemožno ich vytiahnuť smerom dopredu, ale iba vytlačiť dozadu po odpílení spodnej čeľuste presne medzi M1 a M2, ako je to zaznačené na obrázku. Do tejto vzdialenosti siaha totiž každý spodný kel diviaka. Vekom sa klinovitý tvar kla vyrovnáva a v dospelosti sú kly diviaka pred začiatkom zbrúsenej plochy približne rovnako široké ako na báze, čiže majú tvar obdĺžnika. Korene spodných a horných klov diviakov sú po celý život otvorené.

Dĺžka, brázda a farba

Podľa dĺžky hákov a výraznej pozdĺžnej brázdy na koreni, ako aj podľa žltohnedého mramorového sfarbenia vyčnievajúcej časti hákov bol vek diviačice stanovený na sedem až osem rokov. Tento vek zodpovedá aj opotrebovaniu moláru M1 a premoláru P3. Dĺžka hákov bola 9 centimetrov, z toho 3,5 centimetra vyčnieva z čeľuste a 5,5 centimetra sa nachádza v čeľusti.

Skracovanie hákov

Na rozdiel od samcov sa korene hákov diviačic vekom uzatvárajú, čiže háky nedorastajú po celý život jedinca. Starým diviačiciam sa skracujú postupným obrusovaním. Pri lanštiačkach sú dolné háky nápadne podobné dolným klom lanštiaka samca, lebo najväčšia šírka hákov je pri báze koreňa. Neskúsený poľovník sa môže domnievať, že ulovil mladého lanštiaka diviačika, ale v skutočnosti ide o lanštiačku s imponujúcimi hákmi.

Háky 4- až 5-ročnej diviačice sú už viac uzavreté a najväčšia šírka hákov je v ich strednej časti. Starším diviačiciam sa rast hákov zastaví a korene sú uzavreté. Najväčšia šírka hákov tejto diviačice je tesne pri mieste obrusovania. Korene starších diviačic sú uzavreté a môžu sa vytiahnuť dopredu, ale v prípade mladých diviačic sa môžu iba vytlačiť dozadu ako pri diviakoch. Podobný rast očniakov je aj v hornej čeľusti diviačej zveri.

Základy o diviakoch – 1. časť

tags: #ako #rozoznat #diviaka #znaky