História a prírodné krásy Ješkovej Vsi

Ješkova Ves, malebná obec, leží v údolí v severnej časti Tríbečského pohoria, v nadmorskej výške 226 m. Pohorie obklopuje obec zo všetkých strán, čím vytvára uzatvorenú dolinu.

Tríbečské pohorie, v ktorého údolí sa nachádza Ješkova Ves.

Dejiny obce

Život a dejiny obce súvisia s dejinami obce Klíž, pretože od svojho vzniku bola obec majetkom benediktínskeho kláštora Blahoslavenej Panny Márie, ktorý bol založený za kráľa Ladislava I. (1077-1095).

Prvá písomná zmienka o obci je až z roku 1422, čo však neznamená, že obec vznikla až v tomto období. V potvrdení kláštorných majetkov kráľom Ondrejom III. (1290-1301) z roku 1293 sa spomína lokalita Petrús t. j. Prietrž, ktorá bola predchodkyňou dnešnej obce čo objasňuje aj potvrdenie kláštorných majetkov z 1. júna 1293.

Patrili sem majetky Clus, Glodna Petrés a Kernech. V tom čase prebiehali na území Uhorska a teda aj u nás, boje medzi veľmožmi, druhý tatársky vpád a tak je možné, že obec bola spustošená, obyvateľstvo odvlečené, alebo ušlo do iných osád. Taktiež mohla byť zničená prírodnou katastrofou, vyhorením.

Klížsky opát potom poveril Ješka, aby zohnal nových osadníkov a zaľudnil opustenú dedinu. To sa mu aj podarilo a obec dostala meno po svojom zakladateľovi. Je rovnako stará ako Klíž, Klátová Nová Ves alebo Turčianky. Jej názov prešiel určitým vývojom s vývojom slovenského jazyka.

V roku 1349 sa uvádza názov Terestyentornya. V tornya = jež. V roku 1438 Jeskofalna, v r. 1444 Jeskofalwa, v roku 1773 Jeskowejsa a v roku 1786 Ješkova Ves. V 12. storočí patrila Bošániovcom. Posledný opát kláštora bol z tohto zemianskeho rodu.

V roku 1321 majetky kláštora zhabal Matúš Čák Trenčiansky a prideľoval ich veľmožom, ktorí ho podporovali v boji proti uhorskému kráľovi. Od roku 1430 patrila kláštoru. Okolo roku 1520 boladaná opátom do zálohy Jurajovi Borčickému. Kláštor mal aj tržné právo. Konali sa tu každú stredu trhy, na ktorých sa zrejme zúčastňovali aj obyvatelia Ješkovej Vsi, kde mohli kupovať a predávať. Stretávali sa s cudzími kupcami, tento styk rozširovali a tym aj svoj obzor čo priaznivo vplývalo na ich mentalitu.

Najstaršia matrika uvádza priezviská: Balúch, Belica, Belianský, Benko, Dobiáš, Godál, Greguš, Hlavačka, Kňaz, Kuna, Sasko, Valni, Motyčka. Po roku 1730 sa vyskytujú priezviská aj podľa miestneho nárečia: Bielich, Valnych, Kňazeje, Petreje.

Kolonizácia a zmeny v administratíve

V období rokov 1780 - 1790 boli privolaní nemeckí osadníci v počte 50 rodín, ktorým sa tu však neľúbilo a po čase odišli k Ostrihomu. Tým sa k nám dostali priezviská nemeckého pôvodu. V druhej kolonizácii r. 1850 prišli osadníci z Čiech a Moravy.

Uznesením Rady Okresného národného výboru v Topoľčanoch č. 240/62 zo dňa 3.11.1962 bola obec Ješkova Ves zlúčená s obcou Klíž a Klížske Hradište a nový názov tejto bol Veľký Klíž. V roku 1990 na základe petície občanov bola obec Ješkova Ves odčlenená z Veľkého Klíža a prvými demokratickými voľbami v dňoch 22. a 23. 11. 1990 bolo zvolené obecné zastupiteľstvo, ktoré začalo svoju činnosť dňom 2. januára 1991.

Geografické charakteristiky

Samotná obec leží na sedimentoch - nánosoch z okolitých pahorkov, ktorých základ tvoria treťohorné usadeniny. Pri hlbších výkopoch ako jeden meter je vlhká bahnitá časť, ktorá nasvedčuje tomu, že tu bývali záplavy, pri ktorých koryto potoka menilo svoj smer. Ráz kraja je pahorkovitý s hlinito ílovitou pôdou, ktorým pretekajú dva potoky, prameniace jeden pod hradbami niekdajšieho kláštora v Klížskom Hradišti a druhý potok v katastri Vyčoma, po ňom aj pomenovanie Vyčoma. Poháňal dva mlyny.

Pre lepšiu orientáciu uvediem názvy jednotlivých častí katastrálneho územia obce. Úcta k Panne Márii sa prejavila i stavbami postavenými na jej počesť. Pri hraničnom kameni z Janovej Vsi na brehu pri hlavnej ceste stála malá kaplnka so sochou Sedembolestnej Panny Márie, ktorá bola v roku 1991 odcudzená neznámym páchateľom.

Na východ od nej hneď od mlyna bola Horná Niva a pod hradskou Dolná Niva. Po oboch brehoch riečky Vyčoma boli lúky až Pod Slače a susedili s Jastrabím. Od Juríčkovho mlyna po Babkovičov mlyn - Zdola mlyna. Od Babkovičovho mlyna po horu - Vyše mlyna. Na východ od neho Pod Kamencom, Kamenec skalný vŕšok na pasienku Klčoviny. Od Kamenca na východ Pod Cerinou.

Pasienok Klčoviny mal svoje miestne pomenovania od mlyna Hlavačkeje jarok, Kamenec, Pod riedkymi dubami, Pod Rúbaňou, Brody a Cerina. Od Brodov viedla jedna cesta na Kopanú a druhá medzi potokom Vyčoma a lesom Urbárska oddeľovala pole Pod Brezinou. Za nimi bol pasienok o výmere cca 3 há Čečina, oddelený hlbokým jarkom od poľa Pod Hájom, kde boli vysadené ovocné stromy - čerešne. Popri nich viedla prístupové cesta do lesa Háj, a druhá pasienkom Čečina. V ohrade štátnej obory poznať bránu do lesa. Lúky od Brodov - názov od plytkého potoka kadiaľ prechádzali povozmi sa volali Šarina. Stála tam voda rástla široká tráva šarina. Prechodu cez tento úsek sa hovorilo „kone brodiť“, kde sa zvieratá súčasne napojili a ochladili v čase letnej horúčavy. Zmäkli im suché kopytá a zapučali sa drevené kolesá na voze. Voda v šarine stála aj v lete, hniezdilo v nej vodné vtáctvo, divé kačice a lyska čierna.

Reguláciou rieky Vyčoma sa zmenila na ornú pôdu ale vodné vtáctvo sa nevrátilo ani bociany, ktoré lovili žaby v šarine a hniezdili na pajtách v Ješkovej Vsi a v Klíži. Na východ od nej boli lúky Lazy a Klížsky brôdok po cestu Pod Hájom. V dolnej časti Lazov boli malé studničky s pitnou vodou. Táto časť Lazov sa volá Na studienkach. Zostala len studnička v Malej Doline, ktorej prameň sa spája s riečkou Vyčoma. Od cesty do Hája sú lúky Na Vyčome a na východ chotár Vranovská.

Od Hornej Nivy, teraz už zastavaná dolná časť obce niesla meno Lúčky čo bolo aj v skutočnosti, lebo časť, ktorá je dnes dvormi rodinných domov boli krátke lúčky zrejme nevyužité na ornú pôdu z dôvodu, že sa potok v čase dažďov vylieval zo svojho koryta a zaplavoval priľahlé pole. Od kaplnky viedla poľná prašná cesta hrebeňom tohoto pahorku, ktorá oddeľovala Lúčky od poľa Na chotár, vyššie od neho bolo pole Dolinky, oddelené poľnou cestou od poľa Medzi cesty. Tu sa cesta od kaplnky pri Juríčkov rozdeľovala smerom k obci Klíž a vľavo viedla cesta do pola Šiaše, ktoré mali dva pasienky: Prvé Šiaše a Druhé Šiaše spojené poľom Prielohy. Od Druhých Šiašov k poľnej ceste vedúcej do Benkovho mlyna v Klíži, bolo úrodné pole Nad ulicou a Zhony.

Na pasienkoch na Šiašoch sa mohli pasávať od jari t. j. od 1. mája len kozy. Kravy sa mohli vyháňať až od sviatkov Sv. Ducha. Kozy mali spočiatku obmedzený priestor iba na agáčinové porasty v jarkoch. Kravy sa nemohli pásť skôr zrejme preto, aby nezničili viac i tak zlú cestu a nespásali obilné porasty vedľa cesty. Geologickým prieskumom bolo zistené, že pahorok za obcou smerom k ceste na Skýcov - Na záhumní, má vo svojich útrobách veľké zásoby vody. Už i z tohto výskumu možno usudzovať, že naše údolie bolo v minulosti mokré až bahnité, preto prvé obydlia boli stavané na návršiach.

Obcou viedla spevnená vozovka kameňom z kameňolomu v Janovej Vsi. Staré koryto potoka viedlo súbežne v tesnej blízkosti štátnej cesty od dnešnej Materskej škôlky až po dolný koniec obce, prekryté rúrami, kde vidieť jeho pokračovanie. Potok mal pre občanov všestranný význam. Kúpali a napájali sa v ňom kŕdle kačíc a husí, ktoré chovali všade, kde mali dievčatá pre perie i mäso. Chovali sa pomerne ľahšie, pretože na mieste dnešného obchodu a krčmy bolo voľné priestranstvo pažiť, kde sa voľne pásli. Furmani vychádzajúci z ulice ako i dobytok, ktorý šiel na pašu sa tam napájal. Keďže voda v potoku bola čistá i veľké pranie ženy robili na potoku najmä posteľné prádlo, konopné plachty a uteráky. Na pracej lavici dreveným piestom udierali po skrútenom prádle položenom na pracej ľavici predtým namočené vo vode potoka, čo vydávalo nenapodobiteľný zvuk, ktorý sa často niesol od potokov. Keď prali dve ženy na jednej lavici udierali striedavo na prádlo čo vytváralo určitý hudobný takt. Zaujímavé bolo aj pranie troch. Večer pred spaním, tí čo bývali v blízkosti potoka si chodili v jarnom a letnom období umývať nohy na potok.

Na východ cesty vedúcej do Babkovičovho mlyna je pole nazývané Sedlištia, oddelené od východnejšieho poľa trávnatou medzou a planou hruškou zvaného Záhrady s úrodnou pôdou. Od najvyššieho bodu tohto pahorku sa znižovalo pole s menej úrodnou červenicou zvané Podvorčie a končilo križovatkou ciest na Skýcov a na Brody zvlneným pasienkom Pod medzou. Na protiľahlej strane hradskej bol o dvakrát väčší pasienok pre dobytok Pod Malou dolinou. Taktiež v priľahlom uhle cesty na Brody bol trojuholníkového tvaru pasienok Cvik.

Južnú časť katastrálneho územia pokrývajú lesy s dubovými a bukovými porastami, ktoré sa striedajú s ihličnatými drevinami smrekom a borovicou. V nižších polohách sú to hrabové a brezové porasty, vo vlhších polohách osikové. Ale rastie tu aj jaseň, javor, klen, lipa, agát, lieska. V lesoch a na lúkach rastie množstvo kveteny a liečivých bylín - zvonček, konvalinka, prvosienka jarná, trezalka, repík, podbeľ, pľúcnik lekársky, šalvia lekárska, margareta lúčna a iné. Konvaliniek viditeľne ubúda.

Zo zvieratstva je v lesoch vysoká aj čierna zver. Jeleň, diviak, srnčia a dančia zver, muflón, jazvec, líška, kuna, divá mačka, tchor, veverička. Posledný vlk bol zastrelený v roku 1917. Z ovocných drevín je to jabloň, hruška, orech, čerešňa. V menšom marhuľa a broskyňa, ktorým škodia neskoré jarné mrazy. V poslednom desaťročí úplne vyhynula slivka, napadnutá šárkou. Vplyvom exhalátov je oslabená odolnosť drevín voči výrusovým ochoreniam. Dub napáda grafíóza donesená pravdepodobne z Ukrajiny. Ovzdušie ohrozuje arzén z tepelnej elektrárne Nováky a Hlinikárne v Žiari nad Hronom. Oxyd síričitý a oxyd dusíka tvorené v naftových motoroch. Tieto škodliviny majú vplyv na vznik kyslých dažďov, čo má za následok vyplavovanie hliníka, čo pôsobí toxicky na sústavu rastlín.

Obyvateľstvo a zamestnanie

Pôvodným obyvateľstvom boli Slováci o čom svedčia slovenské názvy jednollivých častí obce: Horná Niva, Brody, Chotár, ktorý je najpravdepodobnejšie najstarším obrábaným poľom. Názvy prešli vývojom akým prechádzal vývoj slovenského jazyka. Tak na starých uhorských mapách, je zachytený názov Malô Selenô a Velkô Selenô - Malý Sellenov a Velký Sellenov sú horské lúky dnes Státnych lesov Topoľčianky.

Dnes má obec Ješkova Ves XXX obyvateľov. V čase tureckých nájazdov plienením obydlí a odvlákaním obyvateľov do zajatia počet obyvateľov klesal. Kráľ Jozef II. 1780 -1790 povolal Nemcov, aby osídlovali neobývané kraje Slovenska, za čo im boli poskytované určité výhody. V tom čase sa aj do našej obce dostali nemeckí osadníci v počte 50 rodín i do celej doliny o čom svedčia priezviská: Knajbel, Müller, Schmidt a v roku 1850 osadníci z Moravy a Čiech s priezviskami: Svítok, Janák, Holák, Frank Zboril, ktorí sem prišli ako zruční remeselníci, napr. Janák ako kolár. Remeselná výroba a zručnosť sa často dedili z otca na syna. Napr. Müllerovci v Klížskom Hradiští boli kováči až do vymretia rodu. Aj v čase socializácie sa obyvateľstvo zamiešalo postavením bytoviek poľnohospodárskeho družstva, do ktorých vedenie družstva prijalo pracovníkov ako do živočíšnej tak i rastlinnej výroby ba i mechanizácie z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. Tak sa do obce prisťahovalo približne 15 prevažne mladých rodín, ktorí sa pozvoľna zapájajú do občianskeho života v obci.

V časoch tureckých nájazdov sa dostali Turci proti rieke Nitre až k Prievidzi a Bánovciam. Podľa ústneho podania ešte v čase pred 1. svetovou vojnou v roku 1914 - 1917 bolo suchšie, majiteľ lesov Herceg povolil pásť dobytok v blízkych lesoch a vyrubovať drevo v Háji. Boli tam duby o priemere 150 cm i viac, ktorých pne možno vidieť i dnes. V bútľavých duboch sa našli celé ľudské kostry, pretože sa tu obyvateľstvo ukrývalo a vysilené skonalo.

Ako prvotné zamestnanie bolo poľnohospodárstvo spojené s vyklčovaním lesa teda drevorubačstvom. Pre objasnenie mladším: Vyrub lesa nemožno stotožňovať s dnešným. Hrubšie kmene pílili ručnou pílou hrbačkou, ktorú ťahali dvaja muži, ktorá v 13. storočí nemohla byť silne oceľovaná, ale z kujného železa. Na získanie ornej pôdy bolo potrebné vykopať aj mohutné pne s koreňmi stromov - vyklčovať - názov pasienku Klčoviny. Pretože samotná práca vyrubovanie a následne zúrodňovanie pôdy samotné neobstojí, nakoľko sú k nej potrebné rôzne nástroje a jednoduché stroje sa popri poľnohospodárstve museli rozvíjať remeslá: kováčske, kolárske sedlárske, výroba kolovratov a tkáčskych strojov. Remeselníci svoje výrobky predávali. Z pestovaných plodín to boli obilniny - raž, žito, jačmeň, ovos a zemiaky.

Pôda, ktorá neposkytovala dostatočnú úrodu primeranú námahe bola prenechaná na pasienky. Ako v prípade Klčoviny, kde je pozoruhodné že v tomto pahorku nie je ani jeden pramienok vody. Na pasienkoch sa pásol hovädzí dobytok ale aj kone najmä na Šiašoch, kde tráva bola kyslá menej vhodná pre dobytok. Kone pásli prevažne v noci pripútané hlavou o prednú nohu, pričom si mládenci alebo sluhovia mohli aj pospať. Neskôr a to až po 1. svetovej vojne sa začalo s pestovaím repy a kukurice. Tieto plodiny potrebujú väčšie prihnojovanie, načo chudobný roľník nemal financie. Pôda neposkytovala žiadne veľké hektárové výnosy. V čase sucha dorobili sotva toľko, čo potrebovali na siatie. Z rozprävania občanov v r. 1917 sa urodilo len toľko, že jačmeň kosili kosákom a fazuľu mali v uzlíku pod povalou aby bolo na sadenie. Zloženie pôdy sú ílovito hlinité sedimenty kyslé.

Zúrodnenú časť z vŕškov zmyli prudké lejaky v lete do údolí, alebo odniesli prívaly vody so sebou. Ženy sa tiež zapájali do poľnohospodárskych prác. Práca okolo okopanín bola prevažne záležitosťou žien, kde brali na pole aj malé ba aj kojace deti do kolísky. Taktiež sušenie sena, obracanie a hrabanie bolo výlučne prácou žien.

Prvá škola bola drevená, prestavená z krčmy urodzeného panstva v roku 1890. Stála v strede obce, kde je v súčasnosti malý parčík. Po vyhorení bola postavená druhá budova z čistého kameňa, ktorá po čase nevyhovovala pretože bola veľmi studená. Po nej bola postavená nová budova zo surovej tehly, orientovaná oknami na juh aj s učiteľským bytom. Vyučovanie bolo v maďarskom jazyku až do roku 1918. Detí, ktoré neodpovedali v maďarčine učitelia bili palicou. Palica sa používala ešte dlho v školách ak výchovný prostriedok. Jej používanie bolo zakázané až v roku 1956. Deti navštevovali školu prevažne v zimnom období, lebo v le...

🎙️PREMIÉRA dokumentu o architektovi L.E. Hudecovi