Francúzske meno Antuan: Význam a história
Predstava, že nomen est omen („meno je znamenie“) je akýsi vrodený ľudský inštinkt. Za čias Starého zákona sa to bralo ako samozrejmé a meno sa zvyčajne dávalo v súvislosti s nejakou črtou dieťaťa, skutočnou či prorokovanou, alebo podľa nádejí a túžob rodičov v čase jeho narodenia. Z toho pramení aj predstava, že dramatická zmena stavu si žiada primeranú zmenu mena. Tak sa z Abrama stal Abrahám („otec mnohých národov“), zo Šimona Kéfas a vo Sv. Písme nájdeme niekoľko takých prípadov. Vzhľadom na to a na hebrejskú prax dávať meno chlapcovi pri obriezke na ôsmy deň po narodení (Lk 1,59) sa tvrdilo, že zvyk dávať novopokrstenému meno pochádza z apoštolských čias. Ako príklad sa uvádza, že Pavol sa pred obrátením volal Šavol. Moderný výskum toto tvrdenie odmieta.
Krst sv. Pavla sa spomína v Skutkoch apoštolov (Sk 9,18), ale meno Pavol sa objavuje až v Skutkoch apoštolov (Sk 13,9), kým Šavol sa vyskytuje medzi tým viackrát. Neexistujú dôvody spájať meno Pavol s jeho krstom.Okrem toho z nápisov v katakombách a z ranokresťanskej literatúry vieme, že mená kresťanov v prvých troch storočiach sa od pohanským mien takmer vôbec nelíšili. Z listov sv. Pavla vieme, že niektorí jeho učeníci a konvertiti nosili aj mená pohanských bohov a bohýň. Napríklad Hermes (Rim 16,14), Epafroditos (Flp 4,18), Phoebe, (Rim 16,1). Rovnako presvedčivé sú mená, ktoré nachádzame v kresťanských nápisoch z raného obdobia alebo medzi signatármi prvých koncilov ako Nicea alebo Ankyra alebo v zoznamoch mučeníkov. Ba poznáme biskupa menom Lucifer (4. stor., Cagliari). Aj v neskoršom období sú mená veľmi rôznorodé.
Krst sv. Dominika
Rozdelenie mien
Môžeme ich narýchlo roztriediť aj takto:
A. Mená bez kresťanského významu a pravdepodobne odvodené od pohanských predkov
- prevzaté z pohanskej mytológie bez zmeny alebo len s malou úpravou, napr.: Mercurius, Bacchus, Apolón, Hermogenes atď.;
- prevzaté z náboženských obradov alebo znamení, napr.: Augustus, Auspicius, Augurius, Optatus;
- prevzaté z čísel, napr.: Primus, Primigenius, Secundinus, Quartus, Octavia atď.;
- prevzaté z farieb, napr.: Albanus, Candidus, Rufus atď.;
- zo zvierat a vtákov, napr.: Agnes, Asellus, Columbia, Leo, Taurus, Uršula atď.;
- z poľnohospodárstva, napr.: Agricia, Armentarius, Palmatinus, Stereorius atď.;
- z kvetov, napr.: Balsamia, Flosculus, Narcissus, Rosula;
- z drahokamov, napr.: Chrysanthus, Margarites, Smaragdus;
- z vojenského alebo námorníckeho života, napr.: Emerentiana, Navigia, Pelagia, Seutarius, Thalassus;
- z krajín, miest, riek atď.: Afra, Cydnus, Galla, Jordanis, Macedonius, Maurus, Sabina, atď.;
- z mesiacov, napr.: Aprilis, Januaria, Junia atď.;
- z osobných vlastností atď., napr.: Aristo, Hilarius, Modestus, Pudens atď.;
- z otrockého postavenia, napr.: Servus, Servilianus, Vernacla;
- mená podľa historických osobností, napr.: Caesarius, Cornelia, Pompeius, Ptolemaeus, Vergilius.
Krst cisára Konštantína
B. Mená kresťanského pôvodu a významu
- mená zjavne inšpirované kresťanskými dogmami, napr.: Anastasia, Athanasius, Christophorus, Redemptus, Restitutus atď.;
- prevzaté z cirkevných sviatkov alebo obradov, napr.: Epiphanius, Eulogia, Natalis, Pascasia, Sabbatius a často sa vyskytujúci Martyrius;
- z kresťanských čností, napr.: Agape, Elpis, Fides, Irena, s odvodeninami ako Adelphius, Agapetus, Caritosa atď.;
- inšpirované nábožnými pocitmi, napr.: Adeodatus, Ambrosius, Benedictus, Deogratias atď., sem možno radiť aj mená ako Gaudentianus, Hilarius, Sozomen, Victorianus, Vincentius, hoci je veľmi ťažké s istotou povedať, či je tu naozaj skrytý vyslovene kresťanský cit.
Častý výskyt mien ako Agnesa, Balbina, Cornelius, Felicita, Irenaeus, Justinus atď. pravdepodobne súvisí s úctou k mučeníkom, ktorí tieto mená prvý raz nosili. Zaujímavé je, že v tomto čase sa mená z Nového zákona objavujú len zriedka a tie zo Starého zákona hádam ešte menej. Zuzana, Daniel, Mojžiš, Tobiáš sa vyskytujú pomerne často, ale až ku koncu štvrtého storočia nachádzame meno Blahoslavenej Panny a až vtedy sa začínajú objavovať častejšie mená apoštolov. Ani potom si však nemôžeme byť istí, či Paulus úmyselne odkazuje na Apoštola pohanov. Ioanes (Ján), Andreas, Petrus a jeho odvodeniny ako Petronia, Petrius, Petronilla sú v tejto veci menej sporné. Meno Mária sa zriedkavo objavuje v nápisoch v katakombách koncom štvrtého storočia, a existuje aj mučeníčka Mária z roku 256 po Kr.
Krst v stredoveku
Zmena mena pri krste
Ak by sme mohli dôverovať autentickosti a dobovému charakteru Skutkov sv. Balsama, ktorý zomrel v roku 331, mali by sme hádam najstarší záznam o krste spojenom s udelením mena. Tento mučeník údajne vyhlásil: „Podľa otcovského mena sa volám Balsamus, ale podľa duchovného mena, ktoré som dostal pri krste, som známy ako Peter.“ Zdá sa, že prijatie nového mena z nábožných dôvodov bolo medzi kresťanmi pomerne bežné. Dejepisec Eusebius prijal meno Pamphilus podľa mučeníka Pamfila, ktorého si osobitne ctil. Sv. Cyprián zvolil meno Cyprianus Caecilius z vďaky k Caeciliovi, ktorému vďačil za svoje obrátenie. Sv. Dionýzios Alexandrijský (okolo roku 260) vyhlásil: „Domnievam sa, že veľa ľudí malo rovnaké meno ako apoštol Ján z lásky k nemu a preto, že ho obdivovali a chceli ho napodobňovať, a aj túžili, aby ich Pán miloval tak ako jeho, prijali toto meno, tak ako mnohé deti veriacich sa volajú Pavol alebo Peter.“ (Eusebius, Cirkevné dejiny VII.25)
Je len prirodzené, že prijatie takéhoto nového mena sa malo stať formálne pri krste, keď katechumen, vtedy rovnako ako dnes, musel byť oslovený nejakým rozlišujúcim pomenovaním. Na druhej strane sa však zdá pravdepodobné, že udeľovanie nového mena pri krste sa stalo všeobecným zvykom. Každé dieťa muselo dostať nejaké meno a keďže sa krsty konali krátko po narodení, bola to veľmi vhodná príležitosť na verejné potvrdenie zvoleného mena.
Kánon Nicejského koncilu: „O udeľovaní len kresťanských mien pri krste“ sa dnes nepovažuje za autentický, hoci je starého dáta; ale kázne sv. Jána Zlatoústeho na mnohých miestach predpokladajú, že udeľovanie mena, pravdepodobne pri krste, by malo byť riadené nejakou myšlienkou kresťanskej výchovy, a naznačuje, hoci pre to nemáme zatiaľ dostatok dôkazov, že taká bola prax starších generácií. Napríklad hovorí: „Keď treba dať dieťaťu meno, ľudia sa nestarajú o to, či ho pomenovať po svätcoch, ako to robili dávni predkovia, ale rozsvietia lampy, dajú im mená a potom pomenujú dieťa podľa tej, ktorá horí najdlhšie, z čoho usudzujú, že bude dlho žiť.“ (Homília 12 na Prvý list Korinťanom, č. 13)
Tiež chváli zvyk rodičov v Antiochii pomenúvať deti po mučeníkovi Meletiovi (P. G., L, 515) a opakovane nabáda poslucháčov, aby nedávali deťom prvé meno, ktoré im napadne, ani sa nesnažili potešiť otcov, starých otcov či iných príbuzných tým, že im dajú ich mená, ale radšej vybrali mená svätých mužov vynikajúcich cnosťou a odvahou pred Bohom (P. G., LIII, 179)Dejiny podávajú rôzne príklady takejto zmeny mena u dospelých konvertitov. Sokrates (Cirkevné dejiny VII.21) nám rozpráva o Athenais, ktorá sa vydala za cisára Theodosia Mladšieho a ktorá sa pred sobášom nechala pokrstiť (r. 421) a prijala meno Eudoxia. Beda Ctihodný zas uvádza prípad kráľa Caedwalla, ktorý odišiel do Ríma a tam ho pápež Sergius pokrstil menom Peter. Krátko nato zomrel, bol pochovaný v Ríme a ešte dlho ukazovali jeho epitaf začínajúci: „Tu odpočíva Caedwalla, ktorý je Peter“ (Beda, Hist. Eccl., V, vii). Alebo tu je meno dánskeho náčelníka Guthruma, ktorý po dlhom boji s anglickým kráľom Alfrédom napokon prijal kresťanstvo a bol pokrstený ako Æthelstan.
Krst sv. Augustína
Zvyky ohľadom mien
Aj keď rôzni cirkevní Otcovia a duchovní spisovatelia, ako aj tu a tam nejaké koncilové dekréty nabádali veriacich, aby svojim deťom pri krste nedávali iné mená, než mená kanonizovaných svätcov alebo Božích anjelov, treba priznať, že nikdy v histórii Cirkvi nebolo obdobie, kedy by sa tieto odporúčania bezpodmienečne dodržiavali.
Určite neboli dodržiavané ani v ranom, ani v neskorom stredoveku. Každý, kto aspoň letmo nahliadne do rozsiahleho zoznamu stredovekých mien, si okamžite všimne, že bežné mená bez výraznejších náboženských súvislostí, ako Viliam (William), Robert, Roger, Geoffrey, Hugh a pod., výrazne prevažujú (Viliam bol okolo roku 1200 ďaleko najčastejším kresťanským menom v Anglicku), no zároveň sa vždy objavuje aj značné množstvo výnimočných a nezvyčajných mien, ktoré zjavne nemajú žiadne náboženské konotácie.
Naproti tomu treba spomenúť, že rubrika v predkoncilovom Rituale romanum prikazuje, aby kňaz dohliadol na to, aby sa pri krste nedávali nevhodné alebo smiešne mená božstiev či bezbožných pohanov (curet ne obscoena, fabulosa aut ridicula vel inanium deorum vel impiorum ethnicorum hominum nomina imponantur). Niektoré francúzske rituály zo sedemnásteho storočia zašli ešte ďalej. Napríklad rituál z Bourges (1666) vyzýva rodičov a krstných rodičov: „Nech dávajú chlapcom mená mužských svätcov a dievčatám mená ženských svätíc, ako si to správny poriadok vyžaduje, a nech sa vyhýbajú menám sviatkov, ako sú Veľká noc (Pâques), Vianoce (Noël), Všetkých svätých (Toussaint) a ďalšie, ktoré si niekedy vyberajú.“ Napriek takýmto odporúčaniam sa „Toussaint“ stalo pomerne bežným francúzskym kresťanským menom a „Noël“ sa rozšíril dokonca aj do Anglicka. Pridanie Márie, najmä vo forme Jean-Marie pre chlapcov, a Jozefa pre dievčatá bolo už v sedemnástom storočí bežnou záležitosťou.
V Španielsku a Taliansku sa horlivá úcta k našej Blahoslavenej Panne neuspokojila len s menom Mária, ale mnohé jej sviatky a pod. vytvorili dievčenské mená: Conceptión, ktorého zdrobnenina je Concha, patrí k najznámejším, no stretávame sa aj s menami Asunción, Encarnación, Mercedes, Dolores a pod., v španielčine, v taliančine zase Assunta, Annunziata, Concetta a pod. Je však zvláštne, že meno Mária nebolo vždy obľúbeným menom pre dievčatá, možno z pocitu, že je príliš vznešené na bežné použitie. V Anglicku v dvanástom storočí sa meno Mary ako kresťanské meno objavuje veľmi zriedka. George (Juraj) je ďalšie meno, ktoré napriek uznaniu bojovného svätca za patróna Anglicka nebolo v trinástom a štrnástom storočí príliš rozšírené, hoci, čo je zvláštne, jeho popularita vzrástla po reformácii. V Taliansku a Španielsku bolo vždy pomerne bežné pomenovať dieťa po svätcovi, na ktorého sviatok sa narodilo.
Mená pri birmovaní
Prax prijatia nového mena sa neobmedzovala len na krst. Mnohé stredoveké prípady dokazujú, že každá významná zmena stavu, najmä v duchovnej oblasti, bola často sprevádzaná prijatím nového mena. V ôsmom storočí dvaja Angličania, Winfrith a Willibald, dostali pri rôznych príležitostiach v Ríme od vtedajšieho pápeža spolu s poverením na kázanie nové mená, Bonifác a Klement. Podobne Emma z Normandie, keď sa v roku 1002 vydala za kráľa Ethelreda, prijala meno Ælfgifu. Prijatie nového mena pri vstupe do rehole je takmer univerzálny zvyk aj v dnešných časoch. Nie je teda prekvapujúce, že pri birmovaní, kde úloha birmovného rodiča zdôrazňuje podobnosť s krstom, sa stalo zvykom prijať nové meno, hoci sa zvyčajne nijako výrazne nepoužíva. Poznáme však prípad francúzskeho kráľa Henricha III., ten bol pokrstený ako Edouard Alexandre v roku 1551, no pri birmovaní prijal meno Henrich, pod ktorým neskôr vládol.
Svätý krst
Výber mena podľa svätca/svätice
Cirkev zachováva zbožný zvyk používať pri krste kresťanské meno; ba čo viac, tento zvyk povýšila takmer na zákon. Nie je teda v súlade so zmýšľaním Cirkvi hľadať, po vzore filmových hviezd, nejaké nevšedné novotvary, ktoré žiaria originalitou. Pekné meno pre pekné dieťa je síce vhodné, no je rozdiel vybrať meno, ktoré je krásne a zároveň má svoju históriu, a vybrať také, ktoré je len pekné, ale nič viac.
Kánon 855 znie: „Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, cudzie kresťanskému zmýšľaniu.“ Predchádzajúci Kódex kánonického práva (kan. 761) kňazovi prikazoval, aby v prípade, že rodičia trvajú na nekresťanskom mene, pridal pri krste ešte aj meno kresťanské a to tiež zapísal do krstnej knihy. Tento postup Cirkvi nebol neprimeraným uplatňovaním autority, ale skôr príkladom dobrotivého vedenia. Stačí ho pochopiť a možno ho len pochváliť.
Pri krste sa dieťa stáva Božím dieťaťom. Stáva sa posväteným, a sväté meno pre svätú bytosť je určite na mieste. Keď dieťa dostane meno svätca, je zverené pod ochranu a orodovanie toho svätca, a ktorá matka by odoprela svojmu dieťaťu už od najútlejšieho veku pomoc, ktorá prichádza zhora?
Navyše je vhodné, aby, keď sa dieťa vydáva na cestu kresťanského života, ako je to pri krste, dostalo meno toho, kto už pred ním kráčal životom vo svätosti. Niektorí však budú namietať, že kresťanské mená sú príliš obyčajné, že im chýba poetický nádych, alebo že nemajú ten jemný dotyk vznešenosti, ktorý sa snažia svojmu dieťaťu dať.
Je pravda, že niektoré kresťanské mená sa používali často, že ich pôvab sa trochu zmenšil. Tí, ktorí hľadajú nezvyčajné mená, by si však mali prelistovať kalendár svätých v Rímskom martyrológiu, kde nájdu nespočetné množstvo rozmanitých a neobjavených mien, ktoré ich iste potešia.
No je omyl myslieť si, že kresťanským menám chýba poézia. Meno každého svätca a mučeníka je samo osebe lyrikou. Žiadny živý básnik by nedokázal vymyslieť meno a ozdobiť ho poéziou, ktorá zdobí meno sv. Agnesy, Kataríny, Agáty či Lucie; a táto poézia bola žitá a napísaná krvou. Pokiaľ ide o vznešenosť, stačí povedať, že veľké osobnosti minulosti, králi a šľachtici všetkých stupňov, považovali za česť dať svojim deťom mená odvážnych, jedinečných hrdinov kresťanského boja.
Otázky vkusu sú však malicherné. V tomto prípade rozhoduje nadprirodzená hodnota; najväčšiu váhu má pomoc a inšpirácia, ktorú poskytuje patrón - svätec. Kresťanské meno je ako znak, ktorý označuje človeka za chránenca svätca. Je to jasné svetlo, ktoré vedie a hreje srdce pútnika.
Vzdať sa toho len kvôli lahodnejšiemu zvuku mena je urážkou Neba a výsmechom Cirkvi.
Pôvody Francúzov
tags: #francúzske #meno #Antuan #význam
