Družstevné Pestovanie Zemiakov: Skúsenosti a Tradície
Poľnohospodárstvo bolo najdôležitejším zamestnaním obyvateľov Kanianky do polovice 20. storočia. Tvorilo podstatný základ živobytia mnohopočetných rodín, t.j. bolo významným zdrojom výrobných síl. Z hľadiska priemyslu bol región horná Nitra dlho mimo zorného uhla uhorských, rakúskych alebo československých investorov.
Zamestnanecká štruktúra obce Kanianka vyplývala z celkovej sociálnej a hospodárskej situácie v hornonitrianskom regióne. Do polovice 20. storočia bol ľud odkázaný na málo výnosnú roľnícku malovýrobu, ktorej výsledky ovplyvňovali najmä geo-klimatické podmienky polohy obce.
Až po roku 1948 nastal v oblasti „industriálny boom“ sprevádzaný budovaním, príp. rozširovaním produkcie lokálnych podnikov stavebného (Priemstav v Prievidzi, Zemianske Kostoľany), chemického (CHZWP Nováky), textilného (Zornica v Nitrianskom Pravne, Nitratex v Prievidzi), drevospracujúceho (Tatra nábytok v Pravenci), potravinárskeho (Carpatia v Prievidzi) a najmä hutnícko-energetického priemyslu (Handlová, Nováky, Cígeľ).
Rentabilita lokálnej roľníckej malovýroby bola pomerne nízka. V regresívnej miere sa v rozvoji poľnohospodárskej produkcie prejavovali nízka bonita a rozdrobenosť pôdy na miniatúrne časti (výmery pôdy jednotlivých gazdovstiev sa pohybovali od 0,5 - 2 ha) a nízka technologická úroveň hospodárstiev vyplývajúca predovšetkým z pravidelnej absencie produktívnej časti populácie počas poľnohospodárskej sezóny (pracovné migrácie).
Kataster obce tvorilo v roku 1929 1591 parciel o celkovej rozlohe približne 792 ha. Parceláciou pozemkov bojnického panstva z roku 1933 sa chotár obohatil o ďalších cca 90 ha. Deficit po pôde nevyriešili ani komasácia a pozemkové reformy.
K základným dopestovaným plodinám patrili v Kanianke obilniny (žito, raž, jačmeň, ovos, pohánka), okopaniny (zemiaky, kŕmna repa) a krmoviny (červená ďatelina). Doplnením zeleniny (cibuľa, kapusta, koreňová zelenina), strukovín (fazuľa, hrach, bôlhoj) a technických plodín (konope, mak) dostaneme kompletný obraz o najfrekventovanejších druhoch pestovaných plodín v kanianskom chotári.
Kukurica a kŕmna repa sa presadili v obci až v priebehu 40-tych rokov 20. storočia. Pre život kanianskych roľníckych rodín boli nepostrádateľnými obilniny a z okopanín zemiaky.
Pestovanie Zemiakov v Kanianke
Zemiaky sa sadili v Kanianke koncom apríla, a to dvojakým spôsobom. Starší spôsob sadenia spočíval v ručnom sadení pod motiku (do jamok), novšia forma bola taktiež manuálna, avšak uskutočňovala sa za pluhom: “Oralo sa na brázdi. Do vioranej brázdi sa kládli zemáčiki a ďalšou brázdou sa zakriľi.
Pole so zemiakmi sa približne po troch dňoch od sadenia zľahka prebránilo, po prvom vichoďeňí sa motykou prekopalo. Po vzídení byle do väčšej výšky sa zemiaky ohrňaľi za pomoci motyky alebo oborávacieho pluhu.
K hnojeniu sa v dedine využíval predovšetkým maštaľný hnoj, najmä pod zemiaky a obilniny. Pôda pod konope musela byť tiež starostlivo pripravená, obohacovala sa hydinovým trusom.
Predpokladom dobrej úrody v Kanianke bolo (okrem hnojenia pôdy) pravidelné striedanie pestovaných plodín. Do obdobia 1. svetovej vojny sa uplatňoval trojpoľný systém. Úhorovaním sa pôda nechávala odichnúť. V medzivojnovom období sa zaužívaný osevný systém nivelizoval.
Od úhorovania sa upustilo v Kanianke až, de facto, koncom 40-tych rokov 20. storočia v súvislosti s presadzovaním pestovania nových plodín (kukurica, repa) a umelých hnojív.
Bránením sa dostalo osivo hlbšie do pôdy. Brány bývali v Kanianke zhotovené z bukového dreva s drevenými zubami. K ťahaniu brán sa využívali ťažné zvieratá, chudobnejší roľníci aj spriahali. Strojové sejačky sa v Kanianke objavujú až v polovici 20. storočia.
Zemiaky patrili medzi kľúčové plodiny, zaisťujúce obživu pre miestne roľnícke rodiny. Kvalitná príprava pôdy bola vždy základným predpokladom úspešnej úrody. Pôda sa prvýkrát preorala plytkou orbou tesne po zbere úrody. Pred sejbou ozimín sa pôda kultivovala opäť.
Z dostupných archívnych prameňov možno vydedukovať, že v druhej polovici 19. storočia sa v Kanianke kultivovala pôda položelezným pluhom so železným lemešom, čerieslom a doskou s pätou. Továrensky vyrábané plnoželezné pluhy sa v prostredí Kanianky objavili až v medzivojnovom období.
Termín siatia ozimín nasledoval hneď po zbere zemiakov v druhej polovici septembra, u jarín až po vischnuťí zeme koncom apríla.
Z ozimín sa siali pšenica (žito) a raž, hlavne ako chlebové plodiny k príprave múky. Chlieb sa však v čase kríz pripravoval z tzv. Žitná a ražná slama sa hojne využívala k podstielke pre dobytok. Jariny sa pestovali hlavne ako kŕmne obilniny pre domáce zvieratá.
Potato Growing Underground Time Lapse - 92 Days
Žatva a Mlatba: Dôležité Aspekty Pestovania
Žatva bola v Kanianke udalosťou, kedy sa stretla celá rodina i susedská skupina. Obilie dozrievalo v závislosti od konkrétnych klimatických podmienok počas roka. Zaužívaným žatevným obdobím bolo v Kanianke rozmedzie medzi posledným júlovým týždňom a polovicou augusta. Poslednou dozrievajúcou plodinou bol ovos.
Obecná kronika uvádza, že ešte začiatkom 20. storočia sa obilie žalo srpmi zo zúbkovaným ostrím. Na druhej strane kontakt kanianskeho roľníckeho robotníctva s vyspelejšími technologickými poľnohospodárskymi postupmi, náradím i odlišnými plodinami bol dynamickým faktorom presadzovania niektorých inovácií aj v miestnej maloroľníckej produkcii.
Definitívne udomácnenie kosy v Kanianke, ako žatevného náradia, tak spadá do medzivojnového obdobia. Pri práci s kosou sa osvedčila najmä promptnosť a nižšia náročnosť odvedenej práce, aj za cenu vyšších strát. Kanianska kosa sa skladala z drevenej (kosňisko s kľukou v prostriedku) a železnej ostrej kosnej časti, ktorú bolo potrebné pravidelne ostriť (za pomoci oseľňíka s oslou), príp. nakúvať.
Kosecká činnosť bola výlučne mužská záležitosť, za nimi odoberali odkosené steblá ženy za pomoci kosáka a viazali do hrsťí, ktoré sa ukladali na ražné povriesla, prichystané ešte v zime.
Preschnuté snopy sa z polí zvážali na rebrinových vozoch (v griéfach na rebriňákoch) priamo do stodôl (pájt), kde sa uskladnili (v podstrešných priestoroch - na poľešeňí) až do obdobia vymlátenia. Kosou sa kosili, mimo obilia, aj trávnaté porasty lúk za účelom produkcie sennej krmoviny.
Mlatba obilia bola v Kanianke pracovnou činnosťou od neskorých jesenných mesiacov až do obdobia fašiangov v závislosti od rozsahu a druhu dopestovaných obilnín. Najskôr sa mlátila raž, pšenica a na záver kŕmne obilniny.
Priebeh mlatby sa realizoval v stodolách - v holohmňnici, kde bola k tomuto účelu prispôsobená hlinená podlaha. Snopy sa rozviazali z povresiel a rozmiestnili klasmi k sebe.
Najstaršou a typickou kanianskou technikou mlátenia obilia bola mlatba cepmi, ktoré pozostávali s drevenej rukoväte (ručňa) a cepíka spojených koženou húžvou a ohlávkou. Priebeh mlátenia si vyžadoval rytmicky súzvuk úderov mlatcov - najčastejšie štyroch (do štvorki) vybíjajúcich zrno z klasov. Po čase sa steblá obrátili.
Fyzicky náročné mlátenie cepmi nahradili koncom 19. storočia v Kanianke mlátiace stroje na manuálny pohon (rukovacie mašini). Prvým majiteľom mlátiaceho stroja boli Pekáre na Dolnom konci. O pár rokov neskôr sa u bohatších gazdov objavujú mláťačky na geplový pohon (gepľe) poháňané využitím ťažnej sily koní, príp. dobytka (u Škadrov). Prvá benzínová mláťačka sa v obci objavila v roku 1923.
Mlátenie cepmi však z kanianskeho mlatobného repertoáru vôbec nevymizlo. Súbežne pretrvalo (ešte v období polovice 20. storočia) najmä vďaka významnému hospodárskemu uplatneniu ražnej slamy (povriesla, posteľné výplne, krytina, atď.), ktorá by sa znehodnotila mlátením v strojových mašinách.
Obsluha strojových mašín, už pri ručných typoch, si vyžadovala participáciu väčšieho množstva ľudí (8 - 12), obzvlášť prejavujúca sa v susedskej výpomoci. Typické pre Kanianku bolo putovanie z domu do domu s obecnou mláťačkou.
V období Slovenského štátu proces mlátenia obilia kontrolovali a spisovali tzv. mlatobní komisári z radov miestnych študentov a učiteľov. Záznamy z mlatby slúžili úradom k výmeru prebytku obilia, ktoré musel roľník povinne odpredať štátu za stanovenú cenu.
Vymlátená slama sa vytriasla, poviazala opätovne povrieslami do viazaníc (mimo ražnú slamu, ktorá sa viazala do okľapkov) a uskladnila sa v záčinoch pajty. Využívala sa k podstielke dobytka, ako aj prídavné krmivo. Zrno sa skladovalo podľa kvality, druhu a množstva v drevených obilninových truhliciach (susákoch), umiestnených na povalách domu, v komorách, príp.
Chov Hospodárskych Zvierat
Chov hospodárskych zvierat bol v Kanianke dôležitou podmienkou rozvoja roľníckeho hospodárstva. Situáciu z prelomu 19. a 20. storočia dokumentujú archívne záznamy, podľa ktorých bolo v roku 1910 v Kanianke celkovo 55 hospodárov, z nich takmer každý gazda choval hospodárske zvieratá.
Ťažiskovým chovným druhom bol hovädzí dobytok, v samej podstate živiteľ roľníckych rodín. Význam chovu hovädzieho dobytka spočíval v jeho ťažných vlastnostiach, ale najmä v jeho mliečnej úžitkovosti (produkcia mlieka, tvarohu a masla). Z poľnohospodárskeho hľadiska bola významná aj produkcia maštaľného hnoja.
Aj ustajneniu a krmivu dobytka prikladali Kaniančania značný význam. Kravy, príp. voly ustajňovali v maštali, najbližšej hospodárskej budove k obytnému traktu, obyčajne pod jednou strechou. Dobytok sa kŕmil najčastejšie senom, slamou a sečkou. Ako doplnok stravy hovädzieho dobytka sa používala aj burgyňa, ďatelina, kapustné hlúby a zemiakový odpad.
tags: #družstevné #pestovanie #zemiakov #skúsenosti
