Anglo-francúzske súperenie: Príčiny a dôsledky
Skutočný mierový život a nerušené spolunažívanie európskych národov po vojne netrvalo dlho. Novým javom povojnového obdobia, ktorý určil základnú líniu medzinárodných vzťahov na viac než 40 rokov, bolo súperenie dvoch superveľmocí - USA a ZSSR.
Predvojnové veľmoci - Anglicko a Francúzsko - počas vojny hospodársky a politicky zoslabli. Postupne strácali bohaté kolónie, preto sa museli uspokojiť so skromnejšou úlohou ako pred rokom 1939. Ďalšie tradičné veľmoci - Nemecko, Taliansko a Japonsko - boli vo vojne porazené. Čína ako víťazný štát si v medzinárodnej politike nárokovala miesto veľmoci, ale bola vysilená občianskou vojnou.
Veľké nádeje vkladali ľudia do Organizácie Spojených národov (OSN), založenej víťaznými mocnosťami - Spojencami ešte počas priebehu Druhej svetovej vojny 25. apríla 1945 v San Franciscu. Hlavným cieľom OSN bolo udržať mier, napomáhať mierové riešenia sporov medzi štátmi a rozvíjať ich hospodársku a kultúrnu spoluprácu tak, aby v medzinárodných vzťahoch miesto sily prevládalo porozumenie a vzájomná pomoc. Preto OSN založila aj viacero organizácií, napr. na pomoc hladujúcim deťom, na rozvoj školstva a vzdelanosti ... Od začiatku venovala OSN pozornosť ochrane ľudských práv (Všeobecná deklarácia ľudských práv z 10. decembra 1948). Nevyhnutné zásahy do vojnových konfliktov prinútili OSN vytvárať aj vlastné ozbrojené sily (tzv.
Zakladajúcu Chartu OSN podpísalo 51 štátov, ale už roku 1976 mala OSN 135 členov. V súčasnosti (23. 2. 2012) má OSN 193 členských štátov. Zástava OSN je modrá, uprostred s bielou zemeguľou.
Sovietsky zväz (ZSSR) vo vojne utrpel obrovské škody. Jeho hospodárstvo bolo v troskách, stratil takmer 30 miliónov ľudí. Mal však ako víťazný štát veľkú prestíž a obrovskú armádu. Na západných hraniciach J. V. Stalin vybudoval sústavu závislých štátov, ktoré ZSSR vojensky i hospodársky posilňovali.
USA cez vojnu hospodársky a politicky zosilneli. Po celom svete mali letecké, námorné a vojenské základne. Po zavedení tankovania vo vzduchu v 50. rokoch strategické bombardovacie letectvo USA mohlo zasiahnuť každý cieľ na svete. Aj hospodárska pomoc, ktorú USA poskytli iným krajinám (UNRRA, Marshallov plán), zvyšovala ich vplyv a prestíž.
Vznik dvoch mocenských blokov (bipolarity) vo svete
Vojna nevyriešila všetky medzinárodné spory a nepriateľstvá. Novým javom povojnového obdobia, ktorý určil základnú líniu medzinárodných vzťahov na viac než 40 rokov, bolo súperenie dvoch superveľmocí - USA a ZSSR.
Termín železná opona bol známy už dávno. Ide o konštrukciu v divadlách, ktorá oddeľuje hľadisko od javiska a v prípade požiaru chráni divákov. Do politiky ho však vniesol až britský štátnik Winston Churchill 5. marca 1946 počas svojho prejavu k študentom na univerzite v americkom Fultone:„Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane bola krížom cez celý kontinent spustená železná opona. Za touto líniou ležia všetky hlavné mestá starých štátov strednej a východnej Európy. Odhadol správne i to, že na Rusov platí jedine vojenská sila, a preto ju musí mať Západvždy dosť veľkú, aby odradil prípadných dobrodruhov na druhej strane od akéhokoľvek pokušenia.
Začiatkom roku 1947 oznámili britskí politickí predstavitelia americkému prezidentovi Harry Trumanovi, že vzhľadom na ekonomickú krízu, v ktorej sa krajina nachádza, nie je Anglicko schopné splniť svoje záväzky voči Grécku a Turecku. Teda v oblasti, kde sa prelínali geopolitické záujmy Východu a Západu veľmi ostro. Po porade so svojimi poradcami sa Harry Truman rozhodol, že USA ich prevezmú. Budú chrániť slobodné národy a demokratické režimy v celej Európe a po celom svete pred „nákazou komunizmu“, ktorý sa budú snažiť zadržiavať všetkými možnými prostriedkami, nevylučujúc ani tie vojenské. Vznikla tak Trumanova doktrína zadržiavania komunizmu.
Dva mesiace po vystúpení amerického prezidenta v Kongrese, ktoré sa do dejín zapísalo aj ako Trumanova doktrína zadržiavania komunizmu, rečnil na slávnostnom ukončení školského roku na Harvardovej univerzite minister zahraničia USA George Marshall. „Naša politika nie je namierená proti nijakej krajine ani doktríne, ale proti hladu, chudobe, zúfalstvu a chaosu,“ povedal a ubezpečil, že „ktorákoľvek vláda, ktorá chce pomôcť pri dosiahnutí cieľov obnovy, nájde, a to som si istý, plnú spoluprácu zo strany USA“.
Marshallov plán, oficiálne nazvaný Plán európskej obnovy, schválil Kongres USA 3. apríla 1948. Ponuku využilo šestnásť západoeurópskych krajín, na ktorých obnovu išlo asi 14 miliárd dolárov. Východoeurópske štáty vrátane Československa, ktoré spočiatku o americkej pomoci tiež uvažovali, sa museli Marshallovho plánu vzdať. Tak znel príkaz z Moskvy. Komunistické bábkové vlády sa neodvážili neposlúchnuť.
„Schválenie Marshallovho plánu Kongresom bolo medzníkom vo svetovej histórii,“ vyhlásil už v apríli 1948 Winston Churchill. No Marshallov plán sa stal predovšetkým medzníkom v histórii Európy, ktorá sa čoskoro rozdelila nielen na dva mocenské vojensko-politické bloky, ale aj na bohatý a blahobytný Západ a chudobný a zaostávajúci Východ.
Roku 1949 bol vo Washingtone uzavretý tzv. Severoatlantický pakt (NATO - anglicky North Atlantic Treaty Organization). Jeho členmi sa stali USA, Kanada, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Island, Taliansko, Dánsko, Nórsko a Portugalsko. Neskôr k nemu pristúpili aj Grécko a Turecko. Roku 1955 sa stala členom NATO aj SRN, keď jej západné mocnosti povolili znova vybudovať armádu. Od roku 1957 sa v západnej Európe formovalo aj Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), podporujúce voľný pohyb tovaru a služieb vo svojej zóne.
Sovietsky zväz sa spočiatku uspokojili s podpísaním dvojstranných spojeneckých zmlúv s východoeurópskymi štátmi. Roku 1955 vo Varšave uzavreli Albánsko, Bulharsko, Česko-slovensko, Maďarsko, NDR, Poľsko, Rumunsko a ZSSR Zmluvu o priateľstve aspolupráci. Tak vznikla organizácia Varšavská zmluva. Členské štáty vyčlenili pod spoločné velenie časť svojich ozbrojených síl. Na ich čele stál hlavný veliteľ (vždy niektorý sovietsky maršal). Roku 1962 z nej vystúpilo Albánsko.
Obidva pakty - NATO aj Varšavská zmluva - sa vyhlasovali za „obranné“. Otvorene sa však pripravovali na vojenské stretnutie. Miliardy dolárov, rubľov a korún investovali do výzbroje, stavby letísk, prístavov, špeciálnych potrubí na pohonné hmoty pre vojská, sklady, železničné prekladiská atď. Na oboch stranách sa pravidelne konali spoločné cvičenia spojeneckých armád. Nikdy sa v novších dejinách v rokoch mieru tak nezakryte, dlhodobo a dôkladne nepripravovali štáty na vzájomné vojnové stretnutie. Nepriateľstvo sa rozšírilo aj na hospodárske, kultúrne a osobné styky. Obidve strany sa snažili nepriateľa oslabiť ideologicky aj morálne.
Takýto stav vzájomného podozrievania, hlbokej nedôvery a otvorených príprav na budúce vojenské stretnutie v mieri sa nazýva „studená vojna“. Obidva bloky vlastniliatómové zbrane schopné zničiť život na celej Zemi: USA od roku 1945, ZSSR od roku 1949, Anglicko od roku 1952, Francúzsko od roku 1960. Neustále sa zdokonaľovali prostriedky na dopravu atómových zbraní k cieľu: najprv to boli bombardovacie lietadlá, koncom 50. rokov pribudli balistické rakety a ponorky s jadrovým pohonom a možnosťou vypúšťať strategické rakety. Rozsiahla sieť vojenských základní po celom svete, vzájomná nedôvera a podozrievavosť viedli k hrozbe, že k jadrovej katastrofe môže dôjsť aj omylom, z nedorozumenia, technickou chybou alebo zlyhaním ľudí. Po vybudovaní početných jadrových elektrární v Európe i Severnej Amerike aj vojna s obyčajnými zbraňami zvýšila nebezpečenstvo „atómovej smrti“.
Svet sa 40 rokov pohyboval tesne na hranici katastrofy, preto právom o tomto období hovoríme nie ako o mieri, ale ako o „studenej vojne“. Slovné spojenie „studená vojna“ prvýkrát použil britský novinár a spisovateľ Eric Arthur Blair, známejší skôr pod svojím literárnym pseudonymom George Orwell, v článku You and the Atomic Bomb, publikovanom v októbri 1945.
Počas tohto obdobia vznikali raz na jednom konci, raz na druhom konci sveta miestne konflikty, občianske vojny, pohranične zrážky. Americká tajná výzvedná služba CIA (Central Intelligence Agency) vznikla až v roku 1947 práve pre hrozbu tajných akcií zo strany KGB. Mala chrániť záujmy USA a brániť slobodu a demokraciu doma i všade vo svete.
Po celú studenú vojnu bola táto „špionážna vojna“ charakteristická. Žiadna zo strán neváhala použiť v tomto boji akékoľvek prostriedky - špinavé triky, tajné akcie... Tajné služby často krát zasahovali do vnútornej politiky štátov. Tajné služby boli síce „v zákulisí“ a o ich činnosti iba zriedkakedy prenikli správy na verejnosť, o to účinnejšie sa zapojili do konfrontačného boja.
Berlínska kríza 1948
Berlín podobne ako celé Nemecko bol po vojne rozdelený na 4 okupačné zóny: sovietsku, americkú, britskú a francúzsku. Z troch západných zón Nemecka sa začal vytvárať samostatný štát - Spolková republika Nemecko (SRN). Aby si sovietska okupačná správa zabezpečila vplyv v celom Berlíne, uzavrela v júni 1948 železničnú, cestnú i vodnú dopravu zo západných zón Nemecka do Západného Berlína. Chcela Berlín „vyhladovať“. Blokáda Berlína trvala 11 mesiacov (do mája 1949). Po celý čas zásobovalo americké letectvo Západný Berlín vzdušným mostom. Vojenské i civilné lietadlá dovážali potraviny, suroviny pre priemysel, dopravovali ľudí. Priamo za letu vojenské lietadlá zhadzovali uhlie na plochy štadióny. USA tu demonštrovali svoju hospodársku i technickú prevahu. Sovietsky zväz musel ustúpiť a blokádu zrušiť.
Berlínska kríza vyvolala veľké medzinárodné napätie. Spolu s Februárom 1948 v Česko-slovensku ovplyvnila verejnú mienku i správanie vlád na Západe, uľahčila USA zorganizovať vojenský blok NATO.
Aby vláda NDR zabránila masovému odchodu svojich občanov do Západného Berlína a odtiaľ do SRN, dala v auguste roku 1961 za jedinú noc postaviť medzi východným a Západným Berlínom múr po tom, čo sa odmietli podriadiť sovietskemu ultimátu z roku 1958, v ktorom bezúspešne žiadali, aby Západ do 6 mesiacov opustil Západný Berlín. Prísne strážený Berlínsky múr sa potom nadlho stal pre celý svet symbolom rozdelenej Európy, stelesnením „železnej opony“. Bol odstránený v decembri roku 1989.
Pád Berlínskeho múru: Posledné dni studenej vojny
Vojna v Kórei 1950-1953
V roku 1945 oslobodili severnú Kóreu od japonskej okupácie sovietske vojská, na juhu sa vylodila americká armáda. V oboch častiach krajiny sa vytvorili samostatné vlády a vyvinuli dva rozličné spoločenské systémy. Na severe komunistická vláda Kim-Ir- Sena, podporovaná Sovietskym zväzom a Čínou, na juhu občianska vláda podporovaná Američanmi.
V júni 1950 vypukla medzi kórejskými štátmi vojna. Vojská zo severu spočiatku rýchlo postupovali. Obsadili skoro celý juh, zastavili ich až americké oddiely. Rada bezpečnosti OSN označila za útočníka Severnú Kóreu a vyzvala členské štáty OSN, aby pomohli juhu. Pod zástavou OSN bojovali v Kórei predovšetkým USA, ale aj menšie jednotky z ďalších 15 štátov. Česko-slovensko podporovalo Severnú Kóreu. Dodávalo jej zbrane, muníciu, lieky, autá. V Česko-slovensku študovalo niekoľko tisíc kórejských študentov.
Po trojročnej krvavej vojne skončili sa boje v júli 1953 prímerím. Hranica ostala tam, kde bola pred vojnou a Kórea zostala rozdelená na dva štáty: komunistickú severnú Kórejskú ľudovo demokratickú republiku (KĽDR) a demokratickú Juhokórejskú republiku.
Vojny na Blízkom Východe
Na Blízkom Východe vzniklo po vojne niekoľko nových štátov, ktoré sa oslobodili spod koloniálnej alebo polokoloniálnej závislosti od Anglicka (Egypt, Jordánsko, Irak, emiráty v okolí Perzského zálivu), od Francúzska (Libanon, Sýria), od Talianska (Líbya).
Na území Palestíny, spravovanej Veľkou Britániou, sa snažili medzinárodné židovské organizácie vytvoriť samostatný židovský štát. Myšlienka vytvoriť útočište a domov pre Židov našla po hromadnom vraždení Židov počas Druhej svetovej vojny ohlas v celom svete. Vytvorenie štátu Izrael podporovalo aj Česko-slovensko a Sovietsky zväz.
Izraelsko-arabská vojna (tzv. Palestínska vojna 1948-194)
V Palestíne však došlo k zrážkam medzi židovským a arabským obyvateľstvom, ktoré prerástli do občianskej vojny. Dňa 14.5. 1948 bol vyhlásený štát Izrael. Okolité Arabské štáty jeho existenciu neuznali a napadli ho. V nasledujúcej vojne s Egyptom, Jordánskom, Sýriou, Libanonom a Irakom však Izrael zvíťazil. Milión Arabov utieklo z Palestíny do okolitých štátov - začala sa desaťročia trvajúca tragédia palestínskych utečencov. Palestínsku otázku komplikovalo aj to, že sa stala predmetom veľmocenskej politiky.
Izraelsko-arabská vojna (tzv. Sinajská vojna 1956)
Roku 1956 egyptská vláda znárodnila Suezský prieplav, aby z neho mala úžitok a mohla financovať hospodárstvo krajiny. Britské a francúzske námorné a letecké výsadky však obsadili prieplav. K intervencii sa pridala aj izraelská armáda. ZSSR sa postavil na stranu Egypta. Bolo to práve v čase, keď Sovietska armáda potláčala revolúciu v Maďarsku. Oba konflikty hrozili prerásť do veľkej vojny. Izraelské vojskápostúpili až k Suezskému prieplavu, keď sa zmocnili pásma Gazy (okupovaného dovtedy Egyptom) a Sinajského polostrova. Ten opustili po sovietskom tlaku roku 1957, pásmo Gazy však okupovali naďalej. Jednotky OSN potom udržiavali prímerie medzi Egyptom a Izraelom až do roku 1967.
Iba niekoľko týždňov po odchode vojsk OSN z oblasti sa začala 3. arabsko-izraelská vojna:
Izraelsko-arabská vojna (tzv. Šesťdenná vojna 1967)
Po predchádzajúcich výzvach egyptských prezidenta Gamála Abdala Násira na zničenie Izraela 5. 6. 1967 izraelské letectvo preventívn...
tags: #anglo-francúzske #súperenie #príčiny #a #dôsledky
