Arabsko-dobyté francúzske mesto a ďalšie historické udalosti

Ponorte sa do fascinujúcej histórie miest a udalostí, ktoré formovali Európu a Blízky východ. Od jaskynných obydlí v talianskej Matere, cez náboženské premeny v sýrskom Damasku, až po vplyv andalúzskeho štýlu v marockej architektúre a obchodnú silu stredovekých Benátok. Poďme sa spoločne pozrieť na tieto zaujímavosti.

Matera, mesto s bohatou históriou a jaskynnými obydliami.

Matera: Talianske mesto s jaskynnou históriou

Matera je talianske mesto v regióne Basilicata, hlavné mesto rovnomennej provincie. V jeho okolí sa nachádzajú najvýznamnejšie miesta pobytu jaskynného človeka v oblasti Stredomoria. Územie Matery je osídlené už od paleolitu. Mesto bolo údajne založené Rimanmi v 3. storočí pred Kr. V roku 664 Materu dobyli Langobardi (Lombardi) a stala sa súčasťou Beneventského vojvodstva.

V 7., 8., 9. a 10. storočí bolo charakteristické zápasom medzi Saracénmi, Byzantíncami a cisármi, vrátane Ľudovíta II., ktorý mesto zničil. Po krátkom období úpadku, rade morových epidémií a zemetrasení, sa mesto v 15. storočí stalo aragónskou dŕžavou a bolo zverené do opatrovania barónom z rodiny Tramontano. Avšak roku 1514 obyvateľstvo povstalo proti útlaku a zabilo grófa Giovanniho Carla Tramontana.

V 17. storočí sa Neskôr sa stala hlavným mestom Basilicaty a toto postavenie si udržala až do roku 1806, kedy Jozef I. V roku 1927 sa Matera stala hlavným mestom provincie Matera. 21.

Damask: Sýrske mesto s náboženskými premenami

Damask, hlavné mesto Sýrie, je obývané ľuďmi už okolo ôsmich tisícročí. Rovnako ako Aleppo, môže byť považované za jedno z najdlhšie obývaných miest na našej planéte. Impozantnú hĺbku času, z ktorej sa vynára, dokazuje aj príbeh Umajjovskej mešity.

Dnes je táto mešita uctievaným miestom pre moslimov, ale jej počiatky siahajú do predkresťanských čias. Počas železnej doby bol Damask hlavným mestom ríše, ktorú tu vybudovali Aramejci. Tí ctili boha búrky Hadada a na jeho počesť vybudovali svätyňu. Keď v roku 64 po Kristovi dobyli územie Rimania, na mieste Hadadovej svätyne vyrástol Jupiterov chrám. Keď rímski cisári prijali kresťanstvo, odrazilo sa to aj v Damasku. Vo štvrtom storočí bol Jupiterov chrám na rozkaz cisára prebudovaný na baziliku, kresťanskú svätyňu. Tú po čase zasvätili Jánovi Krstiteľovi.

V roku 634 po Kristovi dobyli Damask stúpenci Mohameda a príbeh starého chrámu sa opäť odklonil iným smerom. Až keď sa k moci dostala moslimská dynastia Umajjovcov, Damask sa z jej rozhodnutia stal administratívnym centrom štátu Islamského kalifátu. Kalif rozhodol, že byzantský Chrám svätého Jána Krstiteľa bude prebudovaný na mešitu, ktorá svojou nádherou zvýrazní nové výsadné postavenie Damasku.

Počas prestavby baziliky veľké časti pôvodných budov zrútili a urobili aj zaujímavý objav: našla sa pochovaná lebka, považovaná za hlavu svätého Jána Krstiteľa. Kalif nariadil, aby bola hlava s poctami uložená v novom chráme. V Umajjovskej mešite sa táto relikvia nachádza dodnes a teší sa úcte moslimov aj kresťanov. (Moslimovia uctievajú Jána Krstiteľa pod menom Jahjá ibn Zakaríjá ako svätého muža a proroka).

Umajjovská mešita v Damasku, svedok náboženských premien.

Saladín a Umajjovská mešita

V mauzóleu tesne pri Umajjovskej mešite je pochovaná osobnosť, ktorá tiež radikálne ovplyvnila vývoj dejín - aj kresťanských. Nachádza sa tu hrob Saladína, prvého sultána Sýrie a Egypta, dvoch krajín, ktorých dejiny zostali spojené ešte po mnoho storočí. Saladín bol najväčším nepriateľom kresťanských križiakov. Porazil ich v bitke pri Hattíne, vydobyl od nich naspäť Palestínu, ktorú ovládali predtým takmer 90 rokov. Damask sa po roku 1000 dostal do rúk Turkov, ktorí vojensky ovládli územie bývalého kalifátu.

Keď v roku 1260 dobyli Damask Mongoli v spojenectve s križiakmi, v Umajjovskej mešite sa na príkaz antiochijského patriarchu opäť slúžila svätá omša. V 16. storočí podľahol Damask vojenskej sile sultána Selima I. a stal sa súčasťou Osmanskej ríše. Sýrske územie za vlády Turkov prežívalo pomerne priaznivé časy. Damask si dokonca vyslúžil prívlastok „sväté mesto“.

Táto prastará svätyňa je stále kamenným svedkom náboženských a etnických premien, ktorými prechádzalo územie Damasku a celej Sýrie. Teraz však jej atmosféru narúša zvuk delostreleckej paľby, ktorý sa stal každodennou zvukovou kulisou života v Damasku.

Andalúzsky štýl v Maroku

Jedným z najväčších tajomstiev Maroka je hlboké prepojenie s južným Španielskom a Portugalskom, v ktorom dlho vládli moslimovia. Prvé prepojenia Maroka so španielskou kultúrou sa datujú už do 8. storočia. V 11. a 12. storočí urobili marocké dynastie Almorávid a Almohad z al-Andalusu súčasť rozsiahlej severoafrickej ríše.

Keď v 13. storočí al-Andalus dobyli kresťania, moslimskí Španieli a Židia zaplavili celé Maroko. Najmä architektúra pobrežných miest bola čiastočne alebo úplne prestavaná andalúzskymi migrantmi s charakteristickými stredomorskými bielymi stenami a modrým alebo zeleným náterom. Poslednou vlnou boli migranti, tzv. Morisco - moslimovia násilne konvertovaní na kresťanstvo, ktorí boli koncom 16. a začiatkom 17. storočia vyhnaní zo Španielska.

Andalúzsky štýl v prepojení s arabskou kultúrou vytvára neopakovateľný nádych sviežosti, hravosti a odvahy. Charakteristické sú biele steny s modrým alebo zeleným náterom. Interiér je charakteristickým dreveným nábytkom s kovovými prvkami. Andalúzsky štýl sa snaží navodiť pocit oázy, čo znamená, že neodlúčiteľnou súčasťou sú terasové prvky s popínavými rastlinami či citrusovými stromami všade navôkol.

Typické prvky andalúzskeho štýlu v marockej architektúre.

Príklady andalúzskeho štýlu v Maroku:

• Mešita Hassana II. v Casablance: Architektonické majstrovské dielo v andalúzskom štýle s impozantným exteriérom a zložitými detailmi.
• Bab Bou Jeloud: Krásne zdobená vstupná brána postavená v andalúzskom štýle na začiatku 20. storočia.
• Bou Inania Madrasa: Islamská škola zo 14. storočia, ktorá sa môže pochváliť úžasnými rezbami a dlaždicami v andalúzskom štýle.
• Palais Mnebhi vo Feze: Odráža krásnu arabsko-andalúzsku architektúru.
• Kráľovský palác vo Feze: Rozľahlý komplex s pôsobivou architektúrou a sochami vymodelovanými v andalúzskom štýle.
• Námestie El Hedim: Námestie a tunajšia fontána sú nádherným príkladom sochárstva v andalúzskom štýle.
• Minaret mešity Koutoubia: Minaret postavený v 12. storočí.
• Palais Bahia: Úžasný príklad architektúry a sochárstva v andalúzskom štýle.
• Palais El Badi v Marakéši: Postavený v 16. storočí, teraz zväčša ruiny.
• Hrobky Saadovcov: Vyznačujú sa krásnymi dlaždicami a rezbami v andalúzskom štýle.

Benátky: Stredoveká obchodná veľmoc

Dnes sú Benátky turistickým skanzenom, dedičstvom UNESCO a podľa Talianov miestom s najhorším jedlom v krajine. Pred tisíc rokmi ale táto ostrovná republika tvorila celú tretinu svetového HDP - na malom území sa zbiehali obchodné nitky celého Stredomoria, aby miestnym obchodníkom priniesli bohatstvo. Ekonómiu ovládali perfektne - poznali napríklad silu monopolu, ktorý si dohodli s Konštantínopolom či so severoafrickými obchodníkmi.

Ich najpodstatnejšie dedičstvo sú ale koncepty, ktoré prežili do dnešných dní: účtovníctvo, bankovníctvo či fungovanie firiem. V časoch, keď celou Európou vládol feudalizmus, ostrovné mesto malo zástupcov volených občanmi. Kým inde mal človek určený celý svoj osud len na základe pôvodu, v Benátkach sa mohol vyšvihnúť ktokoľvek s podnikavým duchom, pokojne aj bez peňazí. Kým inde boli pohania nenávidení, Benátčania s nimi čulo obchodovali - často aj napriek výslovnému zákazu pápeža.

Zameranie celého mesta na obchod nebolo nejakou náhodnou šťastnou voľbou: Benátky inú možnosť do vienka nedostali. Feudálna moc, kde vládca odmeňoval svojich verných územím, nebola v ich prípade možná, mesto samotné nielenže nemalo dŕžavy, ale samo na zemi nestálo: jeho domy rástli na dubových koloch, zapustených do močiara. Benátska lagúna však bola skvelým útočiskom: ostrovy, ktoré ju obklopovali, chránili mesto pred rozmarmi Jadranského mora a aj pred nájazdmi útočníkov, ktorí sa cez plytčiny bez dôkladnej znalosti lagúny nemali šancu dostať.

Naopak malo z tejto chránenej polohy mesto prístup k celému stredomoriu od Levantu - teda dnešného Turecka, Blízkeho východu a severnej Afriky - po Gibraltar. Skúsení obchodníci z mesta utiekli na blízke ostrovy chránené lagúnou a pridali sa k miestnym rybárom a utečencom z iných oblastí sužovaných barbarmi. Success story obchodného impéria, ktoré obchodovalo s celým vtedy známym svetom, sa mohla začať.

Canal Grande v Benátkach, srdce stredovekého obchodu.

Commenda: Zrod firmy

Na jej počiatku stál jednoduchý nápad: spojiť ľudí, ktorí majú peniaze s tými, ktorí sú ochotní fyzicky riskovať preto, aby tiež zbohatli. Nápad sa volal commenda a bol to zárodok firmy, ako ju poznáme dnes. Benátska republika s nimi nakoniec uzavrela dohodu, podľa ktorej jej lode - za dohodnutý obnos - nechajú na pokoji. Výpalné je skrátka koncept ešte starší než firma.

V commende existovali dva základné druhy dohôd: v tej prvej partner poskytujúci sto percent kapitálu dostal tri štvrtiny zisku z výpravy. V tej druhej sa náklady delili na tri štvrtiny a štvrtinu a zisk na polovicu. Keďže výnosy v tom čase dosahovali štyristo aj viac percent z každej úspešnej obchodnej cesty, riskovanie života pretvorilo chudobného kapitána obchodnej lode na bohatého obchodníka.

Commenda skutočne priťahovala ľudí zo všetkých vrstiev, pričom relatívne demokratická atmosféra Benátskej republiky len posilňovala pocit voľnosti. Záznamy Benátskej republiky ukazujú, že pred rokom 1000 šesťdesiat až osemdesiat percent členov commendy skutočne tvorili neznáme mená - teda ľudia s odvahou, no bez peňazí.

Benátska metóda účtovníctva

Obchodovanie na diaľku si vyžadovalo iný prístup než bol bežný vo vnútrozemí. Benátčania si z Blízkeho východu ako prví doniesli používanie arabských číslic. Z Arábie okrem číslic najpravdepodobnejšie pochádza i benátske účtovníctvo, ktoré muselo miestnym obchodníkom imponovať. Časovo rozlišovalo príjmy a výdavky a presne sledovalo stav skladu. Obchodník hneď videl, na ktorom tovare zarába a kde naopak nie.

Keď mních Luca Pacioli vo svojej Summa de Arithmetica, Geometria, Proportioni et Proportionalita písal o účtovaní, venoval jeden krátky odstavec takzvanej benátskej metóde. Jeho benátska metóda, ktorú popisuje ako spôsob sledovania zásob a výnosov, sa uchytila v celej Európe. Dnes jej hovoríme podvojné účtovníctvo a na jej podstate sa nič nezmenilo.

Na konci 15. storočia už boli Benátky na konci svojho úspešného obdobia. Pád Konštantínopolu, o ktorý sa pričinilo samo obchodnícke mesto, znamenal aj koniec silného partnerstva. Benátkam ale vytrhli konkurenčné výhody z rúk aj iní obchodníci. Portugalskí námorníci objavili nové cesty do Indie a benátsky monopol na korenie sa rozpadol.

Bitka pri Poitiers: Mýtus a skutočnosť

Keď v októbri 732 franský majordómus zahnal po ľútom boji na ústup vojsko Abd ar-Rahmána al-Gháfiqího, asi iba ťažko tušil, že vojde do dejín ako záchranca Západu. Víťazstvo Karola Martela nad vojskom moslimských Umajjovcov v roku 732 pri Poitiers patrí medzi najlegendárnejšie bitky stredoveku. Zdrvujúca porážka arabsko-berberských oddielov je tradične považovaná za významný medzník európskej histórie. Podľa zažitých predstáv malo franské vojsko zadržať arabský príval, ktorý sa neúprosne rozlieval Stredomorím a hrozil zaplaviť Európu.

Bitka pri Poitiers/Tours (odohrala sa na ceste medzi týmito mestami) je síce známou udalosťou, ktorej mnohí dodnes pripisujú priam epochálny význam, ale pri nahliadnutí do odborných prác o včasnom stredoveku môžeme ostať prekvapení, aký marginálny priestor jej venujú historici. Zväčša ide iba o krátke zmienky v niekoľkých vetách, pričom moderné bádanie konštatuje, že význam bitky sa zvykne preceňovať.

Karol Martel v bitke pri Poitiers.

Mýtus vs. Skutočnosť

Víťazstvo Karola Martela sa stalo predmetom prehnanej glorifikácie už v priebehu jednej generácie. Franskí kronikári pripisovali priebehu udalosti Boží zásah (Christo auxiliante) a pápežská kancelária ocenila franských majordómov ako bojovníkov proti bezvercom. Arabsko-berberské oddiely podnikali do bývalej Galie koristnícke nájazdy.

Moderné bádanie konštatuje, že význam bitky sa zvykne preceňovať. Karol Martel odvracajúci arabskú expanziu pri Poitiers, rytina z 19. V súčasnosti už nemožno súhlasiť s názorom, že Karol Martel zachránil kresťanskú civilizáciu pred moslimskou expanziou. Na druhej strane, hoci nešlo o prelomovú udalosť európskych dejín, bitka pri Poitiers predsa do určitej miery ovplyvnila kurz franskej politiky.

Na ceste medzi Tours a Poitiers nedošlo roku 732 k civilizačnému zápasu. Odohrala sa tu jedna z mnohých epizód bojov o korisť a teritórium, tak príznačných pre včasnostredoveký svet.

Tabuľka: Porovnanie Mýtu a Skutočnosti o Bitke pri Poitiers

tags: #francuzske #mesto #ktore #dobyli #arabsko

Populárne príspevky:

• Tipy na tortový korpus v tvare srdca
• Recept na parenú knedľu
• Recepty a tipy na tekvicové pyré
• Tipy na ovocné misy
• Využitie hlivy ustricovej