Ján Langoš: Profil slovenského politika a bojovníka proti totalite
Ing. Ján Langoš (* 2. august 1946, Banská Bystrica - † 15. jún 2006) bol slovenský fyzik, politik a zakladateľ Ústavu pamäti národa.
V piatok 15. júna uplynul rok od smrti bývalého československého ministra vnútra a riaditeľa Ústavu pamäti národa Jána Langoša.
Ján Langoš
Životopis
Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici. Absolvoval štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) v Bratislave. Do roku 1989 pracoval najprv na Správe diaľkových káblov v Bratislave, potom v Tesle Piešťany a nakoniec ako experimentálny fyzik v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.
Jeho otec Michal, ktorý po priemyslovke pracoval v Mototechne a za vojny bol aktívny v odboji, sa pod Nízke Tatry priženil z východného Slovenska.
Už od detstva silne ovplyvňoval Jána jeho strýko, perzekvovaný kňaz Alexander Vajcík, ktorý aj po odobraní štátneho súhlasu naďalej vykonával omše z okna obývačky. Langoš mal otvorenú hlavu nielen na matematiku, ale bavila ho literatúra, hudba i maľovanie. S posledným talentom zachádzal až tak ďaleko, že ho na pražskú Akadémiu výtvarných umení berú bez prijímacích pohovorov.
Na internáte Mladá garda si všimne študentku liečebnej pedagogiky a psychoterapie. Zoznámenie prebehne rýchlosťou blesku a silou zemetrasenia. „Janko ma jednoducho zbalil na koláčik, ktorý bez slova položil predo mňa pri jednom obede. Vždy tvrdil, že to bola láska na prvý pohľad,“ zdôverila sa Gabriela Langošová. Svadobná veselica sa udeje v priebehu roka, no búrlivému študentskému životu nie je koniec. Okolo Langošovcov sa krúti partia mladých ľudí, túžiacich podobne ako oni po zmene toho, čo sa prezýva socializmus. Na svet sa hlási dcéra Nina, ako novorodenec stíha tatkove promócie. O dvadsať mesiacov neskôr k nej pribudne sestra Lucia.
Od konca sedemdesiatych rokov redigoval samizdatové časopisy. Spolu s Jánom Čarnogurským vydával prvý slovenský politický mesačník Bratislavské listy a v 80.
Ján Langoš
Politická činnosť
V rokoch 1990-1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR a od januára 1990 poslancom SNR. Ako člen Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI) kandidoval v parlamentných voľbách 1994 do Národnej rady (NR) SR za Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). V rokoch 1994-2002 pôsobil ako poslanec NR SR. Po parlamentných voľbách v roku 1998 bol členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva.
Federálnym ministrom vnútra ČSFR bol Ján Langoš v období od 27. júna 1990 do 2. júla 1992. V tejto funkcii sa v podstatnej miere zaslúžil o rekonštrukciu federálneho ministerstva a o zrušenie a rozpustenie Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
Patril medzi zakladateľov a hlavných predstaviteľov Stálej konferencie Občianskeho inštitútu (SKOI). Bojoval proti komunizmu a usiloval o odkrytie pravdy o ňom.
Jeho úsilie vyvrcholilo v auguste 2002 schválením a v Zbierke zákonov SR vydaním Zákona o pamäti národa. O rok neskôr, v apríli 2003 ho poslanci NR SR schválili do funkcie predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa. Vo funkcii pôsobil do 15. júna 2006.
Po dlhých rokoch presviedčania sa Jánovi Langošovi v roku 2002 podarilo presadiť v slovenskom parlamente tzv. zákon o pamäti národa a o rok neskôr zriadenie Ústavu pamäti národa (ÚPN), ktoré sa stretlo s veľkou odozvou u občanov.
Keď zasadol do ministerského kresla, na stole ho čakala inovovaná zmluva medzi Federálnou informačnou službou a ruskou KGB, ktorú sa chystal podpísať ešte jeho predchodca Richard Sacher. Hodil ju do koša. Kompromisy nepatrili do charakterovej výbavy vlasatého chlapíka.
Píše sa rok 1992 a on začína snívať svoj ďalší sen. Do svojho bytu pozýva zopár ľudí, prichádza s nápadom zriadiť úrad mapujúci eštebácku minulosť Slovenska. Kreslí jeho schémy a diskutujúcich zanietene prehovára, že pokým sa nevyrieši problém s ŠtB, spoločnosť sa nepohne dopredu.
Desať rokov po zárodku nápadu, v roku 2002, sa Langošovi podarilo do parlamentu predložiť návrh zákona o zriadení Ústavu pamäti národa. Za minulosťou nechcel urobiť hrubú čiaru.
Mnohí z kamarátov mu už dávno odpustili, že Jano bol sólovým hráčom. Dialógu sa síce nikdy nebránil, ale svoj názor presadzoval neochvejne. Mal množstvo priateľov nielen medzi kolegami, ale tiež medzi umelcami a ďalšími osobnosťami. Napríklad s hudobníkom Mariánom Vargom dokázal prediskutovať celé noci.
Kontroverzie a útoky
Nielen zriadením ÚPN si však Langoš vytváral okolo seba nepriateľov s menej či viac zvučnými menami. Vtedajší predseda SNS Ján Slota chcel inštitúciu rovno zrušiť. Nenapraviteľný idealista Langoš sa pohrával s nebezpečnými rozbuškami.
Či do tohto arzenálu spadá aj výprask od troch útočníkov, z ktorého si obeť odniesla zlomený nos, vybité zuby, tržné rany a podliatiny na hlave, nevedno.
Apríl 2006 - Návrh na odvolanie Langoša z funkcie šéfa Ústavu pamäti národa predložil poslanec Jozef Banáš (SDKÚ), ktorý vo zväzkoch ŠtB figuruje ako agent s krycím menom Lotos. Podľa Banáša totiž v čase voľby do funkcie Langoš zatajil, že nemá bezpečnostnú previerku.
Marec 2004 - V Bratislave na Hlbokej ulici zbili a okradli Langoša traja neznámi lúpežníci. Prišiel o prsteň a zranenia si vyžiadali lekárske ošetrenie.
Apríl 2003 - Pri nočnom prepadnutí Langošovej manželky Gabriely v Prahe dvojica prenasledovaných zlodejov odhodila jej kabelku do kríkov. Boli v nej 2 milióny korún!
Tragická smrť
Šéfovi Ústavu pamäti národa sa nestali osudnými päste útočníkov, ale v podstate banálna havária. Ráno po pol ôsmej hodine, 15. júna roku 2006, sto metrov pred východoslovenskou obcou Drienovec sa jeho Octavia Combi zrazila s multikárou vezúcou náklad štrku z blízkeho kameňolomu. Langoš skonal na mieste nehody.
Politik zahynul 15. júna 2006 pri tragickej dopravnej nehode medzi obcami Turňa nad Bodvou a Drienovec, na križovatke hlavnej cesty z Rožňavy do Košíc a odbočky do drienoveckého kameňolomu. Politik sa presúval na východ vo svojej červenej Octavii. Do cieľa však nedošiel.
O pol ôsmej ráno narazil na tzv. ceste smrti neďaleko obce Turňa nad Bodvou do multikáry naloženej štrkom, ktorú šoféroval vtedy 27 - ročný Štefan. Zatiaľ čo mladík skončil v nemocnici „len“ s pomliaždeninami kolena a drieku, Jánovi Langošovi už nebolo pomoci, skonal na mieste nehody. Prvotná informácia znela, že vodič malého vozidla, ktorý vchádzal na hlavnú cestu z vedľajšej, nedal politikovi prednosť. Ten to však odmietal.
Miesto nehody Jána Langoša
Auto Jána Langoša ostalo po nehode úplne zničené a zasypané štrkom. Náraz bol taký silný, že odtrhol korbu vozidla, tá skončila za Octaviou na ceste. Druhá časť multikáry sa prevrátila do priekopy.
Vyšetrovanie tragickej nehody si policajné zložky pohadzovali ako horúci zemiak a havária bola opakovane preskúmaná znalcami. Definitívny ortieľ stanovil, že Langoš mal síce prednosť, ale išiel prirýchlo a preto bol vinníkom.
Z oficiálnej správy vyplynulo, že pod tragédiu sa podpísala neprimeraná rýchlosť a „nedodržanie povinnosti plne sa venovať vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke". Znalec uviedol, že politik v čase nehody jazdil rýchlosťou v rozmedzí od 148,2 až 163,8 kilometra za hodinu na ceste, na ktorej bola maximálna dovolená rýchlosť 90 km/h.
Vyšetrovateľ zároveň podal návrh na zastavenie trestného stíhania vodiča multikáry Štefana H. z Moldavy nad Bodvou, ktorého predtým obvinili.
Na oficiálnej rozlúčke so zosnulým nechýbal ani bývalý prezident Václav Havel. „Zbavoval ľudí strachu,“ odznelo z jeho úst.
Odkaz Jána Langoša
Celoživotným dielom Ing. Jána Langoša, bývalého československého ministra vnútra a riaditeľa Ústavu pamäti národa (ÚPN), bol zápas proti totalitným režimom. Aktívny predstaviteľ protikomunistického disentu bol presvedčený, že predstavujú zlo pre jednotlivca i spoločnosť.
Jeho úsilie o odhalenie pravdy o komunistickom režime vyvrcholilo v auguste 2002 schválením zákona o pamäti národa a zriadením Ústavu pamäti národa.
Z iniciatívy manželky, dcér a priateľov Jána Langoša založili nadáciu nesúcu jeho meno. Cieľom Nadácie Jána Langoša je pokračovať v jeho neúnavnom boji za pravdu, slobodu a demokraciu.
Zároveň udeľuje medzinárodnú a národnú cenu Jána Langoša, ktorou chce podporiť a oceniť ľudí, ktorí preukázali občiansku odvahu pri obhajobe ľudských práv, práv menšín alebo pri obhajobe demokratických hodnôt v spoločnosti. Jej laureátmi sú tiež osoby, ktoré svojou činnosťou odhalili podstatnú historickú skutočnosť, alebo poukázali na zahalené miesto v novodobej histórii a prispeli tak k propagácii myšlienky slobody a obrany demokracie pred totalitnými režimami.
