Rozdelenie Česko-Slovenska: Lámali sa dejiny
Predelom rokov 1992-1993 bola pre starých, ale najmä mladých skúsenosť niečím úplne novým. Predovšetkým nepredchádzalo tomu násilie ani iná forma zjavného nátlaku, či už zvnútra, alebo zvonku. Jedni sa tešili, ďalší smútili, ale asi nikoho to nenechalo ľahostajným. Predsa len - lámali sa dejiny. Pravda, vedomie historického zlomu prichádzalo pozvoľna a vo väčších mestách ním ľudia prenikli skôr ako na vidieku.
Zdalo by sa síce, že Česi a Slováci si už dovtedy mohli na zmeny občianstva zvyknúť. Najstarší z nich zažili v minulom storočí dokonca štyri rôzne štátne útvary bez toho, aby sa pohli z rodného kraja a sťahovali niekam do zahraničia. Až tak často sa našimi končinami preháňali vojny, prevraty a revolúcie, ktoré rúcali ríše, rozbíjali štáty, rozdeľovali národy. Pripomeňme si jeho posledné dni.
Ešte aj Vianoce 1992, posledné v starom štáte, mali nerušený obvykle sviatočný priebeh, aj keď vo vzduchu už čosi viselo. Na Štedrý deň priniesli médiá správu, že rozkazom federálneho ministra obrany (bol ním Slovák Imrich Andrejčák) sa 31. decembra 1992 končí služba všetkým vojakom Československej armády. „Nebolo to také jednoduché, armáda totiž mala zo všetkých inštitúcií najsilnejšie federalistické vedomie,“ upozorňuje český bezpečnostný expert Antonín Rašek.
Nikde sa však neobjavili ani len náznaky toho, že by ozbrojené sily zanikajúceho štátu chcel niekto zneužiť. Za najcitlivejšie sa od samého začiatku považovalo personálne delenie armády. Historicky sa veci vyvinuli tak, že viac ako dve tretiny - presne 72,1 percenta - jednotiek bývalej armády bolo dislokovaných na západe spoločného štátu.
Podľa údajov k 1. septembru 1992 slúžilo v Českej republike 8 685 vojakov z povolania slovenskej národnosti, kým na Slovensku iba 2 580 Čechov. Viac ako tretina z nich žila tu i tam v zmiešanom manželstve, ďalšie dve tretiny dochádzali za svojimi rodinami buď do Čiech, alebo na Slovensko. Predpokladalo sa, že väčšina z týchto dôstojníkov, poddôstojníkov a práporčíkov zostane slúžiť i naďalej tam, kde ich rozdelenie zastihlo, čo sa aj potvrdilo.
Nezadržateľne sa blížil posledný Silvester v spoločnom štáte. Niekto si to uvedomoval viac, niekto menej. Ľudia sa navzájom presviedčali, že zase až tak veľa sa rozpadom Česko-Slovenska nezmení. „Lebo sme navzájom pospájaní toľkými nitkami, že ich spretrhanie by nesmierne poškodilo obe strany,“ hovorili si. „A to nepripustí ani Václav Klaus, ani Vladimír Mečiar. Nie sú predsa na hlavu!
Obaja politici, ktorí „zamatový rozchod“ dohodli už v júni 1992, tieto nálady podporovali a verejnosť pred dňom D zhodne upokojovali. Naposledy v televíznej debate STV Kroky, ktorú v nedeľu 27. decembra vysielal aj federálny okruh. „Všetko sa deje v súlade s Ústavou, musíme však byť pripravení vychytať rôzne muchy,“ povedal Klaus, ktorý do Bratislavy pricestoval nielen kvôli tejto televíznej besede.
Medzitým sa viac-menej v tichosti rozdelila väčšina tohto majetku, takmer všetok nehnuteľný (pripadol tomu, na území koho sa nachádzal). Problémy vznikali pri niektorých položkách hnuteľného majetku, ktorý sa delil podľa kľúča 2:1 v prospech Českej republiky. Takto sa však nedalo rozdeliť napríklad vojenské letectvo federácie. Povedzme bývalá armáda mala dve lietadlá Tu-154, jedno Tu-34 a jeden Jak-10. Slovenskej strane pripadlo teda jedno väčšie ,tučko' a menší ,jak'.
Rovnakým dielom si dva nástupnícke štáty rozdelili aj 20 stíhačiek MiG-29, od slovenskej strany sa však za to očakávali určité kompenzácie. Horšie bolo, že slovenská strana spočiatku nemala kde niektoré lietadla umiestniť. Chýbali tu vhodné letiská i hangáre, preto na dva roky ich Slovákom prepožičali - bratia Česi.
Bolo to naozaj tak? Rozdelenie armády sa malo z pochopiteľných dôvodov uskutočniť razantne a rýchlo, v jednotlivých prípadoch sa presuny mali uskutočniť dokonca okamžite. „Rozdelenie hlavných druhov materiálu medzi oboma republikami ukončiť do 21. 12. 1992,“ nariaďovalo uznesenie vtedy ešte federálnej vlády.
V tejto rýchlosti sa, prirodzene, na všeličo zabudlo. Chvíľu sa zdalo, že spory sa rozhoria pri delení železníc. Najmä po tom, čo jeden z podpredsedov federálnej vlády Antonín Baudyš začal požadovať, aby sa majetok Československých dráh (ČSD) rozdelil podľa dĺžky železničných tratí na území oboch republík, teda zhruba v pomere 3:1 v prospech ČR.
Klaus strávil posledný víkend pred zánikom spoločného štátu v Bratislave aj preto, ako prezradil, aby pripravili doplnkovú dohodu o rozdelení ďalšieho majetku, ktorý sa delí horšie ako ten, čo bol všetkým na očiach (aktíva a pasíva Štátnej banky československej, jej zlaté rezervy sa delili ešte niekoľko rokov po zániku ČSFR).
V tejto súvislosti mnohým napadla otázka, ako si asi nástupnícke štáty podelia budovy a ďalšie objekty diplomatických misií ČSFR vo svete. Ľahšie sa delilo tam, kde československé zastupiteľstvo využívalo niekoľko budov. Napríklad v Havane prevzala Česká republika po rozdelení federácie budovu veľvyslanectva a Slovensko rezidenciu veľvyslanca. V Moskve budova ambasády pripadla Čechom a budova obchodného zastupiteľstva Slovákom. Len v ojedinelých prípadoch si ambasáda Česka alebo Slovenska musela hľadať nové priestory.
Napríklad vo Washingtone zostala budova veľvyslanectva Česku a Slovensko zdedilo malú a dlho nepoužívanú budovu. Slovenská republika mala po svojom vzniku obsadiť približne 80 postov veľvyslancov, nehovoriac o ďalších stovkách pracovných miest v zahraničnej službe. "Stratili sme Prahu, ale otvorili sa nám všetky európske metropoly ako partneri,“ hovoril s obľubou Mečiar. Český politológ Karel Vodička to označil svojho času za jeden z kľúčových motívov rozdelenia spoločného štátu.
Slovenskí kariérni diplomati dovtedy pracovali prevažne vo federálnom rezorte diplomacie a mnohí z nich sa aj po zániku ČSFR rozhodli zostať v Prahe, preto Slovensko v prvých rokoch po osamostatnení pociťovalo v tejto oblasti deficit špičkových odborníkov, ktorých dočasne nahrádzali nekariérni diplomati.
Posledné dni pred rozdelením spoločného štátu prežili mnohí príslušníci „slovenskej politickej elity“, naopak, v obavách z blízkej budúcnosti. Opäť sa vynoril strašiak Trianonu, zo zabudnutia vystúpil prízrak udalostí, predchádzajúcich prvému „deleniu“ Československa: jeseň 1938, okupácia južných slovenských okresov Maďarskom. Niektoré svetové médiá pripomínali, že Slovensko sa znovu ocitne zoči-voči maďarskej rozpínavosti.
Prvý poplach prišiel už koncom októbra 1992, niekoľko dní pred prehradzovaním Dunaja v súvislosti s gabčíkovským vodným dielom. Slovenský rozhlas hlásil, že neďaleko obce Vojka, na druhom brehu Dunaja, rozmiestnilo Maďarsko sedemdesiat obrnených transportérov. Čo ak po osamostatní sa Slovenska to nezostane len pri takýchto „manévroch“ a vzájomné vzťahy sa ešte viac vyhrotia?
Obavy umocňovala skutočnosť, že mladý štát nemal potrebnú bezpečnostnú infraštruktúru a chýbali mu viaceré riadiace systémy. Kým v Českej republike sa federálne ministerstvo obrany a generálny štáb federálnej armády rýchlo prebudovali na národné inštitúcie, na Slovensku bolo treba začínať takmer od nuly. Iba na ilustráciu: novovzniknutej Armáde SR chýbalo na začiatku 91 odborností vojakov z povolania.
Výhodou Českej republiky bolo aj to, že po federácii preberala už zabehané štátne inštitúcie, ktoré sídlili spravidla v pražských reprezentačných budovách. Na Slovensku bolo treba mnohé stavať takpovediac na zelenej lúke. Mečiar pri jednej príležitosti porozprával, ako uvoľňovali budovu pre Slovenskú národnú banku. Dovtedajší nájomcovia odmietali odísť a do zavedenia novej meny zostávali už len dva týždne.
"Keď znovu odmietli, pohrozil som, že na druhý deň dostanú povolávacie rozkazy a budú to musieť urobiť ako vojaci,“ spomínal expremiér. Údajne to pomohlo. Darmo je, väčší štát znamená svojím spôsobom i väčšiu istotu. Aj nenapraviteľným optimistom v slovenských politických špičkách pred dňom D dochádzalo, že po „rozvode“ už tu nebude možnosť utiekať sa pod ochranné krídla „staršieho brata“.
Slováci sa konečne mali stať sami sebe pánmi. Priveľká zodpovednosť jedného skôr či neskôr zrazí k zemi, inému však umožní rásť. V silvestrovskú noc sa konala rozlúčka so spoločným štátom a vítanie samostatnej Slovenskej republiky. V Bratislave na Námestí SNP sa zišlo asi desaťtisíc dobre naladených ľudí. Ešte pred začiatkom osláv tam ktosi inštaloval rakvu pre „mŕtvu federáciu“ a portréty Jozefa Tisa, Andreja Hlinku a Milana Rastislava Štefánika.
V bratislavských uliciach viali vlajky s dvojkrížom, trúbili klaksóny áut, z nich už niektoré mali na skle nálepku SO, lebo ich majitelia netušili, že je to značka Somálska. Odbilo polnoc. Za zvukov kostolných zvonov, delových sálv a slovenskej hymny spustili na námestí (a zároveň i na Bratislavskom hrade) zástavu ČSFR a vztýčili zástavu SR.
„Išiel som na tribúnu a bol som tam sám,“ spomínal Mečiar o sedem rokov neskôr v knihe Slovenské tabu. Nemusel tam byť síce sám, veď pri tribúne stál aj vtedajší predseda Národnej rady Ivan Gašparovič a ďalší predstavitelia politickej scény, ale vášnivý rozprávač - ako Mečiara vtedy charakterizoval spisovateľ Vladimír Mináč - chcel mať z toho osobný príbeh.
Preto pokračoval: „Stretol som pátra Hlinku (saleziána Antona Hlinku - pozn. aut.) a prosil som ho: ,Poďte tam so mnou.' A on mi vraví: ,Veď mi povedali, že ma nechcete, ale mám pripravenú modlitbu.' Spolu sme vyšli na tribúnu a už som nebol sám. Prečítal modlitbu a bol som mu za to vďačný. Pýtal som sa sám seba, mám ľuďom blahoželať k slobode? Alebo k vzniku štátu? Nebola sloboda a štát tým istým? Či sme tým, že máme svoj štát, nepovýšili slobodu na vyšší stupeň?
Nuž takýto príbeh a súčasne filozofická úvaha. V strohom podaní tlačovej agentúry bolo všetko oveľa jednoduchšie: „Po krátkych vystúpeniach predsedu NR SR Gašparoviča a slovenského premiéra Mečiara sa v mrazivej novoročnej noci roztancovali na Námestí SNP stovky ľudí.“ Ľudia tancovali, pili šampanské a námestím sa rozliehal spev Petra Dvorského. Politikov medzitým autobus odviezol na recepciu, ktorá sa konala v hoteli Bôrik.
To však bola Bratislava. V takých Košiciach vyšlo do noci privítať samostatnosť len okolo 300 ľudí, v menších mestách ani toľko nie. Čo je zaujímavé, v kronikách obcí je o vzniku Slovenskej republiky väčšinou len stručná zmienka. „Slovenskú štátnosť vítalo pred obecným úradom spolu s novým rokom 150 občanov,“ čítame v kronike Turian (mestečko pri Martine, 4 200 obyvateľov). Kronika Mošoviec (pri Turčianskych Tepliciach, 1 330 obyvateľov) sa však o historickom medzníku ani nezmieňuje.
Možno však povedať, že ešte pred silvestrovskou polnocou väčšina Slovákov podobne, čiže bez „zvláštnych“ emócií, vyprevádzala do dejín Česko-Slovensko. Kde boli v tom čase tzv. federalisti, ktorých podľa prieskumov verejnej mienky mala byť takmer polovica opýtaných? Alebo desaťtisíce tých, čo v jeseni 1992 podpísali petíciu Iniciatívy Za spoločný štát?
Pri pomníku česko-slovenskej vzájomnosti na Vajanského nábreží v Bratislave sa ich v tú silvestrovskú noc zišlo podľa agentúry ČTK len „niekoľko desiatok“, aby vyjadrili nesúhlas s rozdelením federácie. Ostatní rezignovali pred aroganciou a ignorantstvom moci? „Mlčiaca väčšina“ v neskorej noci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993 buď už spala, alebo sa zabávala pri televízoroch.
Mnohých pravda zarazilo, keď o polnoci sa zrazu oddelila česká časť televízie od slovenskej. Ale ani 1. januára sa ešte nič zvláštne nedialo. V Bratislave sa ďalej oslavovala samostatnosť a v Prahe Nový rok. Česi vari rozdelením nezískali vlastný štát? Isteže, ale mnohí už aj Česko-Slovensko vnímali ako svoj, český štát, a to počas celej jeho existencie.
"Zatiaľ čo Slovákov v tom Česko-Slovensku nebolo vidieť,“ dodával český historik Jan Rychlík. Ešte aj Alexandra Dubčeka považovali v zahraničí dlho za Čecha a Milana R. Štefánika takisto. Odteraz sa to malo radikálne zmeniť. Čechom sa rozdelením federácie štát zmenšil, a to nielen čo sa týka rozlohy a dĺžky hraníc. „Zánikom Česko-Slovenska sa zmenšil horizont našej vlasti,“ vyhlásil Václav Havel, "čo je však viac ako len geografický rozmer krajiny.“ Preto 1. januára 1993 v Česku zavládol skôr smútok ako radosť.
Političtí lídri tu však zhodne upozorňovali na výnimočnosť chvíle. „Prvýkrát v histórii tejto krajiny sa slobodne zrodil demokratický štát,“ vyhlásil Ivan Gašparovič na slávnostnom spoločnom zasadnutí Národnej rady a vlády. Viacerí jej členovia sa predtým zúčastnili slávnostnej omše v Dóme sv. Martina. „Máme radosť zo skutočnosti, ktorá už nie je túžbou a snom - máme zvrchované samostatné Slovensko,“ povedal pri tejto príležitosti arcibiskup Ján Sokol.
Nemecká tlačová agentúra ADN priniesla rozhovor s Michalom Kováčom, posledným predsedom federálneho parlamentu, o ktorom sa už hovorilo ako o možnom prvom prezidentovi samostatného Slovenska. Podľa neho rozdelenie Česko-Slovenska zbavilo strednú Európu potenciálneho zdroja napätia. Nad príčinami a dôsledkami zániku Česko-Slovenska sa vo svojich novoročných vydaniach zamýšľali významné európske denníky. „Pri rozpade ČSFR prináša úľavu skúsenosť, že podobné procesy sa nemusia automaticky skončiť katastrofou,“ napísal Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Bolo však nad slnko jasné, že všetko by sa bolo zdramatizovalo, nebyť pochopenia pre tento rozvod svetových mocností. Ako vyplýva zo spomienok prvého veľvyslanca USA na Slovensku (predtým generálneho konzula) Paula Hackera, predchádzali tomu dôkladné analýzy prípadnej možnosti rozdelenia ČSFR z hľadiska stability v Európe. Američania pritom brali do úvahy najmä skúsenosti z konfliktov v bývalej Juhoslávii a z rozpadu ZSSR.
Vo vyhlásení pre médiá 4. januára 1993 Hacker privítal Slovensko v rodine nezávislých štátov a vyzdvihol prínos Slovákov pre rozvoj USA. Svet však zároveň upozorňoval, že ľahšie je štát založiť, ako ho vybudovať. „Okrem obrovských finančných nákladov treba počítať aj s nezáujmom tých, ktorí boli proti rozdeleniu federácie a ktorých sa na to nik nespýtal v referende,“ napísala poľská Gazeta Wyborcza.
V novoročnom prejave Mečiar sľuboval občanom krv a slzy, zároveň ich však chlácholil: „Po..."
Rozpad Československa (1992)
tags: #fico #danko #bugar #spoločný #obed #dátum
