Zemiaky a Druhá Svetová Vojna: Svedectvá a Osudy
Druhá svetová vojna zasiahla do životov miliónov ľudí a zanechala nezmazateľné stopy v ich osudoch. Okrem bojov a politických zmien ovplyvnila aj každodenný život, vrátane dostupnosti a významu základných potravín. Jednou z takýchto plodín boli aj zemiaky, ktoré zohrávali dôležitú úlohu v stravovaní a prežití obyvateľstva počas vojnových rokov.
V tomto článku sa pozrieme na to, ako sa vojna odrazila na osudoch ľudí a akú úlohu v ich životoch zohrávali zemiaky.
Zber zemiakov počas druhej svetovej vojne.
Spomienky na vojnové roky
Vojna sa odrazila na osudoch ľudí hlavne v tom, že po vypuknutí SNP v auguste 1944 ostali brány škôl zatvorené a deti nemohli nastúpiť do prvej triedy. Samotnú vojnu a jej priebeh deti vnímali skôr cez ustarostené tváre rodičov, ich častejšie rozhovory v cudzích jazykoch a častejšom počúvaní rádia.
Deti vnímali vojnové udalosti skôr až na konci vojny, keď sa blížil front, ktorý bol vlastne ukončením vojnových udalostí v meste. Rodičia pripravovali núdzové priestory na spanie a varenie v pivničných priestoroch, ktoré mali nahradiť kryty aj počas bombardovania. Cennejšie veci ukryli medzi narúbané drevo.
Ešte pred presťahovaním do úkrytu v pivnici sa deti z príprav na „vojnu“ tešili, lebo si na piecke v pivnici pri hrách mohli variť čaj a zemiaky v šupe. Ľudia si pamätajú na prechod jednotlivých vojsk cez Banskú Bystricu a zvláštnosti, ktoré ich sprevádzali.
Po oslobodení mesta sa ľudia presťahovali z pivnice do bytu a život sa pomaly vracal do starých koľají. Ťažkosti boli samozrejme s obstarávaním potravy, hlavne mlieka, chleba, mäsa. Hlavné však bolo, že nikomu z najbližších sa nič nestalo, všetci boli živí a zdraví.
V roku 1942 bol veľký nedostatok potravín a ľudia nemohli dorobiť ani chlieb. Chodili nakupovať do okolia Prešova a Michaloviec. Zemiaky, ktoré nakúpili z okolia Michaloviec si ponechali pre sadbu na budúci rok. Od tej doby sa tieto zemiaky v celom okolí volali „michaľanky". Ak sa nejaké zbožie urodilo tak ho rýchlo sušili a mleli na kamenných mlynoch a tak utišovali hlad hlavne detí.
V roku 1945 sa ľudia skrývali od Sabinova a Prešova pre polohu obce, ktorá ležala mimo hlavného smeru. Do obce bol evakuovaný veľkostatok z Michaľan a Župčan. Nemci ustupovali smerom na Spišské Podhradie a Poprad. Chlapi sa museli skrývať pred plnením rozkazov nemeckej armády, ktorej ústup bol takmer bez boja v okolí obce Vysoká.
Po vojne bol za starostu opäť zvolený Ondrej Hurajt Gurtek a 9 poslancov obce. Ľudia sa radšej trápili po kamencoch. Až v tomto roku bola cesta odovzdaná obci a jej občanom. No sami si museli vybudovať drevený most pod záhradami a každý musel dovieť povoz so 4 m3 aby mohli cestu vyštrkovať a vysypať od potoka poza Vaňbarku až cez roľu ku obci.
V roku 1947 sa opakovalo sucho z predošlého ťažkého roka 1946. Dobytok sa nemal ani kde pásť, úrody bolo málo a vodu si museli ľudia nosiť od kapličky.
V roku 1949 oblasť znova postihla prírodná katastrofa. Premnožili sa myši, ktoré zničili podľa zdrojov až 50% úrody.
Po hospodárskej časti začal rok s následkami sucha roku 1949, rozmnožením myší a ostatných následkov.
Slováci v Maďarsku
Súčasťou týchto dejín sú aj Slováci žijúci mimo Slovenska, ktorí sa usadili na Dolnej zemi, v Maďarsku, Srbsku a Rumunsku. Dôvodom sťahovania bolo plienenie Turkov a nesloboda. Jedným z takýchto miest bola aj obec Pitvaroš, ležiaca medzi Slovenským Komlóšom a Nadlakom.
Ťažké chvíle prežili v Pitvaroši v roku 1944, keď museli v priebehu niekoľkých hodín opustiť svoje domy na príkaz veliteľstva a žandári ich hnali po zablatených cestách, kde sa malo rozhodnúť o ich osude. V tom čase jednotky Červenej armády pretrhli frontovú líniu a umožnili obyvateľom vrátiť sa domov. Domy našli vykradnuté, dobytok sa túlal po uliciach, no cítili radosť, že sú späť doma - slobodní.
Po vojne, v roku 1946, sa dohodli Maďari a Slováci na výmene obyvateľov. Pre každého z nich to znamenalo obrovskú odvahu opustiť rodnú zem a vydať sa na dlhú cestu dúfajúc v lepšiu budúcnosť. V roku 1946 teda vyvstala možnosť natrvalo sa presťahovať na Slovensko a získať štátne občianstvo. Šírili sa správy, že na Slovensku sú len kamene a hory, domy zbité z dosiek a vraj nebudú jesť chlieb, len zemiaky. Nakoniec sa presídlilo 59 774 Slovákov z Maďarska a 13 500 krajanov. Prvý transport prišiel do dnešného Štúrova v nedeľu ráno o deviatej.
Výmena obyvateľov prebehla 13. apríla 1947, keď na stanicu do Serede prišli vítať Slováci prvú vlakovú výpravu Slovákov z Maďarska. Tí sa usídlili v Sládkovičove, Malej a Veľkej Mači, Galante, Leviciach a podobne. Každá rodina mala niekoľko vagónov - podľa veľkosti majetku. Prišli asi v 20 transportoch, kde bolo 50 vagónov, v ktorých mali nábytok i zvieratá. Cesta trvala tri dni. Zatiaľ čo v Seredi vykladali Pitvarošanov, v Sládkovičove nakladali Maďarov smerujúcich do Maďarska. Bol to strach, no zároveň viera v lepšiu budúcnosť.
Pani Anne sa prvé pohľady na spustošené Slovensko vryli do pamäti: „Vo Veľkej Mači boli jarky pri ceste, kde boli zasypaní postrieľaní vojaci. Videla som, ako ich vykopávali a odnášali telá, aby ich neroznieslo vtáctvo.“
Zemiaky ako základná potravina
Keď sa v máji 1945 vojna skončila, ľudia nemali čo jesť. Jedlo sa dalo kúpiť len za potravinové lístky. V pivnici boli uložené zemiaky. Mama to mala vypočítané tak, aby im vystačili do žatvy. Ale koncom mája zistila, že zemiaky zmizli. Zemiaky boli pre naše brušká dôležité. Ak v špajze nájdete zopár zemiakov tak môžete vykúzliť pri troche fantázie dokonalé jedlo.
Vaša špajza môže zívať prázdnotou, no ak v nej nájdete zopár zemiakov tak môžete vykúzliť pri troche fantázie dokonalé jedlo. Zemiačky varíme, fritujeme, opekáme, dusíme, pečieme, celé, či pokrájané, či postrúhané. Čoby sme robili my, milovníci bryndzových, kapustových halušiek, zemiakových placiek, zemiakovej baby, granadýrmaršu, zemiačkov na kyslo, hranoliek, zemiakových šalátov, polievočiek, bez ľuľku zemiakového? Mohli by sme si akurát nechať zájsť chuť.
Práve zemiaky boli zdrojom našej prvej nezhody. Manžel bol z domu naučený pridávať do postrúhaných zemiakov múku a vajíčko, ja som bola naučená na samotné zemiaky, len ochutené cesnakom, majoránom a soľou. Ja som trvala na mojom recepte, manžel na svojom. Presviedčal ma, že placky bez vajíčka sa budú trhať a že to jednoducho bez nich nejde. Nakoniec sme sa nepobili, ale dohodli sme sa, že skúsime tie "moje" (novomanžel sa prejavil ako džentlmen) a ak sa budú zle piecť, alebo, že ak mu nebudú chutiť, tak som ochotná pristúpiť v budúcnosti na jeho recept. Uf, to boli nervy! No, nebudem vás naťahovať, dopadlo to tak, že už 26 rokov pečieme placky bez štipky múky, bez vajíčka a ako vlastné vylepšenie pridávame trolinku talianskeho korenia "sapori piccanti".
Väčšina polievok, ktoré voňajú spod varešky slovenskej gazdinky, sú tiež cieľom, kde končia mnou ospevované zemiačky. Kto by už nemal rád dobre vyšľahané, s masielkom a mliečkom zjemnené žltunké pyré (ja pridám aj trojuholník taveného syra), alebo pečený zemiačik - napríkad taký, kde sa spodok skrojí, aby dobre stál na pekáči, vykrojí sa do neho diera, do nej sa vloží slaninka, prípadne kúsok klobásky, zemiak sa obalí v zmesi hladkej múky, mletej papriky, špetky soli a dá sa piecť trebárs aj na kyslú kapustu? Alebo malé zemiačky uvarené v šupke, potom opečené na masielku, obsypané petržlenovou vňaťkou?
Poznáte smetisko? Viem, že poznáte, ale ja mám na mysli teraz smetisko zo zemiakov. Uvaria sa zemiaky, urobí sa akoby pyré, ale do neho sa vmieša vyžmýkaná kyslá kapusta. Môže sa pridať obdusená, alebo surová (ja dávam surovú). Ak smetisko polejete vyškvarenou slaninkou, dá sa jesť aj ako hlavné jedlo. Chutí však ako príloha k mäsku.
Máte radi cesnak? Tak potom vám možno príde vhod aj ruská cesnaková polievka. V osolenej vode sa uvaria zemiaky (miesto soli sa môže pridať pre lepšiu chuť bujón, odporúčam hubový, je mňam), tie sa priamo vo vode (nedávame jej veľa) rozpučia, pridá sa mlieko, (štíhli fajnšmekri môžu siahnuť aj po smotane) , lyžica masla a dostatočné množsvo rozpučeného cesnaku. Dochutíme vegetkou. Necháme prejsť pár sekúnd varom a hotovo. Na tanieri zdobíme niečím zeleným, najlepšie petržlenovou vňatou. V tento chrípkový čas môže byť táto polievočka príjemnou prevenciou, čo poviete?
Iste sa vo väčšine slovenských domácností pečú zemiakové placky alebo zemiaková baba - to akože na plechu. Jedným z prvých jedál, ktoré sme ako mladomanželia kuchtili v novotou voňajúcej panelákovej kuchyni boli zemiakové placky. Práve oni boli zdrojom našej prvej nezhody. Manžel bol z domu naučený pridávať do postrúhaných zemiakov múku a vajíčko, ja som bola naučená na samotné zemiaky, len ochutené cesnakom, majoránom a soľou. Ja som trvala na mojom recepte, manžel na svojom. Presviedčal ma, že placky bez vajíčka sa budú trhať a že to jednoducho bez nich nejde. Nakoniec sme sa nepobili, ale dohodli sme sa, že skúsime tie "moje" (novomanžel sa prejavil ako džentlmen) a ak sa budú zle piecť, alebo, že ak mu nebudú chutiť, tak som ochotná pristúpiť v budúcnosti na jeho recept. Uf, to boli nervy! No, nebudem vás naťahovať, dopadlo to tak, že už 26 rokov pečieme placky bez štipky múky, bez vajíčka a ako vlastné vylepšenie pridávame trolinku talianskeho korenia "sapori piccanti".
V kontexte druhej svetovej vojny, keď boli potraviny vzácne a ťažko dostupné, zemiaky predstavovali cenný zdroj obživy. Ich nenáročnosť na pestovanie a vysoká výživová hodnota z nich robili dôležitú plodinu pre prežitie v ťažkých časoch.
Zemiaky majú svoj pôvod v horských oblastiach Ánd, v dnešnom Peru. Odtiaľ putovali v 16. storočí do Španielska a na palube slávnej lode Golden Hind sa preplavili do Anglicka. Český botanik Jan Svatopluk Presl sa raz vyjadril, že ich považuje za najväčší úžitok, ktorý ľudstvo malo z objavenia Ameriky. Na Slovensko sa tieto "cestovateľky" dostali okolo roku 1654 a v polovici 18.storočia sa začali vo veľkom pestovať na Liptove. V súčasnosti sa pestujú všade okrem trópov, arktických a subarktických oblastí. Neustále sú šľachtené nové druhy a tak si na chuť môžu prísť všetci zemiakojedáci.
Nie každý má možnosť vypestovať si zemiačky sám ( vďaka manželovi patríme k tým šťastlivcom), väčšina je odkázaná na nákup v obchodoch. Samozrejme, že občas kúpim zemiaky aj ja, stáva sa, že neodhadneme svoju spotrebu a úrodu zjeme skôr ako by sa patrilo. Veľakrát sa mi stalo, že som kúpila zemiaky, ktoré už ani zemiakmi nechutili, rozvárali sa a v hrnci sa zmenili na akúsi divnú hmotu. Vždy som si vtedy vzdychla: "Už ani zemiaky nie sú také, ako bývali". Zistila som, že tieto "pazemiaky" sú zväčša z dovozu a nie najvydarenejšie. Odvtedy sa vždy snažím zisťovať pôvod zemiakov a snažím sa hodiť na váhu práve tie slovenské. Je pravda, že už aj na slovenských poliach sa pestuje menej zemiakov ako kedysi, súvisí to s našim vstupom do EÚ a s kadejakými s tým spojenými zákonitosťami, ktoré sa mne osobne teda vôbec nepozdávajú. Zemiaky k nám patria ako Gerlachovský štít,či Kriváň , tak prečo sa má ktosi cudzí pliesť do ich pestovania na slovenskej pôde?
Zemiaky sú plodinou, ktorá sa pestuje v Poľsku. Hlavnými plodinami sú zemiaky ( 2. Miesto v pestovaní na svete ), obilniny a cukrová repa. Nezanedbateľnými plodinami je aj zelenina, chmeľ, repka a ľan.
Prechod frontu cez Kysuce
Na dolné Kysuce sovietske vojská prenikli od juhovýchodu, z Vadičovskej doliny. Sovieti systematicky postupovali do údolia Vadičovského potoka, kde od 25. apríla 1945 prebiehali tvrdé boje. Nemci horúčkovito hĺbili líniu zákopov tiahnucu sa pozdĺž Dubia a cez pole v Kysuckom Novom Meste. Kvôli tankom bola prekopaná aj cesta do Kysuckého Nového Mesta a cez priekopu postavený rozoberateľný drevený most.
Dňa 30. apríla 1945 v ranných hodinách prenikli do Kysuckého Nového Mesta predsunuté jednotky generála Medvedeva postupujúce z Vadičovskej doliny. Nemci však pri ústupe vyhodili do vzduchu oblúkový most vedúci cez Kysucu k Radoli. Zničenú časť mosta však ženisti, ktorí donútili k pomoci aj skupinu mužov spomedzi miestnych obyvateľov rýchlo nahradili provizórnou drevenou konštrukciou, na ktorej bol nemeckým ostreľovačom usmrtený jeden z ruských vojakov. Z Kysuckého Nového Mesta červenoarmejci ďalej postupovali na Neslušu, kde sa podľa svedectva kronikára do poslednej chvíle „dokončoval výkop streleckých zákopov, guľometných hniezd a kanónových postavení, na čom museli pracovať aj naši občania pod dozorom nemeckých vojakov. Maďarskí vojaci upravovali ústupové cesty cez Vrchy. Nemali chuť do boja a nepostavili sa ani na obranu, keď ich odzbrojila hŕstka partizánov na lesnej ceste cez Boďovku, kde im odňala plný voz zbraní. V rovnaký deň ako Kysucké Nové Mesto Sovieti obsadili tiež susedné dolnokysucké obce Rudinskú, Rudinu, Snežnicu, Ochodnicu a ďalšie.
Ďalší postup červenoarmejcov potom viedol severovýchodným smerom - na Turzovku. Boje o najväčšiu kysuckú obec prebiehali v dňoch 1. - 2. mája. Prvé sovietske jednotky prenikli do Turzovky z juhovýchodu od Nesluše, cez Dlhú nad Kysucou až do miestnej časti Vyšný Koniec, ktorú dobyli ešte 1. V tento deň ustupovali cez Turzovku k moravským hraniciam nemecké a maďarské jednotky. Turzovčania sa v tom čase schovávali v pivniciach a úkrytoch, zatiaľčo Nemci kryli ústup troma mínometmi z palpostu na Vŕšku.
Nemecké vojská opustili Turzovku hneď na druhý deň okolo 4. hodiny ráno. Sovieti tak mali otvorenú cestu. Dňa 2. Väčších škôd a stratám na životoch sa vyvarovali aj obyvatelia obce Zákopčie, hoci tu v očakávaní obranných bojov bola vybudovaná zákopová sieť spevnená betónovými bunkrami. Nemci tiež vystavali spojovaciu cestu zo Zákopčia cez Petránky do Nesluše, ktorú však pri svojom ústupe vôbec nepoužili. Zákopčie opustili bez boja 2. mája 1945 o druhej hodine v noci: Podľa kronikárskych záznamov „Len U Cabúka po krátke prestrelke padli dvaja nemeckí vojaci a sú tam aj pochovaní. Po novovybudovanej ceste z Nesluše vzápätí prišli sovietski vojaci.
V Turzovke sa sovietske vojská rozdelili. Jednotky Vinogradovovej armády otvorili postup smerom na severozápad k moravskej hranici, zatiaľ čo vojská 17. gardového zboru postupovali ďalej proti prúdu rieky Kysuce. Najprv zaujali Vysokú nad Kysucou a ako poslednú obec na Kysuciach vojaci 17. gardového zboru obsadili večer 2. mája Makov. Na druhý deň Sovieti ešte obsadzovali väčšie odľahlejšie osady Korňa a Klokočov patriace k Turzovke. Týmto sa oficiálne skončili boje druhej svetovej vojny v tomto regióne.
Mapka postupu frontu cez Kysuce.
Druhá svetová vojna bola obdobím skúšok a utrpenia, ktoré zasiahlo do všetkých oblastí života. Zemiaky, ako základná potravina, zohrávali kľúčovú úlohu v prežití obyvateľstva. Spomienky na vojnové roky nám pripomínajú silu ľudského ducha a schopnosť prispôsobiť sa aj v tých najťažších podmienkach.
tags: #zemiaky #druha #svetova #vojna
