Kde strieľať diviaka: Praktické rady a tipy pre poľovníkov
Streľba na pohybujúcu sa zver je náročná, preto je dobré pripomenúť si jej hlavné zásady. Je potrebné mieriť pred zamýšľaný bod zásahu na komoru, teda predsadiť. Rozhodujúcu úlohu pri správnom predsadení hrajú dva faktory - čas letu strely k cieľu (vyplývajúci z rýchlosti strely a vzdialenosti cieľa) a rýchlosť pohybujúcej sa zveri.
V poľovníckej praxi odporúčame využívať údaje o rýchlosti zveri a dĺžke predsadenia pre jeleniu a diviačiu zver, ktoré do tabuľky spracoval strelecký expert Andreas Bach. Hodnoty predsadenia sú v tabuľke zaokrúhlené. Za počiatočnú rýchlosť strely považoval autor hodnotu 830 metrov za sekundu, uvádzané rýchlosti zveri sú priemerné hodnoty.
V praxi však budeme predsadzovať podľa odhadu dĺžky tela zveri. Zámerný bod v okamihu výstrelu musí byť umiestnený na špičke rypáka, lebo vzdialenosť od špičky rypáka po stred komory je približne pol metra, čo zohľadňuje prelet strely 25 metrov za 0,0347 sekundy.
Ak budeme na toho istého diviaka strieľať na 50 metrov, potom by sme mali predsadiť približne jeden meter, presnejšie 85 až 116 centimetrov. Zámerný bod by mal byť asi pol metra pred špičkou rypáka, pri kalibri .30-06 asi na šírku dlane, a pri kalibri 8 x 68 tesne pred špičkou rypáka. Takto možno z tabuľky vyčítať mieru predsadenia aj na iné vzdialenosti.
Ak strieľame kalibrom 9,3 x 62 na vzdialenosť 25 metrov, miera predsadenia je asi pol metra, presnejšie v rozmedzí 43 až 58 centimetrov pred komoru.
V prípadoch diviača- ťa, ktoré má na jeseň dĺžku približne 70 centimetrov, a asi 95-centimetrového lanštiaka bude vzdialenosť od špičky rypáka k stredu komory kratšia asi o polovicu.
Miera predsadenia pri streľbe na diviaka
Pri streľbe na pohybujúcu sa zver je dôležité predsadenie, to znamená preloženie zámerného bodu pred cieľ. V tabuľke sú uvedené miery predsadenia pri zveri unikajúcej priečne pred strelcom. Ak by zver unikala pod 45-stupňovým uhlom, predsadenie treba skrátiť asi o tretinu, a pri uhle 65 stupňov až o polovicu.
| Kaliber | Vzdialenosť (m) | Miera predsadenia (cm) |
|---|---|---|
| 9,3 x 62 | 25 | 43-58 |
| .30-06 | 25 | Pred uchom |
| 8 x 68S | 25 | Za uchom |
| 9,3 x 62 | 50 | 85-116 |
| .30-06 | 50 | Šírka dlane pred rypákom |
| 8 x 68S | 50 | Tesne pred špičkou rypáka |
Tabuľka: Miera predsadenia pri streľbe na diviaka v závislosti od kalibru a vzdialenosti
Dôležité: Uvedené hodnoty sú len orientačné a je potrebné ich prispôsobiť konkrétnej situácii.
Poľovník by mal vedieť odhadnúť dĺžku tela unikajúcej zveri. V tabuľke uvažujeme o mierení na dospelého diviaka s dĺžkou 120 až 170 centimet- rov bez chvosta a na líšku s dĺžkou 120 centimetrov vrátane chvosta. Pracujeme pritom len s priemernými údajmi, bez zohľadnenia pohlavia, veku, životného prostredia či individuálneho vývoja jedinca.
Dôležité je poznať aj rýchlosť strely. V tabuľke sú uvedené tri bežné kalibre s nábojmi vyskúšanými v praxi. Východiskový bod predsadenia je optimálny bod zásahu (komora) zodpovedajúci oblasti znázornenej na streleckom terči desiatkou.
To znamená, že ak chceme diviača zasiahnuť na komoru, musíme zámerný bod umiestniť asi 25 centimetrov pred špičku rypáka, a keď mierime na lanštiaka, približne 10 až 15 centimetrov.
Streľba na líšku
Pri mierení na líšku v pohybe na vzdialenosť 25 metrov s použitím kalibru 9,3 x 62 predsa- dzujeme necelého pol metra, presnejšie v rozmedzí 39 až 48 centimetrov. Zámerný bod teda umiestnime asi 10 centimetrov pred papuľu líšky.
Avšak pri použití kalibru .30-06 s počiatočnou rýchlosťou strely 840 metrov za sekundu musí byť zámerný bod umiestnený pred uchom a pri kalibri 8 x 68S úsťová rýchlosť strely 990 metrov za sekundu a časom letu 0,0256 sekundy dokonca za uchom diviaka.
Pri rýchlom úniku jelenej zveri predsadzujeme pri vzdialenostiach 40, 60 a 80 metrov pred prednú časť hrudníka. Pri rýchlom úniku diviaka predsadzujeme pred špic rypáka.
Ak je poľovník zvyknutý strieľať s predsadením na unikajúceho diviaka na prednú časť rypáka a u jelenej zveri by predsadil tiež na prednú časť tela (pri vzdialenosti 60 metrov), tak by strela zasiahla brušnú dutinu, a nie komoru.
Údaje v tabuľke č. 2 platia iba vtedy, ak sa zver pohybuje voči strelcovi pod 90 stupňovým uhlom. V prípade, že sa bude pohybovať šikmejšie, bude sa meniť aj predsadenie. Pri šikmom pohybe zveri smerom k strelcovi je predsadenie o polovicu menšie ako pri 90 stupňovom uhle. Pri šikmom pohybe smerom od strelca sa predsadenie redukuje na bod zásahu, čiže zámerný bod je totožný s bodom zásahu.
Pri streľbe na pohybujúcu sa diviačiu a jeleniu zver treba brať do úvahy aj rozdielny spôsob pohybu zveri. Kým diviačia zver sa stále pohybuje relatívne v jednej výške, u jelenej zveri sa komora pohybuje vpred po akejsi sínusoide. Pri pokluse a skokoch je komora raz hore, potom dolu a pri mierení je nevyhnutné odhadnúť smer pohybu.
Aby sme predišli takýmto prípadom, vytypujeme si vždy v okruhu streleckého stanovišťa určité dobre viditeľné body, vopred zistíme ich vzdialenosť a podľa nich potom budeme vedieť pomerne presne odhadnúť, v akej vzdialenosti od nás sa pohybuje zver.
Pri rýchlom pokluse jelenej zveri je predsadenie znázornené na fotografii a predsadenie u diviaka na ďalšej fotografii.
Lov diviaka si vyžaduje dobrú prípravu a znalosti.
Vnadiská pre diviaky
Dnešná legislatívna úprava nám umožňuje budovanie vnadísk, preto musíme k tomu pristupovať tak, aby bol efekt tzn. úspešnosť čo najväčšia. Pri vhodnom umiestnení môže takéto vnadisko pokryť spádovú oblasť okolo 100 hektárov.
Malo by sa nachádzať aspoň 350 m, najlepšie 500 m od stanovišťa zveri a to z dôvodu zabezpečenia nízkeho rušenia pri vnadení, prístupu a lovu. Nesmie sa aplikovať pri stanovišti zveri alebo príliš blízko neho.
Jednou zo základných podmienok pre vnadisko je, že toto musí byť vzdialené od posedu asi 70 m. Je to z dôvodu toho, že skúsené diviaky rýchlo reagujú na vietor ( pach ) a hluk.
V každom prípade treba pri zakladaní vnadiska brať do úvahy hlavný smer vetra. V praxi to znamená asi toľko, že pokiaľ fúka vietor napr. z juhozápadu, posed sa zriaďuje na východ od vnadiska.
Ak aktuálny vietor nie je 100% správny, t.j. ak poľovník nemá aspoň „polovičný vietor“ ( vietor fúka približne v pravom uhle ) , posed nebude plniť svoj účel. Obzvlášť problematické sú rotujúce a „bozkávacie“ vetry.
V kombinácii s vetrom je potrebné zobrať do úvahy aj svetelné podmienky. Kde máme svetlo, tam je aj tieň. Oboje treba cielene používať pri love na diviaky, aby bolo možné plánovať úspech.
Diviaky vidia horšie v tme ako na svetle kvôli nižšiemu kontrastu. Z tohto dôvodu by mal byť posed a prístupová cesta k nemu počas hlavnej poľovníckej sezóny vždy v tieni.
Samotné vnadisko musí byť dobre osvetlené, aby bolo možné realizovať príležitosti, ktoré sa naskytnú. Vrhané lesné tiene sú teda identické. Vnadisko musí byť dostatočne dlho osvetlené.
Na druhej strane, ako už bolo spomenuté, posed a cesta by mali byť v tieni a samozrejme mimo vetra. K posedu by sme sa mali dostať vždy bezpečne a ticho a vozidlo by malo byť zaparkované v dostatočnej vzdialenosti od vnadiska.
Aby sme sa vyhli tomu, že nám budú na vnadisko chodiť napr. turisti a zanechajú nechcené stopy, prístupová cesta by mala začínať pár metrov od napr. hlavnej cesty alebo okraja lesa.
Aby ste mohli úspešne loviť, musíte pravidelne vnadiť. Diviaky dodržiavajú svoje zvyky, s tým musí poľovník jednoducho počítať. Často prichádzajú na vnadisko každý deň takmer v rovnakom čase a ich trasa je často vždy rovnaká.
Netreba podceňovať vnadenie na vnadisku v rovnakú dennú dobu tou istou osobou. Týmto spôsobom môžu byť denné prasnice veľmi dobre oboznámené a dokonca sa môžu objaviť krátko po vnadení.
Podivné pachy iných ľudí na vnadisku môžu byť pre diviaky nepríjemné, ale nemusia. To, či sa diviaky cítia rušené, do veľkej miery závisí od ich územia.
Pre dosiahnutie úspechu, bezpečnosti a etiky pri love diviakov, je potrebné aby krmivo nebolo na jednom mieste. Musí sa zabezpečiť, aby sa črieda rozptýlila do šírky.
Kukurica je ideálna na vnadenie, keďže je relatívne lacná a diviakom chutí. Optimum sú žalude, najlepšie predtým uložené v slanej vode. Bohužiaľ, tieto nie sú vždy dostupné.
Vnadisko by malo byť zakryté, aby ho nenavštevovala iná raticová zver. Na jeseň, keď padajú žaľude, vnadisko často zostáva nedotknuté. To sa dá len ťažko zmeniť, keďže žalude sú najobľúbenejšou potravou pre diviaky.
Ak je posed úplne odkrytý, možno k nemu pristupovať opatrne a to hlavne z dôvodu relatívne slabého zraku diviakov. Ale prirodzené krytie je oveľa lepšie. To ponúkajú smreky na ceste k vnadisku a k posedu, pretože sú vždy zelené, husté a ľahko sa orezávajú.
Aby sa diviaky lovili efektívne a bez prerušenia, mali by ste sa vyhýbať úkrytom, kde sa spoliehate len na šťastie. To spôsobuje väčší rozruch, ako je potrebné, a zbytočne zvyšuje počet hodín venovaných lovu diviakov.
Monitorovanie prístupovej cesty, po ktorej prichádzajú diviaky, poskytuje informácie o približnom počte a sile kusov.
Pasca na diviaky: Ako chytiť diviaky do pasce - 4
Správanie diviakov
Pred človekom diviačia zver všeobecne uteká alebo sa prikrčí k zemi. Ale postrelený kus tejto zveri alebo vodiaca diviačica, ktorá cíti, že sú ohrozené jej mláďatá, môže človeka veľmi nepríjemne prekvapiť.
Diviačia zver sa vie veľmi odvážne brániť, takže poľovanie na ňu sa pre poľovníka niekedy skončí tragicky. Postrelené jedince diviačej zveri, najmä druhoročné a vodiace diviačice, zaútočia bez akéhokoľvek otáľania.
Pritom môže nastať i stav pravidelného obľahnutia, keď sa napadnutý vydriape na strom, pričom útočiaci jedinec seká klami do stromu tak, že až triesky lietajú.
Stretnúť sa s útočiacim diviakom, ktorého oči iskria od zúrivosti, čo sa rúti vpred a seká klami, vyžaduje dobré nervy a pokojnú ruku. Útočiaca diviačica hryzie. Pevným svalstvom svojho rypáka môže pritom zlomiť slabšie kostí.
Diviaky nehryzú, ale zasadia úder po strane zdola nahor. Diviaky, ktoré už dosahujú tretí rok života, teda čoskoro budú treťoročné, sa pred zasadením úderu na zemi hlbšie prikrčia a klami prerazia i oblek z hrubej látky. Staršie diviaky nemusia sa prikrčovať pred zasadením úďeru tak hlboko k zemi.
Vodiace diviačice podnikajú často i zdanlivé útoky. Pritom hlasno a zlostne fučia, zježia štetiny na krku a chrbte, opäť zlostne zafučia, rozbehnú sa k rušiteľovi pokoja, potom sa otočia na polovičnú šírku, pričom zježené štetiny na ich krku a chrbte spôsobujú, že sa zdajú väčšími, než v skutočnosti sú.
Viackrát podnikajú v prudkom kluse za mocného fučania výpady v tom smere, kde je rušiteľ pokoja. Pritom obracajú zrak k svojim diviačatám, ktoré sa ťahajú späť do úkrytu. Len čo posledné diviača zmizne, opustí aj diviačica klusom miesto, pričom vydá zo seba známe \\\\\\\\\\\\\\\\"bfff\\\\\\\\\\\\\\\\" alebo \\\\\\\\\\\\\\\\"vff\\\\\\\\\\\\\\\\".
Ak jej jedinec leží v ležisku, často je prikrčený ako zajac. Ak sa k nemu priblíži človek na krátku vzdialenosť, a vidí východisko len v úteku, vydá zo seba veľmi silný zvuk \\\\\\\\\\\\\\\\"bfff-bfff\\\\\\\\\\\\\\\\" alebo \\\\\\\\\\\\\\\\"vfff-vff\\\\\\\\\\\\\\\\" a uháňa preč ako rušeň.
