Francúzske koloniálne impérium: História, vplyv a dôsledky
Metropoly politicky, hospodársky i vojensky ovládali kolónie, exploatovali ich prírodné bohatstvo, ich obyvateľov využívali ako lacnú pracovnú silu a zároveň kolónie ako miesto odbytu svojich priemyselných výrobkov. Koloniálne ríše spolu tvorili svetovú koloniálnu sústavu.
Mapa Francúzskeho koloniálneho impéria
Začiatky kolonializmu
Začiatky kolonializmu spadajú do 15. - 16. storočia a spočiatku súviseli s portugalskou a španielskou, neskôr aj s holandskou, britskou a francúzskou expanziou do zámoria i s ruskou expanziou do Povolžia a na Sibír.Vo svojej prvej fáze bol kolonializmus charakteristický predovšetkým orientáciou na zámorský obchod merkantilistického typu (16. - 18. stor.), úsilím o získanie bohatstva iných krajín (zlato a striebro), ako aj v Európe cenených tovarov (slonovina, koreniny, kožušiny a pod.). V tom období boli dominantnými námornými mocnosťami Portugalsko a Španielsko.
Španielski a portugalskí, neskôr aj holandskí (nizozemskí), anglickí (britskí) a i. obchodníci zakladali na územiach mimo Európy (v Ázii, Afrike a Amerike) zvyčajne opevnené obchodné stanice faktórie, ktoré od začiatku 17. stor. spravidla predstavovali pobočky obchodných spoločností. Obchodné spoločnosti postupne získali od materských krajín viaceré práva, o. i. monopol na obchod s určitou oblasťou (resp. s určitou komoditou), ktoré mohli spravovať, osídľovať a niekedy sa stali aj jej vlastníkmi.
Prečo Francúzsko získalo toľko Afriky? (Krátky animovaný dokument)
Kolonializmus v 18. a 19. storočí
Narastajúca potreba získavania lacných surovín z hľadiska rozvíjajúceho sa priemyslu, ako aj nových trhov a miest odbytu jeho výrobkov, ale aj zabezpečenie pracovných miest a primeraný životný štandard vlastného obyvateľstva viedli od 18. stor. k vytvoreniu nového systému nerovných vzťahov medzi kolóniami a materskými krajinami založených na princípe nadriadenosti a podriadenosti.
Ak dovtedy správu kolónií spravidla zabezpečovali obchodné spoločnosti, od 18. stor., keď boli postupne zrušené, sa nimi ovládané územia dostávali pod priamu správu materskej, priemyselnej krajiny (metropoly). V 18. stor. dosiahli významné rozšírenie svojej koloniálnej ríše Francúzsko a Rusko (Ruské impérium), ktoré síce okrem Aljašky nemalo žiadnu zámorskú kolóniu, jeho politika v Strednej Ázii a na Kaukaze (19. stor.) však obsahovala viacero prvkov exploatačného kolonializmu vrátane ideológie tzv. civilizačnej misie.
Rivalita medzi koloniálnymi mocnosťami viedla k opakovaným vojenským konfliktom, napr. v polovici 18. stor. k britsko-francúzskemu konfliktu o zámorské územia v dnešnej Kanade či v rokoch 1898 - 99 o nadvládu v Egypte a v rokoch 1904 - 05 k rusko-japonskej vojne. V 1. polovici 19. stor. sa ku koloniálnym veľmociam pripojili aj USA, ktoré sa usilovali eliminovať vplyv európskych koloniálnych mocností na americkom kontinente a pomáhať boju amerických krajín za nezávislosť, zároveň tam však presadiť svoje hospodárske záujmy.
V poslednej tretine 19. stor. dosiahol kolonializmus vrchol (označovaný aj ako imperializmus), hlavným objektom kolonizácie sa stali Afrika a Ázia. Jedným z dôsledkov tohto súboja však bolo vytvorenie umelých hraníc rozdeľujúcich tradičné kmeňové územia, čo je v Afrike dodnes zdrojom konfliktov.
Kríza a zánik kolonializmu
Skončením 2. svetovej vojny sa začala posledná fáza kolonializmu, jeho kríza a zánik koloniálnych ríš (impérií) ako dôsledok postupného oslobodzovania sa krajín a národov spod závislosti od koloniálnych mocností (→ dekolonizácia).Ďalšou príčinou zániku kolonializmu bolo narastanie demokracie v Európe, čo vylučovalo existenciu autoritársky riadených kolónií. Úsilie podrobených krajín o získanie nezávislosti narastalo už od konca 18. stor. V roku 1945 vyhlásili nezávislosť Indonézia a Vietnam, 1947 India a Pakistan, 1948 Barma, 1951 Líbya, 1953 Kambodža, 1954 Laos, 1957 Ghana a 1958 Guinea.
Proces dekolonizácie urýchlilo prijatie Deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom schválenej v roku 1960 Valným zhromaždením OSN.V roku 1960 (označovanom ako Rok Afriky) získali nezávislosť všetky ostatné francúzske a britské kolónie, ako aj belgická kolónia Belgické Kongo.
Dôsledky kolonializmu v Afrike
V porovnaní s Európou sú dnes krajiny afrického kontinentu nepochybne chudobné a málo rozvinuté. Na druhej strane je skupina historikov, ktorí zastavajú názor, že európsky kolonializmus bol predovšetkým zameraný na rozvoj európskych štátov, nie na rozvoj Afriky a jej obyvateľov.
Koloniálne veľmoci nemali veľký záujem ani potrebu budovať v kolóniách fungujúce politické samosprávy či efektívne inštitúcie. Svoje územia v Afrike považovali predovšetkým za zdroje trhových plodín, nerastných surovín a pracovnej sily. Európska vláda v afrických kolóniách bola vo svojej podstate represívna, založená na rasovej a politickej diskriminácii.
Priemysel sa budoval len v obmedzenej miere a v roku 1960 na väčšine afrického kontinentu vôbec neexistoval. Výraznejšie investície išli len do ťažby nerastných surovín, ako aj do železníc a budovania prístavov, ktoré zabezpečovali export zdrojov mimo kontinentu. V roku 1960 preto nové africké štáty ostali do veľkej miery priamo či nepriamo závislé na vonkajšej podpore.
Veľkým problémom pri vzniku samostatných štátov v Afrike bola aj nízka úroveň vzdelanosti afrického obyvateľstva. Koloniálne vlády sa vo všeobecnosti obávali nárastu vzdelanej vrstvy Afričanov, ktorí by mohli svoje západné vzdelanie použiť pri zápase o ich zrovnoprávnenie s Európanmi či v boj proti kolonializmu samotnému.
Dodnes sú najlepšie viditeľným výsledkom koloniálneho delenia Afriky hranice afrických štátov. Už v roku 1963 sa zaviazali k nedotknuteľnosti štátnych hraníc a túto skutočnosť zakomponovali aj do základnej listiny vznikajúcej Organizácie africkej jednoty, ktorá bola predchodcom dnešnej Africkej únie.
Africké obyvateľstvo predovšetkým južne od Sahary bolo vždy etnicky veľmi rôznorodé, v niektorých európskych kolóniách žili desiatky až stovky rôznych etník či národov. Po získaní nezávislosti dostali jednotliví aktéri nové príležitosti a jednotlivci či celé etniká v nových štátoch mali často rôzne predstavy o moci, vládnutí či o prístupe k zdrojom. Po odchode koloniálnych veľmocí sa tak práve zdedené hranice a rôznorodé obyvateľstvo v nich stali príčinou niekoľkých krvavých občianskych vojen.
Represívny charakter koloniálneho štátu tak africkí politici v mnohých prípadoch nezrušili, ale prispôsobili ho novým podmienkam a svojim vlastným potrebám. Budovanie demokracie tak na väčšine kontinentu nahradila vláda diktátorov a autoritatívnych vládcov, ktorí posilňovali v štáte vplyv pre svoje rodiny.
Dve veci ohľadom budúceho vývoja však nedokázali ovplyvniť ani predvídať - prudký demografický nárast afrického obyvateľstva v druhej polovici 20. storočia a v 70. rokoch sa navyše v oblasti Sahelu začali prejavovať vážne klimatické zmeny a tento región postihlo katastrofálne sucho.
Mnohí pozorovatelia pripisovali túto realitu práve nezávislosti afrických štátov a objavovali sa dokonca názory, že západný model národného štátu založený na parlamentnej demokracii nedokáže v afrických podmienkach fungovať.
Pri hodnotení neúspechov afrických štátov v druhej polovici 20. storočia sa často prehliada aj vplyv tzv. studenej vojny, keď svetové veľmoci opäť postavili svoje národné a strategické záujmy na africkom kontinente nad záujmy obyvateľov Afriky.
| Krajina | Bývalá koloniálna mocnosť |
|---|---|
| Kamerun | Francúzsko |
| Togo | Francúzsko |
| Madagaskar | Francúzsko |
| Benin | Francúzsko |
| Niger | Francúzsko |
| Burkina Faso | Francúzsko |
| Pobrežie Slonoviny | Francúzsko |
| Čad | Francúzsko |
| Stredoafrická republika | Francúzsko |
| Kongo | Francúzsko |
| Gabon | Francúzsko |
| Senegal | Francúzsko |
| Mali | Francúzsko |
| Mauritánia | Francúzsko |
| Nigéria | Spojené kráľovstvo |
| Somálsko | Spojené kráľovstvo |
| Belgické Kongo | Belgicko |
tags: #francúzske #koloniálne #impérium #mapa
