Francúzske kolónie: História, vplyv a dedičstvo

Francúzska koloniálna ríša bola v 19. a 20. storočí po Britskom impériu druhou najrozsiahlejšou koloniálnou ríšou. Francúzsko získavalo prvé kolónie na začiatku 17. storočia a postupne sa stalo jednou z rozhodujúcich svetových koloniálnych veľmocí.

Francúzska koloniálna ríša na vrchole svojho rozmachu

Počiatky a expanzia

Prvé územia, ktoré možno de facto označiť ako francúzske kolónie, boli križiacke štáty v Svätej zemi ako dôsledok križiackych výprav (najväčší z nich Jeruzalemské kráľovstvo). Na základe štvrtej križiackej výpravy namierenej proti Byzantskej ríši si francúzski a talianski dobyvatelia územie tejto východnej kresťanskej veľmoci rozdelili na viacero menších štátov, a najväčší a najvýznamnejší z nich - Latinské cisárstvo, bolo spravované predovšetkým burgundskými a flámskymi šľachticmi.

Francúzsko sa pokúšalo o zámorskú expanziu už od 16. storočia; objaviteľské cesty Giovanniho da Verrazana ani Jacquesa Cartiera ešte nepriniesli krajine územné zisky. Prvé kolonizačné pokusy viedlo Francúzsko v Amerike, kde ale narážalo na húževnatý odpor v tejto oblasti už etablovaných Španielov a Portugalcov. Jedným z týchto pokusov bolo založenie osady na mieste budúceho Ria de Janeira v roku 1555 (tzv. France antarctique), na mieste budúceho São Luís v roku 1612 (tzv.

Francúzsko uspelo s koloniálnymi aktivitami až v Severnej Amerike - založením Port Royal (27. júla 1605) na území dnešného Nového Škótska. Tri roky potom založil Samuel de Champlain mesto Québec, ktoré sa neskôr stalo hlavným mestom rozsiahlej, ale veľmi riedko osídlenej kolónie Nové Francúzsko, francúzski kolonisti osídlili prakticky len úzky pás pri brehoch Rieky svätého Vavrinca, na zvyšku územia žili domorodí obyvatelia.

Kolónie v Afrike

Pravý začiatok nového francúzskeho impéria sa datuje k roku 1830, kedy začala krvavá invázia do Alžírska (súčasť Osmanskej ríše). Napoleon III. sa pokúšal o založenie protektorátu koloniálneho typu v Mexiku (medzi rokmi 1861 - 1867), ale Francúzi sa týchto plánov museli vzdať, pretože boli v nebezpečnom rozpore s americkou Monroeovou doktrínou.

Francúzska expanzia pokračovala tiež v Afrike, v roku 1881 bol v Tunisku ustanovený protektorát, pod francúzsky vplyv sa ďalej dostali rozsiahle územia v severovýchodnej Afrike na území dnešných Mauritánie, Senegalu, Guiney, Mali, Pobrežia slonoviny, Beninu, Nigeru, Burkiny, Čadu, Stredoafrickej republiky a republiky Kongo. Malá francúzska kolónia existovala aj na východnom pobreží Afriky: Džibuti (tzv. Francúzske Somálsko).

How France (Still) Controls Africa

"Civilizačná misia"

Koncom 19. storočia podľahli mnohí európski intelektuáli ilúzii o tom, že európska civilizácia je najvyspelejšia na svete a biela rasa nadradená nad ostatnými. Presvedčili samých seba ako aj široké masy európskeho obyvateľstva, že majú morálne právo šíriť svoju civilizáciu mimo Európy a ovládať milióny Arabov, Afričanov či Indov.

Presvedčenie, že niektoré kultúry sú vyspelejšie ako iné a že ľudské dejiny majú progresívny charakter, čiže smerujú od primitívneho k pokroku, bolo silne prítomné aj u väčšiny politických elít v najsilnejších európskych demokraciách tej doby - vo Francúzsku a vo Veľkej Británii.

„Civilizačná misia“ Francúzskej republiky v Afrike má v tomto príbehu svoje špecifické miesto. Ovládnutie Afriky sa nikde nezdôvodňovalo šírením civilizácie v takej miere ako vo Francúzsku. Na rozdiel od iných koloniálnych veľmocí v Afrike, ako Veľkej Británie, Belgicka alebo Nemecka, bolo totiž Francúzsko demokratickou republikou. A táto tzv. tretia republika (1870 - 1940) sa oficiálne hlásila k hodnotám francúzskej revolúcie z roku 1789.

Vďaka tejto doktríne mohla tzv. tretia republika (1870 - 1940) napriek svojim oficiálnym demokratickým a republikánskym princípom vybudovať najväčšiu koloniálnu ríšu vo francúzskych dejinách, ktorá bola hneď po Britskej ríši druhou najväčšou na svete.

Frank CFA

Frank CFA (franc CFA alebo v afrických krajinách hovorovo iba franc) je súhrnné označenie pre dve úplne samostatné meny: frank BEAC/CFA a frank BCEAO/CFA. Tieto meny používa 12 bývalých francúzskych afrických kolónií, Guinea-Bissau (bývalá kolónia Portugalska) a Rovníková Guinea (bývalá španielska kolónia).

CFA Franc sa označuje za dedičstvo francúzskej koloniálnej éry v Afrike. Bola uvedená do obehu v roku 1945 a samotná skratka bola dešifrovaná ako „frank francúzskych kolónií Afriky“. CFA Franc bol viazaný na francúzsky frank.

Kritici zachovania takéhoto menového systému videli v prvom rade dedičstvo kolonializmu, v ktorom si Francúzsko naďalej zachováva pákový efekt nad menovou a finančnou politikou afrických štátov, a po druhé, poukázali na ekonomickú neschopnosť udržiavať prísny výmenný kurz pre africkú menu.

Podľa vyjadrenia Emmanuela Macrona a Alassana Ouattary sa doteraz táto reforma bude týkať iba západoafrického franku CFA. Šesť krajín v strednej Afrike si stále zachováva svoj frank. Výmenou za frank v roku 2020 príde jediná menová jednotka „eco“.

Reforma tiež znamená ukončenie umiestňovania 50% zahraničných rezerv krajín západnej Afriky do Francúzskej centrálnej banky. Podľa francúzskeho vodcu bude táto reforma schopná zmeniť imidž Francúzska v Afrike, ktoré sa dnes veľmi často vníma ako „hegemon s pozlátko kolonializmu, čo bola hlboká chyba, vina republiky“, povedal Emmanuel Macron v Abidjane počas spoločnej tlačovej konferencie s prezidentom Coteom.

Dekolonizácia a rok Afriky

Rok 1960 sa vo svetových dejinách tradične označuje aj ako rok Afriky. Vyhlásenie nezávislosti týchto štátov bolo výsledkom vývoja po roku 1945, ktorý sa v dejinách označuje ako dekolonizácia.

Vojnou oslabené európske veľmoci, ako Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Portugalsko či Španielsko a Taliansko, už nedokázali ovládať svoje koloniálne ríše tak ako predtým. Nacionalistické a politické hnutia v kolóniách získavali čoraz väčší ohlas na medzinárodnej pôde.

V priebehu roka 1960 vyhlásilo nezávislosť už spomínaných 17 krajín z ktorých až 14 boli bývalé francúzske kolónie. Vyhlásenie nezávislosti sprevádzalo v afrických krajinách obrovské nadšenie a nádeje.

Zbavenie sa koloniálnej nadvlády bolo spojené s presvedčením, že Afriku čaká prosperita a lepšia budúcnosť. Slová ako „modernizácia“ či „rozvoj“ sa stali alfou a omegou vládnych programov.

Emblém Organizácie africkej jednoty, založenej v roku 1963 v Addis Abebe, Etiópia. Zakladaciu listinu podpísalo 32 vtedajších nezávislých afrických štátov.

Dedičstvo kolonializmu

V roku 1960 čelila totiž prvá generácia afrických politikov dvom veľkým výzvam, ktoré zdedila z čias kolonializmu: veľkej chudobe a nevzdelanosti afrického obyvateľstva. Zároveň sa vyrovnávala s veľkými očakávaniami svojich občanov, že im nové vlády zabezpečia lepší život.

V 60. rokoch 20. storočia bola realita v Afrike taká, že pozostatkom kolonializmu boli väčšinou chudobné a nestabilné štáty s komplikovanými hranicami, slabou alebo neexistujúcou infraštruktúrou, nízkou úrovňou vzdelanosti a so zdedenou koloniálnou ekonomikou, ktorá len ťažko mohla obstáť vo svetovom obchode druhej polovice 20. storočia.

Koloniálne veľmoci nemali veľký záujem ani potrebu budovať v kolóniách fungujúce politické samosprávy či efektívne inštitúcie. Svoje územia v Afrike považovali predovšetkým za zdroje trhových plodín, nerastných surovín a pracovnej sily.

Problémy a výzvy po získaní nezávislosti

Veľkým problémom pri vzniku samostatných štátov v Afrike bola aj nízka úroveň vzdelanosti afrického obyvateľstva. Koloniálne vlády sa vo všeobecnosti obávali nárastu vzdelanej vrstvy Afričanov, ktorí by mohli svoje západné vzdelanie použiť pri zápase o ich zrovnoprávnenie s Európanmi či v boj proti kolonializmu samotnému.

Klasickým príkladom dedičstva kolonializmu v Afrike sú hranice afrických štátov. Dodnes sú najlepšie viditeľným výsledkom koloniálneho delenia Afriky a zaujímavým faktom je, že africkí politici si zdedené územia od začiatku veľmi pozorne strážili.

Kolónia	Založenie	Nezávislosť
Francúzska rovníková Afrika	1910	1960
Madagaskar	1885	1960
Francúzska India	1673	1954

tags: #byvale #francuzske #kolonie #informacie