Ing. Ján Langoš: Strážca pamäti národa
Ing. Ján Langoš (* 2. august 1946, Banská Bystrica - † 15. jún 2006, Ivanka pri Dunaji) bol významnou osobnosťou slovenskej politiky, disidentom, ministrom vnútra ČSFR a zakladateľom Ústavu pamäti národa. Obraz o tomto priamom a zásadovom človeku s veľkým rozhľadom si čitateľ môže poskladať, keď si pozorne prečíta rozhovor Alexandra Balogha s Langošovou manželkou Gabrielou.
Pri príležitosti nedožitých 70. narodenín Jána Langoša vznikla kniha Strážca pamäti. Dopĺňajú ho spomienky, vyznania a úvahy ľudí, ktorí pri tejto významnej postave slovenskej politiky stáli najbližšie - dcér, priateľov a kolegov.
Ako vznikla kniha o Jánovi Langošovi? Je to už niekoľko rokov, čo s tým nápadom prišla jeho manželka Gaba. Myslel som si, že sa už skôr tejto témy chytia odborníci - politológovia a historici, ale neurobili to. Ona žije v Prahe, vidíme sa tak dva-trikrát do roka, napríklad na spoločných dovolenkách nášho rozsiahleho spoločenstva, a to vtedy každý s ňou chcel byť, takže toho času na knihu ani tam nebolo veľa. Knižka by zniesla aj iba samotný rozhovor, taká aj bola moja pôvodná predstava.
Popritom sme si vytipovali okruh ľudí, ktorých by bolo dobré osloviť, ale nebolo jasné, čo z mojich stretnutí s tými ľuďmi vznikne. Predstavovali sme si, že z toho budú len ďalšie impulzy na otázky pre Gabu, ale čím viac som s nimi hovoril, tým väčšie bolo moje presvedčenie, že by si tí ľudia zaslúžili samostatné bloky. Samozrejme, nie ako rozhovory, pretože by to bolo „prerozhovorované“, tak som napísal na základe mojich stretnutí s nimi i zo svojich spomienok kratšie vlastné texty.
Jeho otec Michal, ktorý po priemyslovke pracoval v Mototechne a za vojny bol aktívny v odboji, sa pod Nízke Tatry priženil z východného Slovenska. Nikto z rodiny nevstúpil do KSČ. Introvertného chlapca od mladosti formoval brat jeho babičky, katolícky kňaz a kanonik Alexander Vajcík. Mladý Ján Langoš ako študent chodieval opravovať turistické chodníky v Tatrách.
Študoval na Strednej priemyselnej škole spojovej techniky v Banskej Bystrici (1964), Elektrotechnickej fakulte SVŠT, odbor fyzika tuhých látok (1971). Po ukončení štúdia pracoval ako experimentálny fyzik, technológ v Ústave technickej kybernetiky (ÚTK) Slovenskej akadémie vied.
Angažoval sa v disente, spolu s Jánom Čarnogurským vydával samizdat Bratislavské listy (1988 - 1989), v roku 1987 spoluvydával samizdatový časopis Fragment, časopis K (1986 - 1987 so Šimečkom a Budajom, neskôr Fragment K, ktorý potom vydávali Šimečka, Oleg Pastier, Jirko Olič a Ivan Hoffman). Podieľal sa aj na tvorbe časopisov Kontakt (1981 - 1983) a Altamira (1983 - 1985 v spolupráci s Borisom Lazarom a Martinom Kleinom).
V roku 1994 sa dostal do parlamentu na kandidátke KDH za SKOI. Od roku 1995 do 2000 zastával funkciu predsedu Demokratickej strany. Poslancom NR SR bol do roku 2002. Bol predkladateľom a spoluatorom zákonov a právnych noriem, „Zákona o slobodnom prístupe k informáciám“ a „Zákona pamäti národa“.
Bol poslancom mestského zastupiteľstva v Bratislave a predsedom výboru pre ochranu verejného poriadku, 1993 zakladateľ Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI), zakladajúci člen M.E.S.A. V roku 1990 dostal ďakovný list z Izraela. 17. novembra 2007 na budove, kde vtedy sídlil ÚPN (Námestie SNP), bola odhalená jeho busta. Dňa 15. júna 2013, pri výročí jeho smrti, bol v Banskej Bystrici odhalený pamätník v Centre nezávislej kultúry - Záhrada.
Bol to výborný kamarát a výnimočný človek. Mal nevšedné znalosti z technických a humanitných vied, pevné morálne zásady, ktorých dôsledné uplatňovanie však bolo sprevádzané veľmi vľúdnym správaním sa. Aj preto asi dokázal presadiť vznik Ústavu pamäti národa aj s hlasmi tých poslancov, od ktorých by sa to možno ani nečakalo. Bol človekom viery a práva, milovaným a milujúcim manželom a otcom. Sám rád hovoril, že sa pohyboval medzi tromi vecami: rodinou, kostolom a bigbítom.
Presný deň si nepamätám, ale bolo to v druhej polovici 70. rokov a určite to bolo na jednej akcii spoločenstva, ktoré existuje s menšími obmenami už vyše štyridsať rokov. Jeho základ sa sformoval v bratislavskom dome na Gorazdovej ulici, ktorý jeho majiteľ prenajímal pôvodne študentom a neskôr aj ich ďalším kamarátom. Časom určite. Na začiatku bol pokus normálne a autentickejšie žiť. Ten dom bol oázou slobody, jeho súčasťou sa stali napríklad aj viacerí českí hudobníci, folkeri zo Šafránu ako Merta, Hutka a ďalší, a rockeri Mišík či Hrubý. Ich bratislavské koncerty sa pravidelne končili na Gorazdovej.
Aktivita mnohých členov tejto komunity, ktorá čoskoro našla svoju ďalšiu oázu na kysuckých Brízgalkách, priamo súvisela s neoficiálnou kultúrnou scénou či s ochranárskym hnutím. V tom čase ste už absolvovali Chemicko-technologickú fakultu SVŠT a pôsobili ste na Lekárskej fakulte UK. Bol to takmer zázrak. Kolegovia z gymnázia, ktorí vyštudovali medicínu, mi povedali, že na biochémii je práve voľné miesto. Polovica mojej práce spočívala vo vedeckovýskumnej činnosti, druhá v pedagogickej, čo bolo veľmi príjemné.
No bolo to začiatkom 70. rokov, keď zrejme museli z fakulty odísť nejakí ľudia. Nastúpil som tam, keď viacerí špičkoví ľudia museli odísť alebo ich utlmili, nemohli prednášať a podobne. Prišiel som tam ako neskúsený mladík hneď po promócii a najprv som sa s tým všetkým len tak zľahka zoznamoval. Bolo tam cítiť isté napätie, ale napriek tomu sa tam vďaka viacerým skvelým ľuďom podarilo vytvoriť si normálnejšie mikroprostredie.
Šesť rokov. O odchode som uvažoval dlhšie, vždy ma bavilo písať - pôvodne som chcel byť športový novinár, ale nebolo reálne dostať sa na žurnalistiku. Videl som osud svojej staršej sestry, ktorá bola jednotkárka až po maturitu, ale mala nerobotnícky pôvod a nikdy sa nedostala na žiadnu vysokú školu. Ja som navyše nemal na strednej škole bohvieaké známky, tak som šiel programovo na technickú školu, kde bola predsa len väčšia šanca na prijatie. Čiže ste medzitým písali? Občas, ale to boli zanedbateľné a smiešne drobnosti. No mal som to písanie stále niekde v hlave. A videl som tiež, že práca na fakulte nie je pre mňa celoživotná perspektíva. Jednak som nebol úplne vedecký typ, a po druhé, ďalšie profesijné postupy boli viazané na členstvo v komunistickej strane. Už len na to, aby si človek spravil ašpirantúru, teda vtedajší titul CSc., čo bol základ, bolo treba absolvovať Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu.
Denník Ľud. Boli to noviny Strany slovenskej obrody (SSO), ktorá mala popri Strane slobody vzbudzovať dojem politickej plurality. Obe strany boli, samozrejme, súčasťou Národného frontu, kde boli združené všetky organizácie od KSS až po záhradkárov. Ale tým, že to bola nekomunistická strana, predsa len to tam bolo trochu pokojnejšie. Určite to neboli žiadne opozičné noviny, ale ten rozdiel bol trochu cítiť.
Strana slovenskej obrody vznikla na základoch povojnovej Demokratickej strany. Tá bola rozprášená a ku komunistom blízka časť strany založila SSO. Mimochodom, jej členmi boli aj niektorí herci ako Kňažko, Labuda, Dančiak, Jamrich, ktorí tam vstúpili a potom mali skvelý argument pri prípadných „ponukách“ vstupu do komunistickej strany. Tam sa naplnila vaša predstava o športovej žurnalistike? Áno, hoci chvíľu som si na uvoľnené miesto na športovom oddelení počkal. Samozrejme, keďže to boli malé noviny, neboli s tým spojené žiadne veľké cestovania po svete ako dnes Ale aj na cyklistických pretekoch Okolo Slovenska bolo fajn. Bol som tam až do revolúcie.
Čo by nebol útek od reality? Trebárs zostať na škole a čeliť problému buď strana a kariéra alebo zostať do smrti „posledným asistentíkom“? V živote som nemal chuť vstúpiť do žiadnej strany. Takže som nevstúpil ani do Strany slovenskej obrody, kam ma, samozrejme, volali, keď som robil v tých novinách. To sa povrávalo, ale skôr išlo o to, aby členovia tejto strany v niektorej lokalite neprevýšili počet členov komunistickej strany. Nebolo to tak, že ďalšieho člena môžu prijať, až keď niekto zomrie.
Tak ako z časti Demokratickej strany kedysi vznikla SSO, tak zo SSO po roku 1989 vznikla opäť Demokratická strana. A stranícke noviny sa premenovali na Čas, tak ako to bolo pred rokom 1948. Ale fungovali už len rok alebo dva, pretože sa im nepodarilo nadviazať na dávny úspech. A tak do nich vstúpili Rakúšania a pretvorili ich na Nový čas, ktorý mal od pôvodných novín dosť ďaleko. Viacerí sme sa s novou koncepciou, hoci komerčne úspešnou, nestotožnili, a rýchlo sme odišli. Nie, bol som na voľnej nohe a asi dva roky som robil v reklamnej agentúre.
Hej, ale hneď, ako Mečiar odvolal šéfredaktora Smeny Karola Ježíka, zazvonil telefón a Karol mi oznámil, že zakladá noviny SME. Bez váhania som mu prikývol, a asi o hodinu sa so svojou ponukou ozvali tí, čo v Smene zostali. V SME som bol editorom športu, ale Karol mi sľúbil miesto na kultúre, akonáhle sa niečo uvoľní. Ako novinár robíte veľa rozhovorov. Až taký rozdiel to nebol. Len to trvalo dlhšie a má väčší rozsah. Bolo dobré, že sme sa dokázali navzájom tolerovať.
S prevzatím ceny súvisí aj príprava tatarkovskej reči. Väčšinou to bývajú eseje, ale pokúsil som sa to poňať voľnejšie a trochu odľahčenejšie. Bola to nečakaná nová úloha. Doteraz som musel pripraviť článok do tlačiarne, aby bol hotový ešte predtým, než cenu vyhlásia. Znamenalo to vytiahnuť od niekoho z poroty meno laureáta, toho zasa presvedčiť, že o tom smie hovoriť, urobiť s ním rozhovor a všetko to pripraviť do tej štvrtej-piatej hodiny, aby to včas odišlo do tlačiarne. A dobehnúť uštvaný a bez radosti z prekvapenia na udeľovanie cien. Nie. Vyplývali z toho iné povinnosti, ale jasné, že si ocenenie veľmi vážim. Ťažké bolo udržať to v tajnosti, ale na druhej strane nemusel som o tom písať, čo „radostne“ privítal kolega, ktorý to robil za mňa.
Spýtajte sa radšej ich, ako sa cítia so mnou. No tohto roku pribudne v redakcii jeden šesťdesiatnik, niekoľkí sa pohybujú okolo päťdesiatky. Máte pripomienku alebo ste našli chybu?
Ján Langoš
Kto ZAVRAŽDIL Ministra Langoša Po Autonehode 2006? PODOZRIVÁ Smrť Muža Ktorý ODHALIL Tajomstvá ŠtB!
tags: #jan #langos #strazca #pamati #životopis
