Milan Rastislav Štefánik: Génius, diplomat a vojak v službách Francúzska a Česko-Slovenska
Téma ako šitá na rozhovor s doktorom Miroslavom Musilom, slovenským diplomatom, cestovateľom a spisovateľom literatúry faktu. Naďalej zostávajú otázniky aj nad jeho tragickým koncom.
Prečo majú takú dlhú životnosť rôzne sprisahanecké teórie o príčinách smrti M. R. Lebo jeho smrť sa nikdy poriadne nevyšetrila. Veda vrátane histórie môže napredovať iba vedeckými metódami. Preto sú absurdné tvrdenia tých našich historikov, podľa ktorých už nemá zmysel ďalej pátrať po príčinách Štefánikovej leteckej tragédie, lebo sa už nič podstatné nezistí.
Exhumovať kostrové pozostatky M. R. Štefánika z mohyly na Bradle a podrobiť ich antropologickému skúmaniu. Vytvoriť medzinárodný tím vedcov a expertov zo všetkých zainteresovaných krajín. Prečo sa niektorí historici k tomu stavajú odmietavo? Jedným z dôvodov môžu byť obavy, že keby sa náhodou zistilo, že v tom mala "prsty“ Praha, tak to vyvolá protičeské nálady a zhorší vzťahy medzi našimi dvoma štátmi.
Václav Havel odovzdal svojho času vtedajšiemu slovenskému prezidentovi Rudolfovi Schusterovi zväzok dokumentov, vrátane záznamu o pitve Štefánika a jeho trojčlenného sprievodu. Vraj ani v jednom tele sa nenašla guľka. Zapelloni napríklad tvrdí, že Štefánik si počas letu z talianskeho Campoformida vymenil pozíciu s jedným z talianskych pilotov. To je absurdné vzhľadom na vratkosť lietadla, ako aj na to, že Štefánik túto pozíciu mohol zaujať už pri odlete.
Taliansky veliteľ generál Piccione, ako aj minister Šrobár usúdili - na základe predbežných meteorologických správ z Campoformida, že Štefánik v ten deň nepriletí a odišli na oslavy do Skalice. Podľa inej verzie si Štefánik pred pristátím lietadla sám siahol na život. Viem, niektorí historici a publicisti sa pritom opierajú o domnienku generála Mauricea Janina z jeho pamätí, že Štefánik si "možno spôsobil smrť“. Lebo na to nemal nijaký dôvod.
Po prvé, veď sa tešil na snúbenicu v Taliansku. Po druhé, sám hovoril, že rád vymení svoje generálske hviezdy za hviezdy na oblohe, čiže vráti sa k astronómii - už mal s jedným priateľom dohodnuté astronomické pozorovania na vrchu Salėve pri Ženeve, alebo na Tahiti. Pozorovatelia zaznamenali náhle poryvy silného vetra od Malých Karpát, napriek ktorým vraj piloti pristáli s priveľmi ostrým obratom lietadla. Nezdá sa mi to z jednoduchého dôvodu.
Natrafil som tam napríklad na tvrdenie, podotýkam anonymné, podľa ktorého Štefánikova tragédia bola natoľko cielene plánovaná, že ústredie ČSR žiadalo, aby ho sprevádzali slobodní, neženatí talianski letci, ktorí nemajú rodiny. Akoby sa vopred plánoval ich neblahý koniec.
Sám som sa presvedčil o tom, že talianske vojenské archívy museli prejsť, čo sa týka Štefánika, nejakou „čistkou“. Obráťme list. V triumviráte otcov zakladateľov ČSR sa náš hrdina tradične spomína až na treťom mieste po Masarykovi a Benešovi. Nie je to poradie podľa abecedy, ani podľa veku, čiže podľa historického významu? Hierarchizácia či stanovovanie poradia zásluh je vždy riziková záležitosť, pretože automaticky vytvára priestor na polemiku. Považujem však za podstatné, aby sa Štefánik situoval prinajmenšom na rovnakej historicky významnej úrovni ako Masaryk a Beneš.
Masaryk bol nepochybne pôvodcom idey štátu Čechov a Slovákov. Beneš sa osvedčil ako svedomitý tajomník tímu zakladateľov. Po vzniku ČSR sa však Štefánikovi ušlo iba kreslo ministra vojny… Áno, Masaryk a Beneš dopustili, aby na prvom spoločnom zasadaní exilovej a domácej česko-slovenskej vlády bol Štefánik groteskne odstavený tým, že ho vymenovali za ministra vojny (ministrom obrany sa stal Václav Klofáč), hoci sa už vojna prakticky skončila a uvedený vládny post sa reálne mohol vzťahovať iba na velenie česko-slovenských légií.
Generál Janin vo svojich pamätiach uvádza, že Štefánik mal ambíciu stať sa viceprezidentom Česko-Slovenska, čo by logicky zodpovedalo jeho funkcii podpredsedu Česko-slovenskej národnej rady. Vieme, že predstavy T. G. Masaryka o budúcom štáte boli na začiatku prvej svetovej vojny iné ako na jej sklonku. Štefánik si spočiatku zvolil svoju vlastnú stratégiu, nezávisle od Masaryka.
Po vypuknutí svetovej vojny si najprv získal dôveru a úctu ako odvážny pilot francúzskej armády. Až potom, v roku 1915, predložil generálovi Janinovi projekt leteckej eskadry „zloženej zo slovenských dobrovoľníkov“. Janin ho v liste hlavnému veleniu uvádza ako vzorový a prirovnáva ho k analogickému projektu americkej leteckej eskadry. Štefánik svoj projekt postupne rozširoval tak, aby zahŕňal aj Čechov a ďalších Slovanov.
Áno, ale bol to Štefánik, kto nástojil na vytvorení takéhoto zákonodarného a výkonného orgánu. Pragmaticky síce akceptoval to, že Masaryk a Beneš radu nazvali „Českou“, lebo chápal, že pre západné mocnosti sú Slovensko a Slováci takmer neznámymi pojmami. Osuskému vďačíme aj za pomlčku v pôvodnom názve Česko-Slovenska. Štefánik zasa túto pomlčku neskôr dôsledne presadzoval v dohodách a zmluvách uzatváraných v mene budúceho štátu s mocnosťami Dohody (Anglicko, Francúzsko, Rusko a neskôr aj Taliansko a Rumunsko), označovanými aj ako Spojenci.
Aj vo Francúzsku zohrával Štefánik kľúčovú úlohu, on tam uvádzal Masaryka i Beneša, nie naopak. Nezabúdajme, že Štefánik bol od roku 1912 riadnym občanom Francúzskej republiky. Jedine on spomedzi týchto troch politikov ovládal brilantne jazyk krajiny a dokázal bezprostredne a efektívne viesť rokovania s jej poprednými predstaviteľmi. Tí oceňovali jeho schopnosť vžiť sa do aktuálnej situácie krajiny a partnera, s ktorým rokoval. Už 23. decembra 1915 Štefánik po prvý raz nastolil ideu zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku štátu Čechov a Slovákov ako významného spojenca Francúzska premiérovi Aristidovi Briandovi. V literatúre sa neraz uvádza, že Štefánik na stretnutí s Briandom predovšetkým pripravoval pôdu pre následné prijatie Masaryka.
Štefánik a ženy
Štefánik mal naozaj čaro či charizmu, ktorej ťažko odolávali nielen jeho politickí protagonisti, ale predovšetkým predstaviteľky nežného pohlavia. V Paríži sa takto uviedol, už v hodnosti poručíka, do chýrneho salónu šľachtičnej Claire Boas de Jouvenel. Claire, ktorá sa doňho zaľúbila, ho potom uvádzala do styku s významnými politickými a diplomatickými osobnosťami. Štefánik a ženy, to je téma na osobitný rozhovor. Novinárka Louise Weissová sa o ňom vyjadrila: "Tento šťúply muž, ktorého svetlé oči ožarujú zbrázdenú tvár, je diplomat a dobyvateľ.“
Treba vari pripomenúť, že Weissová bola nielen špičkovou novinárkou, ktorá Štefánikovi „otvárala dvere“ do hlavných médií, ale aj lídrom vtedajšieho emancipačného hnutia vo Francúzsku a v Európe (jej meno nesie sídlo Európskeho parlamentu v Štrasburgu). V pamätiach však priznala, že v blízkosti Štefánika prestávala byť sama sebou, celkom si ju podmanil svojím čarom. S niektorými sa dokonca aj zasnúbil, žiadny vzťah sa však neskončil sobášom. Zachoval sa celý rad listov Štefánikovi od francúzskych popredných dám.
Po veľmi nežnom oslovení ďakujú, že ich obdaril presne tým kvetom alebo tou sladkou lahôdkou, ktoré zbožňujú. Bol známy ako chýrny gavalier. Zaľúbila sa doňho napríklad dcéra jeho prvého šéfa, riaditeľa observatória v Meudone pri Paríži profesora Janssena. Aj to mu mohlo pomôcť v úspešnej kariére astronóma. Ako astronóm sa potom zoznámil s rodinou vplyvného senátora Chautempsa a neskôr sa zasnúbil s jeho dcérou Yvonne. Vďaka tomuto vzťahu si získal politickú aj materiálnu podporu senátora až do roku 1918, keď sa s ním Yvonne rozišla.
Rôzni autori ju vykresľujú predovšetkým ako oddanú a zaľúbenú dámu, ktorá Štefánikovi zostala verná počas celého jej života. Štefánikove vzťahy so snúbenicou Yvonne aj s Giulianou, ako aj s jeho vášnivou ctiteľkou Louisou Weissovou, boli nepochybne platonické, aj keď účelové. V jednom liste dokonca Yvonne, ktorá ho šialene milovala, vyčítal, že ho iniciatívne prišla navštíviť v jeho byte, čo bolo, ako zdôraznil, krajne nevhodné. Zdá sa, že iba vzťah k jednej dáme v Paríži nebol platonický. Získal som informáciu od bývalého česko-slovenského diplomata o recepcii v salóne Claire de Jouvenel, na ktorej sa zúčastnil.
Milan Rastislav Štefánik na Sibíri - rok 1918
Zorganizovanie česko-slovenských légií
Vráťme sa z parížskych salónov na bojiská prvej svetovej vojny. Medzi prvoradé Štefánikove zásluhy patrí zorganizovanie česko-slovenských légií. Ponúkol predstaviteľom Dohody vytvorenie až stotisícovej armády pozostávajúcej z príslušníkov budúceho spoločného štátu. Mala vzniknúť predovšetkým z vojnových zajatcov, ako aj z nezávislých dobrovoľníkov. Štefánik si dobre uvedomoval tiesnivú situáciu Spojencov, najmä Francúzska a Talianska, na fronte - takáto ponuka pre nich mala strategický význam.
Dovtedy nevideli dôvod rozbiť Rakúsko-Uhorsko. V oficiálnych diplomatických nótach Francúzska, Anglicka, USA, Talianska, Japonska aj Číny, ktorými uznali Česko-Slovensko v roku 1918, sa však zhodne vyzdvihuje prínos nového štátu a jeho armády ako významného vojnového spojenca. Čiže bola to v prvom rade zásluha česko-slovenských légií a ich tvorcu Štefánika.
Štáty Dohody boli signatármi Haagskeho dohovoru z roku 1907, ktorý zakazuje využitie zajatcov na bojové účely. Navyše, aj pre popredných predstaviteľov Dohody boli zajatci potenciálnymi špiónmi a nepriateľmi. A, napokon, vlády Spojencov sa dlho vzpierali vytvoreniu samostatných česko-slovenských vojenských útvarov, legionárov požadovali začleniť do jednotiek svojich armád. Štefánik tu geniálne argumentoval tým, že pôjde o armádu štátu, ktorý ešte neratifikoval Haagsky dohovor, a tak jej nasadenie na fronte nebude môcť protivník Spojencom vyčítať.
Vďaka Štefánikovmu vplyvu pri rokovaniach Beneša s francúzskou vládou sa podarilo presadiť dekrét prezidenta Raymonda Poincarého zo 16. decembra 1917, v ktorom už figuruje česko-slovenská armáda, navyše podriadená Národnej rade českých a slovenských zemí. Spojené štáty sa preto ani nechceli v tomto smere angažovať. Krajania, Česi a Slováci v USA, na ktorých Štefánik chcel apelovať, podliehali riadnej brannej povinnosti ich krajiny. Štefánikovi sa však v rokovaniach so štátnym tajomníkom ministerstva obrany USA Frankom Polkom podarilo presadiť, že môže pri nábore osloviť tých krajanov, ktorí nepodliehali brannej povinnosti vekovo alebo zdravotne.
Navyše sa musel zaviazať, že nábor prebehne diskrétne, aby neupútal pozornosť verejnosti. Štefánik to zabezpečil tak, že krajanské spolky usporadúvali zhromaždenia, na ktorých ho uvádzali ako hosťa z Európy. Náborová kampaň potom prebiehala priamo na zhromaždení. Zorganizoval stretnutie duchovných predstaviteľov Čechov a Slovákov v New Yorku, ako aj krajanských lídrov vo Washingtone. Podarilo sa mu tam prelomiť bariéry a dosiahnuť konsenzus o spoločnej stratégii v prospech budúceho štátu. Vrátil sa z USA s ďalšou jednotkou pre armádu česko-slovenských légií.
Bežne sa zásluha za vznik légií v Rusku pripisuje Masarykovi… …ako to však napísal už Rostislav Rajchl, aj v Rusku pôdu pre česko-slovenskú légiu pripravil najprv Štefánik. Bol navyše nútený presviedčať cárske autority, aby vôbec akceptovali jeho spojenie s Masarykom, ktorého považovali za "nebezpečného socialistu“. Štefánik úspešne napredoval v rokovaniach stupňujúcich sa od vrchného velenia ruských vojsk až k cárovi. Dokonca si za to vyslúžil Rad svätého Vladimíra.
Štefánikova vojenská diplomacia
V jednej štúdii ste prirovnali štýl Štefánikovej vojenskej diplomacie k správaniu sa stredovekých rytierov. Štefánik totiž presviedčal tých, u ktorých chcel získať podporu svojich zámerov, stratégiou „stredovekého rytiera“, čiže vlastným príkladom. Ako o tom svedčia hlásenia talianskej letky, neohrozene a uprostred prudkej paľby rozhadzoval z lietadla tisíce letákov vyzývajúcich Čechov, Slovákov i ďalších Slovanov, aby prebehli na opačnú stranu.
Mimochodom, náš hrdina mal vtedy stále pri sebe ampulku so strychnínom. Vedel, že keby ho zostrelili na nepriateľskom území, znamenalo by to preňho okamžitú popravu. Z desiatnika sa Štefánik v priebehu troch rokoch stál generálom. Jeho povýšenia od hodnosti poručíka boli prevažne prepožičané hodnosti pre účel mimoriadnych misií, ktorými bol Štefánik poverený. Francúzske vojenské velenie si uvedomovalo význam jeho náborových misií v Srbsku, Taliansku, Rusku, Rumunsku či v USA.
Priam „krkolomná“ situácia nastala, keď sa ukázalo byť nevyhnutné, aby Štefánika povýšili z plukovníka na brigádneho generála pre jeho mimoriadne dôležitú misiu na Sibíri. Francúzske vojenské predpisy už viac nepovoľovali, aby sa mu prepožičala táto vysoká hodnosť. Je logické, že riešenie navrhol práve šéf francúzskej diplomacie, minister Stéphen Pichon. Áno, ale poznamenávam, že uniformy a výsostné znaky česko-slovenskej armády vo Francúzsku sa veľmi podobali uniformám a znakom francúzskej armády.
Štefánik ako astronóm a cestovateľ
V posledných rokoch sa meno Štefánik skloňuje v médiách v súvislosti s inými jeho aktivitami. Nemyslím si to, naopak, je na škodu, že sa u nás zaužívala takmer výlučne šablóna Štefánika s generálskou čiapkou. Spomínam si, ako ma naše veľvyslanectvo v Brazílii požiadalo, aby som im, vtedy ako generálny sekretár Slovenskej komisie pre UNESCO a expert na Štefánika, urýchlene zabezpečil bustu Štefánika pre Passa-Quatro. Ako astronóm tam Štefánik v roku 1912 pozoroval úplné zatmenie Slnka.
Jediný, kto bol ochotný sa na to v takej časovej tiesni podujať, bol akademický sochár Viliam Loviška. Keď sme potom bustu zaslali diplomatickou poštou do Brazílie, nasledoval zdesený telegram od našej ambasády. Pýtali sa, či nenastal hrozný omyl, lebo „namiesto“ busty Štefánika im doručili bustu „bradatého zjazveného muža“. To je presvedčivý príklad stereotypu, akým naša (nielen široká) verejnosť vníma Štefánika: ako vyholeného fešáka s generálskou čiapkou.
…ale najmä medzinárodne uznávaný astronóm. Vďaka tomuto povolaniu sa neskôr osvedčil aj ako originálny cestovateľ a dokumentarista-fotograf. Zanechal nám množstvo pozoruhodných, najmä exotických fotografických záberov ľudí a krajín. Nuž a medzi nimi sa skvie aj fotografia krásnej nahej Tahiťanky. Cieľom vašich expedícií s Františkom Kelem bolo práve pripomenúť a zvečniť Štefánikove zásluhy v týchto veľmi vzdialených končinách. Vďaka mojim diplomatickým kontaktom sa nám podarilo dať vybudovať pamätník Štefánikovi-astronómovi vo Francúzskej Polynézii, v jej hlavnom meste Papeete na Tahiti, ako aj v poslednom kráľovstve Polynézie, Tonge, na ostrove Vava'u.
On totiž navyše, pri jeho mnohostrannosti, prišiel s návrhom projektu česko-slovenskej kolónie vo Francúzskej Polynézii. Vďaka nemu sa tam usadili mnohí kolonisti, ktorí vďaka sobášom s očarujúcimi domorodkami zanechali po sebe skvelých potomkov. Patrili medzi ne viaceré Miss Tahiti, ba aj Miss World. Mestská rada Papeete prijala ešte v roku 1921 uznesenie o pomenovaní jednej z ulíc podľa Štefánika. Po našej expedícii na Tahiti som rad rokov komunikoval s vedením mesta, aby som tento zámer presadil. Kedysi st...
tags: #francúzske #vojenské #letecké #výsostné #znaky #história
