Chlieb v Gréckokatolíckom obrade: Význam a symbolika

Chlieb má v gréckokatolíckom obrade ústredné postavenie, najmä v kontexte Eucharistie, ktorá je srdcom kresťanského života. Tento článok sa zameriava na význam chleba v gréckokatolíckej cirkvi, s dôrazom na jeho symboliku, historický vývoj a súčasnú prax prijímania Eucharistie, vrátane prijímania malými deťmi.

Eucharistia ako centrum duchovného života

Eucharistia je vnímaná ako dar, za ktorý je potrebné prechovávať radosť, vďačnosť, bázeň a úctu. Prijímaním Eucharistie veriaci prijímajú Krista, čo vedie k jednote a upevňovaniu lásky v rodinách a spoločenstvách. Predstavte si, ako k Eucharistii pristupujú spolu s vami aj vaše malé deti. Učíte sa jeden od druhého postoj radosti a vďačnosti za dar Eucharistie, postoj bázne a úcty. Všetci prijímate Krista, ktorý vytvára vo vašej rodine jednotu a upevňuje lásku. Predstavte si tú radosť Boha, ktorý môže znova a znova prichádzať do nevinných sŕdc detí a prebývať v rodinách, v spoločenstve, uprostred ktorého je eucharistický Kristus.

Návrat k starobylej praxi prijímania Eucharistie deťmi

Od septembra 2017 sa gréckokatolícka cirkev na Slovensku oficiálne vrátila k starobylej praxi prijímania Eucharistie malými deťmi. V gréckokatolíckej cirkvi už niekoľko rokov deti prijímajú myropomazanie (birmovku) aj prvé sväté prijímanie hneď po krste. Ale prijatie Eucharistie u novorodencov, respektíve batoliat bola väčšinou jednorazová záležitosť, ktorá bola u dieťaťa obnovená až v školskom veku.

Viac ako 1000 rokov bola jednota troch iniciačných sviatostí spoločnou praxou východnej aj západnej cirkvi. Eucharistia sa prijímala v blízkej nadväznosti ku krstu a birmovke, niekoľkoročné rozostupy medzi týmito sviatosťami neexistovali. Dospelí katechumeni, aj malé deti po krste prijali aj birmovku a prvé sväté prijímanie. Táto zmena umožňuje deťom prijímať Eucharistiu už od krstu až do obdobia rozumového rozlišovania, ktoré bolo stanovené na začiatok 3. ročníka základnej školy.

Počas tohto obdobia deti prestanú prijímať Eucharistiu, absolvujú prípravu na prvú svätú spoveď a Eucharistiu začnú opätovne prijímať po slávnosti „Prvej svätej spovede“, respektíve „Slávnostného svätého prijímania“.

Historický kontext a vývoj praxe

V 12.-13. storočí sa v latinskej cirkvi vytráca prijímanie pod spôsobom vína, a teda sa stráca aj prijímanie malých detí, pretože mali s formou nekvaseného chleba ťažkosti. Cirkev ovplyvnili aj myšlienky propagujúce nehodnosť ľudí prijímať Eucharistiu a do popredia sa dávala skôr ľudová zbožnosť vo forme adorácie, prijímanie bolo niečo príležitostné a výnimočné.

V 16. storočí Tridentský koncil vyhlásil, že prijatie sviatosti zmierenia a Eucharistie aspoň jedenkrát ročne je nevyhnutné pre spásu. Malé deti pred užívaním rozumu však prijímať tieto sviatosti nie sú povinné, pretože u nich pretrváva milosť posväcujúca vyplývajúca z krstu. Toto malo tiež za následok, že prax eucharistického prijímania malých detí v rímskokatolíckej cirkvi zanikla, pretože sa vyhlásenie Tridentského koncilu začalo interpretovať v takom zmysle, že pre deti Eucharistia nie je nevyhnutná, a preto ani potrebná.

Eucharistické prijímanie malých detí sa lokálne praktizovalo už niekoľko rokov (napr. v Bratislave), ale nebola to všeobecná norma. V septembri roku 2017 sa prijímanie Eucharistie malými deťmi stalo sui iuris pre všetky slovenské eparchie.

Osobná skúsenosť a vnímanie Eucharistie

Osobná skúsenosť s prijatím do gréckokatolíckej cirkvi a možnosť prijímania Eucharistie pre deti môže byť hlboko dojímavá. Kým som nespoznala svojho manžela, ani som nevedela, že gréckokatolícka cirkev existuje. Keď sme čakali prvé dieťa, rozhodli sme sa, že ako gréckokatolíka (deti dedia obrad po otcovi) ho dáme pokrstiť v gréckokatolíckej cirkvi.

Mala som úctu ku koreňom môjho manžela a syna a vnímala som niečo ako povolanie do gréckokatolíckej cirkvi pre naše dieťa. Iba niekoľko dní pred krstom, pri poučení od kňaza, ktorý mal krstiť nášho Michaela Jána, sme sa dozvedeli, že nielen že prijme Eucharistiu a birmovanie (myropomazanie) už pri krste, ale že Eucharistiu môže prijímať aj naďalej. Tá predstava ma úplne nadchla a úžas a veľká vďačnosť za tento dar ma doteraz neopúšťa.

Každá nedeľná liturgia je pre mňa nielen vďačnosťou za Kristovo vykupiteľské dielo, vďačnosťou za moju rodinu a všetky materiálne a duchovné dobrá, ale veľmi konkrétne aj vďačnosťou za to, že k Eucharistii môže spolu so mnou a s manželom pristupovať aj náš dvojročný syn a štvormesačná dcérka. My s manželom sme sa v Bratislave pred narodením nášho syna nestihli zakoreniť v žiadnej farnosti, a preto sme ani nevnímali, že by sme niečo museli opustiť.

Liturgické náčinie a jeho význam

Pre slávenie Eucharistie sa používa špeciálne liturgické náčinie. Je dôležité, aby tieto predmety boli na vysokej umeleckej úrovni a udržiavané v najväčšom poriadku. Medzi najdôležitejšie patria:

• Diskos: Pozlátený tanierik alebo podnos pre chlieb pri svätej liturgii. Má byť dostatočne veľký, aby sa naň zmestili všetky častice potrebné k svätej liturgii.
• Hviezda: Zložená z dvoch ramien, ktoré sa dajú zložiť alebo roztiahnuť.
• Čaša: Nádoba na pitie, zvyčajne z pozláteného materiálu.
• Pokrovčeky: Dva menšie pokrovčeky, ktoré symbolizujú plienky alebo pohrebné plátno Ježiša Krista.
• Kopia (lagkia): Nôž vyrobený na tvar kópie, ktorý slúži na vykrojenie Baránka a častíc z prosfor na slúženie.
• Ripida (ripidy): Vejáre, ktorými sa odháňal od svätých darov hmyz. Zvyčajne sú z plátna alebo štylizované hlavy cherubínov s krídlami.
• Daronosica (ciborium): Kalich prikrytý s pevným vrchnákom s krížom, ktorý je ešte zdobený vyšívaným súkienkom okolo čaše.
• Daroukazateľnica (monštrancia): Predmet zvyčajne tvaru Slnka alebo v našom obrade v tvare chrámu, do ktorého sa vkladá Najsvätejšia Eucharistia. Malá časť, do ktorej sa vkladá Najsvätejšia Eucharistia - Baránok, sa nazýva Melkisedech.
• Kadideľnica: Nádoba s vrchnákom, ktorá visí na retiazkach a slúži na označenie prosfóry, z ktorej sa režú častice k svätej liturgii. Na prvom mieste slúži na označenie Baránka - Ahneca.

Eucharistická úcta v liturgii svätého Jána Zlatoústeho

V liturgii svätého Jána Zlatoústeho má eucharistická úcta dôležité postavenie. Liturgikon svätého Jána Zlatoústeho pozýva celebranta, aby počas slávenia liturgie uctieval sväté Dary poklonou, a to hneď niekoľkokrát. Byzantské liturgické formuláre predpisujú kňazovi úkon úcty už bezprostredne po slovách premenenia: „Kňaz spolu s diakonom sa hlboko poklonia.“ Slovenský gréckokatolícky liturgikon ukladá veriacim, ktorí chcú ísť na sväté prijímanie, aby zachovali úctivý postoj tela: „Klaňajú sa s pokorou a bázňou, pričom ruky majú zložené na prsiach.“

Melismos a jeho význam

V kontexte Eucharistie je zaujímavý aj pojem Melismos. V 13. storočí sa v sfére vplyvu byzantského umenia objavuje ikonografický typ známy ako videnie (ὅραμα) svätého Petra Alexandrijského. Na freske z gréckeho monastiera Dionysiu na hore Athos dominuje postava v biskupskom rúchu, klaňajúca sa Kristovi na oltári (žertveníku) s červeným súknom.

V živote svätého Petra Alexandrijského čítame: „V tú noc, keď som slávnostne prednášal svoje modlitby k Bohu, objavil sa pri mne asi dvanásťročný chlapec… Pán odvetil: Šaty mi roztrhal Árius.“ Toto zjavenie poukazuje na dôležitosť ortodoxie a nedotknuteľnosť eucharistického tajomstva.

Eucharistia ako Chlieb života a Nevyčerpateľná čaša

Eucharistickú zbožnosť východného kresťana pomáhajú rozvíjať napríklad ikony Chlieb života (Panis vitae, postava Krista v kalichu) a Nevyčerpateľná čaša (Calix inexhaustus, spojenie Bohorodičky v pozícii oranty s obrazom Krista ako nebeského Chleba). Spasiteľ v kalichu je vizualizáciou verša z Evanjelia podľa Jána, v ktorom sa Pán Ježiš predstavuje ako pravý Chlieb života, ktorý zostúpil z Neba (Jn 6,51). Ikona Bohorodičky Nevyčerpateľnej čaše zasa stavia Bohorodičku do eucharistického svetla. Matka Božia bola a je živým oltárom, na ktorý neviditeľne vstúpil Stvoriteľ všetkého ešte predtým, než viditeľne zveril svojim učeníkom dar Eucharistie.

Východní kresťania, ktorí sa cítia byť priťahovaní západnými modelmi eucharistickej zbožnosti, majú však plné právo prežívať svoj vzťah s Kristom podľa svojho vedomia a svedomia, a to aj s „latinizmami“, pokiaľ im tieto v duchovnom živote prospievajú.

Eucharistia a Veľký pôst

Spomedzi všetkých liturgických pravidiel, ktoré sa vo východnom obrade vzťahujú na Veľký pôst, je jedno zvlášť dôležité a javí sa ako kľúč k objasneniu jeho liturgickej tradície. Je to pravidlo, ktoré nedovoľuje slávenie božskej liturgie v priebehu obyčajných dní Veľkého pôstu. Pravidlo hovorí, že sa božská liturgia nemôže slúžiť v priebehu Veľkého pôstu od pondelka do piatku, s jedinou výnimkou, a to ak sviatok Blahoviščenija (Zvestovania Presvätej Bohorodičke) pripadne na jeden z týchto dní. Keďže eucharistia (liturgické slávenie) je sviatkom Cirkvi - nebeskou hostinou, ukazuje sa tu jeden základný liturgický princíp: nezlučiteľnosť slávenia Eucharistie s postením, ktoré má kajúci charakter. Tu na seba naráža slávenie a kajanie sa. Vo východnej tradícii si eucharistia vždy zachovala svoj sviatočný a radostný charakter.

Návrat k Otcovi skrze pokánie

Dnešná nedeľa márnotratného syna nám Cirkev predkladá podobenstvo o márnotratnom synovi ako výzvu k obráteniu. Nejde iba o pozvanie zmeniť svoj doterajší život, ale v kontexte predpôstneho a pôstneho obdobia sa táto požiadavka javí ako veľmi naliehavá výzva. Pokánie nie je iba vymenovaním hriechov alebo uznaním viny. Pokánie je predovšetkým návratom k Otcovi, od ktorého sme hriechom odcudzení.

Calix vivus - kalich živý a životaplný

V niektorých rumunských orthodoxných monastieroch sa zachoval osobitý zvyk: kňaz sa počas tzv. veľkého vchodu („mikroprocesia“ s ešte nepremenenými sviatostnými spôsobmi, ktoré sa slávnostne prenášajú zo žertveníka na hlavný oltár - prestol) dotýka hláv veriacich kalichom a takto ich žehná. Je to však vieroučne v poriadku?

V prvom rade treba podotknúť, že ide o viac-menej o ľudový zvyk, pius habitus, ktorý nemá oporu v Tradícii ani v typikone (súbor byzantských rituálnych predpisov záväzný napríklad pre monastické komunity, pozn. naša). Dá sa predpokladať, že práve na základe tohto zvyku sa medzi niektorými pravoslávnymi veriacimi na Balkáne rozšírila (mylná) predstava, že sviatostná matéria je konsekrovaná už počas veľkého vchodu.

Mysticky orientované pravoslávie sa v polemike so Západom vyhýbalo definovaniu „presného momentu“, kedy sviatostný Kristus zostupuje na oltár, v dôsledku čoho medzi jednoduchým ľudom miestami dochádzalo k určitému vieroučnému zmätku.

Súčasná rumunská teológia právom podrobila monastiersky zvyk žehnať veriacich kalichom na veľkom vchode prísnej kritike. Jednak môže dojsť aj k nechcenému rozliatiu vína z kalicha, jednak to vedie ku „kryptoheretickému“ záveru, že chlieb a víno sú konsekrované ešte pred vlastným eucharistickým kánonom. Iné hlasy tvrdia, že veriaci si vďaka tomuto požehnaniu lepšie uvedomujú, že aj oni sami sa majú stať živým kalichom, živou a živonosnou obetou pre Pána Ježiša.

Žehnanie ľudu kalichom ako súčasť obradov postkomúnia

Vysvetlili sme si, že požehnanie ľudu kalichom na veľkom vchode nie je z vieroučného hľadiska odporúčané. V byzantskej liturgii však existuje chvíľa, kedy je požehnanie kalichom so sviatostnými Darmi nielenže duchovne prínosné, ale aj povinné.

Byzantské rubriky predpisujú celebrantovi povinnosť požehnať ľud po svätom prijímaní posvätnou čašou v znamení kríža, pričom kňaz zvolá: „Serva, Deus, populum tuum et benedic hereditati tuae.“ („Spas, Bože, svoj ľud a požehnaj svoje dedičstvo“).

Benedikcia ľudu s monštranciou, ktorá je pre kresťanský Západ veľkým duchovným dobrodením, z toho dôvodu v byzantskom obrade nie je potrebná. Z liturgického hľadiska je dokonca nadbytočná, keďže kňaz požehnáva Boží ľud konsekrovanou sviatosťou na každej liturgii.

Katolícka cirkev na Slovensku je prítomná v dvoch obradoch: latinský obrad (Rímskokatolícka cirkev) a byzantský obrad (Gréckokatolícka cirkev). Obe vzájomne spolupracujú a majú spoločnú hlavu Cirkvi na zemi, ktorou je rímsky pápež. Rímskokatolícki veriaci môžu prijímať sviatosti aj v gréckokatolíckom kostole a naopak.

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, je usporiadaná v troch biskupstvách: v Prešovskom arcibiskupstve (archieparchii, arcidiecéze), v Košickej eparchii (diecéze) a v Bratislavskej eparchii.

Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206871 veriacich (3,83% obyvateľov Slovenskej republiky), v roku 2001 to bolo 219831 veriacich (4,1% obyvateľov Slovenskej republiky).

tags: #chlieb #v #greckokatolickom #obrade #význam

Populárne príspevky:

• Oplodnené vajcia papagájov a hydiny
• Tipy a triky pre dokonalé zemiaky
• Recept na kuracie s hráškom
• Darovanie krvi - správna príprava
• Tradičný Slovenský Recept na Husaciu Pečeň