Francúzske Revolučné Vojny: Príčiny a Priebeh

Veľká francúzska revolúcia a následné napoleonské vojny predstavujú prelomové obdobie v európskych dejinách. Obdobie medzi rokmi 1799 až 1815 je obdobím vojenských výprav Napoleona, ktorý uvrhol Európu do takmer nepretržitej vojny a bezohľadne v nej zavádzal francúzske inštitúcie. Hoci bol Napoleon napokon porazený a musel odísť do vyhnanstva, „starý režim“ sa už nikdy neobnovil.

Článok komplexne analyzuje francúzske revolučné vojny, ich priebeh, príčiny a dôsledky. Začína prehľadom spoločensko-politickej situácie vo Francúzsku pred revolúciou, pokračuje cez jednotlivé etapy revolúcie a končí nástupom Napoleona Bonaparte a jeho vplyvom na Európu.

Úvod: Od Krízy k Revolúcii

Francúzsko sa na konci 80. rokov 18. storočia dostalo do bodu zlomu. Udalosti prúdili bez kontroly vpred. Vznikali spolky, ľudia sa začali schádzať na verejných priestranstvách, politika prestala byť vecou klubov a salónov. Stala sa vecou verejnou podľa starogréckeho vzoru. Nikto počas tých hektických letných dní roka 1789 nezostal bez názoru. V spoločnosti vyklíčila jedna veľká túžba.

Všeobecné Príčiny Revolúcie

Príčinou revolúcie bola vo všeobecnosti sociálna a politická kríza Francúzska v 18. storočí, v 80. rokoch aj kríza hospodárska. Hlavnou ideologickou základňou revolúcie bolo osvietenstvo a inšpiráciou americká revolúcia. Konkrétne príčiny sú:

• Nerovnomerné rozdelenie príjmov z prudkého hospodárskeho rastu Francúzska v 18. storočí, poháňaného prechodom na liberálne trhové hospodárstvo, populačnou explóziou a rozvojom poľnohospodárstva.
• Vysoké výdavky kráľovského dvora (Versailles), sčasti na prepych, ale aj na výboje a vojny (najmä vojna o španielske dedičstvo (1701-1714) za Ľudovíta XIV., sedemročná vojna (1756-1763) za Ľudovíta XV. a americká revolúcia (1775-1783) za Ľudovíta XVI.).
• Absolutizmus (s vrcholom za Ľudovíta XIV. - „kráľ Slnko“).
• Sloboda tlače v období pred revolúciou.
• Rozdelenosť francúzskej spoločnosti na tri stavy, z ktorých dva (duchovenstvo a šľachta) tvorili len 2 % obyvateľstva, ale mali politickú moc a neplatili dane, kým tretí stav (roľníci a mešťania) tvorili 98%, ale politickú moc nemali a dane platili.
• Nezvolávanie zhromaždenia generálnych stavov od roku 1614 (generálne stavy vznikli v roku 1302 ako poradné zhromaždenie kráľa , najmä na schvaľovanie daní).
• Katastrofálna neúroda v roku 1788 a z toho vyplývajúce povstania chudoby.
• Stroskotanie francúzskej zámorskej koloniálnej politiky.

Hybnou silou revolúcie boli ľudové masy na čele s nedávno vzniknutým bohatým meštianstvom (buržoáziou).

Spoločenské Pomery Pred Revolúciou

Pokiaľ ide o rozvrstvenie spoločnosti, Francúzsko v 18. storočí bolo rozdelené na:

• 2 privilegované stavy (2% obyvateľstva, nemuseli platiť dane, mali politickú moc, mohli podnikať):
  • prvý stav: duchovenstvo
  • druhý stav: šľachta
• 1 neprivilegovaný stav (98 % obyvateľstva, museli platiť dane, nemali politickú moc, mali značne obmedzené možnosti podnikania):
  • tretí stav: roľníci a mešťania (vrátane remeselníkov) (a žobráci)

Nad stavmi stála absolútna moc panovníka. Tesne pred revolúciou tvorili 1/5 národa žobráci.

Vypuknutie Revolúcie

V roku 1788 a od marca 1789 (s vrcholom v lete 1789) na vidieku vypukali povstania spôsobené hladom a všeobecným hnevom. V Paríži v zúfalej situácii oznámil panovník 8. augusta 1788, že na máj 1789 zvolá (po 175 rokoch) zasadnutie generálnych stavov. O týždeň neskôr štát vyhlásil bankrot. Panovník súhlasil so zvolaním generálnych stavov a dúfal, že mu schvália dane a pomôžu riešiť finančnú krízu. Toto zasadnutie generálnych stavov sa konalo 5. mája 1789. Napriek tomu, že tretí stav mal v generálnych stavoch viac hláv ako ostatné dva dohromady, nemohol ani jednu svoju reformu presadiť, lebo sa hlasovalo tradične „podľa stavov“, čiže každý stav mal jeden hlas.

Pre svoju nespokojnosť, ale najmä preto, lebo prvé dva stavy odmietli zasadať s tretím stavom, sa tretí stav rozhodol, že bude zasadať samostatne. 17. júna sa poslanci tretieho stavu na oddelenom zasadnutí vyhlásili za Národné zhromaždenie, ktoré ako jediné má právo zastupovať ľud. 20. júna im kráľ dal zamedziť prístup k tradičnej zasadacej miestnosti, preto sa presunuli do Loptovej siene (vo Versailles), kde prisahali že sa nerozídu, kým nesformulujú novú ústavu („prísaha v Loptovej sieni“). Kráľ sa v ten deň aj snažil použiť na rozohnanie násilie, ale liberálni šľachtici mu v tom zabránili. Nato (do 25. júna) sa k Národnému zhromaždeniu pridali aj sympatizanti rovnoprávneho usporiadania parlamentu z ďalších stavov.

Keď kráľ videl, že tretí stav nezdolá, 27. júna dokonca vyzval aj ostatné dva stavy, aby sa k Národnému zhromaždeniu pridali, čo aj viacerí poslanci urobili. Touto výzvou kráľ právne prijal existenciu Národného zhromaždenia. 9. júla sa Národné zhromaždenie premenovalo na Ústavodarné národné zhromaždenie. Ten istý deň, ako kráľ nariadil zvyšným stavom pripojiť sa k Národnému zhromaždeniu (27. júna). Paralelne situáciu ešte zhoršovali mnohé fámy, nezriedka živené intrigami rôznych zákulisných skupín (napríklad skupina okolo kráľovho brata). Typickou fámou medzi ľudom bol aj názor o kombinácii akéhosi šľachtického sprisahania (pretože šľachta chcela hlasovanie podľa stavov a podobne) s hospodárskou krízou - podľa ľudu šľachta zhabala obilie, aby zničila tretí stav. 8. júla Ústavodarné nár. zhr. poslalo kráľovi list, aby odvolal vojsko. Kráľ 11. júla náhle odvolal o.i.všeobecne obľúbeného ministra financií Neckera. Zhromaždenie vyslovilo poľutovanie nad odvolaním Neckera a ostatných ministrov. 12. júla sa o odvolaní Neckera dozvedeli v Paríži. Senzáli na protest zatvorili burzu, ďalej zatvorili divadlá, improvizovali sa schôdzky a manifestácie, manifestanti sa vrhli na Royal-Allemand princa Lambeského v záhrade Tuileries. Po tejto správe ľud začal vykrádať zbrojárenské obchody a začal sa ozbrojovať. 13. júla sa po Paríži potulovali hlúčiky občanov, hľadali zbrane a vyhrážali sa, že vyplienia šľachtické domy. Bohatí mešťania prevzali vedenie udalostí, utvorili na parížskej radnici stály výbor (konšeli, niekoľko mestských radcov, voličov a obchodný dozorca), a tým ovládli Paríž.

Priebeh Revolúcie: Etapy a Udalosti

Revolúcia prešla niekoľkými fázami, každá s vlastnými charakteristikami a politickými aktérmi.

1. Etapa: Konštitučná Monarchia (1789-1792)

Od marca 1789 začali na vidieku nepokoje, ktoré sa postupne šírili aj do miest. Roľníci útočili na šľachtické sídla a mešťania si vytvárali vlastné samosprávy- komúny. Od vlády Ľudovíta XIV tu vládol absolutizmus, čo nebola najvhodnejšia politika pre silnejúce myšlienky demokracie a rovnosti. Vtedajší kráľ Ľudovít XVI nevedel hospodáriť s peniazmi, čím zhoršil už zlú finančnú situáciu a štátna pokladňa bola skoro úplne prázdna. V tejto zlej situácii zvolal generálne stavy (1789). Trval však na tom, že aj tu majú mať 1. a 2. stav väčšie právomoci, proti čomu vystúpil 3.stav a začal zasadať samostatne. Nazvali sa Ústavodarným národným zhromaždením. Jeho hlavným heslom bolo osvietenské: „Sloboda, bratstvo a rovnosť!“ Kráľ si myslel, že šľachta a duchovenstvo sa zľakne vystupujúceho 3.stavu a začnú platiť dane. No nestalo sa tak a keď videl, že sa situácia zhoršuje, snažil sa ho rozohnať, no dosiahol iba jeho väčšiu podporu.

Nespokojní a rozbúrení Parížania nakoniec 14.7.1789 zaútočili na Bastilu, väzenie symbolizujúce útlak a všetko proti čomu bojovali. Začala sa teda revolúcia. Počiatočné výsledky boli dosť sľubné: zrušili sa feudálne privilégia, poddanské povinnosti, cirkevný desiatok a bola prijatá Deklarácia ľudských a občianskych práv (občan ma určité práva, ktoré musí štát chrániť a rešpektovať). Ústavodarné zhromaždenie vydalo ústavu, podľa ktorej sa Francúzsko stalo konštitučnou monarchiou. Pravica (girondisti) obhajovala už dosiahnuté práva a zmeny a lavica (jakobíni a cordeliéri) hlásala nové radikálne revolučné návrhy.

2. Etapa: Konvent (1792-1795)

Len čo sa vydala ústava, kráľ sa pokúsil utiecť do zahraničia a tam získať podporu, no bol chytený, zosadený z trónu a uväznený. Nový parlament Konvent zrušil monarchiu a 27.9.1792 bola vyhlásená republika. Hneď na druhý deň prestal platiť kresťanský kalendár a nahradil ho republikánsky. Rok bol rozdelený podľa ročných období a týždne nahradené dekádami. Nemal však dlhé trvanie a zakrátko bol odstránený, no pokladá sa za jeden zo znakov revolúcie. Konvent rozhodol, že kráľ bude popravený ako vlastizradca, čo vyvolalo nepokoj ostatných mocností. Republika zhabala cirkvi majetky, bola zrušená náboženská sloboda a tým zakázané kresťanstvo. V 1793 bol založený Výbor pre verejné blaho, ktorý mal kontrolovať revolučné opatrenia. Na čelo Výber a Konventu sa dostali jakobíni. Tí považovali demokraciu za nemožnú a posilnili ústrednú moc hlavne rôznymi čistkami. Z parlamentu odstránili pravicových ale aj časť lavicových (hl. extrémnych) poslancov. Nastáva „vláda gilotíny“, obdobie teroru. Pod gilotínou končili všetci, čo nesúhlasili s názormi Konventu.

3. Etapa: Direktórium (1795-1799)

Jakobínska politika sa zrútila a Konvent zriadil tzv. direktórium (vláda 5 direktorov, volených Radou starších). Do parlamentu sa vrátili zachránení girondisti (pravicový), prestalo prenasledovanie kňazov, začala voľnejšia, menej regulovaná politika. Bola vydaná Nová ústava 22.8.1795, ktorá prvý raz s právami občana spojila aj jeho povinnosti. Bol zavedený nový spôsob volenia, voliť mohli iba ľudia od určitej hodnoty majetku. Parlament mal 2 komory: Rada starších a Rada päťsto. Do popredia sa dostal trh, ale štát tlačil viac bankoviek, než mohol vydať. Stali sa tak bezcennými, čo spôsobilo krízu v hospodárstve. Pomoc prišla až zo strany republikánskej armády, keď generál Napoleon Bonaparte vyhnal z parlamentu lavicových poslancov. Obe komory ho za to zvolili za vodcu armády a v 1799 zvrhol aj direktórium.

Napoleon Bonaparte: Od Generála k Cisárovi

Po zvrhnutí direktorov si Napoleon vynútil odhlasovanie nového štátneho systému - tzv. konzulát. Moc v krajine bola rozdelená medzi troch konzulov na desať rokov. Časť historikov tvrdí, že revolúcia sa skončila Napoleonovým prevratom, časť jej definitívny záver datuje až odstránením Napoleona. Napoleon, ktorý sa narodil v roku 1769 v stredne zámožnej rodine na Korzike, sa v novembri 1799 stal prvým konzulom, a tým de facto vládcom francúzskej prvej republiky. Upozornil na seba v rokoch 1796-97 ako revolučný generál. Napoleon slúžil vo Valence a Auxonne až kým nevypukla v roku 1789 Veľká francúzska revolúcia. Vtedy sa vrátil na Korziku, kde medzi sebou súperili rojalisti, revolucionári a korzickí nacionalisti. Bonaparte podporoval revolucionárov a získal si pozíciu podplukovníka dobrovoľníkov bojujúcich na ich strane, po vygradovaní konfliktu so silnejšou stranou nacionalistov a ich vodcom Pasqualem Paolim musel Napoleon v júni 1793 spolu so svojou rodinou utiecť do Francúzska.

Napoleon bol vymenovaný za delostreleckého veliteľa vo francúzskych silách obliehajúcich Toulon, kde vypuklo povstanie proti jakobínskemu teroru a bol obsadený britskou armádou. Sformuloval úspešný plán na dobytie mesta, čo viedlo k jeho povýšeniu na brigádneho generála. Jeho úspech naňho obrátil pozornosť Výboru verejnej bezpečnosti a stal sa blízkym spolupracovníkom Augustina Robespierra, ktorý bol mladším bratom revolučného vodcu Maximiliána Robespierra. Následkom toho bol krátko väznený po páde Augustína Robespierra v roku 1794, ale bol prepustený po dvoch týždňoch.

Napoleonove Vojny a Pád

Napoleonova centrálizácia moci mala mnoho foriem :

• Občiansky zákonník Code Napoleon
• Dohoda s pápežom (1802)
• Vznik žandarmérie - polovojenské policajné sily
• Mobilizácia Francúzska na podporu armády

Napoleonove bitky:

• 1800 - Francúzsko dobilo Taliansko
• 1805 - Bitka pri Slavkove (porazení Rusi a Rakušania)
• 1805- Bitka pri Trafalgare (s Britániou)
• 1806 - Bitka pri Jene (Prusko pokorené)
• 1807 - Preussisch-Eylau a Friedland (opäť porazené Prusko)
• 1792-1807 -Neustále boje s Britániu (Británia stále neporazená)
• 1812- Napoleon vtrhol do Ruska
• 1813- Bitka pri Lipsku (Napoleon porazený)
• 1815- Bitka pri Water (Definitívna porážka Napoleona)

V mnohých častiach severnej Európy a v Španielsku rástol odpor voči francúzskej nadvláde. Napoleon precenil svoje sily a keď jeho chorí a vyhladovaní a uzimení vojaci ustupovali od Moskvi, ruská armáda ich prenasledovala. Z 500-600-tisícovej francúzskej armády prežilo len 40000-60000 mužov. Nakoniec Napoleonov režim padol. Boli vyčerpané ľudské aj materiálne zdroje. Napoleonovi nepriatelia si uvedomili, že by ho mohli poraziť, vytvorili koalíciu a v októbri 1813 premohli jeho armádu v bitke pri Lipsku. O rok neskôr musel Napoleon odísť do vyhnanstva a obnovila sa bourbonská monarchia. Helena v južnom Atlantiku, kde v roku 1821 aj zomrel. O ďalšom osude Európy rokoval kongres zástupcov veľmocí a ďalších štátov vo Viedni v rokoch 1914-15.

tags: #francúzske #revolučné #vojny #príčiny #a #priebeh

Populárne príspevky:

• Vegánske recepty s rukolou
• Lahodný smotanový dresing
• Recept na plnené paradajky
• Rastlina paprika
• Zlaté Moravce: Najlepšia pizza