Druhy hladkých tkanín: História, vlastnosti a tradičné techniky na Slovensku

Tkanie je spôsob tvorby textilu, pri ktorom sa nite osnovy striedavo mechanicky rozdeľujú na dve vrstvy a do vytvorenej štrbiny sa vkladá útok kolmý na osnovu. Ručný tkáč pozná tradíciu tkania, jednotlivé druhy tkanín, vzorovanie a tkanie rôznych druhov väzieb.

Všeobecne ručné tkanie hladkých a vzorovaných tkanín z nití z rastlinných a zo živočíšnych vlákien; v užšom a presnejšom význame remeselná výroba plátna (tkaniny z rastlinnej priadze) určeného na predaj. V domáckom tkaní na Slovensku bola najrozšírenejšia plátnová väzba, útková ripsová väzba (útok úplne zakrýval osnovu) a útkové keprové väzby (napr. diagonálny pravo- a ľavosmerný keper, lomený keper či navracaný keper, nazývaný rybia kosť).

Základným výrobkom remeselných tkáčov i domácich tkáčok bolo hladké plátno v 2 - 3 hrúbkach podľa hrúbky nití. Na Slovensku tkaniny ručne tkali aj obyvatelia dedín pre seba v rámci domáckej výroby. V domáckej výrobe na Slovensku ho v 20. storočí tkali z ľanových, konopných, vlnených a bavlnených nití. Pokým plátno sa tkalo ako metráž, pri tkaní vzorovanej tkaniny tkáčka vedela, aké bude jej použite. Tomu prispôsobila aj rozmery, vzory a kompozíciu dekóru.

Kvalitu a následné použite jednotlivých druhov tkanín určovali nite. Najviac druhov domáckych tkanín sa tkalo a používalo do polovice 20. storočia. Z uvedených druhov tkanín sa zhotovovalo niekoľko skupín textílií, ktorých použitie bolo dôležitou súčasťou spôsobu života obyvateľov dedín, zaoberajúcich sa v najväčšej miere poľnohospodárstvom. S ním i s inými pracovnými činnosťami boli späté hospodárske textílie, slúžiace na transport a úschovu plodín, krmiva pre zvieratá a pod. - štvorcové plachty so šnúrami, trakmi na rohoch na transport trávy, obrusy, plachty na prenášanie košov, sena, obilia, štvorcové obrúsky, prípadne so šnúrami na rohoch, na nosenie nádob s jedlom napr. na prácu na poli, vrecia na obilie, zemiaky, kapsy z vlnených tkanín i z plátna, ktoré používali napr. pastieri, drevorubači na nosenie odevov, potravín atď.

S bývaním boli spojené bytové textílie, určené na prikrývanie nábytku, podlahy (napr. obrusy na stôl, handričkové koberce), na spanie (slamníky, posteľné plachty, obliečky na periny a na vankúše, vlnené prikrývky, plachty na prikrývanie ustlanej postele) i na špeciálne úžitkovo-rituálne účely (napr. kútna plachta, oddeľujúca posteľ rodičky v šestonedelí od ostatného priestoru izby; smrtná plachta na prikrytie mŕtveho v rakve alebo na prikrytie rakvy).

Veľkú skupinu textílií, zhotovených z domáckych hladkých i zdobených tkanín, tvorili odevné textílie. Zo súkna boli napr. haleny a kabanice - vrchné odevy, ktoré nosili muži aj ženy. Základ odevu mužov tvorili gate (so širokými nohavicami) z ľanového, konopného či bavlneného plátna alebo v horských oblastiach chološne (mali úzke nohavice) zo súkna, na východnom Slovensku nohavky (s úzkymi nohavicami) z bavlnenej, konopno-bavlnenej alebo ľanovo-bavlnenej keprovej tkaniny. Druhou základnou súčasťou mužského odevu bola košeľa, ktorá sa oblastne líšila najmä šírkou rukávov, formou úpravy krčného otvoru a výzdobou.

Územie Slovenska tvorili dve veľké oblasti s odlišnými druhmi domáckych tkanín. Na západ od línie miest Nové Mesto nad Váhom - Topoľčany - Vráble - Levice, v ktorej ešte začiatkom 20. storočia prevažovala remeselná výroba plátna, bolo domácke tkanie hladkého i zdobeného plátna rozvinuté málo. V časti Slovenska na východ od tejto línie sa od polovice 19. do polovice 20. storočia vyvinuli viac ako dve desiatky oblastných alebo miestnych variantov vzorovaných, takmer výlučne ľanových, konopných a bavlnených domáckych tkanín.

Naopak, pri vlnených tkaninách, ktorých domácka produkcia bola už začiatkom 20. storočia výrazne nižšia než koncom 19. storočia, sa oblastné ani miestne odlišnosti nevyvinuli. Domácke tkanie sa tu vyskytovalo v oblastiach susediacich so stredným Slovenskom. Zdobené domácke tkaniny sú známe z území bývalej Trenčianskej, Nitrianskej a Tekovskej stolice. V okolí Trenčína tkali ešte v 60. rokoch 20. storočia z ľanovej, konopnej a bavlnenej priadze napr. uteráky zdobené pásikmi, jednoduchými preberanými vzormi i motívom rozmarín z útku zosúkaného z dvoch nití kontrastných farieb. V Trenčianskej Teplej tkali bavlnené obrusy s červenými a bielymi pásmi.

V Požitaví, v okolí Topoľčian, Trenčína a Nového Mesta nad Váhom ženy tkali keprové pásy červenej, modrej, čiernej farby s bielymi, modrými a so žltými líniami, z ktorých si šili stánky. Viac takýchto kusov červenej, modrej, prípadne ružovej keprovej tkaniny s bielymi líniami a pásikmi v ploche zošívali do obrusov, ktoré sa používali ako súčasť odevu žien. V Tekove v obciach východne od Zlatých Moraviec tkali plátno na obrusy, zástery i na obliečky na vankúše zdobené ripsovými pruhmi a doplnené jednoduchými preberanými vzormi. Samostatný variant tvorili vzorované tkaniny z okolia Levíc, používané na obliečky na vankúše, obrusy, uteráky, pôlky, kútne plachty.

Najpestrejšia škála vzorovaných tkanín vznikala v tejto časti Slovenska v okolí Banskej Bystrice, Zvolena a Brezna a na území bývalej Zvolenskej stolice vrátane Horehronia, ktorého časť patrila do Gemerskej stolice. Tkaná výzdoba sa tu používala na širokej škále odevných a bytových textílií. Badať v nej vplyv remeselných tkáčov, ktorí pracovali v Banskej Bystrici ešte v 2. polovici 19. storočia (napr. používanie vzorov klinček a hviezda). Z tohto aj z iných zdrojov prevzatými alebo tkáčkami vytvorenými preberanými a brožovanými motívmi sa zdobili plátnové aj ripsové tkaniny, napr. zástery a pôlky na Horehroní, stánky i obrusy v okolí Zvolena a Detvy.

Tkáčky v ich výzdobe v 20. storočí používali aj sýto farebné syntetické nite. V tkaninách sa však udržali aj staršie a jednoduchšie postupy a motívy výzdoby: napr. červené keprové tkaniny na obliečky zdobili iba pásiky a línie bielej, čiernej, žltej a modrej farby; v červených ripsových tkaninách to boli iba biele a čierne kocky a obdĺžniky, prípadne z nich vytvorené jednoduché motívy. Najstaršími známymi vzorovanými tkaninami v Honte a Novohrade boli plachty (ako súčasť odevu) a zástery s červenými plátnovými alebo ripsovými pásmi. Postupne sa škála vzorov zdobených tkanín v tejto oblasti rozšírila o vzory (i postupy výzdoby) z okolia Zvolena. Preberanú výzdobu mali rukávy ženských i mužských košieľ a záster, obliečky na vankúše a periny, obrusy, pôlky, kútne a smrtné plachty, plachty na prikrytie ustlanej postele, uteráky a i. Aj tu patrili k tradičným zdobeným tkaninám zástery z nevalchovanej vlnenej tkaniny a vlnené pokrovce.

V Liptove tkali okrem bavlnených červeno-bielo pruhovaných tkanín na obrusy aj keprové tkaniny nazývané činovať (v hornom Liptove nosili v 19. storočí zelené a v okolí Ružomberka na dolnom Liptove biele keprové sukne). Výnimku tvorila len hornoliptovská obec Važec, v ktorej sa výzdoba tkanín vyvíjala pod vplyvom susedného Spiša. Orava patrila k oblastiam Slovenska, v ktorých sa rozvíjalo plátenníctvo. Na predaj tu tkali v 18. a 19. storočí plátna v plátnovej i keprovej väzbe, z ktorých bolo vzorované napr. Tkaná výzdoba bola v tejto časti Slovenska najrozšírenejším druhom výzdoby textilu, keďže výšivka tu bola rozvinutá menej než v západnej a strednej časti nášho územia. Aj preto sa tu v porovnaní s nimi škála motívov, spôsoby tkania i výzdoby udržali dlhšie a vyvíjali dynamickejšie. Najrozšírenejšie bolo tkanie hladkého aj vzorovaného keprového plátna.

Vo viacerých východoslovenských regiónoch sa v prvej polovici 20. storočia tkali keprové tkaniny s červenými a modrými alebo čiernymi pásmi, určené na obliečky na periny a vankúše. Pre Gemer boli okrem keprových tkanín charakteristické tkaniny v plátnovej väzbe s preberanou výzdobou v pruhoch na koncoch (pri pôlkach) a v ploche (pri ozdobených uterákoch -klinovníkoch). Na Spiši tkali osobité ripsové tkaniny s červenými a bielymi, prípadne aj s čiernymi, so žltými a zelenými pásmi. Tieto tkaniny bývali aj doplnené preberanými vzormi. V prvej polovici 20. storočia sa zvislé vrúbkované pásiky - typické pre útkový rips - tkali v jednej tkanine v plynulo sa meniacich šírkach, čo dávalo tkaninám dynamický charakter.

Štvoruholníkové kusy takýchto ripsových tkanín prišívali v Ždiari ako výzdobu na hornú časť rukávov rukávcov. Vo Veľkom Lipníku a v jeho okolí boli používané ripsové tkaniny zdobené preberanými pásmi. Vo viacerých spišských obciach tkali aj červené keprové tkaniny s bielymi, čiernymi, menej so žltými pásikmi, z ktorých šili sukne či manžety košiel. Výlučne v Ždiari tkali jemnú ľanovú tkaninu rantuch, v ktorej boli motívy vytvorené votkávaním hrubších bielych nití. V podtatranskej oblasti Spiša tkali vlnené pokrovce.

Rozsiahlu oblasť so širokou škálou regionálnych a lokálnych variantov zdobených domáckych tkanín tvorili územia bývalej Šarišskej, Abovskej, Zemplínskej a Užskej župy. V Šariši v okolí Prešova a Sabinova sa vyrábali tkaniny v plátnovej i ripsovej väzbe zdobené preberanými motívmi (častý bol štvorec, obdĺžnik, vlnovka, očko), a keprové tkaniny s farebnými pásmi. Boli určené na bytové textílie. V okolí Bardejova tkali keprové obrusy s úzkymi červenými, modrými alebo inofarebnými opakujúcimi sa trojicami pásikov. Od polovice 20. Výzdoba tkanín v tejto časti Slovenska na jednej strane rozvíjala vzory späté s tradíciou remeselného tkania vzorovaných tkanín, napr. bakačínov (ľanové cvilichové tkaniny s pásmi preberaných vzorov z bavlnených nití, najčastejšie červenej alebo modrej), ktoré tkali v Bardejove a Sabinove. Na druhej strane čerpala zo súdobých priemyselne vyrábaných tkanín.

Postupne však tradičné pásové komponovanie motívov nahradili preberané a brožované veľkoplošné vzory na bielom plátne, v dôsledku čoho viaceré z východoslovenských variantov domáckych tkanín stratili svoje regionálne znaky. Od polovice 20. storočia sa v tejto časti Slovenska rozširovali aj nové spôsoby tkania a druhy domáckych tkanín. Na Zemplíne v okolí Trebišova napr. po 2. svetovej vojne tkali čipkovinu (prelamovaná tkanina a ažúrová väzba), v 90. rokoch 20.

Domácimi surovinami na domácke tkanie na území Slovenska boli ľanové, konopné a vlnené nite. Ojedinelé sú údaje o používaní nití z kozej srsti a z vlákien žihľavy. Ľan sa tu začal pestovať v neolite. Ovčia vlna sa spracúvala na nite od bronzovej doby a konopa od železnej doby. Ručné pradenie ľanových, konopných a vlnených nití na vretene a na kolovrate bolo súčasťou domáckej výroby tkanín až do polovice 20. Z troch akostných druhov vlákien, nazývaných napr. povesno - zrebe - klky (okolie Trenčína), sa priadli tri druhy nití a z nich sa tkali tri druhy plátna (napr. povesnové, zrebné a klkové), každé so špecifickým použitím.

Vlnené nite sa zväčša priadli v dvoch kvalitách: na osnovu z čo najdlhších vlákien, aby sa pri tkaní súkna netrhali, a na útok aj z vlákien kratších. Útkové nite sa aj drugali - skrúcali menej silno a v opačnom smere než pri pradení. Dovážanou surovinou bola bavlna, ktorá sa na Slovensku začala používať v remeselnej výrobe tkanín od 14. storočia. Do domáckeho tkania prenikla až v 19. a prvej polovici 20. storočia, pričom v ekonomicky rozvinutejších oblastiach sa jej používanie šírilo rýchlejšie. Pri tkaní hladkých pláten sa v závislosti od konkrétnych podmienok (napr. pestovania ľanu a konopy, finančnej dostupnosti továrensky vyrábanej priadze) a zvyklostí domáce a kupované nite kombinovali.

V handričkových kobercoch sa v počiatkoch ich tkania (asi na prelome 19. a 20. storočia) používali ako útok tkaniny nastrihané na pásiky, ktoré sa prípadne spojili zošitím. Asi v 60. rokoch 20. storočia sa začali používať aj iné druhy továrensky vyrábaného textilu (napr. bavlnený úplet) i domácky farbený konopný motúz. Priemyselne vyrábané druhy syntetickej priadze (napr. umelý hodváb) sa v domáckych tkaninách uplatňovali do polovice 20. storočia vďaka ich farebnosti a lesklej úprave.

V domáckom tkaní na Slovensku bola najrozšírenejšia plátnová väzba, útková ripsová väzba (útok úplne zakrýval osnovu) a útkové keprové väzby (napr. diagonálny pravo- a ľavosmerný keper, lomený keper či navracaný keper, nazývaný rybia kosť). V týchto väzbách sa tkali hladké plátna vo farbách ľanových, konopných či bavlnených nití. Zmenou farby alebo kvality častejšie útkových než osnovných nití sa v tkaninách plátnovej väzby tvorili rozlične široké línie a pásy. Kombináciou pásov v osnove i v útku vznikali kockované plátna, súkna i handričkové koberce.

V ripsových a keprových tkaninách bolo možné v základnej väzbe tkanín tvoriť vzory len zmenou farby a kvality útku. V ripsových tkaninách tak bolo možné vytvoriť škálu vzorov zložených zo štvorcov, z obdĺžnikov, krížikov. Útkom inej farby sa vytkávali v ploche plátnovej tkaniny malé, niekoľkoriadkové plôšky. Na Horehroní tak boli v plátne tvorené vlastnícke znaky i ozdobné motívy. Postupným zatkávaním útku v niekoľkých riadkoch vždy len do časti osnovy vznikla prelamovaná tkanina (nemala celistvý povrch).

Plátnové i ripsové tkaniny sa zdobili aj postupmi, pri ktorých sa vzory tvorili na ich povrchu (na lícnej strane) zo samostatných nití vzorovacieho útku. Pri jednej skupine postupov vznikal vzor tak, že sa hrubší alebo farebne odlišný vzorovací útok v jednotlivých riadkoch v časti plátnovej tkaniny zachytával časťou osnovných nití, pričom ostával na lícnej strane. V Ždiari takto tkali rantuchy (jemné ľanové tkaniny na svadobné zástery, pôlky a sukne) zdobené vzormi z hrubšej bielej priadze. Pri druhej skupine postupov sa vzory tvorili buď po celej šírke tkaniny tzv. preberaním, alebo len v časti jej šírky tzv. brožovaním, pričom vzorovací útok prechádzal aj na rubovú stranu tkaniny. Pri oboch spôsoboch boli motívy zložené z riadkov, v ktorých sa jednotlivé útkové nite vťahovali do osnovy ručne, zväčša pomocou drevnej ihly (brožovanie sa označovalo aj a... 9. 23.

Najbohatšia skupina domácky a remeselne ručne zhotoveného textilu. Podľa druhu nití boli tkaniny ľanové, konopné, vlnené, bavlnené, ľanovo-bavlnené a pod. Z nití z rastlinných vláken bolo plátno, z vlny splsťované (súkno) a nesplsťované tkaniny: onuce, šatky, zástery (vlnianky), mlynské plátenko, cajg. Domácke tkaniny mali najčastejšie plátnovú, ripsovú a keprovú väzbu, remeselné tkaniny i väzby zložitejšie (napríklad bakačíny, cirkasové súkna).

Okrem hladkých tkanín sa tkali aj vzorované tkaniny, zdobené zmenou poradia stúpania na podnože, ručným dvíhaním osnovných nití (preberanie, brožovanie, tkaný ažúr), zmenou farby osnovy i útku (kanafas), aj tkaniny s vlasom (guba) a so slučkami na povrchu. Základné druhy tkanín boli asi do konca 18. storočia na celom území Slovenska rovnaké. Zmeny v spôsobe života, najmä od polovice 19. storočia, prispeli k vzniku takmer 30 oblastí s osobitými domáckymi tkaninami. Na dedinách používali aj manufaktúrne a továrenské tkaniny: kartún (hladká bavlnená tkanina plátnovej väzby, na jednej strane potlačená farebným vzorom), polokartún (s osnovou z ľanových nití), damašek, atlas, brokát a i. Väčšina druhov domáckych tkanín sa prestala tkať v 1. polovici 20.

Rôzne druhy tkanín a ich vlastnosti

Existuje množstvo druhov tkanín, ktoré sa líšia svojimi vlastnosťami a použitím. Medzi najznámejšie patria:

  • Bavlna: Prírodný materiál, mäkký, priedušný a pevný. Vyrába sa z vlákien bavlníka.
  • Ľan: Prírodný materiál, silný, ľahký, pohodlný a priedušný. Vyrába sa z rastliny ľanu.
  • Hodváb: Luxusný materiál, príjemný na dotyk.
  • Viskóza: Populárna tkanina, mäkká, vzdušná a splývavá.

Medzi ďalšie tkaniny patria:

  • Mušelín
  • Organza
  • Gázovina
  • Voál
  • Dvojitá gázovina
  • Batist (cambric)
  • Plátno
  • Madeira
  • Popelín
  • Krep (seersucker)
  • Krep žoržet
  • Kaliko
  • Sýpkovina (angín)
  • Flanel
  • Kanafas
  • Keper (Twill)
  • Gabardén
  • Denim
  • Satén
  • Žakár
  • Brokát
  • Menčester
  • Prací kord
  • Zamat

Každá z týchto tkanín má svoje špecifické vlastnosti a je vhodná na rôzne účely, od odevov po bytové doplnky.

Bavlnené textílie môžu byť tkané alebo pletené. Tkané bavlnené textílie majú rôznu váhu, textúru a vzhľad v závislosti od hrúbky vlákna, hustoty a typu tkania.

História bavlny

Najstaršie nálezy bavlny pochádzajú zo starovekej Indie z doby 5500 rokov pred našim letopočtom. V Mexiku sa zdomácnená bavlna pestovala, priadla, tkala, farbila a šili sa z nej odevy už v rokoch 3400 - 2300 pred našim letopočtom. V Peru pestovali svoju odrodu bavlny už 4200 rokov pred našim letopočtom. V Iráne, niekdajšej Perzii, história bavlny siaha do 5. storočia pred našim letopočtom. Vo východnom Sudáne sa bavlna dorábala už v roku 5000 pred našim letopočtom.

Popularita a dopyt po bavlne sa časom postupne zväčšovali. Vyvinuté boli nástroje, pomôcky a stroje, ktoré úkony pri spracovaní bavlny zľahčovali a zrýchľovali. Vyvinutý bol ručný valcový stroj na čistenie bavlny od semien. Ten bol používaný už v 6. storočí nášho letopočtu v Indii, neskôr vylepšený na dvojvalcový s pohonom na vodu. Ďalším mechanickým zariadením pri spracovaní bavlny bol kolovrátok. Priemyselná revolúcia v 18. storočí priniesla vynález “motor na bavlnu” (Cotton Gin), stroj, ktorý rýchlo a ľahko oddelí bavlnené vlákno od semienok.

V 18. storočí mala India 25% podiel na svetovom textilnom trhu. V 19. storočí sa v produkcii bavlny dostal do popredia Egypt. V dnešnej dobe je najväčším dodávateľom bavlny na svete India, po nej Čína a potom USA a Brazília.

Ako sa bavlna spracováva v továrňach | Ako sa vyrába

Vzdelávanie a zručnosti

Ručný tkáč vie realizovať všetky prípravné práce - snovanie a navíjanie osnovy. Tkaniny finálne upravuje do dekoratívnych alebo úžitkových výrobkov. Na výkon tohto zamestnania sa odborná prax odporúča v období 6 mesiacov.

Potrebné zručnosti:

  • Základné pojmy pri ručnom tkaní.
  • Spôsob ich použitia, základná údržba, funkcie a konštrukcia zariadení používaných pri ručnom tkaní.
  • Príprava, postup.
  • Prípadné odstránenie nedostatkov.
  • Farebným vzorovaním osnovou alebo útkom.
  • Kompletizácia, začistenie, kontrola kvality.

tags: #druhy #hladkých #tkanín

Populárne príspevky: