Francúzske klasicistické stavby okolo roku 1750: Charakteristika a vplyv

Klasicizmus je umelecký sloh, ktorý sa časovo približne vymedzuje od druhej polovice 17. storočia do obdobia okolo polovice 19. storočia. Klasicizmus je úzko spätý s osvietenstvom a jeho myšlienkový základ tvorí filozofický racionalizmus. Vznik klasicizmu ako slohu a jeho rozvíjanie podnietili aj vykopávky v Herculaneu, Pompejach, na Blízkom východe i v severnej Afrike a nové poznatky o antickej kultúre a umení minulých období.

Významnú úlohu v jeho šírení i vo vývine zohrali umelecké akadémie zakladané počas 18. storočia v celej Európe, ako aj študijné cesty umelcov do Talianska, najmä do Ríma. Klasicizmus sa utváral ako antitéza baroka, pričom obidva umelecké smery majú niektoré znaky spoločné, zásadne sa však líšili v chápaní sveta. Kým barok predstavoval umenie hypertrofickej expresívnosti, vnútorného nepokoja a mystickej úzkosti, klasicizmus zdôrazňoval prioritu rozumu, disciplínu vnútorného života, ako aj podriadenosť vzorom a autorite.

Jeho hlavným cieľom vo všetkých médiách bolo vytvoriť takú ideálnu víziu a také presvedčivé modely alebo kánon určené na napodobňovanie, ktoré by inšpirovali a poskytovali príklad svojou vznešenosťou, autoritou, racionálnosťou a pravdivosťou. Za vizuálne vyjadrenie týchto princípov bola považovaná krása. V nazeraní na ľudskú prirodzenosť smeroval klasicizmus od jedinečnosti k univerzálnosti a hľadal všeobecne platné zákony, normy a typy.

Klasicizmus je založený na presvedčení, že vrcholný umelecký kánon vytvorilo práve antické umenie a že princípy, na základe ktorých vznikol, je možné racionálne študovať a zmerať. Z toho vyplývalo úsilie umelcov aplikovať tieto princípy vo svojich dielach, a dosiahnuť tak krásu antického umenia alebo sa k nej priblížiť. Preto klasicistická estetika predpokladala, že umelecká dokonalosť (krása) je podriadená normám a pravidlám, ktoré je možné objaviť.

Vývoj klasicizmu však nebol vždy priamo závislý od štúdia antiky (aj keď tá bola zvyčajne jeho hlavným inšpiračným zdrojom), ďalšími charakteristickými črtami klasicizmu sú otvorenosť a tvorivosť, ako aj kumulovanie informácií a rešpektovanie tradícií. Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná pluralita.

Klasicizmus sa v minulosti často spájal s vládnucimi vrstvami a so silnými panovníkmi, ktorí sa usilovali zvýšiť si prestíž vytvorením paralely medzi svojou vládou a vrcholnými obdobiami minulosti. Vyjadrením spätosti klasicizmu s tzv. oficiálnym umením je aj prísna organizácia a kontrola umeleckej produkcie. Na formálnej úrovni je preň charakteristické zdôrazňovanie harmónie, umiernenosti, vyváženosti, symetrie, striedmosti.

Klasicizmus sa prejavil vo všetkých oblastiach umeleckej tvorby. V architektúre a vo výtvarnom umení sa v strednej Európe ako klasicizmus označuje celistvý sloh približne v období 1760 - 1830. V jednotlivých štátoch Európy mal klasicizmus niekoľko fáz: vo Francúzsku sa ako klasicizmus označuje umenie 17. storočia a ako neoklasicizmus umenie od polovice 18. storočia.

Klasicizmus ako umelecký princíp je známy od obdobia antiky, menil a vyvíjal sa zároveň s rozširovaním poznania antického umenia a kultúry a v európskej kultúre je prítomný v mnohých podobách až do súčasnosti. V dejinách umenia bol protikladný subjektívnejším slohom. Klasicizujúce tendencie sa prvýkrát uplatnili v období helenizmu. Nadviazať na grécke umenie klasického obdobia sa usilovali aj umelci v antickom Ríme v období vlády cisára Augusta. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu a v sprostredkúvaní klasickej antickej kultúry mala Byzantská ríša.

Klasicizmus v období baroka sa označuje ako barokový klasicizmus alebo ako klasicizujúci barok, pričom od obdobia raného baroka predstavoval hlavný štýlový prúd. V 17. storočí patril k najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu N. Poussin, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil súdobé francúzske umenie (je považovaný za zakladateľa francúzskeho klasicizmu). Architektonický štýl, ktorý sa po 1620 rozšíril v Holandsku, sa označuje ako holandský klasicizmus.

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa začal formovať v polovici 18. storočia v Ríme, ktorý patril k jeho najvýznamnejším centrám počas celého 18. storočia i v prvej polovici 19. storočia. V 2. polovici 18. storočia sa stal medzinárodným slohom a presadil sa v Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku, pričom hlavnými centrami boli Londýn a Paríž, následne sa rozšíril do strednej a severnej Európy, Ruska i do Severnej Ameriky a v prvých desaťročiach 19. storočia sa stal dominujúcim umeleckým slohom vo všetkých európskych krajinách i v Severnej Amerike.

Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná rozmanitosť. V súčasnosti je vnímaný ako súčasť širšieho prúdu súdobého romantizmu, resp. ako prvá fáza romantizujúceho historizmu. Pre obidva smery je charakteristická inšpirácia minulosťou. Romantické prvky tvoria ako jedna z tendencií širší prúd klasicizmu, a, naopak, v umení a architektúre romantizmu a historizmu možno nájsť množstvo foriem a prvkov, ktoré sú typické pre klasicizmus.

V architektúre je typické uplatnenie antikizujúcich motívov a zároveň dôraz na funkčnosť. Zdrojom foriem bola rímska i grécka antická architektúra. Ideálmi v klasicistickej architektúre boli ušľachtilosť proporcií, harmónia, jednoduchosť tvarov, strohosť fasád a racionalizmus dispozícií. Pokoj, vyváženosť a monumentálnosť mali evokovať antickú architektúru. V kompozíciách prevládali symetria a priame línie, typické boli nízke proporcie stavieb a tlmená farebnosť. K obľúbeným architektonickým formám patrili portikus, kolonáda, trojuholníkové štíty, stĺpy, pilastre, festóny, rustika, kazetové stropy a i. odvodené zo štúdia antických stavieb, z archeologických vykopávok i z teoretickej literatúry o architektúre.

Používali sa nové technologické postupy a stavebné technológie. Od 1770 sa vo viacerých krajinách intenzívne rozvíjala výučba architektúry, čo úzko súviselo so šírením nových myšlienok i s príklonom k architektúre ako vednému odboru. Mnohí významní neoklasicistickí architekti uplatňovali v tvorbe prvky viacerých štýlov. K hlavným stavebným typom patrili veľké reprezentačné verejné budovy, hospodárske a účelové budovy, nemocnice, školy, vedecké ústavy, väznice, šľachtické vidiecke sídla, mestské paláce, vily i obytné meštianske nájomné domy, ale aj rôzne stavby určené na zábavu a odpočinok.

Rozvíjala sa aj sakrálna a memoriálna architektúra. V sakrálnej architektúre bol od pol. 18. storočia často napodobňovaným vzorom Pantheon v Ríme (spojenie centrálnej rotundy a portika chrámovej fasády). Populárne bolo zakladanie verejných parkov s drobnými architektúrami. Jedným z najvýraznejších prejavov klasicizmu bol súdobý urbanizmus, ktorý nadviazal najmä na renesančné vzory a ovplyvnili ho predovšetkým myšlienky osvietenstva. V období klasicizmu väčšina európskych miest stratila stredoveký charakter a bola prestavaná na základe klasicistických princípov. Dôraz sa kládol na celkovú kompozíciu, funkčnosť, ale aj na presvetlenie a prevzdušnenie mestských priestorov, na bezpečnosť a zdravie obyvateľstva, ako aj na rovnosť, čo sa prejavilo napr. v rovnakých fasádach obytných stavieb, čo malo eliminovať sociálne rozdiely. Typické boli symetrická uličná sieť, prehľadné uličné osi zvyčajne s novými alebo so staršími dominantami v ďalekom osovom pohľade.

Vo Francúzsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil na niektorých stavbách už v 1. pol. 18. storočia. Nadviazal na silnú lokálnu klasicistickú tradíciu zo 17. storočia. Jednotlivé vývinové fázy francúzskeho klasicizmu sa označujú vlastnými, francúzskymi názvami, čo súvisí najmä s politickou situáciou, napr. najranejšia fáza klasicizmu sa nazýva goût grec (grécky štýl), prechod medzi rokokom a klasicizmom štýl Louis-seize (štýl Ľudovíta XVI., aj strohý klasicizmus), ďalej napr. K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili Jacques IV. Ange Gabriel a Pierre Contant d’Ivry, ktorý vytvoril nerealizovaný projekt kostola É.

V tomto období nastal tiež veľký rozmach národných umeleckých škôl vo Francúzsku, ktoré pomohli viac rozvoju baroka ako renesancie. Najvýznamnejšou národnou akadémiou bola rímska Akadémia sv. Lukáša založená v roku 1593 a francúzska Académie royal de peinture et de sculpture založená v roku 1648, no aktívne činná až od roku 1660. Akadémie boli ďalším účinným prostriedkom na upevňovanie váhy autorít v umení, no dbali aj na to, aby umelci mali primerané postavenie v spoločnosti.

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom rokoko, a toto obdobie trvalo od 40. rokov do 70. rokov 18. storočia. Rokoko bolo blízkym príbuzným baroka asi tak, ako manierizmus renesancie, čiže to bola čiastočná adaptácia predošlého štýlu a čiastočne reakcia proti nemu. Toto pomerne krátke obdobie postupne plynulo prešlo do nového, prevládajúceho umeleckého smeru - klasicizmu.

Dekoratívne umenie dosiahlo svoj vrchol koncom 18. storočia. Jeho najlepšie obdobie zasahovalo ešte aj do obdobia rokoka a klasicizmu. Hlavné slovo v tomto druhu umenia malo Francúzsko, a to najmä svojou produkciou, z ktorej veľkú časť vyvážali do zahraničia. Vývoj tohto umenia sa sústredil do kráľovských ateliérov, kde pôsobili kresliči a návrhári. Obrazy, ktoré boli súčasťou zariadenia interiéru, mali len dekoratívne poslanie a nachádzali sa často na rímse nad dverami. Dôležitou súčasťou interiérovej výzdoby sa stali tapisérie, ktoré vznikali v manufaktúrach, boli vytvárané so samostatnými motívmi alebo sa tematicky spájali do sérií.

Medzi ďalšie významné mená francúzskeho dekoratívneho umenia patria napr. Gilles-Marie Oppenordt, ktorého majstrovstvo spočívalo v dokonalom spojení nástennej výzdoby so zariadením; z maliarov sú to napr. Veľká pozornosť sa venovala taktiež nábytku. Hoci postupne vznikali nábytkárske dielne aj na ostatných európskych kráľovských dvoroch, líšili sa od francúzskych dielní nielen zručnosťou a originalitou, ale v porovnaní s francúzskym umelcami sú ich diela voľnejšie, nakoľko používali viac svetlého dreva a bieleho laku.

Medzi najobľúbenejšie druhy nábytku patrili rohové skrinky, nízke stolíky a komody, neskôr sa centrom záujmu stali veľké skrine, ktoré boli obľúbené od Rakúska až po Holandsko. Medzi najznámejších umelcov tohto smeru celkom určite patrí André Charles Boulle, ktorý vytváral presný, čistý, klasický nábytok, zdobený kovovými inkrustáciami. V Taliansku patrí medzi najznámejších výrobcov nábytku Pietro Piffetti z Turína, v Mníchove sú to napr. Joseph Effner a François de Cuvilliés, a medzi najvyhľadávanejších ebenistov patrí Joachim Dietrich.

V barokovom slohu boli postavené chrámy a kláštory. Neskôr sa stavali podľa tohto slohu aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele, vznikalo množstvo tzv. malých architektúr - na vidieku to boli prícestné, poľné, lesné a iné kaplnky, sochy svätých a v mestách sa stavali morové, mariánske a trojičné stĺpy. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné. Pre barokové maliarstvo bolo charakteristické zvýraznenie pohybu, zložité riešenie priestorového usporiadania maľovaných objektov, ostré kontrasty svetla a tmy, no taktiež výrazná farebnosť malieb.

V barokovom sochárstve sa kládol dôraz na dekoratívnu plastiku, a tak vznikalo množstvo sôch a súsoší na priečeliach budov, v kostoloch, na oltároch, v parkoch, alebo na pohrebných sarkofágoch v rodinných hrobkách a vynikajúce reliéfy, ktoré vďaka práci s perspektívou stierali rozdiely medzi reliéfom a maľbou. Barokoví umelci sa snažili svojim sochám vtlačiť život pomocou silných emócií, výrazmi tvárí a celým postojom osoby. Barokové sochárstvo sa snažilo znázorniť postavy v prirodzenom pohybe, ale aj vystihnúť ich duševný stav (smútok, radosť, hnev alebo strach). Z materiálov sa tešili najväčšej obľube kameň a mramor. V tvorbe sa kombinovali hladké, leštené a drsné plochy, menili sa farby materiálu a dbalo sa i o tie najjemnejšie detaily (napr.

tags: #francuzske #klasicisticke #stavby #1750 #charakteristika

Populárne príspevky:

• Zdravý ovsený koláč
• Kontakt na RZP Skalica
• Pikantné kuracie krídelká Buffalo
• Recepty so špenátom pre dojčiace matky
• Rýchly recept na zapečenú cuketu