Bitka pri Slavkove: Stret troch cisárov a triumf Napoleona
Jedna z najslávnejších bitiek v histórii ľudstva, vo svete známa ako Austerlitz, ukončila najoslnivejšie ťaženie Napoleona I., cisára Francúzov, a bola darom k prvému výročiu jeho korunovácie, ku ktorej prišlo presne rok predtým. Porážka ďalších dvoch cisárov, rakúskeho Františka I.
Predohra k bitke
K tomuto stretnutiu sa schyľovalo od roku 1803 a príčin bolo nesmierne veľa. Na začiatku stála nová vojna s Veľkou Britániou, ktorá hľadala na kontinente spojencov, olej do ohňa priliala rozpínavosť Francúzska v Itálii a v nemeckých oblastiach či premena republiky v cisárstvo. Podľa najnovších výskumov ale podstatnú úlohu zohrala osobná nenávisť Alexandra I. a snaha Ruska preniknúť do Európy. Rusko uzavrelo spojenectvo s Britániou a 9. augusta 1805 presvedčilo s nasadením všetkých prostriedkov habsburskú ríšu, aby obranné spojenectvo zmenila na útočné.
Strategická situácia
Pre Napoleona sa vojna začala skôr, ako čakal, 24. septembra však obrátil vojská, sústredené na brehu La Manche kvôli invázii do Anglicka. Pod novým menom Grande Armée (Veľká armáda) vyrazili jej časti cez Francúzsko, v prvých októbrových dňoch prešli Rýn a obchvatom, vedeným siedmimi armádnymi zbormi, prenikli na Dunaj do boku Rakúšanov. Po stretnutiach pri Wertingene, Haslachu, Günzburgu a Elchingene zahnali Rakúšanov pod velením podmaršala Macka do pevnosti Ulm, kde Mack 20.
Mapa strednej Európy v roku 1805
Medzitým dorazila cez Moravu do Rakúska ruská Podolská armáda a zaujala pozície blízko rakúsko-bavorskej hranice na rieke Inn. Francúzsky cisár k nej vyrazil a Rusi generála pechoty Kutuzova (asi 35-tisíc mužov) i zvyšky Rakúšanov začali 29. októbra s ústupom po prúde Dunaja. V jeho priebehu prišlo k niekoľkým stretnutiam zadného voja s predným, ale potom Kutuzov prešiel na severný breh Dunaja, 11. Napoleon, ktorý vstúpil 13. novembra do Viedne, pochodoval za ním a po ďalšom strete pri Schöngraberne (16. novembra) dorazil 19. novembra do Brna.
Zľava doprava: Alexander I., M.I. Kutuzov, František I.
Prípravy na rozhodujúcu bitku
Začínala zima, Napoleon bol ďaleko od Paríža a hrozilo, že vojnu proti nemu začne aj Prusko, čo by ho odtrhlo od Francúzska. Potreboval svojich protivníkov čo najskôr donútiť k rozhodujúcej bitke, preto východne od Brna na cisárskej ceste k Olomoucu a neďaleko Slavkova zastavil, akoby sa spojencov bál. Mal tu len časť Veľkej armády, zbory maršalov Lannesa a Soulta spolu s tzv. záložným jazdectvom maršala Murata, a spojenci uverili, že je príliš slabý. Stavili na strategickú možnosť obchvatu jeho pravého krídla s cieľom odstrihnúť ho od cesty na Viedeň, a tým aj od spojenia s posilami. Vyrazili piatimi kolónami dopredu, minuli Slavkov a 1.
Na východnej strane, na Prateckom návrší pri ceste na Olomouc, stálo 85-tisíc spojencov (z toho 16-tisíc Rakúšanov), na západe sa tiahla od homole kopca pri Tvarožnej, ktorú si Francúzi premenovali na Santon, až po Telnice s Měnínským a Žatčanským rybníkom línia 72-tisíc Napoleonových mužov. Cisár, ktorý už povolal posily od Davouta a Bernadotta, uskutočnil 1. decembra neskoro večer prieskum smerom k Telniciam, a keď sa vracal, privítali ho vlastní vojaci pri Jiříkoviciach pochodňami a nadšeným pokrikom Vive lʼEmpereur!
Slavkov: Bitka, ktorá z Napoleona urobila vojenskú legendu | Dejiny vojen | Časová os
Napoleon sa zámerne rozvinul tak, aby mal slabé pravé krídlo, na ktoré chcel spojencov nalákať. Rátal s tým, že túto časť na poslednú chvíľu posilnia Davoutove divízie pochodujúce od Viedne. Až by sem nepriateľ sústredil pozornosť, chcel udrieť na jeho pravé krídlo. Rusi a Rakúšania konali presne tak, ako si ich protivník prial, opustili plán na obchvat severom a piatimi kolónami začali ráno 2. decembra zostupovať z Prateckého kopca do údolia Zlatého potoka, pričom ich hlavný nápor smeroval do priestoru obcí Telnice a Sokolnice.
Priebeh bitky
Legrandova divízia pri Telniciach mala udržať na pravom krídle obranu stoj čo stoj a ďalšie dve divízie Soultovho zboru dostali onedlho rozkaz vyraziť cez dedinu Prace na vrcholky uvoľnených výšin. Bitka o orla, jediného, ktorého Francúzi stratili v bitke (Maľba: V.
Bitka o orla, V. Mazurovský
Napoleon sa chcel Levím skokom dostať do boku spojeneckej zostavy a spolu s postupom Lannesovho zboru z ľavého krídla dokončiť obchvat do ich tyla, ktorý by vyvrcholil zovretím a rozdrvením v priestore medzi rybníkmi, Telnicami a Sokolnicami, lenže z tohto zámeru vyšla len časť. Hore na Pratecký kopec útočila len Saint-Hilairova divízia, nasledovaná vľavo divíziou Vandammovou, a obe narazili na odpor, ktorý tu francúzsky cisár nečakal. Do údolia Zlatého potoka totiž zišli len tri spojenecké kolóny, útočiace na línii Telnice - Sokolnice, tá štvrtá zostala hore. Generál pechoty Kutuzov ju tam napriek dispozíciám i prianiu svojho panovníka zdržal, ako keby Napoleonov zámer vytušil. Generálporučík Langeron, veliteľ 2.
Na výšinách sa rozhorel urputný boj kto z koho, zásah Vandammovej divízie, postupujúcej vľavo od Saint-Hilaira však nakoniec situáciu stabilizoval. Na slabé francúzske pravé krídlo pri Telniciach sa medzitým drala kombinovaná kolóna generálov Kienmayera a Dochturova, medzi Telnicami a Sokolnicami útočila časť Langeronovej kolóny a slabo hájené Sokolnice dobýjala kolóna generála Przybyszewského. V najkritickejšej chvíli však dorazil na scénu s Friantovou divíziou a dragúnskym plukom maršal Davout.
Cisár, ktorý mal doposiaľ hlavný stan na kopci Žuráň (je tam dnes pamätník) pri južnom okraji olomouckej cesty, už vedel, že na scénu prichádzajú ďalšie jednotky. Bernadottov zbor vyplnil medzeru medzi Soultom a Lannesom. Z opačnej strany svahu, od východu, sa na výšiny presúvala aj garda imperátora Alexandra pod velením jeho brata cároviča Konstantina Pavloviča, ktorá mala šancu zvrátiť situáciu v prospech spojencov. Na čele šiel prestížny jazdecký Kavalergardský pluk, za ním nasledovali dve elitné pešie pluky, Preobraženský a Semenovský. Ťažkí ruskí gardoví jazdci udreli na časť 4. radového pluku tak nečakane, že sa ani nestihol preskupiť do obranného štvorhranu a prišiel na Starých vinohradoch o zástavu, prápor ukončený zlatistou napoleonskou orlicou.
„Útok bol strašný (…) všetko sa premiešalo, bojovali sme telo na telo. Nakoniec (…) Rusi ušli a stiahli sa. Bitka bola vyhratá, porazené jednotky ustupovali zo svahov na východ, plačúci ruský imperátor i cisár František opúšťali bojisko. Na severe sa pred Muratom a Lannesom sťahoval Bagration, pri Sokolniciach sa vzdala obkľúčená Przybyszewského kolóna. V pasci ale uviazli aj Kienmayerove a Dochturove jednotky, ustupujúce od Telníc, a s nimi aj časť Langeronových síl. Dali sa na ústup po hrádzi medzi Měnínskym a Žatčanským rybníkom i po slabom ľade, Rakúšania usporiadane, ale pod zmätkujúcimi Rusmi ľad praskal. Napoleon potom do bulletinu o bitke napísal, že sa tu utopili tisícky nepriateľov, čím vznikla legenda pretrvávajúca dodnes.
Napoleon a František po bitke, A.-J. Gros
Dôsledky bitky
Nad francúzskou líniou sa v neskorom popoludní nieslo bubnovanie ohlasujúce víťazstvo, ktoré znamenalo aj triumfálny koniec vojny s treťou protifrancúzskou koalíciou. Cisár František obratom požiadal o prímerie, ktoré bolo potvrdené schôdzkou s Napoleonom pri Spálenom mlyne dva dni po bitke.
Francúzsko a Rakúsko podpísalo v Pressburgu (Bratislave) dva dni po bitke 26. decembra 1805 mierovú dohodu, stratilo mnohé územia a muselo navyše platiť reparácie. Rímskonemecká ríša fakticky prestala existovať. Nemecké krajiny boli rozdelené medzi Francúzsko a Rusko. Vojna medzi týmito dvoma krajinami sa začala v roku 1806 a skončila až v roku 1815.
Napoleon bol svojím skvelým víťazstvom veľmi potešený. Verejne vzdal vďaku svojim vojakom. A začal rozdávať vysoké odmeny. 2 milióny frankov dal vyšším veliteľom a po 200 frankov každému vojakovi. Pre vdovy po padlých vojakoch zabezpečil vysoké dôchodky.
Pamätníky a pripomienky
- Dvakrát do roka, najskôr v deň Napoleonových narodenín (15. augusta 1769) a potom na výročie bitky, sa na bojisku odohrávajú rekonštrukcie, pripomínajúce bitku z 2. decembra 1805.
- Tú historicky najprepracovanejšiu a pokiaľ ide o pohyby jednotiek najdokonalejšiu organizuje Central European Napoleonic Society s Projektom Austerlitz (www.austerlitz.org).
- Mohyla mieru je vôbec prvý mierový pamätník v Európe. Vznikol v rokoch 1910 - 1912 na najvyššom bode Prateckého kopca z iniciatívy brnianskeho kňaza a učiteľa Aloisa Slováka podľa návrhu a projektu architekta Josefa Fantu. Secesný monument v tvare 26 m vysokého zrezaného ihlanu, zakončený glóbusom a krížom, v sebe ukrýva kaplnku s osáriom, kde sú symbolicky uložené pozostatky padlých.
Prechod ruských vojsk cez slovenské územie
Mrazivé dni na začiatku prvej dekády decembra 1805 poskytli obyvateľom trhového mestečka Szered nezvyčajné predstavenie. Medzi 11. a 13. decembrom 1805 sa mestom niesol dupot kopýt tisícok koní, na ktorých po krvavej bitke pri Slavkove, ktorá neskôr dostala prívlastok Bitka troch cisárov, tiahli na východ ruskí dragúni, husári a kozáci. Celkový počet jazdcov, ktorí v januári 1805 prechádzali cez Sereď, pritom podľa rôznych zdrojov mohol dosiahnuť až 9000.
Pretože ruskú armádu neprestajne prenasledovali francúzske oddiely, požiadal ruský cár Alexander I. rakúskeho cisára, aby umožnil odchod vojsk cez územie Uhorského kráľovstva. Vypracovaním plánu presunu ruských vojsk poveril cisár František I. svojho brata - palatína arcivojvodu Jozefa.
Palatín spočiatku uvažoval o presune vojenských útvarov severnou časťou Uhorska cez Myjavu, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Žilinu, Čadcu, Jablunkov a Těšín, čím by sa skrátil čas pochodu do Haliča, odkiaľ mohli ľahko dosiahnuť poľské územia Ruskej ríše. Touto trasou sa nakoniec presúvala iba cárska garda pod velením generálporučíka Alexeja Semjonoviča Kologrivova.
Palatín 12. decembra 1805 odišiel do Holíča, kde sa nachádzal hlavný stan rakúskeho Generálneho štábu а na druhý deň požiadal o stretnutie s generálom Kutuzovom v Senici. Tí palatínovi oznámili, že Kutuzov vydal najprísnejšie rozkazy, ktorými začal bojovať s nedisciplinovanosťou.
Trasa presunu ruských vojsk
- 2. pešia kolóna mala vyraziť 11. decembra ako prvá a presúvať sa po osi Senica - Trstín - Malženice - Rišňovce - Veľký Lapáš - Vráble, ktoré mala dosiahnuť 17. decembra. Odtiaľ pokračovala smerom na Balážske Ďarmoty (Balassagyarmat) - Tornaľu - Košice - Bardejov - Grab v Haliči.
- Pochod ostatných peších kolón zo Senice do Vrábel bol naplánovaný od 12. decembra do 18. - 20. decembra.
- 1. jazdecká kolóna vyrazila z Čáčova, 2. a 3. jazdecká kolóna z Prieval, pokračovali cez Trstín, Trnavu, Sereď, Šoporňu, Dlhú nad Váhom, Veču, Trnovec nad Váhom, Dolný Jatov, Tvrdošovce, Dvory nad Žitavou, Vác, Hatvan, Járokszállás, Kál, Mezőkövesd, Emőd, Köröm, Szerencs, Olaszliszka, Tolcsva, Sátoraljaújhely, Slovenské Nové Mesto, Trebišov, Stropkov, Duklu a Przemyśl v dnešnom Poľsku.
13. decembra sa v Seredi zastavil palatín arcivojvoda Jozef s oddielom husárov. Ako uviedol vo svojom denníku, 11. decembra stretol medzi Trnavou a Trstínom 2. kolónu ruskej jazdy, pluk cárovnej (Elizabetgradský husársky pluk) pochodoval veľmi neorganizovane, ale v Seredi sa s potešením sa dozvedel, že Rusi sa správajú veľmi dobre a tamojšia šľachta vzala ich zásobovanie a čiastočne aj ubytovanie na seba.
Bratislavský mier
Bratislavský mier však netrval dlho. Rusko sa k nemu nepripojilo vôbec a Rakúsko začalo ďalšiu vojnu s Francúzskom v roku 1809, v ktorej znova utrpelo porážku v bitkách pri Wagrame a Znojme a 14. októbra 1809 bolo nútené v Schönbrunne podpísať ďalšiu mierovú zmluvu s tvrdými podmienkami.
tags: #francúzske #územie #u #slavkova #história
